Ako vznikala severná hranica Slovenska: Prvé, zabudnuté referendum a Japonci

Rok po skončení prvej svetovej vojny to vrelo v sliezskom Tešíne i v značnej časti Oravy a Spiša. Novovzniknuté susediace štáty sa nie a nie dohodnúť, komu patria sporné územia. Víťazné mocnosti preto na konferencii v Paríži nariadili, aby miestni obyvatelia sami rozhodli, kam chcú patriť: či do Poľska alebo do Československej republiky (ČSR). A do spoločného štátu Čechov a Slovákov vyslali medzinárodnú komisiu zloženú z Britov, Francúzov, Talianov a Japoncov, aby usporiadala referendum. Prvé za celú našu históriu.

21.01.2023 09:15
Osadenie základného hraničného kameňa Foto:
Osadenie základného hraničného kameňa medzi Českou republikou a Slovenskou republikou v októbri 1993 v katastri obce Makov. Keby Poľsku vyšli jeho plány pred viac ako sto rokmi, táto snímka by nevznikla, lebo Poliaci sa snažili získať aj túto obec, ktorá sa nachádza v okrese Čadca.
debata (16)

Je jasné, prečo boli v medzinárodnej komisii Angličania a Francúzi, ale čo v nej robili Japonci? A prečo chýbali Američania? Lebo Japonsko od roku 1917 bojovalo po boku štátov Dohody (Británia, Francúzsko, Rusko, Taliansko) proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku.

Preto bolo Tokio považované za spojenca. Podobne aj Spojené štáty, ktoré vstúpili do vojny takisto až v jej záverečnej fáze. Rusko v komisii nebolo, lebo po boľševickej revolúcii v roku 1917 sa už do svetovej vojny nezapájalo a s Nemeckom uzavrelo mier.

Američan mal dokonca komisii predsedať, ale USA vyjadrili vážne výhrady k Versaillskej mierovej zmluve z júna 1919 (nikdy ju nepodpísali) a svojho zástupcu do komisie poslali až tesne pred referendom.

Medzitým sa však jej predsedom stal francúzsky zástupca gróf Gustave de Mandeville. V komisie mali zároveň zastúpenie aj Československo a Poľsko, ale len s právom poradného hlasu. Ústredie mala v Tešíne a filiálku pre Oravu a Spiš v oravskej Jablonke.

Kto boli Japonci v komisii? V Tešíne pôsobil profesor práva na Cisárskej tokijskej univerzite Saburo Jamada. V Jablonke diplomat Šo Kurihara, o ktorom čo-to zistil svojho času Bohuš Chňoupek.

Československý exminister zahraničných vecí vo voľnom čase rád snoril v archívoch, vďaka čomu napísal esej o tom, ako vznikala severná hranica Slovenska.

Kurihara bol kariérny diplomat, predtým pôsobil ako atašé na japonskom veľvyslanectve v Madride. Mal v tom čase 40 rokov a podľa Chňoupka bol dosť ostýchavý a neistý. Jeho neistota mohla vyplývať aj z toho, že o Slovensku nevedel takmer nič, čo zrejme ešte viac platilo o 51-ročnom Jamadovi.

Preto sa po príchode do ČSR začali intenzívne oboznamovať s tunajšími pomermi. Napríklad 6. apríla 1920 Jamada a Kurihara navštívili Košice. „Jamada robí dojem typického Japonca – milý, prívetivý, bystrého ducha. Večer usporiadal župan banket na počesť japonských hostí,“ napísali noviny Slovenský východ.

Jamada robí dojem typického Japonca – milý, prívetivý, bystrého ducha.
Slovenský východ - z obsahu novín v apríli 1920

Kto a kde môže hlasovať

O slabej znalosti Japoncov o pomeroch v novom štáte svedčia výskumy historikov. Dominika Janáková z Univerzity Hradec Králové zistila, že Jamada i Kurihara mali síce právnické vzdelanie, ale nepoznali pojem domovského práva, neznámeho v krajine vychádzajúceho slnka.

S tým však súvisela dôležitá otázka, kto sa bude môcť zúčastniť referenda: iba osoby s trvalým pobytom na príslušnom území, alebo aj s trvalými väzbami naň?

Medzi základné úlohy komisie patrilo vymedzenie referendového územia. Hľadal sa kompromis, predchádzali mu však ostré spory expertov v Paríži, v Prahe i vo Varšave. Na konci marca 1920 už bolo viac-menej zrejmé nielen to, kto môže hlasovať, ale aj kde a ako.

Jozef Tiso a Alexander Mach Čítajte aj Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov

Slovenský historik Pavol Jakubec, ktorý pôsobí na švédskej univerzite v Göteborgu, upozorňuje, že prijaté pravidlá vylúčili z hry viacerých potenciálnych účastníkov, s účasťou ktorých počítala jedna alebo druhá strana.

Na Tešínsku to boli najmä prisťahovalci z Haliče, mnohí z nich pracovali v karvinských baniach. Na Orave i na Spiši išlo najmä o amerických krajanov, ktorí sa chystali navštíviť starú vlasť výlučne s úmyslom zúčastniť sa referenda.

Hlasovacie právo mali ľudia bez ohľadu na pohlavie, ktorí 1. januára 1919 dosiahli vek najmenej 20 rokov a pred 1. augustom 1914 mali na plebiscitnom území domovské právo. Každý volič sa musel preukázať domovským listom alebo iným dokladom.

Ale ako Česi a Slováci, tak aj Poliaci proti týmto pravidlám protestovali a vracali sa k starým sporom o to, kde konkrétne sa má referendum uskutočniť, ak už sa vôbec musí konať.

Poliakom totiž išlo nielen o sliezske Tešínsko, ale aj o naň nadväzujúci železničný uzol Čadca a okolie. Prakticky požadovali celý Čadčiansky okres a takmer polovicu okresu Kysucké Nové Mesto, vrátane obcí Makov a Vysoká nad Kysucou, ktoré sa nachádzali v okrese Veľká Bytča.

Ďalšie poľské požiadavky sa týkali severovýchodnej Oravy a severozápadného Spiša. Išlo o snahu pripojiť k Poľsku celé okresy Trstená, Námestovo, Spišská Stará Ves, Kežmarok a Stará Ľubovňa, ako aj polovicu okresov Levoča a Poprad.

Varšava to zdôvodňovala najmä etnicky a historicky. Vraj sever Slovenska bol v stredoveku kolonizovaný Poliakmi, nie Valachmi. Obyvateľstvo je tam poľského pôvodu, ale svoju poľskú národnosť si neuvedomuje v dôsledku slovakizácie v 19. storočí.

Česká strana nemohla za žiadnych okolností súhlasiť s poľskými nárokmi na východné Tešínsko, lebo by prišla o karvínsky kamenouhoľný revír a košicko-bohumínsku železnicu (vtedy jedinú spojnicu so Slovenskom).

Praha preto nástojila, aby do územia, kde sa malo konať referendum, zahrnuli aj okres Bílsko. Predpokladalo sa, že jeho obyvatelia by hlasovali prevažne za pripojenie k ČSR.

Slovenská strana bola zase zásadne proti tomu, aby goralov na hornej Orave označovali za Poliakov. „Goralčina je slovenské nárečie, ktorým hovoria Slováci žijúci pozdĺž hranice,“ pripomínali noviny Naša Orava.

V máji 1919 o probléme rokoval Tomáš G. Masaryk s poľským premiérom Ignacyom Janom Paderewskim. Prezident ČSR údajne prejavil ochotu brať ohľad na poľské požiadavky na Spiši, Orave a Kysuciach, ak sa Varšava vzdá nárokov na východné Tešínsko.

Kresba Ignacya Jana Paderewskeho, ktorý bol... Foto: FOTO: PROFIMEDIA
Kresba poľského premiéra Ignacya Jana Paderewskeho. Kresba Ignacya Jana Paderewskeho, ktorý bol poľským premiérom od januára 1919 do novembra 1919. V máji 1919 rokoval o medzištátnom územnom spore s československým prezidentom Tomášom G. Masarykom.

O tejto ponuke Masaryka sa zmieňujú viacerí poľskí historici, ale neuvádzajú, že ju mienil dať ešte na posúdenie expertom.

Je doložené, že Masaryk sa radil s Milanom Hodžom (členom vlády za Agrárnu stranu na Slovensku). Prezident sa ho pýtal, bez ktorých obcí by sa mohla ČSR „zaobísť“ pri hľadaní kompromisu s Poľskom.

Na Orave mu Hodža vymenoval šesť obcí, v najkrajnejšom prípade by sa dalo zaobísť ešte bez ďalších troch. Na Spiši pri maximálnych ústupkoch by vraj prichádzali do úvahy iba dve.

Slovensko, Silvester 1992 Čítajte aj Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie

Referendum namiesto vojenského riešenia

Bežní Slováci sa iba učili vyslovovať slovo plebiscit. V písomnom i ústnom styku sa pred sto rokmi používal tento výraz oveľa častejšie ako referendum.

V Európe sa referendá začali konať na konci 19. storočia vo Francúzsku, pravidelne však boli jedine vo Švajčiarsku. Delili sa na záväzné a odporúčajúce, ktoré podliehali ešte potvrdeniu parlamentom alebo nejakou nadnárodnou inštitúciou.

Prvé všeľudové hlasovanie na území ČSR malo patriť skôr do prvej kategórie, nikde sa však nedá zistiť presné znenie otázky v referende.

Isté je len to, že v prípravnej fáze sa diskutovalo o návrhu, že by voliči mali možnosť vybrať si z dvoch rozdielnych (zrejme aj z odlišne sfarbených) hlasovacích lístkov. Jedným by hlasovali za pripojenie sporného územia k Poľsku a druhým k Československu. Nevedno, či tento návrh bol napokon schválený.

Obe vlády, rôzne komisie i Najvyššia spojenecká rada v Paríži však museli riešiť oveľa zložitejšie, organizačno-technické záležitosti spojené s týmto referendom.

Vari najväčším problémom bolo udržať verejný poriadok na sporných teritóriách. Rokovaniam predchádzal pokus o vojenské riešenie, a to z oboch strán sporu. Hneď po skončení prvej svetovej vojny začalo československé vojsko obsadzovať sliezske Tešínsko a poľské jednotky hornú Oravu, severný Spiš a časti Kysúc.

Ich príchod sa nezaobišiel bez incidentov, napríklad v oravskej Polhore sa strieľalo, ozbrojený konflikt s vojakmi ČSR vypukol aj pri poľskom pokuse obsadiť Podolínec. Po zásahu veľmocí a ich vojenských misií museli poľské jednotky v januári 1919 opustiť slovenské územie.

Potom sa už územný spor riešil diplomatickou cestou, o čom rozhodla práve Najvyššia spojenecká rada, riadiaci orgán mierovej konferencie z roku 1919. Dvojstranné československé-poľské rokovania v Paríži a v Krakove však stroskotali.

Najvyššia rada preto koncom septembra 1919 nariadila usporiadať na sporných územiach ľudové hlasovanie. Táto úloha pripadla medzinárodnej komisii, ktorá mala na základe výsledkov hlasovania navrhnúť štátnu hranicu.

Mala však pritom brať do úvahy aj hospodárske a zemepisné aspekty. V rukách takmer 30-člennej komisie, ktorá prišla do Tešína až koncom januára 1920, sa sústredila značná moc.

Sporné územia vyhlásila za neutrálne až do určenia štátnej hranice a všetok chod života sa ocitol pod dozorom komisie.

Jozef Tiso Čítajte aj Ako Tisov režim učil slovenských vojakov vo vojne proti Stalinovi po rusky hovoriť

Krvavá kampaň

Jedno z prvých vyhlásení komisie sa týkalo nastolenia verejného poriadku. Vyzvala obyvateľstvo zachovať pokoj. Poľské a československé vojsko museli plebiscitné územie opustiť a už 2. februára 1920 tam napochodovali francúzske a talianske jednotky, ale k upokojeniu situácie to neviedlo.

Naopak, miestne obyvateľstvo začalo zakladať ozbrojené milície. „Poľskí teroristi zaútočili v noci na tri české obce v okolí Tešína. V Orlovej podnikli bombový útok na vilu správcu obecnej sporiteľne,“ informovalo policajné riaditeľstvo v Moravskej Ostrave.

Krv tiekla aj na Spiši: dvaja poľsky hovoriaci muži v rakúskych uniformách prepadli šiestich českých úradníkov v kúpeľoch Smerdžonka (dnes Červený Kláštor) a dvoch zabili.

Incidentov pribúdalo po tom, čo obe strany spustili propagačnú kampaň pred referendom. Sústredila sa do volebných miest, na Orave a Spiši ich bolo 25. Okrem letákov a šuškanej propagandy sa obe strany pokúšali získať priazeň voličov aj faktickou korupciou.

Poľskí agitátori ponúkali nedostatkový tovar (cukor, múka, petrolej) za podpis na petičnom hárku, čo malo slúžiť ako dôkaz záujmu obyvateľov o pričlenenie k Poľsku.

Medzinárodná komisia sa pokúsila v máji 1920 predísť násilnostiam vyhlásením výnimočného stavu na plebiscitnom území.

Zároveň požiadala o posilnenie zahraničného vojenského kontingentu. Do Paríža však naďalej prichádzali sťažnosti z Prahy aj z Varšavy, v ktorých sa navzájom obviňovali z nekalej súťaže a terorizmu.

Autormi sťažností boli najmä zástupcovia ČSR a Poľska v medzinárodnej komisii. Československá vláda do nej delegovala Rudolfa Matouša, advokáta z Moravskej Ostravy. „Komisia veci ani za mak nerozumie,“ informoval.

Podľa neho viacerých členov komisie veľmoci upodozrievali z pochybných kontaktov s poľskou stranou. Týkalo sa to najmä Talianov. O jednom z nich bolo známe, že si v Zakopanom našiel poľskú krásavicu, u ktorej trávil väčšinu času.

Ďalšie podobné hlásenia prichádzali od vládnych komisárov pre plebiscit. Z dokumentov, ktoré sú v Slovenskom národnom archíve, vyplýva, že väčšina členov subkomisie pre Oravu a Spiš nadŕžala poľskej strane.

Výnimkou bol Kurihara, ktorý obhajoval slovenské záujmy. Mimochodom, medzi ním a talianskym zástupcom existovali veľmi napäté vzťahy. Nakoniec sa však referendum nekonalo.

Poľská Orava. Foto: Wikipedia/Kristo
Poľská Orava Poľská Orava.

Beneš vraj predal Oravu za Tešínsko

Situáciu skomplikovala vojna Poľska so sovietskym Ruskom. Poliaci žiadali odložiť referendum, ktoré sa malo pôvodne konať začiatkom mája.

Komisia ich požiadavku podporila a najvyššia rada stanovila nový termín 12. júl 1920. Vo Varšave i v Prahe sa však už začalo hovoriť, že začlenenie sporných území treba riešiť inak – medzinárodnou arbitrážou.

V belgickom kúpeľnom mestečku Spa sa zišli na konferencii spojeneckí veľvyslanci a ministri zahraničných vecí oboch ČSR a Poľska. Definitívnu demarkačnú čiaru určili 21. júla 1920 (zhruba budúcu štátnu hranicu) tak, že rozdelila Tešínsko na české a poľské.

Poľsko však získalo 25 obcí horného Spiša a Oravy. Išlo o územie s rozlohou 584 km2 s 24-tisícami obyvateľov.

Zástupcovia Varšavy sa museli vzdať nárokov na Čadcu s okolím a nepodarilo sa im ani posunúť hraničnú čiaru na hlavný hrebeň Tatier. Následne potvrdila toto riešenie Najvyššia spojenecká rada.

Referendum bolo teda zmarené, čo nemohlo nemať negatívne dozvuky. „Na Orave je veľké pobúrenie. Ľudia sa vybili v nadávkach proti Čechom, Prahe a ministrovi Benešovi. Vinia ho, že predal Oravu za Tešínsko,“ informoval z Tvrdošína do Bratislavy plebiscitný komisár Ján Moural. (Beneš bol vtedy šéfom diplomacie ČSR.)

Historik Jakubec sa zaoberal protestami na Spiši. Niekde to boli podpisové akcie, inde ľudia organizovali improvizované neplatné referendum, v ktorom až 86 % voličov hlasovalo za príslušnosť k ČSR.

Pod bezprostredným úderom verejnej mienky sa ocitla subkomisia v Jablonke. „Subkomisia je stále navštevovaná veľkými deputáciami z jednotlivých obci, ktoré žiadajú, aby Dohoda predsa len usporiadala hlasovanie,“ napísal 31. júla 1920 Slovenský denník.

Ale to všetko už bolo po funuse. Koncom augusta členovia komisia i subkomisie odišli do Paríža. Medzi nimi i Japonec Kurihara, ktorý si zamiloval Slovensko.

Slovensko-poľské územné spory

  • Júl 1920. Po zrušenom referende na základe rozhodnutia veľvyslaneckej konferencie získalo Poľsko 20 % územia Oravy a vyše 4 % územia Spiša.
  • November 1938. Poľské vojsko obsadilo značnú časť čadčianskej oblasti a spišskú obec Javorina. O ich pripojenie sa Varšava usilovala už v roku 1920 i neskôr, ale neúspešne.
  • November 1939. Slovenský štát za svoju vojenskú podporu hitlerovského Nemecka pri jeho vpáde do Poľska získal naspäť územia Oravy a Spiša, ktoré v roku 1920 prešli do poľských rúk.
  • Máj 1945. V Trstenej podpísaná dohoda o vrátení tohto územia Poľsku, o mesiac neskôr ho obsadila poľská armáda.
  • Október 1958. Ukončenie územného sporu podpísaním zmluvy medzi Československom a Poľskom (platnosť nadobudla vo februári 1959) definitívnym vytýčením štátnej hranice. Poľsku zostalo 25 oravských a spišských obcí.

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #Orava #referendum #česko-slovenská hranica
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy