Prvýkrát od husitských vojen, čiže po 500 rokoch, sa zbraní chopili aj ženy. Československá exilová vláda v Londýne bola najprv kategoricky proti tomu. Nakoniec ju presvedčili šéf vojenskej misie v Moskve Heliodor Píka a veliteľ formujúcej sa jednotky Ludvík Svoboda.
Ako zneli ich dva hlavné argumenty? Ide o dobrovoľníčky, ktoré chcú na fronte sprevádzať svojich manželov, snúbencov alebo bratov, a v Červenej armáde ženy bežne slúžia, a to nielen ako sanitárky či spojárky, ale aj ako ostreľovačky či obsluha zariadení protivzdušnej obrany.
Jedenásteho februára 1942 rozkazom veliteľa jednotky, vtedy ešte podplukovníka Svobodu, ženy prvýkrát v histórii nastúpili cez odvodovú komisiu do Československej armády. O týždeň neskôr ich ďalším rozkazom ustanovili do hodnosti vojak. „Máte rovnaké práva ako muži, ale tiež rovnaké povinnosti,“ pripomenul im Svoboda. Od apríla ich pridelili ku guľometnej rote a museli prejsť polročným výcvikom: dopoludnia vojenský dril od poradovej prípravy až po ostré streľby, večer prednášky.
To všetko sa dialo v Buzuluku, v provinčnom mestečku blízko súčasnej štátnej hranice Ruska s Kazachstanom.
Jediná priepustka z gulagu
Keď autor tohto textu navštívil Buzuluk pred 18 rokmi, našiel už okresné mesto s 87-tisíc obyvateľmi i niekoľko žijúcich pamätníkov formovania 1. československého samostatného práporu. „Česi a Slováci nám pomáhali pri žatve aj stavbe dreveného mosta a keď bolo najhoršie, rozdávali nám štedro zo svojho proviantu. Väčšina tunajších mužov bola na fronte a ženy na všetko nestačili,“ rozpamätal sa 91-ročný Jurij Aksanovov. Dokonca sa traduje, že Slováci a Česi zanechali po sebe bezmála sto nemanželských detí, ktoré ešte dlho po vojne volali „Češčatá“.
Buzulučania žili veľmi biedne, naopak, československú jednotku zásobovali Američania bravčovým mäsom i cigaretami a Briti ošatením. „Obliekli sme polovicu Buzuluku a časť potravín sme vymenili za vodku. Nemožno sa preto čudovať, že koncom februára 1943 nás tamojší ľudia vyprevádzali na front s plačom,“ spomínal kedysi plukovník v zálohe Ján Minárik, ktorý tam tiež absolvoval základný vojenský výcvik.
Čítajte viac Sovietsky zväz mal existovať večne. A na celom svete
Väčšina Čechov, Slovákov a Rusínov prišla do Buzuluku zo sovietskych gulagov, čiže z táborov nútených prác, kam ich poslali za trest – za nelegálne prekročenie sovietskych hraníc. V roku 1939 si aj študent Minárik myslel, že Sovieti vítajú slovenských antifašistov s otvorenou náručou. V Sovietskom zväze však vládla atmosféra strachu a psychológia obliehanej pevnosti. V každom cudzincovi videli špióna. A navyše Moskva mala ešte spojeneckú dohodu o neútočení s hitlerovským Nemeckom (pakt Ribbentrop-Molotov). Mladého Slováka odvliekli na päť rokov do gulagu za polárnym kruhom, kde v neuveriteľne drsných podmienkach väzni stavali novú železnicu.
Ďalší utečenci z Československa putovali do uhoľných baní vo Vorkute, kde bol najsevernejšie položený tábor v európskej časti Sovietskeho zväzu. Väzni v ňom pracovali až 16 hodín denne, strava bola nanič, kto to prežil, schudol dokonca len na 40 kilogramov. Mnohí do Buzuluku pricestovali v takom zlom zdravotnom stave, že ich po vystúpení z vlaku museli podopierať a umiestniť do nemocnice. Niektorí po nejakom čase zomreli…
Prihláška na front platila ako jediná priepustka z gulagu. Bolo to už po podpísaní dohody exilovej vlády v Londýne s Moskvou. Na jej základe Sovieti vyhlásili amnestiu pre uväznených „Čechoslovákov“.
Foto: Historický ústav Bratislava
Mali zastaviť nemecké tanky
Základ jednotky však tvorili zväčša dôstojníci a poddôstojníci, ktorých Svoboda sústredil po rozbití Československa vo východnom Poľsku a v apríli 1940 ich priviedol do Sovietskeho zväzu. Internovali ich v Suzdale a potom v tábore Oranky pri Nižnom Novgorode (vtedy Gorkij), zhruba 450 km od Moskvy. V decembri 1941 sa presunuli do Buzuluku, kde im Sovieti uvoľnili kasárne.
Jednotka sa postupne dopĺňala o Čechov a Slovákov, ktorí už roky pred vojnou žili v Sovietskom zväze. Išlo napríklad o členov Interheľpa (družstva československých robotníkov a roľníkov na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku) a o pracovníkov Komunistickej internacionály.
V júli 1942 poľný prápor dosiahol predpísané počty a dokončil reorganizáciu podľa vzoru Červenej armády. Zároveň pokračoval intenzívny výcvik, ale iba s drevenými zbraňami a maketami vojenskej techniky. Skutočná výzbroj napriek opakovaným prísľubom od Sovietov stále meškala. „Už sa nám ošklivilo strieľať z drevených pušiek, páliť z atráp poľných diel a kričať na kamarátov, ktorí predstavovali nepriateľa, aby zastavili protiútok, pretože v dôsledku predstieranej krížovej paľby mali byť už dávno mŕtvi,“ napísal v knihe spomienok košický rodák Teodor Fiš.
Čítajte viac Silvester 1992, koniec Československa. Komu bolo do smiechu a komu nie
Prvé dodávky zbraní dorazili do Buzuluku až v októbri 1942. „So zbraňami sa nám vracia vojenská česť,“ vyhlásil Svoboda už v hodnosti plukovníka. Deviateho decembra hlásil do Londýna exilovému prezidentovi Edvardovi Benešovi, že jednotka dosiahla bojovú pohotovosť pre odchod na front. Koncom januára 1943 prišiel do Buzuluku československý veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger a plukovník Píka odovzdal nastúpenej jednotke bojovú zástavu.
V sobotu 30. januára 1943 vyrazil z Buzuluku vlak s československou jednotkou. Šinul sa po preplnených železničných tratiach ako slimák. Do Ostrogožska, 19-tisícového provinčného mestečka vo Voronežskej oblasti, dorazil až po 17 dňoch. Ešte dva dni a dve noci pomalej jazdy potreboval tento vojenský ešelón, aby sa dostal na konečnú, do stanice Valujky.
Ďalej železnica nepokračovala, preto prápor nastúpil peší pochod smerom na Charkov. Poldruha mesiaca po porážke pri Stalingrade sa Hitler odhodlal na odvetu a vybral si na ňu práve toto druhé najväčšie ukrajinské mesto. Išlo už v poradí o tretiu bitku o Charkov, predtým prechádzalo mesto v rýchlom slede z jedných rúk do druhých, naposledy ho mala krátko Červená armáda.
Po prekročení Donu sa hnala k Dnepru a ďalej smerom na Charkov nedávno vytvorená nemecká armádna skupina Juh pod velením poľného maršala Ericha von Mansteina. „Vojaci chceli odčiniť hanbu, za každú cenu dobyť mesto späť a položiť ho k nohám Vodcu,“ napísal vo svojich pamätiach.
Foto: SHUTTERSTOCK
Proti útočiacim Nemcom stálo vojenské zoskupenie Voronežský front, ktorému velil generálplukovník Filip Golikov. Podľa českého historika Jiřího Fidlera chcel pôvodne Svobodov poľný prápor trochu šetriť a nasadiť ho na menej nebezpečný úsek frontu proti maďarským spojencom Nemecka. Svoboda však namietal: „Náš hlavný nepriateľ sú hitlerovci, prosím, postavte nás proti nim.“ Vyhoveli mu a prápor zaradili do 62. gardovej streleckej divízie 3. tankovej armády, ktorá operovala južne od Charkova.
Svobodovci sa tam najprv museli dostať. Viac ako 350 kilometrov pešieho pochodu v mraze a snehu zvládli vojaci za desať dní, vlastne nocí, lebo presun sa uskutočňoval spravidla za tmy. Už počas tohto pochodu sa ukázalo, že niektorí z nich ešte nie sú na takéto podmienky pripravení a po otrockej práci v gulagoch dostatočne zotavení. Nestačili tempu, z ničoho nič sa zosypali do snehu a zaspávali. Hrozilo im, že v závejoch zamrznú. Potvrdila sa správnosť rozhodnutia vziať so sebou zdravotné sestry a sanitárky. Vojakov za pochodu posilňovali, povzbudzovali, ošetrovali.
Svoboda: Ustúpiť nesmieš!
Po desiatich dňoch pochodu jednotka dorazila 1. marca 1943 do Charkova. Podľa programu mali štyri dni odpočívať a na záver, pred odchodom do prednej línie, slávnostne defilovať mestom, ale všetko sa redukovalo na jeden deň.
„Čistili sme zbrane, fasovali nové uniformy na vojenskú prehliadku a pokojne išli spať, keď náhle vyhlásili poplach. V snehovej búrke, za krutého 30-stupňového mrazu, sme sa vydali na pochod smerom na juh od Charkova. Peši, nemali sme ani sane, zbrane sme ťahali v primitívnych drevených korytách. Vojaci už nevládali, my poddôstojníci sme im museli niesť pušky, každý po dve či tri,“ približoval situáciu Fiš vo svojej knihe.
Večer 3. marca zaujala jednotka obranné postavenie na ľavom brehu rieky Mža medzi dedinami Timčeky a Mirhorod. Úsek mal sedem a chvíľami až desať kilometrov. Rieka bola široká asi sto metrov a zamrznutá. Na jej druhom brehu sa nachádzalo Sokolovo, v obci žilo zhruba 1 500 obyvateľov.
So zbraňami sa nám vracia vojenská česť.Ludvík Svoboda, veliteľ československej vojenskej jednotky
Prápor mal v rámci sovietskej gardovej divízie prehradiť nemeckým tankom najkratšiu cestu do Charkova a získať tak čas na príchod očakávaných posíl Červenej armády.
Piateho marca Svoboda vyslal do Sokolova 1. poľnú rotu, posilnenú o čatu mínometov, protitankových pušiek a o jednu pešiu čatu 2. roty. Tejto jednotke, ktorá mala spolu 360 vojakov, velil nadporučík Otakar Jaroš. Jeho meno dodnes personifikuje nadchádzajúci hrdinský boj celého poľného práporu.
Do 8. marca vojaci dokončili opevňovacie práce. Práve včas, lebo tanky nepriateľa už prerazili sovietsku obranu a rútili sa na nich. Prvý útok na Sokolovo začali popoludní. Naši obrancovia niekoľko tankov zasiahli, ale Nemci boli v presile a čoraz viac prenikali do stredu dediny, kde z veže kostola riadil boj Jaroš. Okolo 17. hodiny naposledy telefonoval so Svobodom: „Je zle, nepriateľ sa dostáva ku kostolu. „Posielam ti Voráčovu čatu a nastupuje desať sovietskych tankov,“ odpovedal veliteľ a rázne dodal: „Ustúpiť nesmieš!“ Lenže v noci sa začal odmäk a hneď pod prvým sovietskym tankom sa preboril ľad. Ďalšie sa už cez rieku neodvážili. Jediná kaťuša vypálila na Nemcov jednu salvu a odmlčala sa, lebo jej obsluha už nemala muníciu.
Nemci ničili úkryty obrancov Sokolova plameňometmi. Jarošovej jednotke chýbala dostatočná výzbroj proti tankom, napriek tomu ich sedem zneškodnili. Rodák od Bratislavy Ignác Špígel sa vrhol pod tank so zväzkom granátov a sám zahynul pod jeho pásmi. Vojaci židovského pôvodu patrili medzi najobetavejších a bojovali do posledného dychu. Tvorili takmer polovicu roty.
Čítajte viac Od Dubčekovej autonehody uplynulo 30 rokov. Prečo zomrel?
Čata Hynka Voráča mala ťažké straty, ale umožnila odsun ranených z polorozpadnutých úkrytov i z kostola. A vyznamenali sa pritom znovu ženy. „Celé Sokolovo sa podchvíľou ocitlo v ohni. Kým sme dobehli k dverám chalupy, kde sme mali obväzisko, dom už horel. Vzduch bol plný čierneho, dusivého dymu. Orientovala som sa len podľa hlasov ranených. Bolo ich toľko, že som nevedela, koho sa ujať prv,“ spomínala Malvína Friedmannová-Fantová, rodáčka z Trebišova. Napriek tomu sa jej podarilo odtiahnuť do bezpečia a poskytnúť pomoc jedenástim, z toho štyrom ťažko zraneným. Jaroša však nezachránila – našiel smrť pod pásmi tanku.
Bojovú úlohu splnili
Zvyšky Jarošovej jednotky a ostatné útvary práporu pokračovali potom v boji 9., 10. i 11. marca 1943 z protiľahlého brehu rieky. Sústreďovali sa najmä na ostreľovanie Nemcami obsadeného Sokolova. Bojovú úlohu nepustiť Nemcov cez rieku Mža splnili.
Rozkaz na ústup prišiel ráno 13. marca, keď už Nemci obkľúčili Charkov a zablokovali všetky cesty. Jadro práporu ustupovalo rýchlo a usporiadane, ale niektorí starší a zoslabnutí vojaci sa každú chvíľu strácali v snehu, aby si odpočinuli. „Sanitárky im v tom bránili a vzali im zbrane, hoci samy sa sotva držali na nohách. Muži sa nechceli dať od žien zahanbiť a s vypätím posledných sil vstali a šli a šli,“ spomínala Věra Tichá, jedna z nich.
Zhruba po 40 kilometroch sa časť jednotky dostala takmer do obkľúčenia. Vojaci sa rozpŕchli na všetky strany, niektorí sa našli až po dvoch týždňoch. Horšie bolo s ťažšie zranenými, ktorí ostali v charkovských nemocniciach. Pätnásteho marca Nemci opäť obsadili mesto a vtrhli do nemocníc. Náhle vnikli aj do špitála, kde ležal s roztrieštenou nohou Erich Frešl. Pacientom nariadili, aby všetci okamžite nastúpili. Frešl vedel, čo ho ako Žida čaká, z postele nevstal a ranou z pištole do úst radšej sám ukončil svoj život.
Čítajte viac V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili
Asi 20 až 30 vojakov 1. poľného práporu Nemci zajali, piatich z nich neskôr využili na propagandistické účely aj v Protektoráte Čechy a Morava a vo vojnovej Slovenskej republike. Prápor v boji pri Sokolove podľa rôznych zdrojov stratil 86 – 112 vojakov (počet padlých v boji) a mal 114 – 180 ranených. „Boli to jatky,“ povedal o bitke pri Sokolove veliteľ obranného spravodajstva v prápore Bedřich Reicin.
V blate a daždi ustupovala jednotka do konca marca 1943 a zastavila sa až v obci Veseloje asi 150 km severne od Charkova. Vojakov čakal takmer mesiac oddychu i sláva. Až 85 z nich bolo vyznamenaných sovietskymi radmi a medailami. Jaroš dostal ako prvý cudzinec Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu in memoriam a posmrtne ho povýšili do hodnosti kapitána.
Prvý poľný prápor sa postupne rozrástol na brigádu a na Dukle už bojoval ako armádny zbor. Svoju bojovú cestu skončil až v Prahe.
Tri roky po skončení premenovali západočeské mesto Falknov na Sokolov a volá sa tak dodnes. V Košiciach na Sídlisku dargovských hrdinov je Ulica kpt. Otakara Jaroša.