Strašné prípady ako nedávno v Michalovciach, kde muž zabil svoju ženu a dve deti a potom spáchal samovraždu, sa diali už v minulosti. Ako to vyzeralo s domácim násilím na Slovensku v 20. storočí?
V roku 1920 publikovala Kristína Royová literárnu črtu s názvom Otcovrah. Písala o dvoch prípadoch domáceho násilia z okolia Starej Turej, kde spisovateľka a novinárka prežila celý život.
V prvom príbehu 17-ročný mladík zabil otca tyrana, ktorý terorizoval manželku i štvoro detí. Najhoršie bolo, keď sa krutý sedliak opil: jedinou záchranou pre chuderu ženu bolo utiecť aj s deťmi. Keď nestihli z domu včas ujsť, nasledovala bitka. Ušlo sa i jedinej dcére a najstaršiemu synovi, lebo si trúfol postaviť sa na odpor a chrániť matku.
Opitého sedliaka to dopálilo, zviazal synovi nohy, druhý koniec povrazu prehodil cez konár stromu a visiaceho dolu hlavou ho šľahal bičom. Chlapec mu to nezabudol. Jednej zimy tyran zrazu zmizol a našli ho až na jar zamordovaného v močiari…
Poznám muža, ktorý v opilstve uviazal ženu o strom, podložil slamu a piekol jej nohy zaživa. Nikto ho za to nepotrestal, veď vraj bol opitý.Kristína Royová, slovenská spisovateľka
Črtu zverejnila krátko pred parlamentnými voľbami a obrátila sa s výzvou k ženám, ktoré po vzniku Československa získali volebné právo: „Spojme sa a nedajme ani jeden hlas kandidátom, ktorí nám nesľúbia oslobodenie Československej republiky od alkoholu. Nevoľte alkoholikov!“
Zásluhou ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára bol od začiatku roku 1919 zavedený na Slovensku „dočasný zákaz“ nalievania tvrdého alkoholu v krčmách a reštauráciách. Oficiálne platil až do roku 1929, ale veľmi často sa porušoval. Ako približuje Karol Hollý z Historického ústavu SAV, práve v tom období sa rozmohlo domáce pálenie načierno, pašovanie alkoholických nápojov z okolitých štátov a dokonca sa prudko zvýšila spotreba škodlivého denaturovaného liehu, do ktorého sa pridávajú rôzne zmesi, aby sa zabránilo jeho konzumácii.
Opitý sedliak zviazal synovi nohy, druhý koniec povrazu prehodil cez konár stromu a visiaceho dolu hlavou ho šľahal bičom.
Vrah rozplakal porotu
V patriarchálnej spoločnosti mal muž (bez ohľadu na to, či bol triezvy alebo opitý) viac práv ako žena. V starom Ríme mohol manžel ženu nielen fyzicky trestať, ale aj zabiť, ak ohrozila jeho česť alebo majetok.
V 19. storočí vo viktoriánskom Anglicku sa síce množili zákony na ochranu obetí domáceho násilia, ale v spoločenskom povedomí sa telesné ublíženie na ženách často prirovnávalo k bitiu neposlušného psa. Neskôr prevládli romantizované predstavy o manželstve, ktoré treba zachovávať za každú cenu. Na Slovensku ešte aj pred sto rokmi platili tieto dve príslovia: „Peniaze sú dobré čítané a žena bitá.“ „Žena je ako drevená nádoba, ak ju nepobiješ, rozsuší sa.“
Prakticky až do polovice 20. storočia sa domáce násilie bagatelizovalo alebo popieralo. A len minimum prípadov sa dostalo na verejnosť, ostatné boli tabu. Tyranii v domácnosti sa médiá i na vyspelom Západe venovali až vtedy, keď prerástlo do trestného činu. Väčšinu prípadov však kompetentní zmietli zo stola ako bezvýznamný priestupok.
Samozrejme, že vraždou alebo ťažkým ublížením na zdraví sa policajné orgány a po nich súdy museli zaoberať. Podľa historikov práva však často uplatňovali dvojaký meter: prísnejšie posudzovali hrdelné zločiny žien, najmä ak išlo o neveru.
Čítajte aj Prezidentka: Proti násiliu na ženách sa musíme postaviť všetci
Manželia Puschnerovci zo Žiliny žili niekoľko rokov šťastne aj s dvoma deťmi, kým ich matka nezačala nadväzovať známosti s inými mužmi. Podľa žaloby ich do roku 1935 vystriedala nie menej ako 17. Manžel o milostných pletkách ženy vedel a 12 rokov ich celkom hrdinsky znášal. Keď však začal naliehať, aby s tým už konečne prestala, zbalila si veci, vzala so sebou ich 11-ročnú dcéru a odsťahovala sa do Varína.
Jozef Puschner sa však dozvedel, že manželka vedie aj v tejto obci neusporiadaný život a o dievča sa nestará napriek tomu, že bolo choré. Vybral sa 22. decembra 1935 do Varína a žiadal ju, aby mu dcéru vrátila. Odmietla a ešte mu vulgárne vynadala. Puschner sa nahneval, vybral z vrecka revolver a manželku strelil rovno do srdca.
Denník Slovák napísal, že finále súdneho pojednávania bolo „veľmi dojímavé“: „Keď mali deti svedčiť proti otcovi, rozplakali sa, plakal aj otec a o chvíľu plakala celá porota i s jej predsedom.“ Strieľalo sa aj v Sobranciach, ale v opačnom garde. Večer 17. augusta 1930 mladá žena Jolana Exenbergerová zastrelila po ostrej hádke manžela. Podľa vyšetrovateľov konala zo žiarlivosti a v sebaobrane. „Vinná som, ale trpela som toľko, že nevládala som viac znášať svoj kríž,“ vypovedala o osem mesiacov pred porotou košického súdu.
Vzťahy medzi manželmi sa zhoršili po smrti ich deväťmesačného prvorodeného synčeka. Ján Exenberger sa dal na pitie a voľné chvíle trávil s milenkami. Pracoval ako vodič autodrožky (tak sa vtedy volali taxíky). Raz v opitosti dokonca priviedol ľahkú ženu domov a nútil Jolanu, aby ju pohostila, čo na súde dosvedčila jedna rodinná priateľka. V osudný večer opäť prišiel domov opitý, strhla sa hádka. Napadol manželku a tá naňho trikrát vystrelila.
Ako napísali regionálne noviny Slovenská pravda, verejná mienka sa pred vynesením rozsudku rozdelila. Jedni boli za oslobodenie obžalovanej, iní za prísny trest. Porota ju poslala „vzhľadom na poľahčujúce okolnosti“ na dva roky za mreže so započítaním času stráveného vo vyšetrovacej väzbe. Exenbergerová sa proti trestu odvolala, ale nepochodila.
Zabíjali aj najmenších
V slovenských domácnostiach pri páchaní domáceho násilia kedysi nehrali smutný prím strelné zbrane, pretože vrahom väčšinou poslúžila sekera, nôž, valček na cesto alebo tĺčik na mäso.
Foto: SITA, KR PZ Trnava
Z čiernych kroník a zo súdničiek v dobovej tlači vyplýva, že „domáce zabíjačky“ sa častejšie vyskytovali počas hospodárskych kríz. Najväčšiu z nich zažilo Slovensko v rokoch 1930 – 1935. Sociologička Gabriela Lubelcová, ktorá sa na Univerzite Komenského venuje aj sociálnym aspektom kriminality, potvrdzuje súvislosť medzi počtom, závažnosťou a brutalitou násilných trestných činov páchaných v súkromí rodiny a jej finančnou či sociálnou situáciou: „Tento vplyv však nie je priamočiary. Záťaž, ktorú človek prežíva v dlhodobej nepriaznivej sociálnej situácii, môže viesť k jeho zlyhaniu, ale aj k rastu kompenzačnej agresivity.“
V obci Pribeta pri Hurbanove zabil 14. marca 1930 roľník Alexander Szanyó so sekerou v záchvate zúrivosti svoju manželku. Keď matke pribehli na pomoc syn a dve dcéry, chytil do rúk vidly a vrhol sa na deti. Jednu dcéru zranil ťažko, druhá z nich a syn utrpeli ľahšie zranenia.
Začiatkom marca 1934 rozvíril hladinu verejnej mienky v celom Československu prípad vraždy, ktorý sa stal v Ostrave. Mária Spáčilová predložila manželovi železničiarovi na večeru salámu. Spáčil hodil niekoľko koliesok z nej aj svojmu psovi. A hoci to bola lacná konská saláma, 44-ročná manželka sa rozzúrila do nepríčetnosti. Chytila nôž a muža ním pichla priamo do srdca. Po prevoze do nemocnice zomrel. Vo februári 1935 sa Spáčilová vyhovárala pred súdom na „pominutie mysle“ v kritickom okamihu, ale porota ju uznala za vinnú a odsúdila ju na 6 rokov ťažkého žalára.
Ani jedna z týchto i ďalších rodinných tragédií na Slovensku sa však nevyrovnala masakre, ktorú rozpútal obuvník József Borbás v mestečku Maglód v susednom Maďarsku. Britvou podrezal hrdlá piatim svojim deťom a potom sa obesil na povale. (Jeho rodina dlhodobo žila v núdzi.)
Čítajte aj Gangy aj jednotlivci. Prehľad 8 prípadov detských útokov z minulosti
V tom období sa množili vraždy detí ich rodičmi aj na Slovensku. Noviny často písali aj o otcovrahoch. V apríli 1933 Gregor Kováčík zabil v Dubovej pri Čiernom Balogu sedemročného syna. V opitosti ho udrel doskou po hlave. Potom sa síce snažil s manželkou dieťa oživiť, dokonca svätenou vodou, ale márne. V Uhrovci 36-ročný robotník Štefan Plkanec nožom dobodal trojročnú dcérku. Údajne z ľútosti, lebo bol nevyliečiteľne chorý a už mu nezostávalo veľa dní života.
Slovenská psychologička Mária Hargašová sa nazdáva, že svoju úlohu zohráva aj medializácia takýchto zločinov: „Najmä ak sa takáto tragédia podá v médiách sugestívne, nájdu sa psychicky labilní jedinci, ktorých inšpiruje k napodobeniu a nasledovaniu – či už k vražde alebo k rozšírenej samovražde“. Čo je rozšírená samovražda? Človek má spravidla „rozšírené Ja“, ktoré zahŕňa i jeho blízkych. Niekedy ho s nimi spája patologicky silné puto. Až také silné, že si nevie predstaviť, že by odišiel z tohto sveta bez nich. A tak radšej zabije aj ich.
Všetko zatiaľ naznačuje, že pred dvoma týždňami sa práve takáto rozšírená samovražda udiala aj v bytovke na Bieloruskej ulici v Michalovciach. Zrejme málokto si však spomenie na podobnú tragédiu v Tušiciach, čo je obec 18 kilometrov vzdialená od Michaloviec. Pred 20 rokmi tam psychicky narušený otec zastrelil svoje dve maloleté deti. Údajne preto, aby sa pomstil manželke. Tá od neho odišla, lebo už nevedela vydržať s tyranom v domácnosti.
Mohlo by sa zdať, že aspoň vojna dokáže stlmiť (ak už nie celkom zastaviť) domáce násilie. Veď dosť krvi sa preleje na bojisku, aspoň doma by mal zavládnuť pokoj – ale opak je pravdou. Potvrdzujú to aj štatistiky na Ukrajine po spustení ruskej invázie. „Násilníci nevedia normálne vyjadriť pocit strachu, a tak útočia na obete v najbližšom okolí, ktoré sú dnes úplne bezmocné. Polícia má totiž iné starosti, než riešiť konflikty v rodinách,“ hovorí kyjevská psychoterapeutka Marija Fabryčová.
Počas druhej svetovej vojny to nebolo inak ani na Slovensku. Napríklad 39-ročný debnár Jozef Jurínek z Turčianskeho sv. Martina zabil v marci 1943 sekerou svoju o rok mladšiu ženu. Vzápätí kuchynským nožom podrezal krk 12-ročnému nevlastnému synovi. Vraj aj sám sa chcel zmárniť, ale nedokázal to, hoci sa potúžil fľašou borovičky. „Bol som zbabelý,“ priznal sa vyšetrovateľom po vytriezvení.
V apríli 1944 prešovský súd odsúdil istého Belka zo Stankovian na 15 rokov väzenia za vraždu manželky. Trikrát ju udrel dreveným kolom do hlavy a potom dobil, keď už ležala zakrvavená na zemi. Čo ho k tomu viedlo? Chorobná žiarlivosť umocnená ešte alkoholom. „Po vynesení rozsudku sa rozplakal,“ informoval denník Gardista.
Nepomohli ani popravy
V socialistickom Československu bolo domáce násilie (a vôbec kriminalita) považované za prežitok predchádzajúceho spoločenského zriadenia v povedomí ľudí. Malo zmiznúť s výchovou „nového človeka“ a rozvíjaním humanistických medziľudských vzťahov. Ani štyridsať rokov „prevýchovy“ však veľa nezmenilo. Manželské spory v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa v Československu snažili riešiť tzv. súdružské súdy, ale bez výraznejšieho efektu. „Domáce zabíjačky“ (a nebolo ich málo), pochopiteľne, išli na trestné pojednávanie riadneho súdu.
Solídny prehľad aj o najväčších slovenských kauzách poskytuje české virtuálne Múzeum zločinu Miloslava Jedličku. V marci 1956 sa 61-ročná Irena Liptáková zbavila v Kežmarku nenávidenej nevesty. V spánku ju zaškrtila a nohy jej potom amputovala v pivnici, kde ju zakopala a miesto prikryla štiepaným drevom.
Synovi nahovorila, že žena mu odišla s neznámym mužom do Rakúska. Matke neuveril a po týždni nahlásil nezvestnú na polícii. Liptákovú popravili o dva roky neskôr v Prahe. Bola najstaršou popravenou ženou v dejinách Československa.
Veľmi smutne známou sa stala druhá vraždiaca Irena: Čubírková z Bolerázu. V decembri 1964 zabila sekerou svojho druha. Potom mu odrezala hlavu a poslala ju zabalenú v novinách na toalete vlaku smerujúceho z Trnavy do Bratislavy. Telo spálila v murovanej peci na pečenie chleba. Dôvod vraždy? Alkoholizmus druha a neustále hádky. Aj Čubírková skončila na popravisku.
A do tretice jeden muž – ako kat svojej rodiny. Štefan Svitek, prezývaný Horehronský rozparovač, mal ešte len 27 rokov, ale už bol recidivista, ktorý si dovedna odsedel 8 rokov. Celý deň 30. októbra 1987 strávil v breznianskych krčmách s kamarátom a domov sa vrátil nadránom úplne opitý. Zmasakroval manželku i dve maloleté dcéry.
„Každú z dcér som udrel sekerou najmenej dvakrát,“ priznal sa Svitek na súde. Žene potom rozpáral brucho, vybral z neho ešte živý plod a rozrezal ho žiletkou. Súd v Banskej Bystrici ho odsúdil na smrť, popravili ho 8. júna 1989 v Bratislave. Bol vôbec posledným popraveným v Československu.