Najhoršie na tom boli asi ľudia s „československou" identitou, nazývali ich federalistami. Tí zo zmiešaných manželstiev, Slováci žijúci a dlhodobo pracujúci v Čechách alebo na Morave a Česi už pevne ukotvení z rozličných dôvodov na Slovensku. Zväčša boli proti rozdeleniu spoločného štátu.
Aj „Čechoslovák" diplomat Juraj Martoník si uvedomoval, že záver roku 1992 zásadne poznamená celý jeho ďalší život i celej rodiny. Nedávno sa vrátili do Prahy z Londýna, kde pôsobil na veľvyslanectve spoločného štátu. Ešte nerozbalili všetky škatule po sťahovaní a plní neistoty čakali, čo bude ďalej.
„Keď v televízii o polnoci naposledy zahrali československú hymnu, manželka sedela na jednej zo škatúľ a plakala. Bolo nám, ako keby práve zomrel niekto z našich príbuzných," spomína si košický rodák Martoník vo svojich memoároch.
Mladá česká novinárka Ivana Fričová sa pred polnocou 31. decembra ocitla uprostred bujaro oslavujúceho davu na bratislavskom námestí. Neznámy muž so šampanským v ruke sa jej opýtal, prečo sa neveselí? „Som tu doma a teraz som cudzinec, rozumiete, je mi smutno, pane," odpovedala. V Bratislave žili jej príbuzní.
Netešili sa ani desaťtisíce Slovákov trvalo žijúcich v Česku. Sekundu po polnoci sa pre mnohých z nich stávalo Slovensko cudzinou. Po rozdelení spoločného štátu si ľudia totiž museli vybrať jedno občianstvo. Dvojité mohli získať až o štyri roky.
Kam sa podel milión na radovánky?
Košice boli v tú pamätnú noc slovenským mestom, kde asi najchladnejšie privítali vznik samostatnej republiky. Dvadsať minút po polnoci postávalo pred Štátnou vedeckou knižnicou na Hlavnej ulici (na tradičnom mieste verejných zhromaždení) iba pár stovák namosúrených ľudí. „Kam sa podel milión korún, ktorý vláda vyčlenila pre viac ako 200-tisícové mesto na štátom určené radovánky?“ pýtali sa potom médiá. A dávali za príklad menší a len 36 kilometrov vzdialený Prešov, kde Silvester '92 prebehol o poznanie veselšie i radostnejšie.
Ako to vyzeralo inde? Niekde zapálili vatru, v Banskej Štiavnici si dovolili aj ohňostroj. Niektorí kronikári v obciach úplne obišli alebo ničím nevyznačili 31. december 1992 či 1. január 1993, prípadne tieto dátumy odbili jednou vetou odpísanou z novín. Letopisec obce Žirany s 1¤370 obyvateľmi v okrese Nitra považoval za hodnú zaznamenania jedinú udalosť roka: „Začala sa výstavba tak prepotrebného obecného vodovodu.“
A čo sa dialo v dedinka Buková v Trnavskom okrese, ktorá je o polovicu menšia ako Žirany? „Niektorí občania sa stretli polhodinu pred polnocou pred obecným úradom a spoločne vyčkali slávnostné vyhlásenie SR. O polnoci predniesol prejav zástupca starostu Jozef Serina a do éteru miestneho rozhlasu zaznela pieseň Najkrajší kút v šírom svete," napísal miestny kronikár.
Na strednom Slovensku sprevádzali vznik republiky aj zvýšené emócie, ak už nie vášne. „Radosť a nadšenie zo samostatnosti Slovenskej republiky boli u prevažnej väčšiny obyvateľov zjavné. Vyskytli sa však aj prejavy nespokojnosti zo strany niekoľkých čechoslovakistov a odvážnejší sa pokúšali o zastrašovanie národne uvedomelých občanov," zaznamenal kronikár Varína, obce v okrese Žilina.
„Nebola sloboda a štát tým istým?“
Na Námestí SNP v Bratislave sa zhromaždil desaťtisícový dav. Dodnes je však otázne, koľkí prišli osláviť Silvester a Nový rok a koľkí špeciálne došli privítať vznik samostatného Slovenska.
Zazneli Rázusova báseň, hymnická pieseň Hoj, vlasť moja, ozvali sa delostrelecké salvy, slávnostnú atmosféru zvýraznili svetlice nad mestom, nespočetné výbuchy petárd i šampanského. Prišiel rad na rečníkov. Na pódiu vystúpil Vladimír Mečiar. „Išiel som na tribúnu a bol som tam sám," spomínal trojnásobný premiér o sedem rokov. Nebol tam síce sám, veď prítomný bol aj predseda SNR Ivan Gašparovič a ďalší politici, ale Mečiar to vykladal priam ako biblický príbeh, preto pokračoval: „Stretol som cestou pátra Antona Hlinku a prosil som ho: ,Poďte tam so mnou.' A on mi vraví: ,Veď mi povedali, že ma nechcete, ale mám pripravenú modlitbu.' Spolu sme vyšli na tribúnu a už som nebol sám. Prečítal modlitbu a bol som mu za to vďačný. Pýtal som sa sám seba: Mám ľuďom blahoželať k slobode? Alebo k vzniku štátu? Nebola sloboda a štát tým istým? Či sme tým, že máme svoj štát, nepovýšili slobodu na vyšší stupeň? Tak som sa rozhodol zagratulovať ľuďom k štátu."
Minútu pred polnocou spustili zo žrdí na Námestí SNP i na Bratislavskom hrade vlajku zanikajúcej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. A za zvukov kostolných zvonov a slovenskej hymny vztýčili štátnu vlajku Slovenskej republiky.
V Prahe štátnu vlajku vymieňať nemuseli, samostatná Česká republika si ponechala starú. Tým porušila jeden z paragrafov zákona o zániku federácie. Týkal sa jej štátnych symbolov – nástupnícke štáty ich zo zákona nesmeli používať. Mečiara to rozčúlilo: „Boli nejaké dohody, a nedodržali sa!" Pred desiatimi rokmi v jednom rozhovore to však nazval „takou prkotinou" v porovnaní s tým, čo sa dohodlo a dodržalo.
Vráťme sa na bratislavské námestie. Slovenský spravodajca českého denníka Mladá fronta DNES neskôr napísal, že dvaja skinheadi spálili federálnu vlajku a Mečiar i policajti sa na to nečinne prizerali. Do sveta však išli iné zábery, ktoré zahraničné televízne štáby nakrútili ešte pred začiatkom osláv. Pri pamätníku hrdinom Povstania niekto inštaloval rakvu s „mŕtvou federáciou“ a obďaleč portréty Jozefa Tisa, Andreja Hlinku a Milana R. Štefánika.
Darmo Gašparovič novinárov ubezpečoval, že nový štát nemá nič spoločné s vojnovým slovenským štátom a že zrodená Slovenská republika je „prvý slobodný demokratický štát v našich dejinách“. Svet už obletela vizitka „staronového“ štátneho útvaru v strede Európy…
V strohom podaní tunajšej tlačovej agentúry prebehlo všetko bez incidentov: „Po krátkych vystúpeniach Gašparoviča a Mečiara sa v mrazivej novoročnej noci roztancovali na Námestí SNP stovky ľudí."
Ako žiť bez „pražského dáždnika"
A kde boli bratislavskí federalisti či čechoslovakisti? Prieskumy verejnej mienky ukazovali, že Slováci sa rozdelili približne 50 : 50 v názore, či spoločný štát zachovať, alebo nie. Pri soche česko-slovenskej vzájomnosti na Vajanského nábreží v Bratislave však okolo polnoci postávalo iba niekoľko desiatok ľudí so zapálenými sviečkami v rukách, čo bol prejav nesúhlasu so zánikom federácie.
Ľudia pociťovali obavy z neznámeho bez ohľadu na to, či boli za, alebo proti. Čo ak príde na slová tých, ktorí pre samostatné Slovensko už vykreslili niekoľko katastrofických scenárov – jeden horší od druhého? Maloobchodné ceny mali po osamostatnení Slovenska stúpnuť o 20 %, prudko sa mal zvyšovať schodok štátneho rozpočtu i miera nezamestnanosti. Menový kurz mal dosiahnuť podľa niektorých prognostikov 1 : 5 , podľa druhých až 1 : 10 v neprospech slovenskej koruny.
Mnohých zvádzal k pesimistickým úvahám stav slovenskej ekonomiky i sociálnej sféry. Veď pred 30 rokmi mali Slováci o štvrtinu nižšiu životnú úroveň ako Česi a naša ekonomika dosahovala len 70 % výkonnosti českého hospodárstva. Nehovoriac už o miere nezamestnanosti: na Slovensku bola trikrát vyššia ako v Čechách a na Morave.
Spisovateľ Anton Hykisch to charakterizoval ako strach zo samostatnosti i zo samoty. Pre jedných pramenil z vedomia, že odteraz si budú musieť poradiť so všetkým sami, lebo vo svojej krajine si sami budú pánmi a už sa nemôžu na nikoho vyhovárať. Ďalší však pocítili bezmocnosť a bezradnosť samoty či osamelosti – prišli totiž o ochranný „pražský dáždnik“. „Tento dáždnik umožňoval prežiť dočasné porážky a za pomoci mimoslovenského centra sa znovu pokúšať o reštauráciu predošlého stavu,“ vysvetľoval Hykisch.
„Že bude v roku 1993 ťažko? Bude, ale takých ťažkých rokov bolo už veľa, po každej búrke sa vyjasní, príde nová nádej,“ Mečiar upokojoval vystrašených.
Československý štát splnil svoju úlohu
Tí, čo trávili posledné hodiny roku 1992 pred televízorom (a bola ich väčšina), mohli žiť až do polnoci v predstave, že dokopy sa nič nedeje a ani neudeje. Federálna televízia pripravila pre nich na záver svojej existencie tradičný silvestrovský program: striedali sa známi zabávači, speváci, kapely a tanečné skupiny.
O polnoci však nasledoval tradičný novoročný prípitok a ten vyznel úplne netradične. Za Slovákov sa divákom prihovoril Michal Kováč, dosluhujúci predseda Federálneho zhromaždenia (parlamentu). Hovoril najmä o budúcnosti dvoch nástupníckych štátov: „Pred nami je perspektíva pokojného demokratického rozvoja." O rok, už ako prezident SR by to v ére mečiarizmu sotva zopakoval…
Za Čechov mal prípitok Jan Stráský, ktorý končil vo funkcii predsedu federálnej vlády: „Nevstúpime do Európy spoločne ako jeden štát a ja viem z vašich listov, že mnohí to ľutujete a niektorí s tým nie ste vyrovnaní. Československý štát však splnil svoju úlohu, a preto a práve teraz zaniká." Na záver sa poďakoval všetkým, ktorí sa pričinili o pokojný rozchod: „Svedčí o tom atmosféra dnešnej silvestrovskej noci. Je to dôstojná bodka za Československom."
Štrngli poháre, naposledy zaznela federálna hymna, bodka za vysielaním Československej televízie.
V Prahe na Václavskom námestí medzitým vrcholili silvestrovské oslavy. Veľa opitých mladých ľudí a všade množstvo rozbitých fliaš od piva a šampanského. Spravodajcovia svetových médií, ktorí sa tam zišli, aby boli svedkami výbuchov radosti zo vzniku (alebo skôr obnovy?) samostatného českého štátu, museli byť sklamaní. Nič také sa nedialo. „V Bratislave bude radosť asi väčšia," odpovedala jedna pani na otázku novinára, prečo sa dá v Česku pozorovať pri rozdelení federácie skôr skleslá nálada. Mala čiastočne pravdu.
Čo je zaujímavé, na „Václaváku" sa neobjavil druhý najväčší (po Mečiarovi) protagonista delenia federácie český premiér Václav Klaus. Kde bol? O päť rokov sa ho pýtala česká publicistka Jana Klusáková a nevedel si spomenúť. „Rozhodne som nevyšiel na Václavské námestie oslavovať s fľašou šampanského. Pre mňa to v žiadnom prípade nebola slávnostná a radostná chvíľa ani víťazstvo, ale chvíľa daná logikou situácie. Vedel som, že to nebolo možné urobiť inak a že akékoľvek iné riešenie by spôsobilo chaos a zaplatili by sme za to nesmiernu cenu," odpovedal.
Klaus sa stretol s Mečiarom poslednýkrát na federálnej úrovni štyri dni pred Silvestrom v Bratislave. Ladili posledné detaily nadchádzajúceho rozchodu. Český premiér sa potom zúčastnil besedy v tunajšom televíznom štúdiu. Spýtali sa ho, čo znamenajú prípravy na spoločnej hranici z českej strany. Nebudú to náhodou colnice? Klaus sa takej predstave vtedy vysmial. Beseda sa konala v nedeľu a v pondelok 28. decembra vyšlo na známosť, že v obci Most na hraniciach ČR a SR umiestnili Česi prvú prenosnú bunku – kontrolné stanovište. Už 2. januára 1993 nastúpili do takýchto buniek prví českí colníci a začali kontrolovať vozidlá zo Slovenska. Už asi aj posledným neveriacim Tomášom došlo, že federácii je amen.
Budeme mať toľko zodpovednosti?
Ráno 1. januára 1993 sa Slováci zobudili vo vlastnom štáte. Slovenský rozhlas priniesol úvahu spisovateľa Ladislava Ťažkého. Začínala sa slovami: „Buď pozdravené novorodeniatko, Slovensko naše! Dobré ráno! Vitaj medzi štátmi sveta! Predstav sa im!“
V bratislavskom Dóme sv. Martina sa konala slávnostná omša, ktorú celebroval arcibiskup Ján Sokol. „Máme radosť, lebo zvrchované Slovensko už nie je len túžba alebo sen – je to skutočnosť!“ povedal.
Slováci sa konečne mali stať sami sebe pánmi. „Najprv sa však musia naučiť tými pánmi byť," prízvukoval herec Július Satinský v novoročnej ankete. „Budeme mať toľko zodpovednosti, až sa nám z nej bude niekedy kečka pariť. Až sa nám niekedy (a možno veľmi rýchlo) bude zdať, že to všetko je nad naše sily, pretože čo už my malí Slováčikovia zoči-voči takým problémom?“ upozornil v tej istej ankete historik Milan Zemko, ktorý už mal za sebou aj skúsenosť z politiky.
Priveľká zodpovednosť jedného skôr či neskôr zrazí k zemi, inému však umožní rásť. „Ak sa nepoddáme svojej úzkosti zo straty večitých istôt, ak si v ťažkých chvíľach – a tých bude neúrekom – dokážeme sami pomôcť, potom nám v duchu starodávneho kresťanského príslovia pomôže vari aj Pán Boh,“ uzavrel Zemko svoju krátku úvahu.