Tajomstvo prázdneho hrobu: Vstal Kristus z mŕtvych?

Apologéti považujú Ježišovo zmŕtvychvstanie za historickú udalosť, bez ktorej by kresťanská viera stratila zmysel.

Opierajú sa však zväčša len o svedectvá – evanjeliá jeho dvanástich najbližších spolupracovníkov – apoštolov a učeníkov.

Presnejšie – opierajú sa najmä o štyri, takzvané kanonické evanjeliá, ktoré sa dostali do Nového zákona Biblie.

Z nich najstaršie je Evanjelium podľa Marka z 50. rokov nášho letopočtu. Je síce najstručnejšie, obsahuje však aj kázanie Petra, ktorý mal medzi apoštolmi výsadné postavenie.

Ani apoštoli sprvu neverili

Z Markovho evanjelia sa dozvedáme, ako mŕtveho Ježiša sňali z kríža, zavinuli do plátna, uložili do hrobu a vchod do hrobu privalili kameňom.

Na tretí deň Mária Magdaléna a ďalšie ženy nakúpili vonné oleje a išli telo pomazať. Aké však boli prekvapené, keď zistili, že kameň od vchodu do hrobu ktosi odvalil a v hrobe videli sedieť „mladíka oblečeného do bieleho rúcha“.

Ten im povedal: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu."

A čo urobili ženy? „Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.“

Začali o tom hovoriť až na druhý deň, keď sa Ježiš zjavil Márii Magdaléne, a v ďalšie dni nasledujúceho týždňa, ale nikto im neveril.

Ježiš sa musel zjaviť najbližším spolupracovníkom, apoštolom, aby uverili. Toľko Evanjelium podľa Marka.

Ale napodiv o prázdnom hrobe mlčí apoštol Pavol, ktorého listy sú ešte o čosi staršie ako Markovo svedectvo (vznikli pravdepodobne o 15 – 20 rokov skôr, len štvrťstoročie po Ježišovej smrti).

O hrobe mlčí, hoci sa rozpisuje o ukrižovaní a o zmŕtvychvstaní. „Ako možno mlčať o mieste, ktoré sa v neskorších obdobiach kresťanstva stane najposvätnejším predmetom kresťanstva?“ pýtali sa čitatelia Pavlových listov už v stredoveku a pýtajú sa dodnes.

Koncom 19. storočia si položil túto otázku aj francúzsky teológ a historik Alfred Loisy. A dospel k záveru, že „Boži hrob“ nikdy neexistoval, lebo Ježišovo telo podľa vtedajšieho zvyku pochovali spolu s inými odsúdencami anonymne do spoločnej jamy. Za tieto názory vylúčili Loisyho v roku 1908 z rímsko­katolíckej cirkvi.

Iný, nemenej známy francúzsky teológ a historik Maurice Gougel o polstoročie neskôr tvrdil, že veľkňazi po dohode s vtedajším rímskym miestodržiteľom (prefektom) Judey Pilátom Pontským dali Ježiša pochovať na neznámom mieste. A dôvod? Aby sa pri hrobe nezhromažďovali jeho vyznávači.

Ďalší apoštoli, pravda, išli ďalej ako Pavol. Najmä Matúš podrobne porozprával o prázdnom hrobe, aj o anjelskom poslovi a Ježišovom zjavení sa ženám.

Jeho vzkriesenie sa podľa Matúša malo stať začiatkom očakávaného všeobecného vzkriesenia. Lebo – povedané Ježišovými slovami – „prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú tí, čo robia dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“.

Matúšovo evanjelium však vzniklo neskôr ako Markovo a obrástlo legendami, ktoré biblisti nazývajú „tradíciami“ a popierači ich označujú za mýty. Šírili sa medzi rannými kresťanmi ústne, rozprávali si ich ako populárne príbehy.

Treba vedieť, že štyri biblické evanjeliá sa objavili spolu až 150 rokov po Ježišovej smrti.

„Evanjelisti svoje rozprávanie o zmŕtvychvstaní odpisovali jeden od druhého a isté hmlisté náznaky scénicky rozpracúvali,“ napísal nemecký jezuita Günther Schiwy. „Málo vierohodné historky preinačovali a voľne prepracúvali v súlade so svojimi teologickými, apologetickými a pedagogickými zámermi.“

Biblia, ktorú dnes poznáme, vznikla dokonca 300 rokov po ukrižovaní Ježiša. To, čo v nej bude a čo sa bude čítať v chrámoch, určil biskup Irenej z Lyonu ešte koncom 2. storočia n. l.

Mnohé posvätné texty (len evanjelií bolo okolo 30) cirkev zakázala alebo dala zničiť ako kacírske. Čo tak asi zvestovali?

Hrob zabudnutý a znovuobjavený

Je zaujímavé, že v prvých storočiach nášho letopočtu sa vtedajší historici – pričom boli to kresťanskí letopisci – o Ježišovom hrobe vôbec nezmieňujú.

Mlčí o ňom aj historik cirkvi Hegesippus, ktorý žil okolo roku 175. Zato spomína hrob „Pánovho brata“ Jakuba Spravodlivého, ktorý navštevovali pútnici.

Približne v rovnakom čase žil aj ďalší cirkevný autor, biskup Meliton Sardský, ktorý odporúčal navštíviť v Jeruzaleme mnohé posvätné miesta, o Ježišovom hrobe sa však nezmienil ani on.

Zaznievajú námietky, že v tom čase bol hrob ešte hlboko ukrytý pod stavbami, ktoré tam medzitým nechal postaviť rímsky cisár Hadrián.

Ale to sa dá povedať aj o Jakubovom hrobe. Mimochodom, na vyvýšenine, kde bola kedysi Golgota, dal Hadrián vybudovať chrám s Afroditiným hrobom.

Z písomných prameňov vieme veľmi málo, takmer nič bližšie o Jozefovi z Arimatie. Pritom Ježiš mal byť uložený do hrobu, ktorý dal tento majetný Žid vytesať do skaly v záhrade blízko popraviska na Golgote.

Popierači preto spochybňujú nielen existenciu hrobu, ale i Jozefa Arimatejského. Čo ak si ho vymysleli – pýtajú sa – ďalšie pokolenia hlásateľov evanjelií, lebo im bolo ľúto, že o spasiteľovo telo sa nikto nepostaral a nepriatelia ho hodili do spoločného hrobu?

Na hrob sa zabudlo a začali ho hľadať až v 4. storočí n. l. na pokyn rímskeho cisára Konštantína I. (Veľkého), ktorý znovuzjednotil rímsku ríšu a oficiálne povolil kresťanstvo.

Hrob aj s pozostatkami kríža, na ktorom zomrel Ježiš, mala podľa legendy objaviť v roku 325 na púti vtedy už 80-ročná (!) Konštantínova matka Helena.

Na tomto mieste o desať rokov postavili a vysvätili baziliku Hrobu. Honosný chrám mal uchovávať v dôstojnom stave aj drevo zo svätého kríža – hlavného to symbolu kresťanstva.

Takmer o sedem storočí dal kalif Hakem zrovnať baziliku Hrobu so zemou. Zničená bola tiež jaskyňa s hrobkou. V roku 1149 sa dokončil na jej mieste chrám, ktorí dali vybudovať franskí králi.

Ten sa zachoval až do našich dní. Rekonštrukciou prešla aj hrobka, ktorá má však len málo spoločného s posvätným miestom z čias vlády cisára Konštantína I.

Už počas vysviacky baziliky Hrobu sa ozvali skeptici, ktorí spochybňovali tvrdenie, že v ňom skutočne tri dni ležalo telo Ježiša.

Musel ich zavrátiť Cyril Jeruzalemský, tamojší biskup a teológ. Ale podľa niektorých historikov argumentoval dosť chabo.

Ježiša vraj uniesli a zomrel v Indii

Novú, oveľa väčšiu vlnu kritiky priniesol osvietenský racionalizmus koncom 17. storočia. Počnúc Holanďanom Baruchom Spinozom, cez Íra Johna Tolanda a končiac povedzme Nemcom Hermannom S. Reimarusom, všetci títo i ďalší filozofi a teológovia uplatňovali historicko-kritickú metódu v biblickom výskume.

Reimarus prišiel s teóriou, že Ježiša ukradli jeho učeníci z hrobu. Ďalší nemecký protestantský teológ zo 17. storočia Friedrich Schleiermacher tvrdil, že Ježiš nezomrel na kríži.

Ako to mohol predpokladať? Ježiš visel na kríži „len“ šesť hodín. Za normálnych okolností ľudia takto zomierali aj niekoľko dní.

Najnovšie na túto hypotézu nadviazal nemecký historik Johannes Fried, ktorý sa opiera o medicínske výskumy. Ježiš mal po bičovaní zlomené rebro a poranenú popľúcnicu.

V úzkej dutine medzi pľúcami a rebrami sa v dôsledku toho hromadil takzvaný pleurálny výpotok, ktorý tlačil na pľúca a bránil dýchaniu. To mohlo spôsobiť udusenie; človek však najprv upadne do bezvedomia. Čo sa vraj stalo i Ježišovi na kríži.

Pred smrťou ho nevedomky zachránil rímsky vojak. ktorý podľa evanjelií bodol ukrižovaného kopijou do pravej strany hrudníka. Z rany začala tiecť voda a krv, pľúca sa uvoľnili a Ježiš mohol po chvíli znovu dýchať.

„Jeho mučitelia však krátko predtým usúdili, že je mŕtvy, preto ho predčasne dali sňať z kríža a odniesť do záhrady,“ myslí si profesor Fried na základe výsledkov expertízy. „Prebral sa až v nachystanom hrobe, kde sa ho ujal Jozef z Arimatie s Nikodémom a pomohli mu zmiznúť.“

Čítajte viac Veľká noc má neuveriteľnú moc

O Jozefovi Arimatejskom sme sa už zmienili, ale kto bol Nikodém? Člen židovskej veľrady, takzvanej synedrie. Ježiš mu bol napriek tomu sympatický, jeho myšlienky príťažlivé.

V Biblii sa spomína trikrát a zakaždým v Evanjeliu podľa Jána (vzniklo až 90 rokov po smrti Ježiša).

Friedove závery pôsobia ako veľká špekulácia. Obhajcovia Ježišovho vzkriesenia sa jej otvorene posmievajú, pre popieračov je to však ďalšia voda na ich mlyn.

Inšpiruje aj románopiscov či autorov literatúry faktu. Zaujala ich najmä myšlienka únosu Ježiša z hrobu.

Nemecký autor Holger Kersten v knihe vydanej pred 40 rokmi tvrdil, že Ježiš odišiel do Indie, kde aj zomrel.

V roku 2013 vydal slovenský spisovateľ Jozef Banáš román Kód 1 s rovnakým „objavom“: Ježiš sa vraj dožil 70 rokov a je pochovaný v indickom Kašmíre.

Niekomu nestačí ani 500 svedkov

Významní teológovia však podobné tvrdenia a hypotézy nepovažujú za hodné pozornosti. Prinajlepšom ich odbíjajú jedným slovom: nezmysel. Sústreďujú sa skôr na „kritiku kritiky“ zmŕtvychvstania ako reálnej historickej udalosti.

Už Albert Schweitzer a Tomáš G. Masaryk navrhovali „vynechať“ správy o vzkriesení z evanjelií ako nepodložené. Lev Tolstoj ich odmietal slovami „prostoduchý výmysel evanjelistov“ a pokračoval: „Zázrak vzkriesenia je priam protichodný Kristovmu učeniu.“ Všetci traja boli zbožní kresťania.

Čítajte viac Poznáte veľkonočné zvyky?

Súčasní popierači telesného zmŕtvychvstania Ježiša si berú na pomoc modernú psychológiu. Tvrdia, že Mária Magdaléna, ktorá ako prvá uvidela vzkrieseného Ježiša, trpela občasnými preludmi.

Nie náhodou z nej Ježiš svoho času vyhnal sedem démonov. Takéto preludy môžu byť nákazlivé, a ľahko sa prenášajú najmä na ľudí v ťažkom strese.

A Ježišovi učeníci sa po jeho ukrižovaní nepochybne nachádzali v zlom duševnom stave, umocnenom výčitkami, že Majstrovi nepomohli. Čo ak práve preto uverili predstave, že Ježiš vstal z mŕtvych?

Historici upozorňujú na ďalšiu okolnosť. Ježiš Nazaretský a jeho učeníci vyrastali v židovskom prostredí a vychovali ich v duchu judaizmu s jeho myšlienkou telesnej nesmrteľnosti.

Veď o poslednom súde – „Jahveho dni“ – sa dozvedáme už z kníh Starého zákona. V ten deň vstanú mŕtvi z hrobov, aby sa postavili pred boží súd a vypočuli si verdikt.

V Danielovom proroctve čítame: „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni pre večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie.“

Podľa poľského historika Zenona Kosidowského je aj vzhľadom na tieto okolnosti pochopiteľné, prečo Ježišovi učeníci tak spontánne uverili v jeho zmŕtvychvstanie.

Čo na to apologéti a obhajcovia vzkriesenia? Najčastejšie argumentujú listami Pavla, podľa ktorého sa Ježiš Kristus ukázal za 40 dní po svojom zmŕtvychvstaní až do vstúpenia na nebo „viac ako päťsto bratom“.

„Ako môže päťsto ľudí počas štyridsiatich dní mávať takú istú, pravidelne opakovanú a dokonca skupinovú halucináciu?" pýta sa slovenský teológ Tomáš Počai.

Spory teda pokračujú a nejaký rozumný kompromis je v nedohľadne. Niektorí účastníci týchto diskusií navrhujú rozlišovať Ježiša ako historickú osobnosť, ktorú možno skúmať a ako vybájenú postavu, ktorej sa dá iba veriť.

Čítajte viac Bola jar, pohyblivý sviatok...

Napokon, tvrdenia eschatológie, čo je náuka o posledných veciach človeka (vrátane vzkriesenia a posmrtného života), sa nedajú overiť.

„Voistinno voskres“ s otáznikom

Možno si však kresťanské náboženstvo predstaviť bez zmŕtvychvstania Ježiša?

„Kristovo zmŕtvychvstanie je naša nádej,“ odpovedá vo svojej kázni Ľubomír Stanček, kňaz Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul a profesor pastorálnej teológie. „Vzkriesenie je centrom kresťanskej viery. Bez vzkriesenia by všetko stratilo svoj zmysel.“

A veľkonočné sviatky? „Základ Veľkej noci stále spočíva v tajomstve zmŕtvychvstania,“ hovorí slovenský etnológ Juraj Zajonc. „Keby ho nebolo, tak tie sviatky zaniknú.“

Stanček si myslí, že nie je také dôležité skúmať a dokazovať fakt vzkriesenia, oveľa dôležitejšie je hľadať odpoveď na otázku: „Čo znamená tento fakt pre môj osobný život?“

Kto verí, ten uverí – aj prázdnemu hrobu, aj vzkrieseniu. Ibaže ani na Slovensku nie sme všetci veriaci kresťania, tobôž nie slepo veriaci a praktizujúci.

Z ostatného sčítania vyplynulo, že naďalej medzi nami ubúda ľudí, ktorí sa hlásia k nejakému vierovyznaniu Je ich takmer 1 300 000, čiže bezmála každý štvrtý obyvateľ Slovenska. Pritom v Bratislavskom kraji je takých až 40 percent.

Samozrejme, nie každý z nich je ateista, mnohí sú agnostici, ktorí pripúšťajú existenciu nejakej nadprirodzenej sily, odmietajú sa však utiekať kvôli tomu k náboženskej spoločnosti či cirkvi.

Kto by z nich netúžil po nejakej forme posmrtného života (samozrejme, v nebi)? Ale pri odpovedi na veľkonočný pozdrav v staroslovienčine „Christos voskres!“ (Kristus vstal z mŕtvych!) – Voistinno voskres (Naozaj vstal z mŕtvych) majú isté – možno aj vážne – pochybnosti.<PE>