Jedným z nich bol Dieter Gröning. Až do januára 1945, keď mal šesť rokov, ani netušil, čo je to vojna. Otca si nepamätal, lebo ten už štyri roky bojoval na fronte. Poznal iba mamu, staršieho brata a tri mladšie sestry. Potom však vojna dorazila aj do Východného Pruska, kde žili.
V dedine Mednicken (dnes Družnoje) pri vtedajšom Königsbergu (súčasný Kaliningrad) mali dom, chovali kone i kravy. Jedného dňa, keď sa pred bombardovaním skrývali v pivnici, vtrhli do obce sovietski vojaci. Všetkým prikázali rýchlo sa pobaliť a vyraziť na cestu.
Kolóna však tiahla príliš rýchlo. Dieterova matka ochorela na týfus, zmietala ňou horúčka, peší pochod ju vyčerpával. Keď im kolóna ušla, kráčali ďalej sami. Vysilená matka chorobe nakoniec podľahla a onedlho i jej najstarší syn.
Čítajte viac Vojna Nemcov naučila nedôvere a pacifizmu. Aj nacisti sa cítili ako obete
Hlavou rodiny sa stal Dieter. Ako sa má však šesťročný chlapec postarať o seba a tri malé sestričky, keď nemá kde bývať, niet čo jesť ani kam ísť? Aj keď robil, čo mohol, bolo to priveľké bremeno na jeho útle plecia.
Jedna z mladších sestier zakrátko skonala, potom prišiel i o ďalšie. Jednoducho sa mu v tom povojnovom zmätku stratili. Zostal sám a nevedel, čo robiť. Je ešte vojna alebo nie? Kam sa má vydať? Kde hľadať pomoc? Netušil.
A tak sa ako tisíce ďalších detí s rovnakým osudom začal túlať po krajine. Už to však nebola jeho vlasť. Východné Prusko ležiace pri Baltickom mori anektoval Sovietsky zväz. Nemci odtiaľ ušli alebo ich vyhnali, do kraja začali prichádzať cudzinci. Nemčinu nahradila ruština, ktorej malí tuláci nerozumeli.
Zápas o holý život
Dieter sa pripojil ku skupine asi pätnástich „vlčích detí“. Namierené mali do Litvy, ktorá bola tiež súčasťou ZSSR. Prečo sa vydali práve tam? Sami nevedeli.
„Bol to všeobecný cieľ. Niekam sme napokon ísť museli,“ zveril sa chlapec po rokoch Yurymu a Sonyi Winterbergovcom, autorom knihy Kriegskinder (Vojnové deti), v ktorej opísali osudy týchto malých bezdomovcov.
Až do Litvy však nedorazili. Zostali v meste Tilsit, ktoré v roku 1946 premenovali na Sovietsk. Pre „vlčie deti“ aj tam pokračoval každodenný zápas o prežitie.
Najprv bývali na ulici, potom v sutinách opusteného domu, kde bola len jedna posteľ. Dve dlhé zimy sa navzájom zahrievali. Aby nezmrzli, striedali si polohy. Len čo sa jedni zohriali v strede, presunuli sa na kraj, a tak dookola.
Čítajte viac Láska v Auschwitzi? Ako sa esesák zaľúbil do Židovky
Horšie to bolo s potravinami, zháňali sa veľmi ťažko. Ani ruské rodiny, ktoré sa sem po odchode Nemcov prisťahovali, na tom neboli najlepšie. A tak „vlčie deti“ prehrabávali odpadky za ich domami, kde sa tešili už z toho, ak našli zemiakové šupy alebo odrezané rybie hlavy či chvosty.
V lete kradli ovocie zo stromov, za čo si od Rusov vyslúžili bitku, ale jedli tiež agátové kvety a žihľavu, ktorú zapíjali množstvom vody, aby tak nepálila. Niektorí riskovali a kŕmili sa i zdochlinami. Dieter napríklad videl chlapca, ktorý vykopal mŕtveho koňa, aby sa trocha nasýtil. Za „hostinu“ však draho zaplatil. Zvíjajúc sa od bolesti zomrel na otravu.
Dieterov „vlčí“ život trval tri roky. Celý ten čas mal na sebe to isté dotrhané oblečenie, ani raz sa nekúpal. Bol iba kosť a koža a pomaly zabúdal, kým vlastne je a kam patrí.
Až koncom roka 1947 sa úrady v meste rozhodli vyriešiť problém s malými tulákmi. Zhromaždili ich na železničnej stanici, natlačili do dobytčieho vagóna a poslali do sovietskej okupačnej zóny vo východnom Nemecku. Dali im len trochu mäsa a kanvice s mliekom.
Po desaťdňovej ceste, keď už nemali čo jesť a na pitie im zostala len dažďová voda, dorazili do cieľa. Vyčerpaný Dieter skončil v ošetrovni, neskôr v sirotinci. Keď sa zotavil, začal pátrať po otcovi, hoci tomu nedával veľké nádeje. Ako vojak mohol padnúť v boji alebo do zajatia.
V novembri 1948 sa však predsa len stal zázrak. Chlapec s otcom sa konečne našli. „Kde si nechal Gerharda, Brigittu, Elfriedu, Giselu a mamu?“ spýtal sa otec v liste na zvyšok rodiny. „Zomreli,“ odpísal stroho Dieter.
Nové rodiny, nové mená
Podobných príbehov sa po druhej svetovej vojne odohrali tisíce. Veľa z nich však nemalo taký šťastný koniec. Mnohé deti sa stali sirotami alebo ak ich rodičia aj niekde žili, nikdy sa o nich nedozvedeli. Veľa malých tulákov preto zostalo v Sovietskom zväze, zmenili si meno a na to, čo bolo, zabudli.
Helmut Falk mal päť rokov, keď sa jeho rodina chystala na evakuáciu z územia vtedajšieho Memelu (v dnešnej Litve). Celý deň a noc čakali na preplnenej stanici, kým dorazí posledný vlak.
Helmut zaspal, a keď sa zobudil, zbadal, ako sa jeho mama i s troma súrodencami prediera davom ľudí, aby sa dostali do vozňa. Nenapadlo mu, aby za ňou išiel, a tak sa pokojne hral, zatiaľ čo vlak odchádzal. Matka ho tam v tom chaose jednoducho zabudla, možno si myslela, že ide za nimi. Už nikdy ju nevidel.
Čítajte viac Keď je otcom vojnový zločinec
„Vlčí osud“ spoznala i Gisela Hoffmannová z Königsbergu. Ku koncu vojny zostala s bratom a mamou, ale trpeli veľkým hladom. Sovietski vojaci, ktorí územie obsadili, jej mamu volali, aby s nimi išla, vraj jej darujú chlieb. Gisela sa však o matku bála, pretože správy o tom, ako Rusi znásilňujú nemecké ženy, prichádzali zo všetkých strán. A tak sa ponúkla, že po chlieb zájde sama.
„Na jednej halde vedľa vytrhnutej skrine som musela zastať. Tam ma potom znásilnili, ako trinásťapolročnú. Rovnakou cestou som šla späť, s rozkročenými nohami, krvácajúc. Žiadny chlieb som nedostala,“ zdôverila sa autorom publikácie Porträts von Wolfskindern (Portréty vlčích detí). Keď jej mama a brat o nejaký čas zomreli od hladu, vydala sa na cestu do Litvy, kde našla prístrešie u rodiny roľníkov.
Johanne Erlachovej sa zase vracajú spomienky na okruhliaky. Deti ich cmúľali, keď nebolo čo jesť.
„V ústach sú také príjemné, že človek prestane cítiť hlad. Iba zbadá, že zmalátnel a zľahostajnel. Jedno dievča pri umieraní fantazírovalo o torte, hudbe a milých ľuďoch. Vtedy som jej naozaj závidela,“ priznala žena, ktorú Sovieti v roku 1948 nakoniec odviezli do východného Nemecka.
Marianne Beutelovú koniec vojny zastihol v rodnom Königsbergu, keď mala desať rokov. Najprv pomreli od hladu jej dvaja bratia – jeden trojmesačný, druhý štvorročný – a potom pri jednom z transportov stratila z očí mamu i tretieho brata. Zostala celkom sama.
Už ani nevie, ako sa ocitla v Kaunase, v druhom najväčšom meste Litvy. „Fašistických detí“, ako im nadávali, tam bolo plno. Litovčania ich prezývali Vokietukai (malí Nemci).
Foto: Bildarchiv Ostpreussen-Landsmannschaft Ostpreussen e. V.
Sovieti, ktorí krajinu ovládli, miestnym ľuďom zakazovali, aby deťom pomáhali. Napriek tomu sa našli Litovčania, čo s nimi súcitili. Marianne si napokon adoptovala litovská rodina. Naučila sa nový jazyk a aby sa jej v škole neposmievali, zmenila si aj meno na Nijole.
Rovnako Luise, ktorú litovská rodina prijala ako štvorročnú. Dnes sa volá Alfreda Pipiraité a tvrdí, že mala šťastie v nešťastí.
„Nikdy mi nič nechýbalo. Vždy som si mala čo obliecť a stále som bola sýta. Bola som malé dieťa a potrebovala som rodinu,“ zaspomínala si pre spravodajskú televíziu Deutsche Welle.
Zničené spomienky
„Vlčie deti“, čo zostali v Sovietskom zväze, mali rôzne osudy, no často si po celý život niesli traumu. To, kým sú, museli totiž tajiť.
Luise o svojom pôvode napríklad dlhé roky nepovedala ani manželovi a dcére. Litovské rodiny, ktoré si nemecké deti adoptovali, mali navyše strach z odhalenia, a tak im zničili akékoľvek spomienky – adresy, listy aj fotografie.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
Iné rodiny zase deti zneužívali na prácu. „Vyhrážali sa nám, že nás odvlečú na Sibír, ak nebudeme poslúchať. Keď sme pracovali príliš málo, bili nás. Raz ma tak veľmi zbili, že som ušla k inej rodine. Ale tam to bolo rovnaké. A tak som utekala, až kým som nenašla dobrých ľudí,“ opísala Erika Rießová, ktorá prijala litovské meno Irena Mekionene. V čase, keď musela opustiť domov a žobrať, aby sa uživila, mala iba sedem rokov.
Deti, o ktoré sa nik nepostaral, začali v rokoch 1946 – 1947 sovietske úrady umiestňovať do domovov. „V jeseni 1947 sa v takých zariadeniach nachádzalo ešte viac ako 4 700 nemeckých detí,“ uviedla pre časopis Spiegel historička Ruth Leiserowitzová.
V tom istom roku Sovieti povolili aj prvé transporty týchto detí do východného Nemecka, kde neskôr vznikla Nemecká demokratická republika (NDR). Mnohé z nich cestu neprežili, lebo podmienky boli katastrofálne.
„2 386 detí vo veku dva až 16 rokov sa vo vyčerpanom stave dostalo do nákladných vozňov bez slamy, pričom cesta trvala štyri dni a štyri noci,“ priblížila Leiserowitzová. Po príchode do východného Nemecka, kde podľa sovietskeho vzoru zaviedli totalitný režim, ich poslali do detských domovov alebo na adopciu.
Posledný transport s približne 3 500 deťmi z Východného Pruska prišiel do NDR v máji 1951. Veľa „vlčích detí“ však šancu na návrat nikdy nedostalo, pretože sa o transportoch nemali ako dozvedieť. Alebo boli prípady, keď sa na sovietske výzvy báli prihlásiť, lebo si mysleli, že ich odvlečú do pracovných táborov na Sibíri.
„Myslela som si, že Nemecko už neexistuje. Königsberg bol zničený, nesmeli sme rozprávať po nemecky,“ vysvetlila Marianne Beutelová.
Foto: Profimedia
(Ne)šťastné návraty
Hovoriť o „vlčích deťoch“ bolo dlhé roky tabu. Veď kto by už ľutoval „fašistické“ deti, keď druhá svetová vojna priniesla takú skazu a milióny obetí? (Predpokladá sa, že len v Sovietskom zväze zahynulo asi 2,8 milióna detí vo veku do 14 rokov.)
V ZSSR a NDR sa tomu problému nevenovali ani historici či sociológovia. Situácia sa zmenila až v 90. rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu. Už dospelé „vlčie deti“ začali zrazu pátrať po rodičoch aj po sebe navzájom. Červený kríž zasypali žiadosti o pomoc pri hľadaní stratených rodín.
No hoci niekedy prišla kladná odpoveď, nemuselo to hneď znamenať aj šťastné zvítanie. Marianne sa napríklad už v roku 1949 dozvedela, že všetci jej súrodenci aj 36-ročná matka zomreli, ale otec je stále nažive. Jej radosť však vyprchala, keď zistila, že sa po návrate z vojny zase oženil a o stratenú dcéru nemal záujem.
„Vlčie deti“, ktoré vyrástli v ZSSR a zvykli si na tamojšie pomery, to občas nezvládali ani vtedy, ak im znovu nájdený rodič vybavil návrat do Nemecka. Sú prípady, keď to tam nevydržali a vrátili sa do Litvy či do Ruska. Boli pridlho preč, Nemecko sa im za tie roky príliš odcudzilo. Zázemie, priateľov, známych a vlastne aj život mali už v novej vlasti.
Čítajte viac Zo študentov nacisti? Experiment zvaný Vlna
Na vine často bola i povestná nemecká byrokracia, ktorá tým ľuďom sťažovala návrat, robila problémy so získaním občianstva či nejakej sociálnej podpory. Podľa zákona o vysídlencoch mali napríklad nárok na finančnú pomoc pri začlenení do spoločnosti vo výške 6 000 mariek.
Nemecké úrady im ju však neraz odopierali s vysvetlením, že ich predsa po vojne nikto nasilu nedržal v zahraničí, rozhodli sa tak sami. To, že išlo o deti, ktoré v tej ťažkej dobe zostali odkázané samy na seba, už byrokratov netrápilo.
Ako v roku 2007 skonštatoval jeden z poslancov Bundestagu, Nemecko navzdory úsiliu nespravilo nič, čo by týmto bývalým krajanom pomohlo v ich žalostných podmienkach.
O niečo štedrejšia sa ukázala Litva, kde ešte pred šiestimi rokmi žilo asi 80 „vlčích detí“. Keďže viaceré z nich majú iba biedny dôchodok, vláda v roku 2008 súhlasila, aby k penzii dostávali tzv. sirotský prídavok v hodnote zhruba 50 eur mesačne.
Čítajte viac Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky
V roku 2017 sa konečne rozhýbalo aj Nemecko. Spolkové ministerstvo vnútra rozhodlo, že „vlčie deti“ môžu požiadať o odškodnenie. Ak ich po roku 1945 nútili zostať a pracovať v inej krajine, mali im vyplatiť symbolických 2 500 eur.
Nemeckí historici predpokladajú, že v súčasnosti žije už asi len desať percent z pôvodného počtu „vlčích detí“. V Litve si poslední z nich dokonca založili spolok a udržujú vzájomné kontakty. Putom, čo ich spája, sú spomienky. Ako priznala jedna z nich Christel Schefflerová: „To, čo som prežila a čo sa mi stalo, je priveľa na jeden ľudský život.“