Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov

Chcem žiť a zomrieť ako verný a poslušný bojovník Kristov. To sú slová z prísahy príslušníkov polovojenskej Rodobrany, prvej organizácie na Slovensku, ktorá verejne obhajovala fašizmus.

20.01.2023 12:00
Jozef Tiso a Alexander Mach Foto:
Alexander Mach na Národnom súde v Bratislave v decembri 1946.
debata (38)

Rodobrana vznikla presne pred 100 rokmi, aby sa neskôr stala tvrdým jadrom Hlinkovej gardy a pred necelými dvomi desaťročiami inšpirovala zakladateľov Slovenskej pospolitosti.

Ako vyplýva zo spomienok hlavného veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, bezprostredným podnetom pre vznik Rodobrany bolo násilné ukončenie zhromaždenia ľudákov začiatkom januára 1923 v Holíči. „Hneď na druhý alebo tretí deň sa niektorí zišli a dohodli sa, že na ochranu zhromaždení vytvoria Rodobranu," spomínal Mach.

Hlavný rečník v Holíči bol Ferdiš Juriga, katolícky kňaz a poslanec za Slovenskú ľudovú stranu (SĽS); od roku 1925 sa volala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Len čo vystúpil pred tisícovým davom, podľa ľudáckej tlače začala po ňom skupina „socialistov a komunistov" urážlivo pokrikovať. „Keďže četníci s nimi nechceli urobiť poriadok, povedali sme si, že ho urobíme sami," vypovedal jeden z budúcich rodobrancov. Strhla sa krvavá bitka, obe strany boli vyzbrojené palicami aj nožmi. Nezaobišlo sa to bez vážnejších zranení, jedného človeka bodli nožom do pľúc.

Podľa historika Maroša Hertela časté zrážky medzi znepriatelenými tábormi tvorili súčasť politického folklóru a naberali intenzitu najmä pred voľbami. Preto si Agrárna strana založila brannú organizáciu Sedliacka jazda na ochranu svojich mítingov a schôdzí, komunisti si zriadili Proletársku obranu a stranám z politického stredu garantovali bezpečnosť príslušníci Československej obce sokolskej.

Už pred holíčskym incidentom sa pokúsili o atentát na Andreja Hlinku ľavicoví aktivisti na zhromaždení v Trnave 21. septembra 1921. Boli zranení, Hlinkov osobný strážca Štefan Mikuš zraneniam podľahol. SĽS využívala ako poriadkovú službu členov telovýchovnej jednoty Orol, ale to jej zrejme nestačilo. Preto 13. januára 1923 schválil správny výbor strany založenie „zboru poriadateľov-rodobrancov", nazvaného neskôr Rodobrana. O dva týždne podpísal nariadenie Hlinka, čím Rodobrana získala štatút organizácie podriadenej strane. Jej duchovným otcom, hlavným organizátorom aj ideológom bol predstaviteľ radikálnych ľudákov Vojtech Tuka.

Vojtech Tuka v novembri 1945 vo vyšetrovacej... Foto: TASR
Vojtech Tuka v bratislavskom Justičnom paláci Vojtech Tuka v novembri 1945 vo vyšetrovacej väzbe v bratislavskom Justičnom paláci.

Prísaha na skrvavenú šatku sv. Veroniky

Historik Anton Hruboň, ktorý sa venuje výskumu Rodobrany, považuje za kľúčové črty jej ideológie nacionalizmus a náboženský mysticizmus. Niektorí historici hovoria o zmesi slovenského ultranacionalizmu a katolíckej mystiky.

Tuka (predseda vlády vojnového slovenského štátu) založil na začiatku svojej politickej kariéry Združenie ctiteľov sv. krvi Kristovej. Hovoril, že to spravil z úcty k relikvii uloženej v útrobách kláštora vo Svätom Beňadiku (neskôr premenovaný na Hronský Beňadik).

Išlo o šatku svätej Veroniky, ženy, ktorá vraj touto šatkou utrela Ježišovi zakrvavenú tvár počas krížovej cesty. Rodobranci skladali prísahu v benediktínskom kláštore vo Svätom Beňadiku. Mýtus o sv. Veronike a jej šatke, ako aj kult svätého grálu slovenského, čo bol tiež Tukov výmysel, tvorili ideovú kostru Rodobraneckého katechizmu – základnej príručky rodobrancov.

DEMDIS - čo je fašizmus? Čítajte aj Fašizmus nevymrel, skrýva sa. Ako sa teda podľa vás prejavuje?

Politicky sa však Rodobrana profilovala ako fašistická organizácia. Viacerí predstavitelia sa verejne hlásili k fašizmu. Sympatie prejavovali najmä s fašistami Benita Mussoliniho, ktorí už v roku 1923 boli v Ríme pri moci. Naopak, Adolf Hitler po nevydarenom mníchovskom puči musel ísť do väzenia, kde začal písať svoju knihu Mein Kampf. „Mussolini pohol lavínou, ktorá sa viac zastaviť nedá a pochová slabý parlamentarizmus s falošnými sociálnymi cieľmi," napísal Karol Körper, jeden z ideológov Rodobrany.

S talianskymi fašistami spájali rodobrancov uniformy aj symbolika. Nosili čierny klobúk a čiernu košeľu, preto ich prezývali čiernokošeliarmi tak ako Mussoliniho milicionárov. Na stojatom golieri mali vyšitý svetlomodrý dvojkríž s bielou alebo so striebornou tŕňovou korunou. Z Rodobrany však jej zakladatelia nechceli mať kópiu talianskych fašistických milícii, ale reprezentantku svojrázneho slovenského fašizmu.

A prečo si vybrali slovo rodobrana a nie domobrana? Názov mal v kontexte obrany odkazovať viac na pôvod, pokrvnú líniu, národ či rasu, než na domovinu. „Rodobrana mala charakter protičeskej, protimaďarskej a protižidovsky orientovanej organizácie so sklonmi k chronickej neznášanlivosti," upozornil Hruboň. Vymedzovala sa tiež proti slobodomurárom, politickej ľavici a parlamentnej demokracii.

Rodobranci považovali celé ľudácke hnutie za fašistické. Tvrdili, že právo hovoriť v mene národa má jedine SĽS, respektíve HSĽS, ktorá podľa nich bojovala „proti kultúrnemu úpadku a cudzopasníkom". Rodobranecký katechizmus zdôrazňoval najmä boj za územnú autonómiu Slovenska. Neoficiálny smaltovaný odznak organizácie, ktorým bol biely dvojkríž, mal nápis Za tú našu autonómiu.

„Rež a rúbaj do krve"

V Rodobrane sa kládol dôraz na telesnú zdatnosť jej príslušníkov. Podľa historika Petra Sokoloviča preto prebiehal nielen nácvik nástupov a pochodov, ale časté boli aj cvičenia so zbraňami. Spočiatku sa ozbrojovali valaškami (!), palicami a nožmi. Používali aj zvlášť nebezpečné gumové hadice naplnené olovom.

Svedkovia v procese s Tukom v roku 1929 vypovedali, ako na jeho pokyn organizovali úderky Rodobrany po celom Slovensku. Mali vznikať v každej väčšej obci a na ich čelo sa snažili dostať bývalého desiatnika alebo čatára, aby úderke dali vojenský punc. Výrazne sa rozchádzali údaje o počte jej príslušníkov.

Podľa rôznych zdrojov sa pohybovali od 25-tisíc do 60-tisíc osôb, triezve odhady hovorili o 40 tisícoch na vrchole činnosti. Ich šíky rástli najmä po výzvach, ktoré pravidelne uverejňovali ľudácke noviny, aby sa Slováci pridali „do radov vojska rodobraneckého".

Tuka na súde tvrdil, že keď v roku 1925 oslavovali ľudáci víťazstvo vo voľbách, do sprievodu v Bratislave horko-ťažko zohnali 400 rodobrancov. Na otázku predsedu senátu, prečo sa Mach chválil, že za jednu noc ich len v Bratislave zorganizoval 10-tisíc, Tuka odpovedal: „Mach vo svojom živote už všeličo natáral."

Rodobrana v prítmí a na svetle

Rodobrana bola pod policajným dohľadom a úrady striehli na príležitosť, aby ju mohli zakázať. Prvýkrát sa tak stalo už začiatkom septembra 1923. Úrady využili na zastavenie činnosti Rodobrany nedávno prijatý zákon na ochranu republiky.

Rozpustenie organizácie oficiálne zdôvodnili opakujúcimi sa excesmi, konfliktami rodobrancov nielen s politickými protivníkmi SĽS, ale aj s policajtmi, poukázali tiež na časté protičeské a antisemitské útoky.

Sokolovič pripomenul, že strana podala sťažnosť na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Najvyšší správny úrad v Brne však odvolaniu nevyhovel. Okresní náčelníci na základe pokynov župného úradu v Bratislave majetok Rodobrany zhabali, spisy zapečatili a na viacerých členov podali trestné oznámenie.

Odvtedy až do konca roku 1925 organizácia existovala tajne. Jej členovia nesmeli nosiť na verejnosti uniformu a symboliku Rodobrany, ale ilegálne bunky sa nachádzali prakticky všade tam, kde pôsobila miestna organizácia SĽS, respektíve HSĽS.

Rodobrana mala charakter protičeskej, protimaďarskej a protižidovsky orientovanej organizácie.
Anton Hruboň, historik

Na čele ilegálnej Rodobrany stál Mach. Dbal na to, aby neexistovali nijaké menné zoznamy. Členovia buniek sa spolu dobre poznali, to stačilo. Rodobrancom poskytovali spoľahlivé krytie pred prenasledovaním úradmi iné, legálne pôsobiace organizácie blízke ľudáckej strane, v prvom rade telovýchovná jednota Orol.

Po parlamentných voľbách v roku 1925, ktoré ľudáci na Slovensku vyhrali, Rodobrana sa osmelila vyjsť z prítmia. „Chlapci si vyťahujú pokrčené čierne košieľky, z bojových skýš valašky a zástavy. Celé Slovensko cíti, že s nimi i zora spásy vychodí," písal dojatý Mach.

Od nasledujúceho roku organizácia začala prijímať nových členov. Koncom mája 1926 sa vo Svätom Beňadiku pri príležitosti svätodušnej omše uskutočnila hromadná prísaha vernosti takmer dvoch tisícok rodobrancov. O dva mesiace bolo podobné manifestačné vystúpenie v Marianke pri Bratislave za účasti už troch tisícok rodobrancov.

Medzitým sa 5. júla 1926 strhla krvavá bitka medzi komunistami a ľudákmi vo Zvolene pri posviacke zástavy železničiarov. Pobili sa aj rodobranci. Na zemi zostal jeden mŕtvy, okolo 40 ľudí bolo zranených. Násilné zrážky pokračovali aj v ďalšom roku.

SR ARCHÍV SLOVENSKO NOVÝ ROK DEŇ VZNIK VÝROČIE Čítajte aj Slovensko má 30 rokov. Obavy, bolestivá transformácia, ale aj úspešný príbeh

Na Nový rok 1928 Tuka spôsobil škandál svojím článkom v denníku Slovák. Spochybnil ústavnosť trvania Československej republiky. Tvrdil, že Martinská deklarácia, ktorou sa Slováci prihlásili 30. novembra 1918 k ČSR, mala tajný dodatok: Slovensko vraj vstúpilo do nového štátneho útvaru iba na prechodnú dobu desať rokov. Potom sa údajne mal slovenský národ sám rozhodnúť, či v ňom zotrvá aj naďalej, alebo si vytvorí vlastný štát.

Existencia tajnej klauzuly sa nikdy nepreukázala. Tuku odsúdili v októbri 1929 na 15 rokov väzenia za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska. Rodobrana prišla o svojho duchovného otca a po opätovnom zákaze sa dlho z toho nevedela spamätať.

Postavíme si vlastné gardy – Hlinkove

V tridsiatych rokoch Rodobrana pokračovala ako podzemné hnutie. Jej predstavitelia na čele s Machom a v spolupráci so skupinou Nástup ďalej radikalizovali HSĽS a čakali na svoju príležitosť. Prišla uprostred búrlivého roku 1938, ale namiesto opätovného oživenia Rodobrany začali na rôznych miestach akoby živelne vznikať bunky Hlinkovej gardy (HG). Prvé v Trnave a v Nitre. Vysvitlo však, že nadväzujú na činnosť zakázanej Rodobrany s jej tradíciami a že ich vlastne zakladajú starí známi rodobranci.

Za dátum vzniku HG sa historikmi označuje 11. jún 1938, keď v ľudáckych novinách Slovenská pravda vyšiel Machov článok s názvom Máme si postaviť vlastné gardy? Autor na otázku odpovedal kladne. Bola to vlastne výzva zakladať gardy a Mach im dal aj meno – Hlinkove.

Na jeseň 1938 po ustanovení slovenskej autonómie začala v rámci HG vznikať jej elitná jednotka pod staronovým názvom Rodobrana. „Hlinkova garda znamená toľko ako v Nemecku SA a Rodobrana toľko ako v Nemecku SS," tvrdil jej veliteľ Ján Farkaš. (SA bola skratka nemeckého názvu Sturmabteilung, polovojenskej organizácie nacistickej strany založenej v októbri 1921.)

Podľa historika Vojtecha Kárpátyho sa obnovená Rodobrana mala stať prísne výberovým zoskupením. Mali ju tvoriť nielen starí rodobranci, ale aj mladšie perspektívne kádre. Kým však rodobrancov prijímali do HG automaticky, pre ďalších potenciálnych gardistov stanovili ročnú čakaciu lehotu. Tento trend podporili dve vládne nariadenia, prijaté v slovenskom štáte na jeseň 1939. Nadštandardne zvýhodňovali rodobrancov v rámci HG, priznávali im rovnaké práva ako vojakom. Pri obsadzovaní miest vo verejnej službe mali mať príslušníci Rodobrany vždy prednosť pred ostatnými uchádzačmi.

Rodobranci sa aj navonok líšili od bežných gardistov. Nosili síce klasickú gardistickú uniformu, ale mali právo na rodobraneckú čiernu košeľu so stojatým golierom a rodobraneckým odznakom. Zároveň mali ako jediní v HG povolenie nosiť aj v mierových časoch zbrane – dýku a revolver. Podľa jedného z jej veliteľov Jozefa Joštiaka mala Rodobrana plniť dokonca funkciu hlavnej riadiacej zložky budovaného bezpečnostného aparátu v novom štáte. Mala monitorovať aj situáciu v HSĽS a v jej pridružených organizáciách. Jej ambícia byť stranícku políciou sa však nikdy nenaplnila.

Dlhodobý spor medzi vedením Rodobrany a umierneným krídlom v HSĽS sa v júni 1940 skončil úplným splynutím tohto elitného zoskupenia s Hlinkovou gardou. Bývalí rodobranci však aj naďalej tvorili zázemie radikálneho krídla v HSĽS. Mnohí zo zakladajúcich členov Rodobrany obsadili miesta regionálnych veliteľov HG či veliteľov vybraných a neskôr aj pohotovostných oddielov gardy, ktoré sa „vyznamenali" v boji proti účastníkom SNP.

Po skončení vojny jeden z prvých Benešových dekrétov pamätal aj na týchto kolaborantov s nemeckou okupačnou mocou. Retribučné súdy mali pristupovať k členom Rodobrany ako k členom gestapa alebo iných zločineckých organizácií. Exponovaných členov mohli podľa dekrétu odsúdiť až na 20 rokov väzenia alebo na doživotie. Národný súd v Bratislave vymeral Tukovi trest smrti a Machovi 30 rokov za mrežami. Súd zobral do úvahy nielen ich činnosť v Rodobrane a v Hlinkovej garde, ale aj ďalšie trestné činy.

© Autorské práva vyhradené

38 debata chyba
Viac na túto tému: #fašizmus #neznáma história #Hlinkova garda #Alexander Mach #Vojtech Tuka
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy