Prvým prezidentom sa musel stať Kováč. Ktorý z nich mal byť „poslušnejší“ a Mečiarovým favoritom?

Prezident v parlamentnej demokracii nemusí byť nevyhnutne iba na ozdobu, tvrdia politológovia. Mal by byť arbitrom v sporoch ústavných inštitúcií a zjednocovateľom všetkých občanov. Aj prvý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč (zvolený pred 30 rokmi) chcel byť mužom kompromisu. Stal sa však nedobrovoľne jedným z účastníkov konfliktu, ktorý nadlho poznačil celú spoločnosť.

13.02.2023 12:00
Michal Kováč s manželkou Foto:
Rokovanie HZDS - SNS (schválenie koalície)
debata (7)

Prvým prezidentom demokratického Slovenska sa musel stať Kováč. Ktorý však? V roku 1993 sa totiž rozhodovalo medzi Romanom Kováčom a Michalom Kováčom. Uspel druhý menovaný, ale spočiatku to tak nevyzeralo.

Na konci novembra 1992 schválil parlament ešte spoločného štátu zákon o zániku federácie. Do Nového roku 1993 sa Slovensko a Česko prebudili ako samostatné štáty. Zatiaľ bez prezidentov.

Česi boli rýchlejší, ich parlament zvolil hlavu štátu už 26. januára 1993 v prvej voľbe spomedzi troch kandidátov. Jasne zvíťazil Václav Havel, ktorý sa na Pražský hrad vrátil po pol roku, pretože do júla 1992 bol federálny prezident.

Na Slovensku sa všetko skomplikovalo tzv. primárkami v Hnutí za demokratické Slovensko (HZDS). Jeho vedenie sa nevedelo rozhodnúť, ktorému z dvoch možných kandidátov dať prednosť.

Definitívny výber preto nechali na regionálne štruktúry a obaja Kováčovia sa mali sami uchádzať o ich dôveru.

Pomocník M. Kováča a neskorší kronikár prvých troch slovenských prezidentov Pavol Pollák to označil za predvolebnú kampaň, ktorá zrejme nemala obdobu v postkomunis­tických štátoch Európy.

Obaja kandidáti už v prvých dňoch januára 1993 cestovali po Slovensku na vlastné náklady a sami organizovali mítingy v krajských mestách, na ktorých sa zúčastňovali členovia nielen krajských, ale aj okresných predstavensti­ev HZDS.

Nakoniec poradie „kováčov šťastia mladého štátu“ – ako ich ktosi nazval – potvrdilo širšie vedenie HZDS. Stalo sa to v Jahodnej pri Košiciach 16. januára 1993 s výsledkom 27¤:¤24 hlasov v prospech R. Kováča.

S M. Kováčom sa potom uvažovalo už len pre prípadnú opakovanú voľbu, keby v tej prvej parlament prezidenta nezvolil. „Ale iba málokto z vedenia hnutia predpokladal, že Romana Kováča nezvolia,“ upozornil v rozhovore pre Pravdu Pollák (zomrel pred mesiacom vo veku 96 rokov).

Lubomír Štrougal / Gustáv Husák / Čítajte viac Čo prezradila CIA: Štrougala mal Brežnev v zálohe, keby Husák zlyhal

Kortešačky v poslaneckých kluboch

R. Kováč mal 52 rokov, bol o desať rokov mladší ako jeho menovec. Mal lekárske vzdelanie, ale ako praktický lekár pôsobil len 14 rokov po absolvovaní medicíny. Potom pracoval ako pedagóg a výskumník.

Po nežnej revolúcii ho zvolili za predsedu Konfederácie odborových zväzov, bol člen federálneho parlamentu a v rokoch 1992 – 1994 podpredseda druhej Mečiarovej vlády.

O R. Kováčovi sa pred voľbou hlavy štátu hovorilo, že je Mečiarovým favoritom, lebo sa mu zdá „poslušnejší“ a vraj mu aj viac ide poruke. Údajná poslušnosť sa však onedlho ukázala ako mýtus.

Už v roku 1994 opustil rady Mečiarovho hnutia a nasledoval tak Milana Kňažka, Rudolfa Filkusa či ďalších odštiepencov.

Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg.
Michal Kováč o Vladimírovi Mečiarovi

No v čase prezidentských „primárok" osobní emisári Mečiara vraj navštevovali (poza chrbát oboch kandidátov) okresných predsedov HZDS s inštrukciami, že majú preferovať R. Kováča.

M. Kováč po skončení štúdia ekonómie pôsobil v Štátnej banke československej a v rokoch 1967 – 1969 v londýnskej pobočke Živnostenskej banky ako zástupca riaditeľa. Po vylúčení z komunistickej strany na začiatku tzv. normalizácie „bol odídený" do finančného výskumu.

Prezident SR Michal Kováč skladá prezidentskú...
Bývalý slovenský prezident Michal Kováč.
+15Prezident SR Michal Kováč.

Po novembri 1989 sa stal ministrom financií v slovenskej vláde. Politicky sa angažoval najprv v hnutí Verejnosť proti násiliu a po jeho rozpade v HZDS. Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.

Po jeho rozpustení a po zániku federácie sa M. Kováč vrátil do Bratislavy. Mečiar mu ponúkol post guvernéra vznikajúcej Národnej banky Slovenska, ale záujem mal o funkciu podpredsedu vlády pre ekonomiku, pričom medzi vedúcimi predstaviteľmi hnutia vyvolal diskusiu o obsadení postu prezidenta SR.

Mimochodom, prečo sa Mečiar neuchádzal o najvyššiu ústavnú funkciu? V decembri 1992 sa ho na to opýtal M. Kováč: „Kategoricky to odmietol, vraj má so Slovenskom plány, ktoré môže uskutočniť len na poste predsedu vlády."

Slovenská národná strana (SNS) nominovala do voľby prezidenta Jozefa Prokeša, Strana demokratickej ľavice (SDĽ) Milana Ftáčnika a Kresťanskodemo­kratické hnutie (KDH) Antona Neuwirtha.

Stávkové kancelárie dávali najväčšie šance R. Kováčovi, pretože HZDS malo v NR SR dominantné postavenie. Kandidát Mečiarovho hnutia v prvom hlasovaní 26. januára 1993 zvíťazil (Ftáčnik bol druhý v poradí).

Zisk 69 hlasov mu však stačil iba na postup do druhého kola prvej voľby. Ukázalo sa, že zaňho nehlasovali ani všetci poslanci HZDS.

Prví dvaja v poradí postupovali do druhého kola, ktoré sa konalo už ďalší deň. R. Kováčovi v ňom odovzdalo hlasy 78 poslancov, Ftáčnikovi 31. Stále to však nebola ústavou vyžadovaná trojpätinová väčšina v 150-člennom parlamente.

Stalingrad, pamätník, mohyla Čítajte viac Stalingrad bol pre Hitlera výzva. A stal sa začiatkom konca najväčšej vojny

Viacerí politológovia a ústavní právnici (napríklad Pavol Juhás, Peter Horváth, Ivan Trimaj) upozorňovali, že pôvodné znenie slovenskej ústavy nastavilo pre druhé kolo voľby prezidenta oveľa prísnejšie pravidlá, než mala napríklad ústava medzivojnovej Československej republiky alebo súčasné ústavy Maďarska i Česka.

Podľa nich sa totiž v každom ďalšom kole znižovalo kvórum pre zvolenie prezidenta až na jednoduchú väčšinu.

Vo februári 1993 sa preto musela uskutočniť druhá voľba a podľa platných pravidiel sa na nej už nemohli zúčastniť kandidáti z prvej voľby. Znamenalo to, že prišiel čas M. Kováča.

Mečiar: „Gratulujem ti, Miško!"

Mladý štát začal naliehavo cítiť potrebu mať prezidenta v ústavnom systéme. Vzniklo Ministerstvo obrany SR, ale kto vymenuje ministra?

Prechodne sa to riešilo vymenovaním štátneho tajomníka, čo bolo i zostalo podnes v kompetencii vlá­dy.

Horšie sa vyvíjala záležitosť s odvolaním ministra zahraničných vecí. Milan Kňažko totiž od istého času ležal Mečiarovi v žalúdku. „Je to najslabší článok tejto vlády,“ tvrdil premiér.

Vzájomné spory vyvrcholili, keď Mečiar vyzval svojho ministra, aby sám odstúpil, na čo mu Kňažko verejne odpovedal, že nemá komu podať demisiu, lebo Slovensko stále nemá hlavu štátu.

Mečiar mu potom nepovolil služobné cesty do Ženevy a do Bruselu. „Toto odmietnutie navyše sprevádzal istý zvláštny zmysel pre humor. Vraj načo by som letel do Ženevy, keď čo nevidieť poletím inak,“ poznamenal Kňažko s odstupom času.

Prvý prezident Slovenskej republiky na snímke z... Foto: SITA, Diana Černáková
Michal Kováč Prvý prezident Slovenskej republiky na snímke z marca 2012. Hlavou štátu bol v období 1993 - 1998.

V napätej politickej atmosfére prebiehala prezidentská voľba. Kováč bol kandidátom HZDS, ktoré síce malo v NR SR najviac poslancov (74), ale na zvolenie potreboval minimálne 90 hlasov.

A tie by nezískal ani s podporou provládnej SNS. Preto bolo nutné lobovať v kluboch opozičných poslancov, predovšetkým medzi členmi SDĽ, ktorá mala 29 mandátov.

Voľba sa konala 15. februára 1993 a Kováč v nej nemal protikandidáta. V prejave pred hlasovaním sľúbil, že bude prezidentom všetkých občanov.

Jozef Tiso a Alexander Mach Čítajte viac Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov

Denník Pravda preniesol z jeho prejavu do svojich titulkov „dôraz na potrebu sociálneho zmieru". V komentári však noviny upozornili, že verejnosť volá po aktivistickom prezidentovi, ktorý bude vstupovať do riešenia najpálčivejších spoločenských problémov a „nebude len hlavou štátu na ozdobu".

M. Kováč dostal 106 hlasov, čo znamená, že ho podporilo 32 poslancov iných strán. Dodnes sa predpokladá, že v tajnej voľbe zaňho nehlasovali všetci poslanci HZDS.

A čo nasledovalo bezprostredne po oznámení výsledkov hlasovania? Blesková výmena kamarátskych oslovení medzi premiérom a novozvoleným prezidentom: „Gratulujem ti, Miško.“ „Ďakujem ti, Vladko.“

Predzvesť konfliktu medzi dvomi palácmi

Inauguráciu prvého prezidenta naplánovali na 2. marca, ale už týždeň po zvolení začal pracovať. Ostro sledovaná bola najmä jeho návšteva ministerstva zahraničných vecí 25. februára, v čase, keď Mečiar bol na pracovnej ceste v Bruseli.

Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude.
Vladimír Mečiar predseda vlády za HZDS

Na všeobecné prekvapenie Kováč vyjadril s prácou ministerstva plné uspokojenie. Niektorí politickí komentátori v tom postrehli predzvesť budúcej konfrontácie a vzniku druhého centra moci.

Onedlho Mečiar požiadal Kováča oficiálnou cestou, aby odvolal šéfa diplomacie. Nasledovalo ďalšie prekvapenie, keď prezident zvolal poradu svojich právnikov, aby mu podali výklad ústavného článku 111:

„Prezident vymenúva a odvoláva členov vlády na návrh predsedu vlády.“ Jednoznačne totiž nevyplývalo, či návrh premiéra hlava štátu akceptovať musí, alebo môže.

Reakcia Mečiara nedala na seba dlho čakať a prišla v ultimatívnej forme: buď Kňažko, alebo ja! Kováč to zverejnil na stretnutí s rodákmi v Udavskom s poznámkou, že nemá veľmi na výber: „Požiadal som ministra Kňažka, aby do piatka podal demisiu, lebo ak sa tak nestane, podá demisiu predseda vlády."

Kňažko demisiu nepodal, prezident ho teda odvolal na základe návrhu predsedu vlády. Niektorí pozorovatelia sa vtedy unáhlili so závermi, keď tvrdili, že Kováč konečne priznal farbu a že nie je schopný postaviť sa proti Mečiarovi.

Ich vzájomné vzťahy však už boli naštrbené. Prezident musel premiérovi vysvetľovať, prečo sa v úrade obklopuje predstaviteľmi opozície.

Prečo napríklad vo svojej kancelárii zamestnal Jozefa Mikloška alebo Alojza Rajniča z KDH. Čo mu mal povedať? Verejnosti predsa prisľúbil, že jeho úrad nebude politicky jednofarebný. To však mohlo Mečiara len ešte viac rozčúliť.

V lete 1993 už prebiehalo zjavné odpútavanie prezidenta od premiéra. A na jeseň 1993 odmietol Kováč návrh Mečiara vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu: „Nespĺňa predpoklady a pretože poznám ho i osobne, nemá moju dôveru," dôvodil.

V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát priznal, že zvolenie Kováča vníma ako sklamanie: „Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali."

Slovensko, Silvester 1992 Čítajte viac Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie

Valec zo Zlatej Idky

V marci 1994 sa Kováč na pôde NR SR otvorene postavil proti Mečiarovi: „Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní.“

Prezident síce nežiadal demisiu premiéra, ale prihral na smeč parlamentnej opozícii. Vzápätí vystúpil poslanec za KDH Ladislav Pittner s návrhom okamžite zaradiť na program schôdze vyslovenie nedôvery premiérovi i jeho vláde.

Mečiarova vláda padla, a keďže Ústava SR vtedy neuvádzala presný postup v prípade vyslovenia nedôvery vláde parlamentom, prezident ju odvolal a o niekoľko dní vymenoval dočasnú vládu s mandátom do predčasných volieb.

Mečiar znášal prehru veľmi ťažko. "Prezident Kováč do nás kopol, ublížil nám a zranil za čosi, čomu vôbec nerozumel,“ zdôraznil o šesť rokov neskôr v knihe s názvom Slovenské tabu.

Parlamentné voľby na jeseň 1994 vyhralo jasne HZDS. Mečiar sa postavil na čelo v poradí už tretej vlády a začal valcovať všetko podľa scenára, ktorý nechtiac naznačil už v Zlatej Idke za zatvorenými dverami v prejave, ktorý unikol do médií.

S novou silou sa rozhorel konflikt medzi Prezidentským a vládnym palácom. „Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil Mečiar v rozhlase. To už bolo po pokuse HZDS odvolať prezidenta v parlamente v máji 1995 a po zavlečení jeho syna do Rakúska v auguste 1995.

Toto otvorené nepriateľstvo medzi Kováčom a Mečiarom výrazne poznačilo celé prvé päťročie samostatnej Slovenskej republiky. Sprevádzali ho demarše z Bruselu i zo zámoria, vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO aj do EÚ.

V pondelok 2. marca 1998 na svetelných hodinách nad Hodžovým námestím v Bratislave, presne oproti Prezidentskému palácu, zasvietila veľká nula.

Predtým táto tabuľa veľmi dlho a vytrvalo odpočítavala posledné mesiace, týždne a dni účinkovania Kováča na poste hlavy štátu. Nezadržateľne sa však blížil aj koniec vládnutia Mečiara, ktorý po voľbách na jeseň 1998 stratil moc.

Ešte dlho po tom, už na politickom dôchodku, si Kováč kládol otázku, či urobil dobre, keď v marci 1993 vystúpil v parlamente s ostrým prejavom.

V pamätiach na ňu odpovedal takto: „Nechcem veriť, že keď urobíte morálne nevyhnutný skutok, že to môže byť skutok negatívny… Napriek tomu, čo všetko sa potom stalo, hovorím aj dnes, že to bolo treba urobiť a malo to zmysel."

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Michal Kováč #prvý slovenský prezident