Slováci okúsili „slasť“ prídelových lístkov už počas prvej svetovej vojny, najmä v jej druhej polovici. Vtedajšie Rakúsko-Uhorsko zaviedlo v roku 1917 poukážky na základné potraviny. Ako zistila Gabriela Dudeková Kováčová z Historického ústavu SAV, v národe im hovorili podľa druhu tovaru „múčenky“, „mastenky“, „cukrovky“. Boli však aj „tabačenky“. Ale čoskoro sa nedal úzkoprofilový tovar zohnať ani na poukážky.
Pritom ku koncu vojny to už boli zväčša iba náhrady potravín. Vznikol celý priemysel náhradných surovín, ktoré sa začali masovo používať pri výrobe potravín. Napríklad múka, ktorú štát dodával pekárom prostredníctvom „múčenok“, sa mlela nie z raže či pšenice, ale z bôbov a gaštanov.
Tiso, Tuka, kde je múka?
Prídelový systém, ktorý zasiahol väčšinu obyvateľstva, bol znovu zavedený vo vojnovom slovenskom štáte. Na rozdiel od okolitých štátov nevyužíval nepopulárne poukážky alebo lístky, ale tzv. odberné knižky. Do nich sa zapisovalo nakúpené množstvo normovaných nedostatkových tovarov.
Ako to fungovalo? Hlava domácnosti požiadala o vydanie odbernej knižky obecný alebo obvodný notársky úrad. Zároveň tam nahlásila, kde bude limitovaný tovar nakupovať. Následne sa prihlásila u konkrétneho predajcu.
Všetko sa začalo v máji 1940 prídelmi cukru. Na osobu a mesiac pripadol 1 kilogram s tým, že z nevydaného cukru mohli deti a chorí dostať ešte prídavok. Od augusta 1941 to pokračovalo prídelmi na chlieb (22 dkg na osobu a deň) a na múku. Vtedy sa začalo medzi ľuďmi posmešne hovoriť: „Tiso, Tuka, kde je múka? – Hitlerovi z riti fúka!“
V nasledujúcom roku prišlo aj na ďalšie druhy potravín – masť, mäso, zemiaky.
Začiatkom mája 1942 dostala Bratislava dva vagóny bravčovej masti mimoriadneho prídelu. Úrady oznámili, že toto množstvo sa bude musieť rozdeliť „na čo najmenšie diely“ a vyzvali „lepšie situovaných“ Bratislavčanov, aby sa nehlásili.
Historik Miroslav Sabol, ktorý problému venoval osobitný výskum, dospel k záveru, že zoznam týchto tovarov bol čoraz dlhší a rozšíril sa na veľkú časť základných životných potrieb. Veľmi nedostatková bola najmä obuv, ale i ďalší spotrebný tovar.
Potvrdzujú to kroniky viacerých obcí. „Pred obchodmi vznikali doteraz nevídané dlhé rady čakajúcich ľudí a len málo bolo tých, čo aj niečo kúpili,“ napísal kronikár Dolnej Tižiny (okres Žilina). Prídely prostredníctvom odberných knižiek sa udržali aj v prvých rokoch po vojne v obnovenej ČSR. Slovensko sa v tomto ohľade líšilo od Čiech a Moravy, kde počas vojny platil prísny lístkový systém podobný nemeckému. To znamená, že spotrebné dávky sa prispôsobili jednotlivým vekovým kategóriám, typu práce a rasovému pôvodu. Iné normy boli pre Čechov, iné pre sudetských Nemcov a Židov.
Čítajte viac Ako sa rozplynul sen o miliónovej Bratislave„Buržuji“ a „kulaci“ bez prídelov
Po vojne sa „znormalizovali“ dávky pre občanov židovského pôvodu a poklesli pre Nemcov, vcelku sa však prídelový systém zachoval. Vyplýva to z výskumu českého historika Jiřího Štěpka.
V policajných hláseniach tej doby sa prípady odcudzenia odberných knižiek a potravinových lístkov vyskytovali rovnako často ako prípady krádeží peňazí. Napokon, vtedajší guvernér Národnej banky československej Jaroslav Nebesář definoval prídelové doklady ako „sekundárne peniaze“.
V obnovenom spoločnom štáte sa však dlho nedarilo zosúladiť slovenský a český prídelový systém. Pokrok nastal až po katastrofálnom suchu v roku 1947 a nasledujúcom nedostatku potravín na domácom trhu. Podľa niektorých českých ekonómov za to mohli aj rozdiely v rozsahu tzv. viazaného trhu medzi oboma časťami republiky.
Na Slovensku boli totiž na prídel iba niektoré potraviny, ostatné sa dali nakupovať voľne, aj keď za vyššie ceny. Preto mnohí Česi chodili na nákupy na druhú stranu Moravy. Povereníctvo obchodu v Bratislave reagovalo zavedením prídelov aj na ďalšie potraviny. Zároveň s tým sa oba prídelové systémy zjednocovali, lebo slovenský systém sa prispôsoboval českému.
V roku 1948 sa aj na Slovensku začali vydávať potravinové lístky namiesto odberových knižiek. Najprv na mlieko a mäso, potom na vajcia i ďalšie produkty.
Od augusta 1950 začali platiť české potravinové lístky aj na Slovensku a opačne. Veci sa neskôr ešte viac centralizovali do Prahy, keď o stanovení dávky na jednotlivé potraviny mohol rozhodovať iba minister vlády ČSR, zodpovedný za výživu.
Ale ako to bolo s nedostatkovým spotrebným tovarom, napríklad s textilom, konfekciou alebo obuvou? V kronike obce Sejkov (okres Sobrance) sa môžeme dočítať:
„Na textil boli zavedené tzv. body, ktoré prideľoval miestny národný výbor. Každá rodina dostala istý počet bodov určujúci presný počet výrobkov, ktoré mohla kúpiť lacnejšie.“ Čiže za úradnú cenu, zodpovedajúcu vtedajšej predstave životného minima. Drahšie, za voľné ceny sa dal tento tovar kúpiť v mestách. Treťou možnosťou bol čierny trh, tam však boli ceny ešte vyššie.
„Body“, ako aj „šatenky“, čiže odberové lístky na odev a obuv prevzalo Slovensko z českého prídelového systému. Každoročne ste mali nárok na 150 až 180 bodov. Pri kúpe pánskeho obleku ste vyčerpali 44 % a pri kúpe pánskych topánok s koženou podošvou aj 33 % z poskytnutých bodov.
Po roku 1949 sa „šatenky“ nazývali oficiálne odberné listy. Nárok na ne mali okrem námedzne pracujúcich aj súkromne hospodáriaci roľníci, museli však plniť predpísané dodávky obilia a mäsa štátu. Osobitné odberné listy boli pre pracovný odev a obuv i pre výbavu novorodencov. Tie dostávali budúce mamičky v 5. mesiaci tehotenstva.
V roku 1951 sa podmienky pre pridelenie odberových listov sprísnili. Žiadne prídelové doklady nedostávali podnikatelia alebo živnostníci, ktorí mali čo len jedného zamestnanca, vidiecki boháči („kulaci“) a rodinní príslušníci oboch skupín s výnimkou detí do 18 rokov veku a osôb zamestnaných vo verejnom sektore.
Ďalšie sprísnenie prišlo od januára 1953. Prídely už nedostávali všetci rodinní príslušníci týchto sociálnych skupín, deti nevynímajúc. Napríklad školopovinné dieťa pracujúcich rodičov malo nárok na 30 dkg mäsa, 35 dkg cukru, 15 dkg masla, 2 vajíčka a 3,5 litra mlieka týždenne. Ale školák z rodiny živnostníka o tom mohol iba snívať.
Triedny boj sa dostal do svojho záverečného štádia.
Zásadná zmena však nastala už o pár mesiacov, po smrti Stalina a Gottwalda, s menovou reformou a štátnym bankrotom.
Čítajte viac Ako Slováci poľudšťovali Československú televíziu. A ako krotili jej dychtivých obdivovateľovŠtátny bankrot ako remeň
Slováci zažili štátny bankrot vo svojich novodobých dejinách dvakrát: najprv vo februári 1811, to žili ešte v Uhorsku, v habsburskej monarchii, a v máji 1953 – už v „ľudovodemokratickej“ Československej republike. V oboch prípadoch nasledovala devalvácia a menová reforma. Ľudia prišli o úspory, bohatí schudobneli a chudobní sa ožobráčili.
„Chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš,“ napísal o prvom bankrote klasik slovenskej historiografie Július Botto. Do značnej miery to platilo aj o druhom. Pre spravodlivosť treba poznamenať, že podunajský feudálny štát aspoň verejne vyhlásil bankrot a menovú reformu cisárskym dekrétom. Komunisti sa to pokúšali zatajiť a bagatelizovať tvrdením, že ide „len“ o výmenu peňazí.
V oboch prípadoch spôsobila krach ekonomiky do značnej miery jej militarizácia: v prvom v dôsledku napoleonovských vojen, v druhom očakávaniami, že studená vojna čoskoro prerastie do horúcej.
Neprimerane veľké investície do priemyslu spätého so zbrojárskou výrobou tvorili u nás v rokoch 1949 – 1953 až tretinu čistého národného produktu (vtedy národného dôchodku). Dialo sa tak na úkor investovania do iných odvetví hospodárstva. Lebo Josif Stalin vyhlásil, že tretia svetová vojna je už za dverami.
Viedlo to k úpadku spotrebného priemyslu a celého agrosektora, zmietaného navyše kolektivizáciou poľnohospodárstva. Zásobovanie trhu viazlo. Pracujúci v priemysle nemali za svoje mzdy čo kúpiť. Preto – ako upozorňuje historik Miroslav Londák zo SAV – sa ani sedem rokov po skončení druhej svetovej vojny nedarilo odstrániť prídelový systém.
Koruna sa napojila na rubeľ
Odteraz bude kurz koruny pevne spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete. Týmito slovami zdôvodnil výmenu peňazí pred 70 rokmi vtedajší predseda vlády Slovák Viliam Široký. Nové bankovky a mince boli tajne vytlačené, resp. razené v Leningrade a v Moskve.
Bola sobota 30. mája, rozhlas priniesol prvú správu o pripravenej výmene až o 17. hodine, to už obchody boli zavreté. A v nedeľu fungovali iba kaviarne a ostatné reštauračné zariadenia. Prídelové lístky prestali platiť, niečo sa dalo ešte kúpiť za staré peniaze, ale za premrštené vysoké ceny. „Pamätám sa, že strašne veľa ľudí u nás v ten deň chcelo obedovať a minúť tak ešte nejaké peniaze,“ spomínal po rokoch v našom rozhovore Ján Šimko, bývalý vrchný čašník v bratislavskom hoteli Carlton. Podnik vtedy odpredal svojim zamestnancom časť zásob.
Po konzumácii asi štvrtiny obsahu debničky sa Šimkovi sardinky tak prejedli, že celé desaťročia nemohol na ne ani pozrieť.
Chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš.Július Botto
Od pondelka 1. júna 1953 do piatka prebiehala výmena starých korún za nové. Hotovosť vymieňali do výšky 300 korún (Kčs) v pomere 5:1 Všetko nad túto čiastku sa vymieňalo v pomere 50:1. Za 500 korún ste dostali 10.
Úspory na vkladných knižkách sa prepočítavali do sumy 5 000 Kčs v pomere 5:1, od 5 000 do 10 000 Kčs v pomere 6,25:1 a vklady nad 50 000 dokonca v pomere 30:1. Háčik bol v tom, že väčšina Slovákov si držala úspory doma. Nielen preto, že nedôverovali bankám, ale pre prípad, že sa na trhu objaví nejaký nedostatkový tovar, ktorý zháňali a chceli mať nejaké peniaze poruke.
Ľudia prišli aj o vklady, ktoré vznikli po menovej reforme v roku 1945, keď mohol každý vymeniť len 500 Kčs. Všetko navyše bolo povinne uložené na tzv. viazaných vkladoch, ktoré mali byť raz odblokované. Peňažná reforma v roku 1953 ich však bez náhrady zrušila. Podľa odborných odhadov išlo o takmer 80 miliárd korún, ktoré zmizli v nenávratne. Podobný osud stihol aj štátne dlhopisy.
Čítajte viac Na poslednej bitke druhej svetovej vojny sa zúčastnili aj SlováciČeský ekonóm Petr Chalupecký práve preto hovorí o nepriznanom štátnom bankrote, veď súčasťou menovej reformy bolo aj anulovanie dlhu štátu voči domácemu obyvateľstvu.
Reforma zároveň riešila nesúlad medzi rastúcou kúpnou silou a nedostatkom tovaru. Ale vari neexistoval menej bolestivý spôsob? Z hľadiska vtedy vládnucej ideológie zrejme nie. „Jednou z možností ako vyrovnať ponuku s dopytom, by mohlo byť zvýšenie cenovej hladiny, ibaže základným princípom vtedajšieho režimu bolo ceny znižovať alebo aspoň udržiavať na dovtedajšej úrovni,“ mieni ekonóm.
Preto súčasne so zrušením prídelového systému štát ohlásil zníženie voľných cien potravín a spotrebného tovaru zhruba o tretinu. Bola to však slabá náplasť na rany spôsobené menovou reformou. Tá totiž nepostihla iba „triedneho nepriateľa“ a „zvyšky buržoázie“ – ako hlásala štátna propaganda – ale najširšie vrstvy pracujúcich.
Československom sa prevalila vlna protestov, niektoré mali aj trestnoprávne dôsledky. Väčšine nespokojencov však stačilo verejne sa kajať na pracovisku a odriekať takúto (alebo veľmi podobnú) formulku:
„Aby som odčinil svoju vinu a získal späť dôveru robotníckej triedy, dávam päť dní z dovolenky k dispozícii závodu a odpracujem 40 brigádnických hodín.“