Podľa letopisov starí Asýrčania a Babylončania používali na osobnú identifikáciu ľudí odtlačky ich prstov. Už vtedy sa vychádzalo z ich jedinečnosti. Hlinená tabuľka s odtlačkom palca bola v staroveku svojráznym preukazom. V starej Číne slúžil odtlačok prsta na potvrdenie zmluvy, obchodnej transakcie. Vo svojich Dejinách pasu to uvádza americký historik John Torpey.
A v Indii nahrádza odtlačok prsta podpis u negramotných ľudí dodnes. Ako u nás tri krížiky. V starom Ríme a starom Grécku sa „preukazy“ totožnosti vydávali len osobám, ktoré plnili špeciálne misie alebo sa vyznamenali mimoriadnymi činmi. V stredoveku podobné rukou písané dokumenty už prestali byť takouto zriedkavosťou, ale vydávali sa len úradníkom.
A ako na tom boli bežní ľudia?
Pas pre oslobodeného človeka
Odnepamäti človek preukazoval svoju totožnosť pomocou svedkov, ktorí ho poznali, a ich vyhlásenia, že ide naozaj o osobu, za ktorú sa vydáva.
V Európe sa osobné doklady začali zavádzať v súvislosti s rozšírením cestovania, najmä po moriach. Panovníci vydávali dokumenty umožňujúce „prejsť cez prístav“. Tak vlastne vzniklo francúzske slovo „pasport“, ktoré postupne preniklo do väčšiny jazykov. Mimochodom, významnú úlohu pri zavádzaní pasovej kontroly zohral francúzsky kráľ Ľudovít XIV.
Foto: SITA/AP, Matias Delacroix
Väčšina európskych štátov vydávala spočiatku cestovné doklady so zámerom, aby odlíšila slušných občanov od asociálov. V 17. storočí však „múdre hlavy“ prišli na to, že doklady o totožnosti bude správne dávať aj rôznym „nespoľahlivým elementom“, lebo potom bude ľahšie ich kontrolovať.
Systém centrálnej evidencie obyvateľstva sa rozšíril najmä po zrušení nevoľníctva a zvýšení mobility ľudí. V Uhorsku, a teda aj na súčasnom Slovensku, sa tak stalo v roku 1785. O šesť desaťročí neskôr zanikla i jeho miernejšia forma – poddanstvo.
A čím sa líši slobodný človek od poddaného? „Tým, že sa môže voľne pohybovať a sťahovať tak vnútri svojej krajiny, ako aj mimo nej,“ vysvetľuje česko-slovenský historik Jan Rychlík. V Uhorsku to prvýkrát umožnila ústava z roku 1849.
Brožovaná legitimácia obsahovala okrem fotografie aj osobný popis jej držiteľa, napríklad šírku čela, veľkosť nosa, farbu pokožky.
O desať rokov skôr cestoval Jozef Miloslav Hurban, jeden zo zakladateľov spisovnej slovenčiny a národný buditeľ, z Bratislavy dostavníkom na Moravu. V Devínskej Novej Vsi bola hraničná kontrola. Darmo, že išlo o vnútornú hranicu jednej krajiny, habsburskej monarchie, cestujúci sa museli preukázať osobnými dokladmi. V dostavníku bol i jeden Viedenčan, ktorý sa vracal domov (v rakúskom Wagrame mienil presadnúť na vlak), ale nemal pri sebe žiaden doklad totožnosti. Úradníci ho odmietli pustiť a správali sa podľa Hurbana „až grobiansky“.
Slobodu pohybu a pasový režim úrady pritvrdzovali počas mimoriadnych situácií v krajine. Napríklad v januári 1856 sa dvanásti poslucháči prešporského (bratislavského) lýcea vybrali na pohreb Ľudovíta Štúra do Modry. Najprv si však museli z policajného riaditeľstva vybrať pasy! „Po návrate do Prešporka sme pasy zase oddali na policajnej direkcii,“ spomínal budúci botanik a etnograf Jozef Ľudovít Holuby. Bolo to v období výnimočného stavu, ktorý vyhlásili v Uhorsku po nevydarenom atentáte na cisára.
Ústava je dobrá vec, ale bez nadväzujúcich zákonov a vykonávacích predpisov jej proklamácie ostávajú iba na papieri. Východiskom pre tieto právne normy sa v našom prípade stalo cisárske nariadenie z 9. februára 1857. Odvtedy pri cestovaní vnútri ríše, z Uhorska do Rakúska, na Moravu či do Čiech už naši predkovia nepotrebovali pas. Ale každý cestujúci mal povinnosť zadovážiť si nejaký doklad, overujúci jeho totožnosť.
Akú podobu mohla mať vtedy takáto verejná listina?
Čítajte viac Rok za urážku prezidenta, slučka za velezradu
Stačilo predložiť domovský list
Najčastejšie to bol tzv. domovský list. Išlo o písomné potvrdenie o príslušnosti konkrétnej osoby do nejakej obce. Príslušný úrad alebo starosta jej ho vydával, keď sa potrebovala niekomu preukázať. List obsahoval údaje o narodení, trvalom či prechodnom pobyte dotyčného, o jeho zamestnaní a podobne.
Foto: Archív
Vychádzalo sa pritom z takzvaného domovského práva platného v habsburskej monarchii. Človek nadobudol domovskú príslušnosť v tej-ktorej obci buď narodením, priženením alebo privydaním sa, ale aj prikázaním v prípade štátnych zamestnancov či duchovných učiteľov. Ak sa občan do obce prisťahoval bez platného domovského listu, musel v nej trvale žiť aspoň štyri roky, aby k nej získal domovskú príslušnosť. Nadobudol ju prijatím do obecného zväzku.
Do roku 1859, kým nevyšlo zmienené cisárske nariadenie, plnil domovský list aj funkciu „pasu“ pri ceste do inej korunnej krajiny v rámci habsburskej ríše.
Ďalšími použiteľnými dokumentmi na preukázanie totožnosti bol rodný list, pracovná knižka a od roku 1867 aj legitimačné lístky, vydávané okresný úradmi s platnosťou na jeden rok.
Pri ceste do zahraničia bol však nevyhnutný pas, ktorý v Uhorsku vydávalo policajné riaditeľstvo. V žiadosti o jeho vydanie bolo treba predložiť viacero dokladov, napríklad aj vyjadrenie vojenskej správy alebo potvrdenie o zaplatení daní. Podrobne o tom píše súčasný maďarský bádateľ Pál Nagy.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa rozmohlo cestovanie po železnici a masové vysťahovalectvo za prácou do zamoria. Podľa uhorských štatistík sa len v rokoch 1899 až 1913 vysťahovalo zo slovenských žúp do USA 394 713 osôb! Niektoré severné okresy sa vyľudňovali. To si vyžiadalo výrazné zmeny aj v systéme identifikácie osôb a pasovom režime.
Balík nových zákonov v medzitým federalizovanom Rakúsko-Uhorsku upravil vydávanie cestovných pasov. Platili jeden rok a len vo výnimočných prípadoch tri roky. Viedeň spolu s Budapešťou zaviedli takzvaný malý pohraničný styk s Rumunskom a so Srbskom. Do vzdialenosti 40 kilometrov.
„Takzvaný hraničný cestovný lístok sa vydával na osem dní pre pobyt cudzincov na takto vymedzenom území,“ približuje maďarský historik Peter Bencsik.
Novinka! Fotografia v pase
Začiatkom júla 1910 cestoval spisovateľ Svätozár Hurban Vajanský (najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana) na slovanský zjazd do bulharskej Sofie.
„Pas si na každý prípad zaopatri, nie tak pre Srbsko, (ako) pre Bulharsko,“ radil pred cestou Vajanskému jeho priateľ Samuel Zachej, u ktorého mal počas zjazdu bývať. „Bez neho mal by si opletačku.“
V tom čas už v Uhorsku rok platilo právo vysťahovať sa do cudziny. Zákon zároveň predpokladal vyrovnanie sa žiadateľa so záväzkami voči štátu a upravoval ďalšie povinnosti vysťahovalca.
Foto: TASR
V roku 1914 prišla Veľká Británia podľa historika Torpeya s pasom, ktorý sa začal podobať súčasným cestovným dokladom. Malá brožovaná legitimácia obsahovala okrem fotografie aj osobný popis jej držiteľa, napríklad šírku čela, veľkosť nosa, farbu pokožky.
V Uhorsku zaviedli fotografiu ako súčasť pasu na uľahčenie identifikácie o rok neskôr, už počas prvej svetovej vojny, ktorá znamenala koniec slobody cestovania i vysťahovania. Podľa zistení historika Rychlíka na prekročenie štátnych hraníc Rakúsko-Uhorska bol potrebný cestovný pas, ktorý úrady vydávali iba v „prípadoch hodných osobitného zreteľa“, a to spravidla iba na jednu cestu a dobu „nevyhnutnú vzhľadom na jej účel“.
Čítajte viac V škole bol sviatok, keď nikoho nedobili
Kto bol „svetobežník zo zvyku“?
Vláda novej Československej republiky prijala v roku 1919 nariadenie, ktorým sa zavádzali všeobecné občianske legitimácie. Na Slovensku však pre nestabilnú situáciu vyvolanú vpádom červených gárd z Maďarska a povojnovým chaosom nadobudlo účinnosť až o dva roky.
Čím sa táto legitimácia líšila od neskorších občianskych preukazov? Predovšetkým nebola povinná.
Človek o ňu mohol požiadať, no nemusel. Po druhé, úrady ju vydávali bez obmedzenia platnosti. Obsahovala odtlačok palca držiteľa (vtedy ešte v atramentovej podobe), overený vlastnoručný podpis, ale predovšetkým jeho podobizeň.
Občan mohol požiadať o legitimáciu policajný alebo iný štátny úrad.
Čím sa občan preukazoval povedzme polícii, ak si nevybavil občiansku legitimáciu? Iným osobným dokladom, napríklad pracovnou knižkou alebo vodičským preukazom, respektíve „vysvedčením spôsobilosti“. Zaevidované prostitútky mali za prvej ČSR zdravotné knižky a kočovní Rómovia nesmeli od roku 1927 križovať svojimi rebrinákmi krajinu bez povolenia vydaného príslušným úradom.
Občianska legitimácia nenahrádzala cestovný pas. Kto chcel vycestovať do zahraničia, musel oň požiadať. V marci 1928 vyšiel zákon, ktorý umožňoval odoprieť občanovi vydanie pasu v prípade ohrozenia dôležitého záujmu štátnej bezpečnosti, hospodárskeho záujmu republiky alebo – a teraz pozor – „pokiaľ je žiadateľ svetobežníkom zo zvyku“. Čo to znamenalo?
Podľa Rychlíka táto „gumová“ formulácia znemožňovala cesty do cudziny najmä politicky podozrivým osobám. V predmníchovskej republike to boli najmä komunisti a fašisti.
Po rozpade ČSR, vzniku Slovenského štátu a najmä počas druhej svetovej vojny sa pasový režim a celý systém preukazovania totožnosti ešte viac sprísnil. Platila povinnosť mať pri sebe vždy osobný preukaz.
Od septembra 1939 musel mať každý slovenský občan i každý cudzinec výjazdné povolenie (doložku) k cestovnému pasu. Najprv ho vydávalo ministerstvo vnútra, neskôr príslušný okresný úrad. Za nedovolené prekročenie hraníc hrozilo páchateľovi pokuta alebo väzenie do 14 dní. Ale v čase Slovenského národného povstania sa dokonca aj pokus o prekročenie hraníc medzi Protektorátom a Slovenskom trestal smrťou. Nemci mali strach, že „vírus SNP“ prenikne cez rieku Morava na západ.
Medzi hermeticky uzavretými hranicami
Už pol roka po prevrate v roku 1948 prijal parlament zákon o občianskych preukazoch. Zrušil ich neobmedzenú platnosť a stanovil ju na 10 rokov. Hlavný dôvod? Po uplynutí tejto doby už fotografia držiteľa vraj nezodpovedá skutočnosti.
O päť rokov neskôr vyšlo vládne nariadenie, ktorým sa OP stal povinný dokladom pre každého občana, ktorý dosiahol 15 rokov veku. Musel ho mať vždy pri sebe a na výzvu oprávnených orgánov preukázať svoju totožnosť.
Nové preukazy vydávali na päť rokov, ale občania, ktorí dosiahli vek 55 rokov, dostávali preukazy s neobmedzenou dobou platnosti.
Foto: TASR
Už v roku 1957 však prišlo k ďalšej zmene. Nový zákon upravoval platnosť OP podľa veku jeho držiteľa na päť alebo 10 rokov a na neobmedzenú dobu. Napokon, zákon v roku 1971 zaviedol rodné číslo, ktoré musel obsahovať každý občiansky preukaz.
Ešte výraznejšími zmenami prešiel u nás po roku 1948 pasový systém. V prvých rokoch po prevrate malo Československo prakticky úplne uzavreté hranice. Na vycestovanie mimo republiky bola potrebná okrem pasu špeciálna výjazdná doložka, a to na každú cestu. Pripomenulo to poriadky za prvej totality – hnedej.
Vždy sa žiadalo odporúčanie ústredných orgánov alebo celoštátnych spoločenských organizácií kontrolovaných KSČ. Cestovné pasy síce vydávalo riaditeľstvo národnej bezpečnosti (polície) v Bratislave alebo v Košiciach, ale potrebný bol aj súhlas ministerstva vnútra.
V prvej polovici 60. rokov po určitom uvoľnení politických pomerov sa čiastočne liberalizovala aj pasová politika. V roku 1964 vstúpila do platnosti dohoda s Maďarskom o vzájomnom otvorení hraníc. „Kým dovtedy sme mohli na druhú stranu hranice vycestovať iba na pozvanie, keď tam zomrel niekomu príbuzný alebo inému sa vydávala dcéra, odteraz sa dalo ísť kedykoľvek a bez víza, trebárs aj na dovolenku k Balatonu,“ spomínal Jozef Labák zo Štúrova.
Sklamaní však boli všetci, čo naleteli „šepkande“ a mysleli si, že na hraničnom priechode stačí mať len občiansky preukaz. Nie, vyžadovala sa ešte takzvaná cestovná príloha orgánov ministerstva vnútra.
Čítajte viac Bitka pri Sokolove boli jatky
OP v digitálnej dobe
Potom ešte bol rok 1968 so svojím dúškom slobody a po ňom sa všetko vrátilo do starých koľají. Nové časy prišli s nežnou revolúciou. Po rozdelení Česko-Slovenska, vzniku samostatnej Slovenskej republiky a po jej vstupe do Európskej únie občiansky preukaz postupne získal podobu zalaminovanej kartičky.
Upravili sa niektoré zabezpečovacie prvky dokladu, napríklad hologram. Objavila sa strojovo čitateľná zóna na prednej strane OP, bezpečnostný osobný kód, kontaktný elektronický čip.
Revolučnými zmenami prešiel aj cestovný pas. Nariadeniami Európskej komisie sa stal elektronickým dokladom vrátane biometrických údajov a napríklad aj digitálneho odtlačku prsta.
Zároveň prebiehali odborné i laické debaty o potrebe občianskeho preukazu. Veď v mnohých štátoch dodnes nemajú OP, napríklad vo Veľkej Británii a v USA. V iných krajinách síce tieto preukazy vydávajú, ale nejestvuje tam všeobecná povinnosť tento doklad mať (napríklad vo Francúzsku). Niekde stačí preukázať sa vodičským preukazom, ale čo nevodiči? Je vraj okolo 40 možných a použiteľných metód, ako overiť totožnosť. „Občiansky preukaz je však najspoľahlivejší spôsobom,“ tvrdia stúpenci jeho zachovania.
Majú pravdu?
Zaujímavosti o osobných dokladoch
- V starom Egypte slúžil ako svojrázny pas prsteň s vyrazeným menom práve vládnuceho faraóna.
- V stredovekej Európe vydávali miestne úrady cestovateľom dokumenty so zoznamom miest alebo regiónov, ktoré môžu navštíviť.
- Od 17. storočia sa v niektorých európskych krajinách v snahe zabrániť dezertérstvu vydávali tzv. vojenské pasy.
- Cudzinci, ktorí prichádzali z krajín, kde vypukla morová epidémia, museli mať pri sebe tzv. morový pas (Pestpass).
- Po ruskej revolúcii v roku 1917 boľševici zrušili pasy a osobné preukazy. Vyhlásili ich za prežitok cárizmu a despotizmu. Na preukázanie totožnosti sa mohol použiť akýkoľvek doklad od potvrdenia miestneho sovietu až po odborársku legitimáciu. Od roku 1932 sa však občianska legitimácia stala povinnou pre každého občana od 16 rokov. Výnimkou boli vojnoví invalidi a roľníci, ktorí sa z trvalého bydliska mohli vzďaľovať len do okolitých dedín.
- Výskumy z ostatných rokov ukázali, že v Británii pribúda stúpencov povinných občianskych preukazov (tie tam boli zavedené len počas druhej svetovej vojny), väčšinou to zdôvodňujú teroristickými útokmi.
- V Spojených štátoch milióny ľudí nedisponujú osobným dokladom s fotografiou, a pritom majú právo voliť. Z 31 štátov USA, ktoré schválili zákony vyžadujúce doklad s fotografiou pri hlasovaní vo volebnej miestnosti, iba šesť vyžaduje takýto doklad pri hlasovaní poštou. Tamojší odborníci upozorňujú, že práve hlasovanie poštou je ľahšie zneužiteľné na volebné podvody.