Vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) nominovalo do prvej prezidentskej voľby až dvoch kandidátov, kým ďalšie parlamentné strany iba po jednom. Ako si to vysvetľujete?
Už to signalizovalo určité rozpory v hnutí, predovšetkým v jeho vrcholnom orgáne – v Republikovej rade HZDS. Museli nasledovať tzv. primárky, v ktorých regionálne štruktúry hnutia mali rozhodnúť, koho z týchto dvoch kandidátov postavíme do prvej voľby a koho do prípadnej druhej.
Vy ste komu drukovali?
Protežoval som Michala Kováča. Mal povesť reformátora, čo sa prejavilo už v obrodnom roku 1968 a potom počas tzv. normalizácie v disente. Vtedy s profesorom Viktorom Pavlendom pracovali na analýzach stavu slovenskej ekonomiky a uvažovali aj o jej možných reformách.
V prvej voľbe prezidenta neuspel ani jeden zo štyroch kandidátov, vrátane Romana Kováča z HZDS. Pred druhou voľbou ste pomáhali v kampani Michalovi Kováčovi. Ako?
Ešte predtým, 7. februára 1993, sme zistili, že nebol podaný oficiálny písomný návrh Kováčovej kandidatúry od HZDS. A to bol posledný deň, keď sa ešte mohol podať. Tak sme s kolegom Hvezdoňom Kočtúchom návrh narýchlo spísali, zohnali podpisy ďalších poslancov a podali žiadosť v parlamente.
Čítajte viac Prvým prezidentom sa musel stať Kováč. Ktorý z nich mal byť „poslušnejší“ a Mečiarovým favoritom?
Michal Kováč kandidoval ako jediný?
Áno, hoci Ivan Hudec, ktorý sa do parlamentu dostal pôvodne za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), ale vtedy už bol nezávislý (nezaradený) poslanec navrhoval ako druhého kandidáta Ivana Gašparoviča, v tom čase predsedu parlamentu, ale odmietol kandidovať.
Druhá voľba sa mala konať 15. februára, na kampaň ste mali teda iba týždeň. Čo ste stihli urobiť?
HZDS malo síce parlamentnú väčšinu, ale nie 90 hlasov potrebných na zvolenie hlavy štátu. A vedenie hnutia rozhodlo nenechať nič na náhodu a poverilo nás niekoľkých, aby sme spolu s Michalom Kováčom navštívili ostatné poslanecké kluby, predstavili ho a prosili o podporu pre nášho kandidáta.
Boli ste vtedy predsedom Zahraničného výboru NR SR za HZDS. Kto s vami ešte takto kortešoval?
Predseda Ústavnoprávneho výboru Milan Sečánsky a neskôr sa k nám pridala aj Oľga Keltošová, obaja z HZDS.
Na čo si z týchto stretnutí najviac spomínate?
V klube národniarov predložili Kováčovi text návrhu dohody medzi Slovenskou národnou stranou a ním, v ktorej sa mal zaviazať k istým veciam, že ich bude ako prezident presadzovať. „Čo na to povieš?" obrátil sa na mňa. Prečítal som si text, boli to všetko všeobecné konštatovania, s ktorými sa dalo súhlasiť. Kováč podpísal dohodu.
Informovali ste o tom Mečiara?
Áno, ale on už o všetkom vedel. Od koho neviem. Vždy mal svoje informačné zdroje.
A čo si myslel o Kováčovej predvolebnej kampani?
Mečiar v tom čase ešte nevystupoval proti Kováčovi, ale bolo zrejmé, že mu nie je veľmi po chuti. Preto si preveroval, čo všetko dohodol.
Asi najdôležitejšie bolo stretnutie v klube SDĽ, keďže strana mala 29 poslancov. Ako prebiehalo?
S ľavicovými demokratmi sme diskutovali najdlhšie, takmer tri hodiny, a prebrali sme všetky podstatné otázky. Pýtali sa kandidáta na všetko možné, napríklad aj na jeho detstvo. Kováč im otvorene povedal, že bol nemanželské dieťa a napriek tomu mal krásne detstvo.
Je pravda, že SDĽ pýtala za svoju podporu post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu?
Áno, aj ho napokon obsadila vlastným nominantom, ale to nebolo nič výnimočné. Všetky strany, ktoré sa zaručili podporou nášho kandidáta, očakávali za to nejaké „prebendy". SDĽ však postavila ešte jednu zásadnú podmienku: Aby Michal Kováč v prípade zvolenia ukončil svoje členstvo v HZDS, čo sa aj stalo.
Čítajte viac Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie
Vo voľbe dostal napokon nie 90, ale až 106 hlasov, čiže hlasovali zaň aj mnohí opoziční poslanci?
Áno, a niektorí poslanci HZDS, naopak, hlasovali proti nemu alebo sa zdržali. Išlo síce o tajné hlasovanie, ale to sa nedalo celkom utajiť.
Mali ste asi dobrý pocit z vašej kortešačky.
Výsledok ma potešil. A dôležité bolo, že Kováč založil významnú demokratickú tradíciu. Už v predvolebnej kampani sa usiloval vytvoriť si postavenie prezidenta všetkých občanov. Potom už ako hlava štátu sa obklopil poradcami, ktorí boli odborníci rôznej politickej orientácie i nestraníci. Mal verejne známy zhruba 40-členný poradný zbor, s ktorým aktívne pracoval a prijímal od neho podnety. Škoda, že sa v tom už nepokračovalo. Samozrejme, aj ďalší prezidenti mali externých poradcov, ale verejnosť o nich nevedela.
Jedným z jabĺk sváru medzi Mečiarom a Kováčom bolo to, že prezident sa obklopil zástupcami politickej opozície, a to nielen v poradnom zbore, ale aj priamo vo svojej kancelárii. Bolo to tak?
Vyčítalo sa mu, že má v kancelárii veľa „kádehákov“. Jeden mu robil vedúceho vnútropolitického oddelenia. Boli to bývalí poslanci Federálneho zhromaždenia, ktorí po zániku spoločného štátu prišli o prácu. Kováč im sľúbil, že ich zamestná u seba. Mečiar chcel Kováčovi nanútiť ako kancelára svojho blízkeho spojenca Romana Zelenaya. Kováč si však vybral Jána Findru, profesora z Univerzity Mateja Bela. Nie všetkým sa to v HZDS páčilo. „Veď sme Kováča nominoval my, čo to robí!?" pýtali sa. Nechápali alebo nechceli pochopiť, že je v nadstraníckej funkcii.
Ako vnímate prvú voľbu prezidenta SR po 30 rokoch?
Zavŕšilo sa tým etablovanie slovenskej štátnosti. Nič viac, ale ani menej.