Stalingrad bol pre Hitlera výzva. A stal sa začiatkom konca najväčšej vojny

Hitler zúril. Celú zodpovednosť za katastrofu na brehoch Volgy zvaľoval na svojich spojencov: "Rusi urobili prielom, Rumuni sa vzdali a Maďari ani nezačali bojovať," vykrikoval pred 80 rokmi. Do zajatia však padlo aj takmer 100-tisíc Nemcov vrátane 22 generálov. „Zdrvujúca porážka pri Stalingrade ukončila Hitlerovo zúfalé úsilie dobyť silou zbraní Rusko," napísal legendárny vojnový britský premiér Winston Churchill.

29.01.2023 10:00
Stalingrad, pamätník, mohyla Foto:
Mohyla vo Volgograde so sochou Matka Vlasť je venovaná hrdinom bitky v tomto meste, ktoré sa vtedy volalo Stalingrad.
debata (11)

V Stalingradskej bitke utrpela debakel jedna z najsilnejších armád wehrmachtu – 6. poľná. Adolf Hitler ešte rok predtým tvrdil, že s ňou možno útočiť „na nebesá". Obsadzovala Varšavu i Paríž, Kyjev aj Charkov. Jej vojaci zároveň asistovali esesákom pri masovom vraždení Židov, napríklad v Babynom Jare na Ukrajine.

Do zajatia v Stalingrade padol dokonca aj veliteľ 6. armády poľný maršal Friedrich Paulus. Vzdal sa sovietskym vojakom v pivnici pod troskami najväčšieho obchodného domu v meste. Hitler ho povýšil do hodnosti maršala len dva dni predtým. Bol to symbolický akt.

V dejinách Nemecka sa nestalo, aby sa maršal vzdal nepriateľovi. Hitler počítal s tým, že aj 52-ročný Paulus sa po povýšení radšej zastrelí, ako by ho Rusi mali dostať živého. Ale stalo sa, dokonca si ani nestihol vymeniť epolety: na snímkach z prvého výsluchu mal Paulus ešte stále na uniforme výložky generálplukovníka.

Paulus velil 6. armáde od začiatku roku 1942. Mal povesť skvelého štábneho dôstojníka a plánovača bojových operácii. „Chýbala mu však najmä rozhodnosť skutočného vojvodcu, váhal s rozhodnutiami," hovorí o ňom ruský vojenský historik Konstantin Zalesskij.

Pre Červenú armádu bol Paulus najväčšou trofejou vojny. O to viac, že krátko po zajatí začal spolupracovať a dal sa do služieb sovietskeho velenia.

Stalin kategoricky zakázal možnosť, že by jeho armáda stratila mesto. Rozkaz znel zastaviť Nemcov za každú cenu.

Na mesto útočili pre jeho meno

Spočiatku to nevyzeralo na najkrvavejšiu bitku v dejinách ľudstva, v ktorej budú bojovať dva milióny vojakov. Najprv všetko nasvedčovalo, že hitlerovské vojská sa vydajú opätovne dobýjať Moskvu a že Stalingrad nechajú bokom.

Útok na Stalingrad sa nepozdával veľkej časti nemeckej generality a Stalin si dlho myslel, že Hitler po bitke o Moskvu, ktorú prehral v januári 1942, pošle svoje elitné jednotky znova na hlavné mesto. Hitler to však naplánoval inak. V júli 1942 rozdelil skupinu armád Juh na dve menšie. Jednej prikázal zmocniť sa východného pobrežia Čierneho mora s ropnými poľami a ďalej postupovať pozdĺž Kaspického mora až do Baku. Druhá skupina sa mala rútiť popri rieke Don na Stalingrad. „Rozdrviť nepriateľské sily a obsadiť mesto," znela úloha.

Slovensko, Silvester 1992 Čítajte viac Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie

Mesto sa predtým volalo Caricyn a od roku 1925 Stalingrad (v súvislosti s kritikou Stalinovho kultu osobnosti ho v roku 1961 premenovali na Volgograd). Názov Stalingrad mal byť poctou šéfovi Kremľa, ktorý sa počas občianskej vojny v rokoch 1918 – 1920 zaslúžil o obranu mesta v bojoch proti bielogvardejcom.

Okolo roku 1940 patril Stalingrad medzi najvýznamnejšie priemyselné strediská na Povolží a mal 400-tisíc obyvateľov. Rozprestieral sa popri Volge v úzkom, iba dva kilometre širokom, zato však 23 kilometrov dlhom páse.

Hitler si zrejme vybral Stalingrad za terč útoku pre jeho názov. „Už samotné meno preňho znamenalo výzvu," tvrdil Churchill.

Stalin: Už ani krok späť!

Tankové a mechanizované oddiely wehrmachtu zamierili z východnej Ukrajiny do donských stepí 20. júla 1942. Hitlerovi tam pomáhali aj jeho spojenci: vojaci Maďarska, Rumunska a Talianska, dovedna takmer 600-tisíc mužov. „Kým Taliani mali motiváciu, lebo to brali to ako svoju misiu vo veľkej vojne, naopak, Rumuni a Maďari nevedeli pochopiť, prečo ich ženú na Stalingrad," upozorňuje ruský historik Alexej Plotnikov.

Medzi vojskami neboli vojaci zo Slovenska, lebo slovenská Rýchla divízia pôsobila v rámci inej skupiny armád wehrmachtu a 23. júla 1942 pomáhala dobyť mesto Rostov na Done.

„Napriek pekelnej horúčave, nedostatku vody a mračnám prachu postupujeme veľmi rýchlo," písal v liste domov dôstojník 6. armády Clemens Podewils. Za tri dni prekonal jeho tankový oddiel 200 km. Nemci prelomili narýchlo vytvorenú obranu protivníka a nechali tam svoju pechotu, aby likvidovala obkľúčené sovietske jednotky. V jednom kotle sa ocitlo 13-tisíc červenoarmejcov, zachránilo sa z nich len 105! Koncom júla Paulusova armáda vytlačila nepriateľa za Don. Do Stalingradu jej zostávalo prejsť menej ako 50 km. Do stepi jej dodávali pohonné hmoty lietadlá.

Večer 28. júla Stalin podpísal rozkaz, známy ako Ani krok späť!. Vylúčil ústup bez rozkazu. Vznikali tzv. záchytné oddiely, aby prekazili svojvoľné opúšťanie bojových pozícií. Dezertérov posielali do trestných práporov, kde dostávali často nesplniteľné úlohy: napríklad prekonať mínové pole bez špeciálnych prostriedkov.

Stalin a jeho generáli už vedeli, že Hitler si nielenže vzal na mušku Stalingrad, ale že sa pokúsi obkľúčiť aj všetky vojská na juhu Ruska. Preto vznikol nový stalingradský front pod velením generála Andreja Jeremenka so štábom na pravom brehu Volgy. Na ľavý breh, priamo do mesta, prevelili narýchlo preformovanú 62. armádu Vasilija Čujkova. Odteraz zodpovedal za obranu Stalingradu. Mala iba 20-tisíc mužov a 60 tankov. Čo máme, to ti dáme, zatiaľ si musíš nejako poradiť, povedali 42-ročnému generálovi.

Stalin kategoricky zakázal možnosť, že by jeho armáda stratila mesto. Rozkaz znel zastaviť Nemcov za každú cenu. Tí sa medzitým dostali na dostrel diel k Stalingradu. V listoch domov hrdo oznamovali, že ako prví dosiahli brehy Volgy. Hitler sa poponáhľal informovať, že sú to nové hranice Tretej ríše na východe.

Opustený kôň v Stalingrade v decembri 1942... Foto: SITA/AP
Stalingrad, kôň Opustený kôň v Stalingrade v decembri 1942 medzi troskami budov.

Ruiny sa ľahšie bránia

Nad Stalingrad vzlietlo 23. augusta 1942 bezmála 1¤200 bombardérov 4. leteckej armády Luftwaffe. Vzápätí sa na mesto zniesol obrovský oheň zo zápalných bômb. Všade vznikali požiare, horeli zásobníky nafty na brehu Volgy, ohnivý stĺp stúpal do výšky až 600 metrov. Bolo ho vidieť zo vzdialenosti 350 km.

Išlo o najrozsiahlejšie bombardovanie v celom priebehu bojov na východnom fronte. Odhaduje sa, že v ten deň zahynulo 92-tisíc obrancov mesta a civilistov. Štvrtinu obyvateľov Stalingradu (100-tisíc) evakuovali pred leteckým útokom. Ďalší buď nechceli opustiť domovy, alebo museli zostať v meste, aby udržali v prevádzke priemyselné podniky. Napríklad traktorový závod začal vyrábať tanky.

Po delostreleckej príprave sa 13. septembra začal prvý útok tankov a pechoty na Stalingrad. Boje vypukli už na prístupových trasách k mestu pri železničnej stanici. Najprudšie na legendárnej Mamajovej mohyle (v súčasnosti sa tam nachádza pamätník obrancom Stalingradu.) Na jej svahoch padla takmer celá sovietska 13. gardová strelecká divízia. Do konca septembra zmenila táto výšina svojho pána desaťkrát, vrchol nakoniec dobyli Nemci, ale červenoarmejci sa na východnom svahu udržali v zákopoch až do januára 1943.

Na opačnom konci mesta sa obrancovia sýpok vydržali brániť iba do 20. septembra 1942, kým im nedošla munícia. Potom sa bojovalo v strede Stalingradu, kde z väčšiny budov ostali len trosky. Podľa Zalesského sa však potvrdila stará teória z vojnovej náuky, že ruiny sa bránia ľahšie ako neporušené stavby: „Obrancom poskytujú oveľa lepšie úkryty."

Nemci nazvali pouličné boje uprostred rozvalín Stalingradu „krysou vojnou". Nekonečné boje muža proti mužovi v podzemných chodbách a tuneloch ich privádzali do šialenstva. „Letectvo a delostrelectvo bolo v týchto podmienkach prakticky nepoužiteľné, lebo úlomky betónu či armatúr rovnako zabíjali alebo zraňovali obrancov i útočiacich," objasňuje Zalesskij.

Lenin, Stalin Čítajte viac Sovietsky zväz mal existovať večne. A na celom svete

Generál Karl Strecker, veliteľ 11. zboru v 6. armáde, zanechal výrečné svedectvo: „Nepriateľ je neviditeľný, naše vojská majú veľké straty, dostávajú sa do pascí v rozpadnutých budovách a v pivniciach, v zničených fabrikách."

Rusi útočili z úkrytov v malých skupinkách takmer nehlučne, lebo ako zbrane používali bodáky a naostrené ženijné lopatky. Vystrašení Nemci pri najmenšom šramote bezhlavo strieľali, kým sa im samopaly alebo guľomety nerozpálili dočervena.

Ešte viac sa báli ostreľovačov. Nemci často prezrádzali svoje úkryty streľbou po nastrčených figurínach alebo bielych zástavách. Stávali sa tak ľahkým cieľom pre snajperov. Vasilij Zajcev, jeden z nich, sám zneškodnil 225 vojakov a dôstojníkov.

Paulus sústredil všetky svoje sily 14. októbra na boj v severne položených štvrtiach Stalingradu. S veľkými stratami sa Nemci dokázali zmocniť časti závodov Barikady a Traktornyj, ale vytlačiť protivníka za Volgu sa im nepodarilo.

Keď 6. armáda uviazla v pouličných bojoch, v tyle Červenej armády sa pripravovala operácia Uran. Autori plánu maršali Georgij Žukov a Alexander Vasilevskij navrhli Stalinovi zaútočiť na rumunské a talianske jednotky, ktoré operovali na pravom krídle 6. armády, a potom obkľúčiť celé nemecké zoskupenie.

Útočiace jednotky sa pohybovali jedine v noci, cez Don postavili 17 falošných mostov, aby odpútali pozornosť Luftwaffe od piatich skutočných.

Operácia sa začala ráno 19. novembra 1942 paľbou z 3¤500 diel a mínometov. Vojská postupujúce z juhu a zo severozápadu zmietli rumunské, talianske i maďarské jednotky a o tri dni sa spojili v stepi. Paulusova armáda sa dostala do klieští, zovreli ju medzi Donom a Volgou. V kotle sa ocitlo viac ako milión Nemcov a ich spojencov.

Po Stalingrade bol Hitler nahý

Napriek nedostatku munície, pitnej vody a potravín 6. armáda kládla tvrdý odpor. Jej spojenci sa však dali na útek do stepi, kde ich nečakalo nič dobré. Udreli silné mrazy, vojaci si hĺbili v zmrznutej pôde zemľanky, v ktorých sa však nezohriali. Zranení prosili lekárov, aby im podali jed.

Hitler zakázal Paulusovi prebíjať sa z obkľúčenia, tvrdil mu, že sa mu ponáhľa na pomoc armádna skupina poľného maršala Ericha von Mansteina, ale operácia skrachovala po útoku sovietskeho tankového zoskupenia.

Sovietom sa podarilo zničiť aj takmer polovicu strojov Luftwaffe, ktoré zásobovali 6. armádu. Odteraz Paulus mohol počítať len s vlastnými silami. Hitler mu opäť prikázal vydržať a bojovať tam, kde je: „Ústup – to je katastrofa. Armáda, ktorá ostáva na svojich pozíciách, odpútava viac síl protivníka, ako má sama."

Vojská donského frontu pod velením generála Konstantina Rokossovského 10. januára 1943 začali operáciu nazvanú Prsteň. Počas piatich minút 7¤000 diel a mínometov ostreľovalo nemecké pozície. Zvyšky 6. armády sa skryli v ruinách Stalingradu.

Medzitým poslali Sovieti Paulusovi prvú výzvu, aby kapituloval, v ktorej mu sľubovali lekársku pomoc a potraviny, ale vzdal sa až 31. januára.

Slovensko, výstava, svetilplyn Čítajte viac Ako sa žilo bez ruského plynu?

V nasledujúcich dňoch takmer 100-tisíc zajatých nemeckých mužov v otrhaných uniformách, v tenkých kabátoch a s nohami obviazanými handrami kráčalo po zasneženej stepi do pracovných táborov. Mali obnoviť mestá, ktoré zničili. „Treskúce mrazy, pri cestách ležia zamrznutí Nemci. Nezabili sme ich my, zabil ich mráz," napísal frontový spravodajca Vasilij Grossman.

„Bolo jasné, že víťaz Stalingradskej bitky prevezme strategickú iniciatívu. Nemecká armáda bola nalomená a po ďalšej veľkej porážke v bitke o Kursk sa dala na trvalý ústup," hovorí Plotnikov. Po Stalingrade zavládla porazenecká nálada aj medzi Slovákmi na východnom fronte. Rýchla divízia kryla v zime 1943 ústup nemecko-rumunských jednotiek na Kaukaze a sama sa pritom takmer dostala do sovietskeho zovretia. Stratila síce neveľa mužov, musela však na úpätí hôr zanechať všetky ťažké zbrane.

Rozmery stalingradskej katastrofy sa nemecká propaganda pokúšala utajiť. Pohlavári Tretej ríše sa obávali paniky, ale takú porážku nebolo možné zamlčať. „Verná svojej prísahe do posledného dychu podľahla 6. armáda presile nepriateľa a nepriaznivým okolnostiam," obsahovalo komuniké z Berlína popoludní 3. februára 1943.

Na druhý deň vystúpil šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels s dvojhodinovým prejavom, počas ktorého vraj schudol tri kilá. Vyhlásil trojdňový národný smútok a vyzval Nemcov do totálnej vojny. V podobnom duchu neskôr vystúpil Hitler: „Nemecký národ iba teraz nasadí svoje sily v takom rozsahu, ako sa to nestalo ešte v dejinách ľudstva."

Svet však po Stalingrade zistil, že hitlerovské Nemecko je poraziteľné. Začala sa formovať protihitlerovská koalícia a v júni 1944 došlo k otvoreniu druhého, západného frontu po vylodení vo francúzskej Normandii.

Fakty o Stalingradskej bitke

  • Na samom začiatku bitky sa Nemcom podarilo obsadiť takmer celý Stalingrad: z ôsmich obvodov mesta kontrolovali sedem.
  • Legendárny trojposchodový dom na rohu jedného z námestí Stalingradu dobýjali Nemci 58 dní. Čata pod velením seržanta Jakova Pavlova zneškodnila údajne viac mužov protivníka, ako boli straty wehrmachtu pri obsadzovaní Paríža.
  • V Stalingrade najviac trpeli civilisti. Jedli mäso zabitých koní a zrno zo zničeného obilného sila. Potravu museli zháňať väčšinou deti, lebo v noci sa im darilo prejsť aj cez najužšie priechody v rozvalinách.
  • V meste v podstate nebola čistá pitná voda. Takmer všetci – vojaci aj civilisti – trpeli dyzentériou alebo týfusom.
  • Sovietsky zväz prišiel v bitke o Stalingrad takmer o 1,2 milióna vojakov a Nemecko o 1,5 milióna, straty Rumunska boli 150-tisíc a Maďarska bezmála 100-tisíc (väčšinou padli do zajatia). Priemerná životnosť vojaka v Stalingradskej bitke bola iba 15 minút.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #druhá svetová vojna #Stalingrad #bitka o Stalingrad