Či už za to mohla doba, alebo spoločenské aktivity jej rodičov – vysokoškolského učiteľa a sociálnej pracovníčky, isté je, že Samantha nebola ako iné deti. Vyrastala v mestečku Manchester v americkom štáte Maine, kde sa toho veľa nedialo, ale to jej neprekážalo.
Už ako päťročná poslala list britskej kráľovnej Alžbete II., aby jej vyjadrila obdiv, zaujímali ju dejiny a sledovala televízne programy o tom, ako by jadrová vojna spustošila našu planétu.
Čítajte viac Muž, ktorý zabránil atómovej vojne. Príbeh Stanislava Petrova
Situácia sa ešte vyhrotila, keď v novembri 1982 zomrel Leonid Iľjič Brežnev a najvyšším predstaviteľom ZSSR sa stal Jurij Andropov. V USA ho opisovali ako „jastraba“, bývalého šéfa KGB, ktorý neuznáva ľudské práva a určite zaujme tvrdý kurz proti Západu. Keď sa Samantha doma spýtala, či to znamená vojnu, mama jej podala časopis Time, na ktorého obálke bol Andropov.
Dcéra ju vyzvala, aby mu napísala a zistila, aké má úmysly. „Prečo mu nenapíšeš sama?“ odvetila matka. Samanthe nebolo viac treba. Vytrhla papier zo zošita a pustila sa do práce.
Foto: SamanthaSmith.info
Pozdrav do Moskvy
V liste, ktorý poslala 28. novembra 1982, Andropovovi zdvorilo zagratulovala k novej funkcii a priznala, že má obavy, aby medzi Ruskom a USA nevypukla nukleárna vojna.
„Budete hlasovať za vojnu alebo nie?“ spýtala sa. „Prečo chcete dobyť svet alebo aspoň našu krajinu?“ Na záver ho poprosila, aby robil to, čo chce Boh – teda zachoval mier.
Hoci Andropova požiadala, aby odpísal, odpoveď dlho neprichádzala. Napokon sa do toho zamiešala politika. Keď v marci 1983 americký prezident Ronald Reagan ZSSR označil za ríšu zla a ohlásil protiraketový program „hviezdnych vojen“, kremeľskej propagande prišiel list od malej Američanky vhod. Sovietske noviny Pravda ho zverejnili v snahe ukázať, že skutočným agresorom sú Spojené štáty.
Prečo chcete dobyť svet alebo aspoň našu krajinu? Boh pre nás stvoril svet, aby sme sa oň delili a starali sa oň. Nie aby sme oň bojovali alebo aby všetko vlastnila jedna skupina ľudí.
Len čo sa to Samantha dozvedela, napísala sovietskemu veľvyslancovi v USA Anatolijovi Dobryninovi a vyčítala mu, že jej Andropov neodpovedal. 26. apríla 1983 sa nakoniec dočkala. Z Moskvy prišiel list, kde ju sovietsky vodca ubezpečil, že nik v jeho vlasti nechce vojnu.
Zároveň ju pozval na návštevu ZSSR, aby spoznala krajinu, stretla sa so svojimi vrstovníkmi a zistila, že „v Sovietskom zväze je každý za mier a priateľstvo medzi národmi“.
Ľudia ako my
Malá Američanka pozvanie prijala a v júli 1983 spolu s rodičmi priletela do Moskvy na dvojtýždňové prázdniny. S Andropovom, ktorý bol v tom čase vážne chorý (o pol roka zomrel), sa síce nestretla, ale inak si pobyt za železnou oponou užívala. Ubytovali ju v luxusnom hoteli a vodili po pamiatkach.
Navštívila Leninovo mauzóleum a Boľšoj teatr, stretla sa i s kozmonautkou Valentinou Tereškovovou. Každý jej krok pozorne sledovali sovietski aj západní novinári.
Desaťročná Američanka zaslala list Jurijovi Andropovovi, aby sa ho spýtala, či chce vyvolať nukleárnu vojnu. On ju potom pozval do ZSSR.
„Niektorí ľudia majú o Sovietoch mylný dojem. Chcú mier ako ja,“ zvestovala im Samantha. Sovieti jej cestu, pravdaže, starostlivo naplánovali tak, aby poslúžila ich propagande. Všade ju vítali usmiati a šťastní ľudia. Ukázali jej tiež Leningrad a tri dni strávila v pionierskom tábore Artek na polostrove Krym.
Sprievodkyňu jej tam robila jej rovesníčka Nataša Kaširinová, ktorá vedela dobre po anglicky. Spriatelili sa a zostali v kontakte i po jej odchode.
Američanka odmietla samostatnú izbu, namiesto toho spala s deviatimi sovietskymi dievčatami. Spolu s ostatnými deťmi absolvovala rozcvičku, učila sa ruské tance a piesne, po prvý raz v živote sa kúpala v mori. „Ľúbim Artek,“ povedala pri rozlúčke.
Foto: Profimedia/ČTK/AP
Historici sa zhodujú, že Samanthina návšteva síce nemala vplyv na vrcholovú politiku a studená vojna sa naďalej vyostrovala, no to, že sovietske deti na vlastné oči videli túto dobrosrdečnú Američanku, ktorá si všetkých získala svojou bezprostrednosťou, mnohým zmenilo pohľad na svet.
Ak sa teda na Západe aj objavila kritika, že Sovieti dievča zneužili na propagandu, v skutočnosti jej návšteva pomohla ukázať USA v priaznivom svetle.
Čítajte viac Zanevrel na Ameriku, aby žil v socializme. Dean Reed by sa dnes dožil 80 rokov
„Pre moju generáciu sovietskych detí, ktoré vyrastali začiatkom 80. rokov, slovo Američan znamenalo iba jednu vec – nepriateľa, podobne ako pri nacistickom Nemecku počas druhej svetovej vojny. Vidieť Samanthu a jej rodičov v televízii a uvedomiť si, že vyzerajú a správajú sa rovnako ako my, bol zážitok, ktorý otváral oči. Už bolo ťažké považovať Američanov za nepriateľov,“ vystihla historička Lena Nelsonová, ktorá o Samanthe napísala knihu.
Tragický koniec
„Vyslankyňa dobrej vôle“, ako ju nazvali, sa konca studenej vojny nedožila. Po návrate zo ZSSR bola doma veľmi populárna, cestovala na medzinárodné detské sympózium do Japonska, vydala knihu, pre televíziu robila interview s demokratickými kandidátmi na prezidenta, dokonca si zahrala v seriáli.
Ako mierové riešenie navrhla, aby si čelní predstavitelia USA a ZSSR každý rok na dva týždne posielali na výmenu svojich vnukov – potom by vraj nemali záujem bombardovať „nepriateľskú“ krajinu.
Čítajte viac Zvrat vo vesmírnych pretekoch. Prečo sa Rusi nedostali na Mesiac
V auguste 1985, keď mala iba 13 rokov, spolu s otcom zahynula pri leteckej havárii. Na jej pohreb prišlo asi tisíc ľudí a sústrastný list zaslali aj hlavy dvoch veľmocí – Ronald Reagan a Michail Gorbačov. Na sympatickú Američanku s belasými očami nezabudli ani v Sovietskom zväze. Vydali tam poštovú známku s jej portrétom, pomenovali po nej loď a postavili pamätník.
„Samanthin príbeh je dnes dôležitejší ako kedykoľvek od konca studenej vojny,“ zhodnotil pre denník The Independent odborník na ruské dejiny Matthias Neumann. „Deti môžu písať históriu.“