Tisov režim vydal knižku s názvom Slovensko-ruský slovník pre vojakov. Vyšla v Bratislava v neupresnenom mesiaci v roku 1942, vydavateľom bola M. Poloniová z Vrbového (jej krstné meno nebolo uvedené). Podtitul knižky, ktorá sa zmestila do vrecka, znel: 2500 slov pre potreby vojakov v poli a styk s obyvateľstvom.
V úvodnom poučení bolo napísané, že ruština obsahuje veľa tých istých slov ako slovenčina, lenže sa vyslovujú inakšie a preto sú Slovákovi často nezrozumiteľné. „Stačí, aby si Slovák osvojil niekoľko pravidiel a vcelku sa pridržiaval slovenského spôsobu hovorenia, aby sa ľahko dorozumel s rodeným Rusom," odporúčala knižka.
Slovník upozornil na to, že najväčší rozdiel medzi slovenčinou a ruštinou je v prízvuku a vo výslovnosti: „Slovák zosilňuje hlas vždy na začiatku slova. Keď vyslovuje napríklad slovo voda, vysloví dôraznejšie o. V ruštine môže byť toto zosilnenie (prízvuk) hocikde v slove."
Knižka obsahuje drsné výrazy a ich preklad: napríklad zastrelím vás! Slovenskí okupanti sa však dozvedeli aj to, ako sa po rusky povie „sme vaši priatelia"… Najčastejšie frázy sú len na dvoch stranách, potom nasleduje takmer 80 strán slovenských slov a ich podoba v ruštine. Medzi frázami sú uvedené napríklad tieto vety: Koľko je hodín? Čo to nesiete? Koľko máte rokov? Vy budete ležať. Ja budem strieľať. Hovorte pravdu! Čo ste povedali? Medzi samotnými slovami nechýbajú preklady slov, ako sú Žid či koncentračný tábor.
Foto: Pravda, Miroslav Čaplovič
Slovník má dodatok s mapkou železničných spojov. Tá zobrazuje trasy vlakov od Bratislavy až po Charkov. Prečo? „Priložená mapka udáva najdôležitejšie železničné spoje s východným frontom. Je to najčastejšie používané spojenie slovenskej armády v poli s vlasťou."
Dojem z dodatku je taký, že krvavý útok Tisovho vojska vyznieval ako prechádzka ružovou záhradou, po ktorej na Slovensku vojak načerpá novú energiu: „Aby bolo možno vojakov vracajúcich sa z frontu náležite vo vlasti privítať, aby bolo postarané o ich dopravu a dezinfekciu a riadne ustrojenie, na všetkých železničných spojoch, najmä v Bratislave, Žiline a Prešove, boli ministerstvom národnej obrany zriadené karanténne stanice. V týchto staniciach vybavujú sa všetky spomínané veci. Vojak vracajúci sa z poľa po prejdení týmito stanicami dostane trojtýždňovú rekreačnú dovolenku vo vojenských kúpeľných ústavoch a letoviskách."
Dodatok zároveň zdôrazňoval, že každý vojak je povinný prejsť cez tieto stanice: „Je to v záujme každého jednotlivca, aby prípadne nevedomky nepriniesol svojim domov nejakú infekčnú chorobu alebo nevítaný hmyz (vši, ploštice atď)."
Foto: Pravda, Miroslav Čaplovič
Za najlepšie železničné spojenie pre vojaka vracajúceho sa z poľa bola označená trasa Dnepropetrovsk – Kazatin – Ľvov – Krakov – Bohumín – Čadca – Žilina. A ako znela posledná veta dodatku? „Či už pri preprave vlakom alebo autami správajte sa, slovenskí vojaci, chlapsky, ale taktne, a dodržujte všetky predpisy, nariadenia a pokyny, ktoré vám dajú vojenské veliteľstvá alebo železničné orgány, aby ste šírili vo svete dobré meno slovenského vojaka!"
Hitlerovo ťaženie proti Stalinovi sa napokon skončilo debaklom. Zvrat vo vojne nastal po bitke pri Stalingrade, ktorú začiatkom februára 1943 vyhrali sovietski vojaci. O osem mesiacov neskôr prišla jedna z najväčších porážok slovenských jednotiek: červenoarmejci zajali 2-tisíc vojakov 1. pešej divízie pri Melitopoli (30. októbra 1943). Melitopoľ je druhé najväčšie mesto Záporožskej oblasti na juhu Ukrajiny.
Tiso poslal proti Stalinovi najprv dve brigády – pešiu a motorizovanú. Neskôr sa rozrástli na dve divízie, pričom do bojov sa zapojilo aj slovenské letectvo. Údaje o počte padlých slovenských vojakov sa rôznia. Zabitých ich však bolo približne až 2500.