Bola tu kedysi taká fabrika - Nobelova Dynamitka

Pred 150 rokmi u nás býval častejšie ako v rodnom Štokholme. Zakladal tu totiž ďalšiu továreň svojho priemyselného impéria – slávnu Dynamitku.

V tom čase žil 40-ročný Švéd trvalejšie v Hamburgu, kde sídlila spoločnosť Alfred Nobel & Co. Práve uplynulo šesť rokov od jeho vynálezu dynamitu.

K trom jednotkám nitroglycerínu pridal jemne zomletý piesok, všetko namočil do jedlej sódy a – bolo to. Výsledný produkt mal šesťkrát väčšiu silu ako strelný prach.

Ešte v tom istom roku dynamit patentovali vo viacerých krajinách a vynálezca začal s výstavbou prevádzok na jeho výrobu po celej Európe.

Najprv sa na to odhodlal z donútenia, lebo vo Švédsku dostal „stop" po niekoľkých haváriách v rodinnej továrni.

K expanzii do zahraničia však Nobela viedli aj problémy s distribúciou výrobkov. V tom čase bola preprava výbušnín a traskavín po železnici i lodnou dopravou v mnohých štátoch zakázaná.

Od roku 1870 ju síce začali úrady povoľovať, ale s viacerými obmedzeniami. Napríklad tovar musel okamžite prebrať adresát, aby sa nebezpečný náklad nemohol zdržiavať v staniciach či prístavoch.

Zbrojením za trvalý mier

Ako uvádza jeho nemecký životopisec Horst Kant, v tom čase mal Nobel mimo Švédska šesť tovární, ale za ďalšie tri roky ich založil ďalších dvanásť a nakoniec ich bolo 90 v 20 štátoch!

Spočiatku sa na tie časy ohromná sila dynamitu využívala najmä pri stavebných prácach, napríklad pri hĺbení tunelov, čoskoro však oň prejavila veľký záujem armáda. Ako upozorňuje aj slovenská bádateľka Nina Bartošová, kým dynamitka v Krummeli, vtedy asi 30 kilometrov juhovýchodne od Hamburgu ešte nemala slúžiť na vojenské účely, jej dcérske podniky v Zámkoch a Bratislave už vznikali so zjavnou podporou armádnych kruhov.

Sám Nobel sa tým netajil, zároveň však vyhlásil: „Moje továrne na dynamit ukončia zrejme vojny skôr, než tie vaše (mierové) kongresy."

Pravdepodobne veril v zázračne odstrašujúcu silu svojich výbušnín, lebo tvrdil: „V ten deň, keď armádne zbory budú schopné v priebehu sekundy zničiť jeden druhého, sa všetky civilizované národy s hrôzou odvrátia od vojny a rozpustia svoje armády."

Čítajte viac Bitka pri Sokolove boli jatky

Nobel akoby predpovedal zrod súčasnej politiky „zadržiavania". Ale keby žil, musel by s ľútosťou konštatovať, že koniec vojen, armád a zbrojenia nepriniesli ani oveľa strašnejšie zbrane, ako bol jeho dynamit.

V habsburskej monarchii postavil Nobel prvú továreň v roku 1870 neďaleko Prahy v Zámkoch (dnes je to súčasť Prahy-Bohníc).

Jej kapacita však bola malá a navyše v prvých dvoch rokoch prevádzky tam zaznamenali až štyri priemyselné havárie. Prvé dve si vyžiadali dovedna 15 obetí a vec skončila pred trestným súdom.

Vyšetrovanie za jednu z hlavných príčin označilo výrobu v provizórnych zrubových budovách. Museli ju na nejaký čas prerušiť a prijať nákladné bezpečnostné opatrenia.

Rozhodnutie postaviť v Uhorsku ďalšiu a podstatne väčšiu dynamitku so zakladajúcim kapitálom 500 000 zlatých padlo niekedy v roku 1872.

Pri výbere lokality pre novú fabriku radil Nobelovi jeho blízky spolupracovník Izidor Trauzl, významný rakúsky chemik a podnikateľ. Vybrali Bratislavu, vtedy ešte Prešporok, Pressburg či Pozsony.

Prečo práve Prešporok? Podľa historikov hrali úlohu viaceré faktory, no v neposlednom rade jej geografická poloha.

Mesto sa nachádzalo blízko vnútornej hranice Rakúsko-Uhorska, neďaleko Viedne i Budapešti a zároveň v centrálnej časti dvojštátia. Vďaka tomu nový podnik nemohol byť bezprostredne ohrozovaný susednými štátmi.

Pred 150 rokmi sa projektantom zdalo, že umiestniť fabriku na výbušniny v neobývanom močaristom priestore na severovýchod od Prešporka, presnejšie na polceste od neho do Rače (vtedy samostatnej obce), bude pre ani nie 50-tisícové mesto dostatočné z hľadiska jeho zdravia i bezpečnosti.

Lebo kto mohol vtedy predvídať, že Bratislava sa bude rozrastať práve smerom na Raču a že časom dynamitku úplne pohltí obytná zástavba?

Nobelovi na Bratislave záležalo

Stavebná komisia sa začala zaoberať budúcou továrňou niekedy zjari roku 1873. Hamburskú spoločnosť Alfred Nobel & Co. v nej zastupoval známy bratislavský staviteľ Ignác Feigler ml.

Kým v Zámkoch pri Prahe dostal Nobel stavebné povolenie v rekordne krátkom čase – po mesiaci od podania žiadosti, v Prešporku si dal magistrát „načas“.

Po zlých skúsenostiach s rozbehom českej dynamitky bolo treba sa dohodnúť so susedmi stavebného pozemku. Niektorí mali námietky a podnik sa musel zaručiť pre prípad „spôsobenia škody následkom prevádzky“.

V októbri 1873 mesto žiadosti vyhovelo magistrálnym zápisom „dynamitovej továrne", ktorý slúžil aj ako stavené povolenie. Príprava staveniska sa zrejme začala skôr.

Zakladatelia využili skúsenosti zo Zámkov, výrobné i ďalšie objekty však museli mať pevnejšiu konštrukciu ako v českej továrni.

Archivár Ján Turinič objavil situačný plán Dynamitky z roku 1873, s vyše 50 rôznymi objektmi, nie je však zrejmé, ktoré sa vybudovali už vtedy a ktoré až v nasledujúcich rokoch.

Veľkú pozornosť venoval Feigler a ďalší odborníci ich rozmiestneniu v areáli fabriky. Plán počítal aj so služobnými bytmi pre robotníkov a chemikov, s administratívnou budovou a s takpovediac s občianskou vybavenosťou.

Obytnú časť, takzvanú Starú kolóniu na dnešnej Nobelovej ulici tvorilo deväť objektov a vznikli v rokoch 1880 až 1890. Išlo zväčša o domy pre kvalifikovaných robotníkov.

Tieto objekty museli byť dostatočne vzdialené od výrobných prevádzok, najmä od takých „výbušných", ako bola výrobňa nitroglycerínu.

Tie boli od ostatných oddelené aj ochrannými valmi, ktoré mali znížiť škody po prípadných explóziách. Možno aj preto to v bratislavskej Dynamitke v prvých rokoch jej histórie „búchalo" menej často ako v Zámkoch, prinajmenšom o tom máme oveľa menej dochovaných záznamov.

Zúčastnil sa týchto prác a tobôž otvorenia nového závodu aj samotný Nobel? Historik slovenského chemického priemyslu Štefan Gazda tvrdí, že Nobel osobne dozeral na celú výstavbu novej továrne a „zúčastňoval sa technických a obchodných rokovaní“.

Čítajte viac Rok za urážku prezidenta, slučka za velezradu

Historik Roman Holec z Univerzity Komenského, ktorý venoval vzniku bratislavskej Dynamitky osobitný výskum, je zdržanlivejší.

"Výstavba Dynamitky sa začala v roku 1873 a v nasledujúcich dvoch rokoch sa tu Nobel zastavil viackrát, aby skontroloval jej priebeh.“

Podľa Holecových zistení sa vynálezca obvykle ubytoval v hoteli Carlton, ale dlho sa tu nezdržal a pokračoval na ceste do sídla ďalšieho závodu svojho koncernu.

Výroba dynamitu sa v Bratislave rozbehla až po tom, čo vznikli nevyhnutné základné prevádzky – destilácia nitroglycerínu, výroba kyseliny sírovej a miešanie dynamitu.

Izidor Trauzl sa stal prvým riaditeľom bratislavskej Dynamitky (predtým viedol podnik v Zámkoch). Niektorí historici pripomínajú, že práve Trauzl sa zaslúžil o zavedenie dynamitu v rakúsko-uhorskej armáde.

Podľa Holeca bol aj významným chemikom – výskumníkom, pod jeho vedením sa neraz práve v Bratislave vyskúšali nové zariadenia, ktoré sa potom s úspechom uplatnili aj v ďalších podnikoch Nobelovho impéria. Dynamitka menila Bratislavu na centrum technického pokroku.

Od roku 1884 mala vlastnú elektráreň a ako prvá z Nobelových závodov prešla na elektrické osvetlenie. Prvé žiarovky na území Slovenska rozsvietili práve v Dynamitke. Nadbytočnú elektrickú energiu dodávala továreň neskôr mestu za výhodné ceny.

Na prelome storočí tvorilo areál Dynamitky už 250 rôznych objektov, pospájaných koľajnicami. Kým v prvých rokoch po vzniku továrne ťahali vozíky ešte voly, od 90. rokov to už boli parné stroje.

Mestu dávala aj fabrika rastový impulz. Na začiatku v nej pracovalo niekoľko stovák, po roku 1910 až niekoľko tisíc zamestnancov. Odvtedy začala medzi Dynamitkou a mestom premávať električka.

Konjunktúru prinášali vojny

Prvá, zakladateľská etapa vo vývoji Dynamitky trvala do roku 1892. To už spoločnosť Alfred Nobel & Co sídlila nie v Hamburgu, ale vo Viedni. 3. decembra 1892 navštívil Nobel Bratislavu poslednýkrát.

Súviselo to so začatím rekonštrukcie Dynamitky, s rozširovaním jej výrobní na kyselinu sírovú. Zhodou okolností práve vtedy obvinili vo Francúzsku Nobela z priemyselnej špionáže a z vlastizrady­. Dôvod?

Vynálezca predal autorské práva na svoju novú výbušninu, ktorú nazval balistit Talianom. Urobil to však až po tom, čo ich odmietli kúpiť Francúzi.

Nobel žil v Paríži od roku 1875 a mal tam aj menšie, ale dobre vybavené laboratórium. Po obvinení sa usadil v talianskom San Reme, kde o štyri roky zomrel.

Keďže nemal deti a nikdy sa neoženil, svoj obrovský majetok odkázal nadácii, ktorá každoročne oceňuje vedecké objavy a literárne diela.

V roku 1905 sa prestížna cena ušla aj bratislavskému rodákovi Filipovi Lenardovi. Dostal ju ako prvý fyzik na svete za objav katódových lúčov.

Čítajte viac Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny

Zriedkakedy sa to pripomína a zrejme preto, lebo Lenard sa neskôr, už ako profesor na univerzite v Heidelbergu (Nemecko) stal aktívnym nacistom.

Medzitým bratislavská Dynamitka prežívala určitý útlm spôsobený celkovou hospodárskou situáciou, ktorý trval až do roku 1910. To sa už schyľovalo k dvom balkánskym vojnám, dopyt po výbušninách začal stúpať a oživol aj stavebný ruch.

Najväčšiu konjunktúru zažila bratislavská továreň počas prvej svetovej vojny. Stala sa najväčším dodávateľom munície pre armádu habsburskej monarchie.

V roku 1914 začala s výrobou trinitrotoluénu (TNT), ktorý nahrádzal dynamit. Rýchlo sa stal prakticky najrozšírenejšou vojenskou trhavinou.

Plnili sa ňou míny, granáty a delostrelecké náboje. Dynamitka vtedy zamestnávala okolo tritisíc ľudí (podľa zistení historičky Viery Obuchovej).

Po vojne sa však podnik dostal do problémov. Vláda nového československého štátu odobrala spoločnosti Dynamit Nobel licenciu na výrobu trhavín a presne pred 100 rokmi ju presťahovala aj so zariadením do podniku Explozia v Semtíne pri Pardubiciach.

„Pražská vláda chcela mať výrobu výbušnín monopolne sústredenú v novom štátnom podniku," približuje historik Dynamitky a Dimitrovky Tomáš Dérer.

Podľa Ľudovíta Hallona z historického ústavu SAV dôvodom mala byť aj blízkosť vtedy znepriatelených štátov Maďarska a Rakúska.

Po 50 rokoch existencie Dynamitka akoby stratila oprávnenie vystupovať pod starou značkou, podnik si ju však ponechal (predsa „predáva značka") a prešiel na nový výrobný program – umelé hnojivá, technické plyny a podobne.

Situácia sa zopakovala o dve desaťročia, keď po vyhlásení slovenského štátu Dynamitku prevzal nemecký koncern IG Farben a obnovil v nej výrobu trhavín.

Vojnová konjunktúra opäť priniesla podniku prosperitu, zásoboval nemeckú armádu nielen výbušninami, ale i umelými vláknami (z pridruženého závodu Vistra).

Bombardovanie Bratislavy spojeneckým letectvom v roku 1944 zničilo rafinériu Apollo, ale v Dynamitke zasiahli bomby len jej okrajové budovy.

Ako zistil profesor Holec, majitelia IG Farben začali potom zariadenie továrne sťahovať do závodov koncernu v Nemecku.

Čo nám zostalo z Dynamitky

Po vojne a obnovení ČSR Dynamitku najprv zoštátnili dekrétmi Edvarda Beneša. V roku 1951 ju aj premenovali na Chemické závody Juraja Dimitrova (CHZJD).

Dnes už málokomu hovorí niečo meno Georgi Dimitrov. Bol to bulharský komunistický politik, pred vojnou generálny tajomník Komunistickej internacionály (Kominterny), v septembri 1933 súdený v nacistickom Nemecku vo vykonštruovanom procese za údajné podpálenie budovy Reichstagu.

V našom národe fabriku nazývali mladšie ročníky Dimitrovkou a staršie – naďalej Dynamitkou. O rok neskôr, po vzniku Chemka Strážske, výrobu výbušnín postupne prenášali do nového podniku na východe republiky.

Dimitrovka prechádzala na výrobu prostriedkov na ochranu rastlín (rôznych tých – „cídov",), gumárenských chemikálií a prísad do plastov.

Časť výroby výbušnín však naďalej ostávala v Dimitrovke, a tak tu ešte nejaký čas aj „búchalo". Napríklad v decembri 1952 prišlo následkom výbuchu o život šesť pracovníkov.

Ale hlavným problémom pre Bratislavčanov sa stával nepríjemný zápach z Dimitrovky, lebo podnik medzitým splynul s mestom a rozširoval svoj výrobný program.

Podľa Dérera bol pre okolité životné prostredie najnebezpečnejší prvý cech, takzvaný Závod mieru (prevádzka viskózových vláken) s neobyčajne hrubým fabrickým komínom.

„Onen tučný komín ročne vypustil do bratislavského povetria najmenej za vagón prudko jedovatého sírouhlíka."

Po roku 1989 sa stala aj Dimitrovka predmetom divokej privatizácie a prechádzala z rúk do rúk. Pod názvom Istrochem sa nakoniec stala súčasťou impéria Andreja Babiša.

Po rozsiahlej demolácii starých objektov zostali z niekdajšej Dynamitky už len ruiny a niekoľko technických pamiatok, ktoré by bolo treba chrániť. Ale to už je iná kapitola a o nej niekedy nabudúce.