Prvomájové oslavy a manifestácie majú svoje korene v americkom Chicagu. Pred 137 rokmi tamojší robotníci vyšli 1. mája do ulíc bojovať za osemhodinový pracovný deň. Skončilo sa to zrážkou s políciou a masakrom. Ktosi totiž hodil medzi policajtov bombu. Tí odpovedali streľbou, na dlažbe zostalo niekoľko mŕtvych. Po roku sa konal proces, v ktorom odsúdili na smrť piatich obžalovaných. Jeden v cele spáchal samovraždu, ďalších popravili. Išlo o justičnú vraždu, lebo čoskoro vyšlo najavo, že bombu hodil najatý provokatér.
Preto v USA dodnes neoslavujú Prvý máj. „Ešte za prezidenta Grovera Clevelanda (1883 – 1889) sa rozhodlo, že USA nebudú pripomínať krvavé chicagské udalosti nejakým federálnym sviatkom," píše americká publicistka Sally Kohnová.
Namiesto Prvého mája tam majú Labur Day, ktorý je dňom pracovného pokoja a pripadá vždy na prvý septembrový pondelok. Je to príležitosť pripomenúť si význam poctivej práce a sociálno – ekonomických úspechov Spojených štátov. Bežní ľudia využívajú predĺžený víkend najmä na oddych.
Čítajte aj Bola tu kedysi taká fabrika - Nobelova Dynamitka
V Európe však dostal Prvý máj hneď od svojho prvého slávenia v roku 1890 nádych sociálneho protestu. Medzinárodný zjazd socialistov, ktorý sa konal rok predtým v Paríži rozhodol zasvätiť tento deň predovšetkým boju robotníkov za osemhodinový pracovný čas. Na celom svete.
„Nech vystúpia vo všetkých krajinách a vo všetkých mestách tak, ako im to dovoľujú vnútorné pomery,“ stálo v uznesení zjazdu. Nasledujúce bruselské snemovanie vyzvalo socialistov, aby túto požiadavku spojili s bojom za zabezpečenie mieru „vzhľadom na stále hrozivejšiu situáciu v Európe“.
V Budapešti, kde vtedy žila početná komunita Slovákov, vyšlo do ulíc okolo 60-tisíc ľudí. Výzva však mala ohlas aj v hornouhorských župách s prevažne slovenským a rusínskym obyvateľstvom. Konzervatívne Národnie noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom sv. Martine informovali, že aj v tomto vtedy 5-tisícovom mestečku „sa javili obavy, či všeobecný pohyb sem nezasiahne, menovite vzhľadom na blízke železničné dielne vo Vrútkach“.
Čítajte aj Bitka pri Sokolove boli jatky
Prvomájové protesty robotníkov garbiarní v Liptovskom Mikuláši však muselo potlačiť až privolané vojsko z Ružomberka. V Bratislave úrady demonštráciu zakázali, tunajšie robotníctvo sa však zišlo na protestnom zhromaždení v Suchom Mlyne, vzdialenom vtedy od mesta asi hodinu a štvrť cesty. Údaje sú zo staršej publikácie marxistického historika Miloša Gosiorovského.
V nasledujúcich rokoch využívali niektoré socialistické strany v Uhorsku Prvý máj na presadzovanie nielen ekonomických či sociálnych, ale aj politických požiadaviek ľudí práce, napríklad na uzákonenie všeobecného volebného práva alebo zhromažďovacieho práva.
Z tohto dôvodu ministerstvo vnútra akcie ohlasované na 1. mája často zakazovalo, alebo povolilo len zhromaždenie, nie však sprievod či pochod. Zamestnanci tovární, ktoré vlastnil štát sa však nesmeli zúčastniť ani zhromaždení. A pracovníci súkromných firiem iba po dohode so svojimi zamestnávateľmi. Kto zákaz porušil, prišiel o celodennú mzdu alebo aj o prácu.
Z revolučnej prehliadky cirkevný sviatok?
Počas prvej svetovej vojny boli verejné zhromaždenia a manifestácie v Rakúsko – Uhorsku zakázané. S približovaním sa krachu Habsburskej monarchie však zákazy prestali pôsobiť dostatočne odstrašujúco a ľudia opäť vyšli do ulíc.
Čítajte aj Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny
Pamätným sa stal najmä Prvý máj 1918 v Liptovskom Mikuláši. Dvojtisícové zhromaždenie odsúdilo „protidemokratickú vládnu politiku, ktorá olupuje masy ľudu o zaslúžené práva a slobody“. A žiadalo okamžité ukončenie vojny.
Zachoval sa text rezolúcie, ktorú účastníci prijali s touto kľúčovou vetou: „Ako prirodzený následok nutnej slobody žiadame bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov Rakúsko – Uhorska, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa“. Autorstvo textu sa pripísuje politikovi Vavrovi Šrobárovi, ináč lekárovi z Ružomberka.
Bolo to vlastné prvé verejné prihlásenie sa domáceho odboja k projektu česko – slovenského štátu. Emil Stodola, ktorý bol jeho významným stúpencom si vtedy zapísal do denníka: „Naši českí priatelia sú vo vytržení, lebo sme boli v nebezpečenstve, že svet nebude vedieť, ako Slováci zmýšľajú, a Česi si budú myslieť, že sa za svoje oslobodenie nezastaneme.“
Už rok po zániku Uhorska sa 1. máj stal štátnym sviatkom novej Československej republiky. A hoci zákon nestanovil pre tento deň zachovanie nedeľného pokoja, v skutočnosti sa vtedy nepracovalo. Parlament uzákonil aj osemhodinový pracovný čas (samozrejme, s rôznymi výnimkami) a chvíľu sa zdalo, že už niet za čo bojovať.
Čítajte aj Krvavé dejiny domáceho násilia na Slovensku
„Prvý máj sa z revolučného činu postupne menil na milý zvyk, z revolučnej prehliadky robotníckej armády sa staval priam cirkevný sviatok robotníctva,“ napísal v roku 1924 český filozof Jaroslav Kallab. Sviatku sa pozvoľna zmocnili takmer všetky politické strany, vrátane vládnych. Staré revolučné heslá získali v ich ponímaní a podaní nový, zmierlivejší obsah. Zachovali uctievanie práce ako ekonomickej, ale i mravnej hodnoty života, ale v politickej rétorike bolo cítiť nadbiehanie voličom – pracujúcim. Navyše, začiatkom mája sa u nás už vtedy zvyklo zvolebnievať a spravidla predčasne. Prvá republika trpela prebujneným straníctvom, ktoré vnieslo do prvomájových osláv rozháranosť, okázalosť a preorganizovanosť.
„Prvomájové manifestácie sa zmenili z improvizovaných happeningov na masové akcie s pevne určeným scenárom,“ približuje vtedajšiu situáciu súčasný český historik Pavel Horák. „Stali sa arénou na meranie sily rôznych spoločenských skupín a ich vízií.“
Za dvadsať rokov predmníchovskej ČSR sa prihodilo iba raz, v roku 1938, keď sa všetky tzv. štátotvorné strany (spravidla oni tvorili vtedy vlády) dohodli na spoločných prvomájových manifestáciách po celej republike. Zasvätili ich obrane proti nastupujúcemu fašizmu a rozpínavosti hitlerovského Nemecka. Dovtedy si politické sily organizovali prvomájové oslavy oddelene.
Na Slovensku mali socialisti a komunisti predtým „červené máje“, zatiaľ čo ľudáci začali sláviť vlastné „biele máje“. Bývali pokojnejšie, usporiadanejšie, prebiehali takpovediac vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, potom bol na programe sprievod kresťanských, zväčša mládežníckych spolkov mestom.
Čítajte aj Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov
Všetko sa zmenilo počas veľkej hospodárskej krízy, ktorá dorazila do ČSR v roku 1931. Hlinkova strana vtedy upustila od akýchkoľvek prvomájových podujatí.
„Divné padne dnes človekovi oslavovať sviatok práce pri myšlienke na nezamestnaných, ktorých je v našej republike takmer tri štvrte milióna,“ vysvetľoval ľudácky denník Slovák.
Komunisti, naopak, svoje májové demonštrácie pritvrdili a menili na tzv. hladové pochody nezamestnaných. Viaceré z nich mali po zrážkach s políciou krvavú dohru.
Fašisti si prisvojili aj ľudovú tradíciu
Slovenský štát v roku 1939 sviatok práce najprv zrušil, aby ho potom fakticky obnovil ako „sviatok národnej jednoty a svornosti“. Denník Slovák v predvečer osláv zdôrazňoval, že 1. máj prestáva byť sviatkom robotníkov a patrí celej „pracujúcej pospolitosti“.
„Práca, ktorá sa rodí v národe, z národa, musí ostávať v celom národe,“ poučoval jeden z ideológov režimu Jozef Paučo. A predseda vlády Vojtech Tuka označil „národný socializmus“ v jednom úvodníku novín Gardista za „zvláštny spôsob uskutočnenia Kristovho ideálu práce.“
Čítajte aj Mohlo Československo prežiť ako únia?
Ľudáci sa pritom výdatne inšpirovali slávením Prvého mája v nacistickom Nemecku. Navonok sa oslavovala „národná práca“, v skutočnosti organizátorom išlo o velebenie Hlinkovej štátostrany, jej vodcu a ľudáckej politiky.
Na rozdiel od nacistov však slovenskí fašisti neprikladali v rámci oficiálnych osláv väčší význam stavaniu májov. Na Slovensku sa aj cez vojnu zachovávalo pôvodné určenie tejto ľudovej tradície – mládenci naďalej stavali okresané a ovenčené stromy pred domami devám súcimi na výdaj. V hitlerovskom Nemecku bol máj s vencom na špici kmeňa a svastikou uprostred centrálnym symbolom „požehnania obrodeného nemeckého národa“.
„V deň 1. mája nastúpte všetci do mohutného slávnostného sprievodu,“ vyzývala ľudová strana. „Budeme všetci bez rozdielu stavu a vierovyznania jednotne manifestovať za sociálnu spravodlivosť a za lepší zajtrajšok“. To sa už písal rok 1943, väčšinu slovenských židov medzitým deportovali z krajiny, ďalších umiestnili v tunajších pracovných táboroch.
V tom čase – po stalingradskej porážke – sa v Tretej ríši už prvomájové zhromaždenia s ich nákladnými kulisami „z úsporných dôvodov“ nekonali a dokonca zakazovali.
Na Slovensku ešte aj Prvý máj v roku 1944 prebiehal, ako keby sa nič nedialo. Zodpovednosť za organizáciu osláv spočívala na pleciach generálneho sekretariátu HSĽS a päťčlennej komisie. Účasť štátnych zamestnancov na oslavách bola povinná. Sekretariát zároveň vyzýval predsedov regionálnych a zakladných organizácii strany, aby zabezpečili dostatočnú účasť na manifestáciách v mestách, vrátane krojovaných ľudí z okolitých dedín.
Štátna bezpečnosť pozorne monitorovala možné „odchýlky“ od pravidiel. Podozrivé osoby z radov vtedy zakázaných politických strán, v prvom rade komunistov, preventívne zatýkali. V niektorých mestách, kde sa očakávali pokusy o zorganizovanie opozičných podujatí, úrady jednoducho Prvý máj zakázali. Je až na počudovanie, ako sa viaceré z týchto opatrení dôsledne uplatňovali pri „politicko – organizačnom“ zabezpečovaní prvomájových osláv po získaní monopolu moci komunistami.
Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku
Po roku 1948 sa oslavy postupne znovu zvrhli na preorganizované, zhora predpísané sprievody a zhromaždenia. Chodilo sa na ne z povinnosti, lebo ešte aj v 60. rokoch sa za neúčasť strhávali v práci prémie a písali absencie. „Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.“ Tak znel vtedy obľúbený slogan. Je známe, že história sa zvykne opakovať: raz ako tragédia, inokedy ako fraška. Prvý máj nie je výnimkou.
Foto: TASR
Ale pohnútkou zúčastniť sa sprievodu neboli len obavy z možných postihov. V retro-debatách na sociálnych sieťach si ich účastníčky často zaspomínajú, že práve na 1. mája bolo dostať kúpiť ináč nedostatkový tovar: banány, pomaranče, spišské parky.
Po Bratislave v tých časoch koloval vtip: „Vtedy pôjdeme dobrovoľne do sprievodu, keď bude pokračovať až na Mariahilferstrasse“. Teda do Viedne, cesty k nej však boli z našej strany beznádejne zarúbané. Výnimočný bol 1. máj 1968, kedy vrchnosť nechala všetko viac-menej na samospád. Vtedy sa v sprievode mohol objaviť aj plagát s nápisom „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac!“ Normalizačné politické vedenie vyčítalo o tri roky už odstavenému Alexandrovi Dubčekovi ešte aj to, že počas Pražskej jari nedal vyhlásiť prvomájové heslá. „Len tak sa mohli objaviť heslá protisocialistické a protisovietske,“ konštatoval stranícky dokument Poučenie z krízového obdobia.
V tom čase sa už slávenie Prvého mája vrátilo do starých koľají. „Medzi papalášmi na tribúnach a defilujúcimi pracujúcimi sa vytvorila bariéra,“ popisuje situáciu etnologička Zuzana Beňušková. „Vyvýšené tribúny, ktoré mali sakralizovať spoločenské hodnoty a najmä ich pevných ochrancov, túto bariéru len zvýrazňovali.“
Čítajte aj Nie každé mesto malo na palác kultúry
Zdalo sa, že ľudia si na to zvykli. Pravda, nie všetci. Študent bratislavskej techniky Vladimír Červeň sa pokúsil 1. mája 1987 pomyselnú bariéru prekonať svojským spôsobom. Keď sa dostal so sprievodom pred slávnostnú tribúnu na Námestí SNP, začal na čelných predstaviteľov Slovenskej socialistickej republiky hádzať skazené vajíčka! V poradí šieste trafilo do tvare predsedu SNR Viliama Šalgoviča a rozplesklo sa mu na saku. Na páchateľa vzápätí skočili dvaja tajní a vliekli ho za tribúnu.
Šalgovič stál na tribúne v prvom rade, medzi predsedom vlády Petrom Colotkom a šéfkou Slovenského zväzu žien Elenou Litvajovou. „Súdruh Colotka ma upozornil, že mám od vajíčka zašpinené sako, bol som z toho rozhorčený,“ vypovedal poškodený na polícii.
Červeň sa nebránil a všetko priznal. Následné 14-mesačné väznenie bral ako exkurziu. „Vždy, keď som predtým chodil okolo ilavskej väznice, zamýšľal som sa nad tým, ako to asi vyzerá vo vnútri. A naraz som mal šancu byť tam,“ spomínal po rokoch.
Východiskom návrat k podstate sviatku?
Po nežnej revolúcii a zmene režimu Prvý máj síce zostal naďalej štátnym, ale dosť bezobsažným sviatkom. Väčšina ľudí nevedela, čím ho naplniť. Niekde zhromaždili menšie davy ľudí ľavicové politické strany, inde odbory. V prvých poprevratových rokoch sa na niekoľkých miestach Slovenska darilo paródiám na komunistické prvomájové sprievody. Ale dokedy ich možno zosmiešňovať, keď medzitým vyrástli už dve generácie, ktoré komunistické Prvé máje nezažili?
Foto: TASR
Recesisti však dosiahli, čo si pôvodne možno ani neželali. Odvtedy sa u nás na 1. mája „normálne“ sprievody alebo pochody vlastne nekonajú. Niežeby nebolo na sviatok práce za čo alebo proti čomu manifestovať, ale nikto sa nechce prejaviť ako „stará štruktúra“. Pritom v iných štátoch „starej“ Európy, zoberme si hoci Francúzsko, Taliansko alebo Španielsko – v prvý májový deň to v uliciach doslova vrie. Odbory vystupujú proti skrytým formám vykorisťovania pracujúcich a drahote, za humanizáciu práce, proti vojne a horúčkovitému zbrojeniu, za solidaritu ľudí práce, za ich dôstojný život a sociálnu spravodlivosť.
To všetko kedysi aj v našich končinách tvorilo podstatu slávenia sviatku práce. Zrejme sa k nej budeme musieť vrátiť, lebo ako hovorí historička a etnologička Katarína Nádaská, hlavná idea Prvého mája „nie je dodnes naplnená“. Len kto to zariadi a zorganizuje?