„Hamburg už vtedy bombardovalo americké letectvo, často sme museli utekať do pivnice ukryť sa,“ rozpráva pani Eleonóra. „V noci sa nedalo spať, preto sme si s mužom povedali, že načas odcestujeme aj s 5-mesačnou Lotkou – ako sme ju volali – na Slovensko, kde je hádam pokojnejšie.“
Písal sa rok 1943, na Liptove v Lúčkach, neďaleko Ružomberka, odkiaľ pochádzal Anton, bolo naozaj tichšie, aj keď v horách už operovali prvé partizánske oddiely. Zacharovci si mysleli, že po pol roku sa vrátia do Bavorska, ale zdržali sa o čosi dlhšie, a keď sa pobrali do Hamburgu, už aj na Slovensku začalo byť horúco. Schyľovalo sa k národnému povstaniu a hranica s Protektorátom Čechy a Morava bola nepriedušne uzavretá. Vrátili ich späť na Liptov.
Dám ti ‚bumažku‘ pre starostu, nech vás nechá žiť na pokoji
Anton sa pridal k partizánom, pani Eleonóra ostala s Lotkou v Lúčkach a čakala ďalšie dieťa. „V dedine sa našli ľudia, ktorí ma neznášali ako Nemku,“ spomína. „Keď z kopcov zišli do obce partizáni, ukazovali na mňa: Je to Nemka, treba ju odpratať.“
Na konci vojny dom Zacharovcov vyhorel, sťahovali sa ku kmotrovcom do núdzového príbytku. Narodil sa im syn Janko, bol dôvod na radosť, ale po oslobodení sa začalo s odsunom Nemcov. „Udavači“, ako ich pani Eleonóra nazýva, nahlásili aj ju a starosta sa postavil na ich stranu. „Vybrala som sa i s malým Jankom na ruské veliteľstvo,“ spomína ďalej, „a prijal ma tam dôstojník s prekladateľkou. Rozprávala som mu, ako je to s nami. Vtom sa Janko rozplakal, bol hladný. Ten oficier mi ukázal miestnosť vedľa, aby som tam išla chlapčeka dojčiť. Ibaže zo strachu som stratila mlieko. Keď som to povedala Rusovi, objal ma a hovorí: Ty si slovenská mamička a vychováš slovenské deti tu, nie v Nemecku. Dám ti ,bumažku' pre starostu, nech vás nechá žiť na pokoji.“
Čítajte viac Dejiny osobného preukazu: Na začiatku bol odtlačok prsta
Napriek tomu prvé roky po vojne boli pre pani Eleonóru ťažké. Vyšiel dekrét prezidenta ČSR a potom i nariadenie SNR, ktoré zbavilo etnických Nemcov u nás občianskych práv. Ich deti sa nemohli učiť v materinskom jazyku, zákaz používania nemčiny na verejných priestranstvách prestal platiť až výnosom ministerstva vnútra koncom marca 1950. Dovtedy trval aj oficiálny zákaz návštev verejných miestnosti, zábav, lesov a parkov príslušníkmi nemeckej menšiny.
Výnimkou mali byť nemeckí antifašisti. „A ja som bola kto? Keď ôsmich mužov z Lúčok esesáci vzali do ružomberského väzenia, lebo ich ktosi udal, že pomáhajú partizánom, napísala som nemeckému veliteľovi, ktorý ma prijal a po mojom presviedčaní ich prepustil. Pred odchodom som však musela podpísať reverz, že ma zastrelia, ak sa v budúcnosti ukáže, že tí chlapi predsa len spolupracujú s hnutím odporu.“ Pani Eleonóra pokračuje: „V Lúčkach som si to poriadne odskákala. Predavač v obchode vedel trocha po nemecky, ale keď som ho oslovila v nemčine, počul to starosta a pohrozil mi, aby som s tým prestala a prešla na slovenčinu. Tak som sa vystrašila, že ešte aj s manželom som potom hovorila už len po slovensky.“
V roku 1948 sa zamestnala vo fabrike vo Svite v telefónnej ústredni. Dostali tam dvojizbový byt, zapojila do verejnej činnosti v Červenom kríži a vo zväze žien.
Ale občiansky preukaz jej vydali až niekedy v roku 1951. Na Slovensko prišla v roku 1943 s nemeckým ríšskym pasom a o československý pas sa odvážila požiadať až keď Šarlotta mala 20 rokov a chystali jej svadbu. „Chcela som ju ukázať otcovi v Hamburgu, mama mi zomrela, keď som mala sedem rokov.“
Najprv jej úrady pas odmietli vydať. Potom od jedného funkcionára dostala radu, aby vstúpila do komunistickej strany, ináč ju vraj do západného Nemecka nepustia. „Nuž som podpísala prihlášku. Čo som mala robiť? Pustili ma s dcérou, synovia museli ostať vo Svite, aby som vraj neušla. Na trojtýždňový pobyt nám dali devízový prísľub po desať mariek na osobu. Smiešny peniaz, z toho sa predsa nedalo vyžiť."
Na pohreb otca ju však už nepustili. Opäť sa dostala do Nemecka, pre zmenu do Mníchova navštíviť sestru, až v roku 1984. Dnes už tam nemá nikoho z príbuzných. Takmer štyridsať rokov je vdovou, prežila dcéru, dvaja synovia, štyria vnuci a šesť pravnúčat žijú na Slovensku. Vo februári oslávila 100 rokov. „Zišli sa ku mne do Svitu všetci a tak ma vybozkávali, až som dostala chrípku, z ktorej som sa dodnes celkom nespamätala,“ smeje sa.