Na poslednej bitke druhej svetovej vojny sa zúčastnili aj Slováci

Vojsko Krvavého grófa zložilo zbrane až štyri dni po kapitulácii Nemecka.

18.05.2023 12:00
Přibram, vojaci Foto:
Dňa 9. 5. 1945 obyvatelia Příbramu vítajú vojakov jednotiek ROA generála Vlasova z 3. pluku 1. Buňačenkovej divízie.
debata (14)

Vojna sa spravidla nekončí hneď po vyhlásení mieru. Niektoré jednotky odmietajú zložiť zbrane a pokračujú v bojoch. Príklad? Jedna z posledných bitiek druhej svetovej vojny v Európe sa odohrala v stredných Čechách ešte 11. – 12. mája 1945. Štyri dní po kapitulácii nemeckej brannej moci! A na bojoch sa zúčastnili aj Slováci.

Predstavitelia nemeckých ozbrojených síl podpísali kapituláciu svojich vojsk 8. mája 1945 vo francúzskom Remeši. V tomto meste asi 150 km severovýchodne od Paríža vtedy sídlil hlavný stan amerického 5-hviezdičkového generála Dwighta Eisenhowera (budúceho prezidenta USA). V Banskej Bystrici však koniec strašnej vojny oslavovali už o deň skôr, 7. mája. Chlapci kameloti na hlavnom námestí predávali miestne noviny Vatra a jeden cez druhého oznamovali svetu palcové titulky: „Nemecko padlo! Nemecko kapitulovalo!“

Ako je to možné? Neskôr sa ukázalo, že so správou o konci vojny sa poponáhľal londýnsky rozhlas, z ktorého ju prevzala aj Vatra.

Březnice. Unaveným americkým vojakom padol po... Foto: HORNICKÉ MUZEUM PŘÍBRAM
Američania a pivo, Březnice Březnice. Unaveným americkým vojakom padol po tisíckach kilometrov dobre krajec chleba a polliter březnického piva.

Obnovený denník Pravda tuto správu priniesol až 8. mája. Zároveň informoval o pouličných bojoch v Prahe.

V Bratislave, ktorú oslobodili od nemeckých okupantov 4. apríla 1945, sa v čase Pražského povstania už riešili úlohy povojnovej obnovy.

Kedy sa vlastne skončila vojna na Slovensku? Žilina a Považská Bystrica boli oslobodené 30. apríla, Čadca – 1. mája. „Vojna sa u nás skončila až 2. a 3. mája 1945 prestrelkami na najvyšších bodoch Javorníkov," tvrdí vojenský historik František Cséfalvay. „Boje sa potom preniesli zo západného Slovenska na východnú Moravu.“

Prahu, hlavné mesto Československa, oslobodili jednotky Červenej armády 9. mája 1945, ale tým sa vojna na jeho území neskončila. Podľa českého historika Zdenka Vališa vojna sa končí až zavŕšením okupácie. „Pre Česko to nebolo ani 8., ani 9. mája.“

Pred rokmi som sa o tom zhováral s hrdinom od Dukly generálom Oldřichom Kvapilom. „Deviateho mája sme obsadzovali Prostějov a desiateho bojovali severne od Brna,“ povedal. „Nemci sa nechceli vzdať, tak sme ich rozstrieľali.“

Nemci sa nechceli vzdať, tak sme ich rozstrieľali.
Oldřich Kvapil, generál 4. brigády 1. československého armádneho zboru

Kvapil vtedy pôsobil na štábe 4. brigády 1. československého armádneho zboru. Jeho brigáda skončila vojnu na Morave, do Prahy sa dostal len 3. prápor 1. tankovej brigády tohto zboru, ale až 10. mája. Čiže na bojoch o hlavné mesto sa už nezúčastnil. Ani bitky na Příbramsku, asi 54 kilometrov juhozápadne od Prahy. Bola to posledná bitka druhej svetovej vojny na území ČSR.

Vzniká otázka, ako sa potom mohli nejakí Slováci zúčastniť na týchto bojoch. Kde sa tam vzali?

Izrael Nemecko vojna holokaust SS Eichmann archív Čítajte viac Adolf Eichmann. Masový vrah od písacieho stola

Krvavý gróf kapituláciu neuznal

Posledná bitka sa strhla v osade Slivice pri obci Milín pod pohorím Brdy 11. mája a pokračovala takmer celú noc 12. mája 1945.

V tomto priestore sa sústredili zvyšky nemeckej armády – spolu asi šesťtisíc mužov v zbrani – pod velením generála Karla von Pücklera. Ten sa rozhodol klásť odpor silám protivníka napriek kapitulácii velenia wehrmachtu.

Kto bol Pückler? Veliteľ Zbraní SS v Protektoráte Čechy a Morava. Z jeho podobizne hľadí na nás tvár zabijaka: pevný pohľad, úzke pery, veľká jazva na ľavom líci – pamiatka na šermiarsky súboj ešte zo študentských čias. Pochádzal zo šľachtickej hornosliezskej rodiny, vyštudoval práva v Bonne, patril medzi zakladajúcich členov nacistickej strany a jej ozbrojených zložiek. Koniec vojny ho zastihol v najvyššej esesáckej hodnosti Gruppenführera SS vo veku 59 rokov.

Bol to Pückler, kto koncom augusta 1944 sformoval na území Protektorátu bojovú skupinu Schill. Tá sa významne podieľala na potlačení Slovenského národného povstania. V Česku ho nazvali „Krvavý gróf“ pre masaker, ktorý rozpútal počas povstania v Prahe. Ôsmeho mája totiž poslal tanky na barikády povstalcov a prikázal použiť ženy a deti ako živé štíty v pouličných bojoch. Navrhoval zrovnať Prahu so zemou. Ešte 7. mája písal svojmu veleniu: „V noci nasadíme plameňomety a deštrukčné jednotky. Opakovane žiadame intenzívne nasadenie letectva proti Václavskému námestiu a Příkopám.“

Z Prahy ustúpil so svojím štábom a vernými jednotkami až 9. mája. Za nové sídlo si zvolil vilku v Čimeliciach, asi 80 km od „Stovežatej“. Ďalší pohyb na západ neprichádzal do úvahy, jediná ústupová cesta z Prahy na Písek a Strakonice bola neprejazdná.

Sovietski vojaci pri bojoch v okolí obce... Foto: HORNICKÉ MUZEUM PŘÍBRAM
sovietski vojaci Sovietski vojaci pri bojoch v okolí obce Slivice, 11. - 12. 5. 1945.

A tak v ten istý deň 9. mája prikázal generál vytvoriť v kotline pri Milíne oporný bod. „Išlo o tri obranné pásma s cieľom odraziť predpokladaný útok Sovietov a pokúsiť sa o separátne vyjednávania s Američanmi,“ približuje historik Josef Velfl z Baníckeho múzea v Příbrame.

Treba povedať, že americké jednotky boli veľmi blízko. Neďaleko viedla totiž demarkačná línia, ktorá podľa dohody medzi veleniami oboch armád ich mala oddeliť od postupujúcich jednotiek Červenej armády, aby si navzájom neprekážali.

Američania sa k nej dostali už 7. mája, ďalej nemohli, ale vysielali cez túto stop-líniu svoje prieskumné hliadky.

Pückler pred osudovou bitkou sústredil na Příbramsku bojovú skupinu SS-Wallenstein, esesácke jednotky, v ktorých slúžili aj cudzinci. Ďalej tam boli zvyšky pluku pancierových granátnikov z divízie SS-Das Reich, roztratení vojaci Wehrmachtu, frekventanti školy samohybného delostrelectva, tankovej a ženijnej školy SS.

Nás však osobitne zaujíma skupina SS-Wallenstein, lebo najskôr s ňou sa sem, pod Brdy, mohli dostať Slováci. Ako totiž vyplýva zo zistení slovenského historika Antona Hruboňa, práve do tejto esesáckej formácie začlenili Nemci v prvých májových dňoch 1945 príslušníkov pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorých evakuovali zo západného Slovenska do Protektorátu.

V Lešanoch pri Benešove ich zaradili do bojovej skupiny pod označením Slovenský granátnický pluk č.1 HG. Pluk neskôr prerozdelili do dvoch práporov pod velením kapitánov Štefana Rabina a Tichomíra Javora.

Oba prápory mali byť pôvodne nasadené proti Pražskému povstaniu, 5. mája však odišli s autokolónou a zásobovacím oddielom smerom na západ s cieľom prejsť k americkej armáde. Podľa Hruboňa druhý prápor s autokolónou zaostal pri presune a dostal sa do zajatia Sovietov. Prvý prápor zložil zrejme zbrane americkým vojskám, ale v akom stave a počte, nie je známe. Nemožno vylúčiť, že nejaká časť práporu uviazla niekde na Příbramsku spolu s ďalšími jednotkami skupiny SS-Wallenstein.

V každom prípade jedna protektorátna četnícka stanica sa o tomto oddiele zmienila v svojom hlásení ako o „rote vojakov Slovenského štátu“. Žiadne podrobnosti o nej a tobôž nie o jej účasti v poslednej bitke z hodnoverných zdrojov nepoznáme. Bojovali v poslednej bitke druhej svetovej vojny proti sebe aj Slováci (partizáni) proti Slovákom (gardistom)? Je to úloha pre ďalší historický výskum.

Stalingrad, pamätník, mohyla Čítajte viac Stalingrad bol pre Hitlera výzva. A stal sa začiatkom konca najväčšej vojny

Vzdorovitých Nemcov porazili Sovieti s Američanmi

A teraz o tom, kto stál proti vojsku esesáckeho generála Pücklera.

Okrem iného partizánska brigáda Smrť fašizmu pod velením sovietskeho výsadkára kapitána Jevgenija Olesinského. V tom čase mala už okolo 700 príslušníkov a podieľala sa aj na Pražskom povstaní. Okrem Čechov a Slovákov bojovali v jej radoch Rusi, Ukrajinci a príslušníci iných národnosti, dokonca i jeden Španiel.

Práve partizáni prišli v obci Slivice ako prví do styku s Pücklerovými esesákmi. Po prestrelke 11. mája mávali Nemci na svojich opevnených pozíciách bielou zástavou, akože sa vzdávajú. Bola to však podlá lesť. Keď sa k nim priblížila skupina partizánov vyjednávačov, všetkých postrieľali.

Miestni obyvatelia neskôr spomínali, že po tejto udalosti nastalo peklo. Veľa partizánov i príslušníkov miestnych revolučných gárd pozabíjal nemecký guľomet umiestnený na veži slivického kostola V boji padlo 17 partizánov, podľa zistení Velfla boli medzi nimi aj dvaja Slováci: Ján Jakubčo a Vasil Bočko. O prvom sa vie, že pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, o druhom chýbajú akékoľvek informácie.

Esesáci rozpútali teror aj medzi civilným obyvateľstvom. Richarda Štěpana zabili na mieste a jeho dvoch synov umučili 11. mája za to, že vztýčili pri dome československú vlajku, 70-ročného Václava Zemana ubodali bajonetom.

„Do polnoci sme počuli streľbu, náš dom sa otriasal v základoch,“ rozprával Jiří Vostarek, ktorý mal vtedy osem rokov a s rodičmi sa schovával v pivnici. Až okolo 3. hodiny nadránom sa vonku utíšilo, to už do dediny vošli červenoarmejci.

Rokovanie amerických a sovietskych dôstojníkov... Foto: HORNICKÉ MUZEUM PŘÍBRAM
Prípitok, americký vojaci Rokovanie amerických a sovietskych dôstojníkov v Březnici o demarkačnej línii bolo zavŕšené prípitkom.

Do bojov však predtým zasiahli aj vojaci z Vlasovovej Ruskej oslobodeneckej armády, presnejšie z jej divízie, ktorej velil generál Sergej Buňačenko. Vlasovovci bojovali od roku 1943 na strane hitlerovcov, ale v čase Pražského povstania sa pridali k českému domácemu odboju.

Napokon sa na bitke pri obci Slivice sa v jej záverečnej fáze zúčastnili aj príslušníci jednej tankovej divízie 3. americkej armády, ktorí napriek dohode prekročili demarkačnú líniu. Bol to možno jediný prípad, keď Američania a Sovieti bojovali doslova bok po boku proti spoločnému nepriateľovi v jednej bitke.

Pückler nasledoval svojho vodcu

Prvé ultimátum s požiadavkou bezpodmienečnej kapitulácie poslali zástupcovia Červenej armády generálovi Pücklerovi večer 11. mája po jednom zajatom Nemcovi. Reakcie sa však nedočkali. Okolo 20. hodiny preto začali paľbu z diel a raketometov proti nemeckým pozíciám.

Už o hodinu prvé nemecké jednotky ustúpili, ináč im hrozilo obkľúčenie. Ich straty (mŕtvi, ranení a nezvestní) sa odhadujú na 1 000 vojakov, kým Sovieti prišli o 60 mužov.

V priebehu týchto bojov prebiehali vyjednávania v Čimeliciach s velením nemeckých jednotiek. „Za sovietsku stranu sa vyjednávania o kapitulácii zúčastnil generál Sergej Seriogin z velenia 9. gardovej armády 2. ukrajinského frontu a za Američanov náčelník 4. tankovej divízie 12. zboru 3. armády plukovník Dan Allison,“ dodáva Velfl.

Pückler napokon okolo druhej hodiny nad ránom 12. mája s kapituláciou súhlasil. O hodinu sovietske jednotky obsadili obec Milín aj s osadou Slivice.

Kapitulačný protokol sa podpisoval o niekoľko hodín neskôr v čimelickom mlyne. Podľa niektorých českých historikov – napríklad Jaroslava Čvančaru – je to posledný dokument o kapitulácii z obdobia druhej svetovej vojny v Európe. Za Nemcov ho podpísal Pückler a ešte jeden generál. Ten sa vzápätí vypýtal na záchod, kde spáchal samovraždu – požil jed cyankáli.

Pückler sa odobral do svojej prenajatej vilky, kde sa o hodinu zastrelil. Nasledoval tým svojho vodcu Adolfa Hitlera, ktorý tak urobil ešte 30. apríla 1945. Heslom SS bolo: „Mojou cťou je vernosť.“

vence, víťazný február Čítajte viac Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny

Na titul poslednej bitky ašpiruje aj Odžak

V Európe je ešte niekoľko miest, o ktorých sa predpokladá, že boli dejiskami poslednej bitky v druhej svetovej vojne. Nájdeme ich v pobaltských štátoch a na území bývalej Juhoslávie. V historizujúcej literatúre sa často skloňuje najmä bosnianske mestečko Odžak, ležiace asi 190 kilometrov od Sarajeva. Už v polovici apríla 1945 prepukla v okolitých horách bitka medzi juhoslovanskými partizánmi a chorvátskym vojskom, takzvanými ustašovcami.

Po prepadnutí Juhoslávie nacistickým Nemeckom v roku 1941 sa vytvoril samostatný Chorvátsky štát s fašistickou vládou a pod ochranou Berlína. Anté Pavelić, zakladateľ hnutia Ustaše, sa podľa nacistického vzoru stal vodcom tohto „nezávislého“ štátneho útvaru. Režim rozpútal teror proti Srbom, Židom a Rómom, jeho obeťami sa stali státisíce ľudí.

Partizánom sa podarilo oslobodiť Sarajevo už začiatkom apríla 1945, ale bitku pri Oždaku dokázali úspešne zavŕšiť až 16 dní po kapitulácii Nemecka v obnovenej Juhoslávii, teda 25. júna. Petar Raikovačič, veliteľ ustašovcov, dal vybudovať v okolí Odžaku dômyselný systém opevnení a všetko zamínoval. Odpor jeho takmer 3 000 mužov sa podarilo zlomiť až nasadením juhoslovanského letectva.

Bitku pri Odžaku v Juhoslávii do roku 1971 oficiálne nepripomínali. Podľa amerického publicistu Roberta Beckhusena, ktorý píše pre časopis National Interest, úrady nemali záujem na oživovaní národnostných rozporov. „Pre chorvátskych nacionalistov sa bitka pri Odžaku stála príbehom hrdinstva a obete v mene nezávislosti ich krajiny,“ dodáva.

Sotva ju však možno nazvať poslednou bitkou druhej svetovej vojny. Veď v jej druhej fáze už išlo o lokálnu partizánsku vojnu (aj ustašovci sa po obnovení Juhoslávie stali partizánmi), bez účasti spojencov a hitlerovcov. Takých bitiek bolo v Európe vtedy viac, spomeňme aspoň boje poľskej i československej armády proti oddielom UPA, takzvaným banderovcom, prenikajúcim na Západ.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #druhá svetová vojna #boj proti fašizmu #víťazstvo nad nacistickým Nemeckom