Pred 100 rokmi ich volali kolóniami. Lebo vznikli v priebehu takzvanej vnútornej kolonizácie po vyvlastnení maďarských statkárov.
Pozemková reforma, ktorá nasledovala krátko po zrode Československej republiky, zasiahla u nás veľkostatky uhorských grófov: Baťanovcov, Esterháziovcov, Zičiovcov, Pálfiovcov a iných.
Už dva mesiace po vzniku ČSR prijal parlament zákon o zrušení šľachtictva vrátane jeho titulov. V apríli 1919 nasledoval takzvaný záborový zákon, ktorý pripravil veľkých pozemkových vlastníkov o pôdu, ktorá presahovala 250 hektárov. Zároveň si štát vyhradil právo, že s ňou bude voľne disponovať, alebo ju pridelí iným osobám.
Ďalší zákon z januára 1920 upravoval prideľovanie takto zabratej pôdy. Ako vysvetľuje archivárka Viera Vrabcová, prídely mali poslúžiť buď na posilnenie malých a stredných hospodárstiev, alebo – ak išlo o viac ako 30 hektárov – takzvaných zvyškových statkov.
V 20. rokoch minulého storočia vzniklo na juhu Slovenska až 30 súkromných kolónií.
Tie menšie prídely, nazývané aj „roľnícke nediely“, mali najčastejšie výmeru od šesť do 10 hektárov, zriedkavejšie aj okolo 20 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Tak sa pomaly dostávame k téme vnútornej kolonizácie.
Jej hlavnou úlohou bolo osídliť najmä pohraničné oblasti novovzniknutého štátu, málo zaľudnené oblasti Podunajskej nížiny, predovšetkým Žitný ostrov, ďalej Východoslovenskej nížiny a Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou ČSR.
Na chudobnom a agrárnom Slovensku poskytovala kolonizácia príležitosť najmä početným nemajetným vrstvám: želiarom, domkárom, nádenníkom, bezzemkom, maloroľníkom.
„Z týchto ľudí by mohli byť naši prví kolonisti,“ napísal Slovenský denník, noviny blízke agrárnej strane už v septembri 1919. „Mali by sa však združiť, zjednotiť a dať o sebe vedieť, aby sa na nich pri rozdeľovaní zeme nezabudlo.“
Hoci sa o tom hovorilo a písalo menej, akcia sledovala aj významný politický cieľ. Išlo o to, dostať do prevažne maďarského prostredia slovenský a presnejšie – podľa Milana Hodžu – „československý živel“, ktorý na rozparcelovanej šľachtickej pôde získa „rozhodujúcu a trvalú prevahu“.
Inými slovami – išlo o postupné poslovenčenie južného Slovenska. Jeden z autorov tohto projektu Ivan Daxner preto navrhoval presídliť tam až 100-tisíc rodín, čiže takmer 600-tisíc osôb. Triezvejšie hlavy by sa však uspokojili aj s pätinou tohto počtu.
Napokon sa v niekoľkých desiatkach kolónií usadilo okolo 3 300 rodín, ktoré v 80 kolóniách nadobudli spolu viac ako 45-tisíc hektárov pôdy.
Štátny pozemkový úrad by jej mohol prideliť viac, nebyť oných „národnopolitických“ kritérií. Pri poskytovaní prídelov sa totiž zjavne uprednostňovali Česi, Moravania a Slováci (nazývaní „Čechoslováci“).
Podľa dobových maďarských zdrojov, ktoré uvádza autor zatiaľ jedinej monografie na túto tému historik Attila Simon, získali žiadatelia maďarskej národnosti len okolo 20 percent z rozdelenej pôdy. Pritom v okresoch, kde Maďari tvorili väčšinu obyvateľstva. Žiadateľov však bolo oveľa viac.
Kto vymýšľal tie názvy?
Najväčší rozmach nabrala kolonizácia územia pozdĺž Dunaja od roku 1923. Ale už predtým začali vznikať prvé kolónie na Žitnom ostrove.
Väčšinou sa zakladali na statkárskych dvoroch (majeroch). Na takom dvore mal statkár zväčša maštale, sýpky, inventár a príbytky pre nádenníkov.
Dodnes sa vedú spory o tom, ktorá kolónia bola prvá: Hviezdoslavov? Štefánikov? Alebo Miloslavov? Vznik všetkých sa kladie do roku 1921 a rozdiel je len v mesiacoch.
A kto tie názvy vymýšľal? Sami kolonisti alebo špeciálna komisia pri ministerstve pre Slovensko? Niektoré kolónie dostali mená podľa ešte vtedy žijúcich a činných politikov (Milana Hodžu, Vavra Šrobára, Ľudovíta Okánika, Antonína Švehlu). Mali sa takto oceniť ich skutočné zásluhy, alebo išlo o skrytú politickú korupciu?
Vie sa, že dve kolónie si dali meno po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Spor musela riešiť štátna vrchnosť, ktorá názov Štefánikov prisúdila osade v Kóröszegmajori pri Galante. Tamojší kolonisti s ním prišli o niečo skôr ako „konkurencia“ v Miloslavove (v roku 1960 osada Štefánikov splynula s Galantou, dnes je to jej mestská časť Javorinka).
Kolónia Hviezdoslavov, nazvaná po „hviezdnom“ básnikovi, je dnes samostatnou obcou, vzdialenou asi 20 km od Bratislavy. Založilo ju 69 rodín na troch majeroch v katastroch obcí Štvrtok na Ostrove a Béke (dnes Mierovo).
Vznikla prídelmi dovedna 795 hektárov pôdy z parcelácie veľkostatku grófa Jána Pálffyho. Dvanásť rodín dostalo menšie „nediely“ – len do 12 hektárov -, väčšine sa však ušli parcely až do 20 hektárov a v ôsmich prípadoch aj väčšie.
Medzi obyvateľmi tejto kolónie prevládali Slováci, Moravania a Česi, 14 usadlostí patrilo Maďarom. Hviezdoslavov sa medzi ostatnými kolóniami vyznačil tým, že už po roku v ňom zriadili prvú slovenskú školu – jednotriedku na Žitnom ostrove.
Začiatky však boli ťažké. „Kolonisti bývajú v chatrných domčekoch po bývalých robotníkoch na veľkostatku,“ informovala ministerstvo sociálnej starostlivosti v Prahe začiatkom roku 1924 jeho bratislavská expozitúra.
Čítajte viac Ako sa rozplynul sen o miliónovej Bratislave
„Strechy sú deravé, stropy prehnité, do bytov zateká, na dvoroch sa to hemží potkanmi a ďalšími hlodavcami, ktoré spôsobujú veľké škody na nepatrných zásobách obilia. Ôsmi kolonisti si začali stavať vlastné domce, ale nemôžu pokračovať, lebo im chýbajú finančné prostriedky. Vypožičať si nemôžu, pretože dodnes nedostali prídelové listy od pozemkového úradu.“ „Kolonizátori“ mali, skrátka, ťažkopádnu byrokraciu.
Spory o zmysel kolonizácie
Dodajme, že mnohí prídelenci sa finančne vyčerpali už pri prvej platbe za pridelenú pôdu. Nebola totiž zadarmo.
Podľa zistení historičky Natálie Krajčovičovej priemerná cena jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa vtedy na Slovensku pohybovala okolo 2 500 korún, hektár pasienkov stál približne 1 000 korún.
Ak vezmeme do úvahy, že priemerná výmera jednej kolonizovanej usadlosti dosahovala niečo vyše 12 hektárov, tak jej cena sa vyšplhala až k 30-tisíc korunám.
Bolo možné dohodnúť s pozemkovým úradom splátkový kalendár, ale osadník – ako ešte volali kolonistov – musel na začiatok zaplatiť tretinu. Aspoň takáto bola skúsenosť obyvateľov Hviezdoslavova.
Bolo možné požiadať o tri typy úverov, ale najmä v prvých rokoch kolonizácie trvalo dlho, kým ich kolonisti dostali.
V apríli 1923 navštívil Hviezdoslavov reportér Slovenského denníka a čo zistil?
„Kolonisti z hornej trenčianskej župy vrazili do pôdy všetok svoj krvopotne nagazdovaný majetok. Dnes sú už tak ďaleko, že ho nielen minuli, ale sa aj zadlžili, a to priemerne 1 700 korunami na jedno katastrálne jutro (1 jutro = 0,56 ha – pozn. red.). Pozemkový úrad zaujíma iba jedno, aby platili. Kolonizačné družstvo pre Slovensko sa márne domáha stavebného úveru pre Hviezdoslavov. Z vlaňajšej úrody kolonisti veru nezbohatli. Štrkovitá treťotriedna pôda sa nevypláca.“
Aby sme to skrátili: Novinár zistil, že niektorí osadníci žijú v maštaliach s dobytkom alebo dokonca v chlievoch. O niekoľko mesiacov po tejto návšteve dostala vláda list od Kolonizačného družstva.
Jeho vedenie poukázalo na neudržateľnú situáciu v 15 kolóniách na Žitnom ostrove. Žiadalo okamžitú finančnú pomoc pre 380 osadníckych rodín, ktoré sa dostali doslova na mizinu.
Kritické pripomienky adresovalo družstvo aj Štátnemu pozemkovému úradu v Prahe. Ako je možné, že uskutočnil parceláciu niektorých majerov bez toho, aby sa vopred presvedčil o bonite pôdy?
Napríklad Vörösmajor (jeden z troch majerov kolónie Hviezdoslavov) bol absolútne neúrodný, každý jeho nájomca pred vojnou skrachoval.
Problém sa stal v nasledujúcich rokoch predmetom politických diskusií v parlamente. Ľudáci ústami poslanca Ferdiša Jurigu tvrdili, že Praha uprednostňuje pri prideľovaní kolonizovanej pôdy Čechov na úkor Slovákov.
Zástupcovia maďarských strán boli proti kolonizácii ako takej. Často sa k nim pripájali komunisti, čím si budovali dôležité bašty svojej voličskej základne na juhu Slovenska. Maďarskí uchádzači o roľnícke nediely sa totiž cítili byť diskriminovaní.
Čítajte viac Dejiny osobného preukazu: Na začiatku bol odtlačok prsta
Kritika ľudovej strany mala podľa Simona čiastočne úspech. Štátny pozemkový úrad nariadil v roku 1925 „uprednostňovať Slovákov pri výbere uchádzačov o roľnícke nediely“.
Do hry vstúpili americkí Slováci
Pôvodne mali na Žitnom ostrove prideliť pozemky aj Slovákom z hornej Oravy. V tom čase, začiatkom leta 1920, už bolo jasné, že mierová konferencia v Paríži priklepne 25 oravských a spišských obcí Poľsku.
Mnohí ich obyvatelia sa s tým odmietli zmieriť a radšej utekali aj s rodinami preč zo severného pohraničia „na Dolniaky“.
Niektorým sa podarilo usadiť blízko Bratislavy, napríklad aj v Hviezdoslavove skončilo osem rodín z Oravy.
Väčšinu utečencov však osídľovacia komisia pri ministerstve s plnou mocou pre Slovensko presmerovala na veľkostatok Coburgovcov neďaleko Rimavskej Seči.
Roľnícke nediely dostali potom oravskí kolonisti na základe dohody medzi pozemkovým úradom a správcom týchto majetkov.
„Podľa nej Coburgovci zadarmo poskytnú úradu tritisíc jutár pôdy pre osídlencov, na výmenu však mohli podľa vlastného uváženia približne takú istú časť pozemkov rozpredať,“ približuje Attila Simon.
Priamy predaj pozemkov záujemcom bol ďalšou formou kolonizácie. Prebiehala síce so súhlasom pozemkového úradu, ale do obchodného vzťahu s kupujúcim vstupoval súkromný vlastník pôdy, a nie štát.
Podľa Krajčovičovej cena bola v týchto prípadoch trhová, aj 2,5-krát vyššia ako cena, ktorú platil osadník za prídel od pozemkovéhu úradu.
Na Žitnom ostrove vzniklo takto pred sto rokmi päť súkromných kolónií. Ich zakladateľom bol americký Slovák Ignác Gessay, predstaviteľ Slovenskej ligy v USA, signatár Pittsburskej dohody a v neposlednom rade významný novinár a vydavateľ.
Už v roku 1923 zriadil Gessay dve kolónie na veľkostatku Apponyiovcov – Eberhard a Tomášov dvor, vzdialených od seba iba štyri kilometre. Pre obe dal postaviť vlastným nákladom (za 200-tisíc korún) slovenskú ľudovú školu.
Ale po uplynutí piatich rokov ostalo v kolónii z 86 iba 26 rodín, ostatné nedokázali splatiť vysokú kúpnu cenu a odišli.
V roku 1936 sa táto kolónia pomenovaná po svojom zakladateľovi ako Gešajov (Gessayov) osamostatnila. Dnes je to obec Zálesie neďaleko Ivanky pri Dunaji. Druhá kolónia sa stala súčasťou obce Tomášov.
Simon odhaduje, že v 20. rokoch minulého storočia vzniklo na juhu Slovenska až 30 súkromných kolónií, v ktorých sa usadilo okolo 1 000 rodín.
Väčšina týchto kolónií sa však nenachádzala na juhozápade, ale v Novohrade a Gemeri, čiže na juhu stredného a čiastočne aj východného Slovenska.
Zelená pre legionárov
Na východe vznikla prvá kolónia pred sto rokmi – v jeseni 1923 pri Veľkých Kapušanoch (okres Michalovce), ďalšia o štyri roky v Strede nad Bodrogom a tretia na jar 1929 v Boťanoch (okres Trebišov).
Podľa historika z košickej univerzity Henricha Hrehora patrili všetky tri kolónie pod správu materských obci a ani jedna z nich sa neosamostatnila.
Tým sa líšili od viacerých kolónií na Žitnom ostrove. Spočiatku však zápasili s rovnakými problémami. Kolonisti museli často všetky svoje úspory investovať do výstavby alebo úpravy obytných a hospodárskych budov, do kultivácie pôdy, do nákupu poľnohospodárskej techniky.
Navyše, slovenskí a českí presídlenci sa ocitli v cudzom, neprajnom prostredí. „Kolonisti nikdy nenadobudli pocit spolupatričnosti s materskou obcou a materská obec nikdy nevnímala kolóniu ako jej súčasť," tvrdí historik. Majoritné maďarské obyvateľstvo ich považovalo za votrelcov.
Pozemkový úrad síce počítal s transformáciou väčšiny kolónií na samostatné obce, stanovil však tomuto procesu tvrdé kritériá. Napríklad s osamostatnením kolónie musela súhlasiť nielen materská obec, ale aj všetky „dotknuté obce, ktoré jej poskytli časť svojho katastrálneho územia“.
Prísne podmienky nespĺňali najmä osady, ktoré vznikali po roku 1929, keď vnútorná kolonizácia na Slovensku doznievala.
Máloktorá z nich mala 50 rodín, bez čoho sa však nemohla osamostatniť. To sa týkalo aj mnohých kolónií, ktoré zakladali prevažne bývalí legionári.
Krajčovičová uvádza, že dostali takmer 14 percent prídelov. Podľa Simona založili pozdĺž Dunaja 30 osád, v ktorých žilo takmer 350 legionárskych rodín.
Generálny štáb Československej armády očakával, že sa stanú súčasťou obrany ohrozeného pohraničia a strategicky dôležitých objektov.
Čítajte viac Bola tu kedysi taká fabrika - Nobelova Dynamitka
Medzi najvýznamnejšie kolónie svojho času patrili Čata a Bíňa pri železničnej trati Štúrovo – Levice, Buzitka pri Lučenci alebo Masarykovo (dnes Bottovo) na gerňovskej pustatine.
Zbaľte sa a bežte preč!
Niektoré kolónie neprežili svoje detské choroby rastu, ďalšie sa dostali z krátkych nohavíc a začali naberať silu. Prišiel však rok 1938 a spôsobil kolonistom celoživotný šok.
Po mníchovskej dohode a následne po Viedenskej arbitráži pripadli juhoslovenské okresy Maďarsku. S nimi sa tam ocitli aj mnohé kolónie. Maďarské vojsko ich obsadilo a českým i slovenským kolonistom prikázalo okamžite poberať sa preč.
„V noci z 9. na 10. novembra 1938 vtrhlo do mojej usadlosti asi pätnásť ľudí a vyhrážali sa mi zastrelením a týraním,“ cituje z listu obyvateľa kolónie Švehlovo (dnes súčasť Veľkých Úľan) historik Hrehor.
Pred odchodom museli podpísať vyhlásenie, že sa zriekajú všetkého nehnuteľného majetku, ktorý tam za desať rokov nadobudli a zveľadili.
Na Slovensku sa mnohí usadili u príbuzných, v Bratislave sa potom domáhali nejakého odškodnenia, väčšinou márne.
Po druhej svetovej vojne a opätovnom začlenení odstúpeného územia k Československu sa ľudia mohli vrátiť do svojich kolónií, ale väčšina ponuku nevyužila. Prichádzali však Slováci z Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva a bolo im treba poskytnúť nový domov. To je však už iná kapitola.