Maturita bola vždy ako plot: keď si nepreliezol, prehodili ťa

Maturita - formalita, hovorí sa. Ale ak naozaj o nič nejde, prečo je zakaždým okolo nej toľko nervozity? Tohtoročné „skúšky dospelosti“ sa pomaly končia a asi nikto nepripomenie, že prvýkrát sa povinne konali pred 150 rokmi. No kým teraz skúšky absolvovali desaťtisíce študentov, pred pol druha storočím ich bolo len pár desiatok.

08.06.2023 12:00
Maturanti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Foto:
Maturanti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
debata

Pre úplnosť treba uviesť, že prvé nepovinné maturitné skúšky v Uhorsku (ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska) sa konali už roku 1851.

Už vtedy mali skúšky dve časti – písomnú a ústnu a pôvodne prebiehali iba na gymnáziách, ktoré ako jediné stredné školy pripravovali uchádzačov o univerzitné štúdium.

No povinnými sa maturity stali v celom Rakúsko-Uhorsku až od roku 1873, čiže naozaj pred 150 rokmi.

V tom čase na území Horného Uhorska, čiže dnešného Slovenska, bolo okolo dvadsať gymnázií (na porovnanie: dnes ich je 233).

Od polovice 19. storočia sa v nich prestalo vyučovať po latinsky a vyučovacím jazykom sa stala buď nemčina, alebo maďarčina.

Až roku 1862 vzniklo v Revúcej prvé slovenské gymnázium, kde študentov vzdelávali v ich rodnom jazyku.

O šesť rokov neskôr sa tam konali historicky prvé maturity v slovenčine. Ako prebiehali?

Školu panslávov rýchlo zatvorili

V Revúcej dnes pôsobí Múzeum prvého slovenského gymnázia, kde sa možno dozvedieť o začiatkoch tejto unikátnej školy i o prvej maturite.

Keďže išlo o evanjelické klasické osemročné gymnázium, ktoré vzniklo vďaka darom cirkvi i národnej zbierke, témy maturitných písomiek určoval sám superintendent, čiže najvyšší cirkevný hodnostár Potiského dištriktu.

Sedem študentov 8. triedy, ktorí skladali maturitu, malo najprv preložiť predpísaný text z latinčiny do slovenčiny a ďalší z gréčtiny do slovenčiny. Okrem toho mali napísať slohové práce v slovenčine, maďarčine a nemčine.

Pokiaľ ide o slovenský sloh, maturanti dostali zadanie interpretovať Komenského výrok „Umenie sa nemá pojiť s hrubosťou, ale s dobrými mravmi…".

Súčasťou písomnej skúšky boli aj príklady z matematiky a fyziky. Abiturienti mohli používať aj nejaké pomôcky – latinský i grécky slovník a v prípade matematiky logaritmické pravítko.

Ústna skúška prebiehala pred maturitnou komisiou, ktorá pozostávala zo zástupcu dištriktu, správcu (riaditeľa) gymnázia a skúšajúceho profesora. V Revúcej nazývali svojich pedagógov „učbármi“ a členov komisie „cenzormi“.

Bez maturít nebudú študenti hlúpejší, tvrdí Hipš
Video
Zdroj: TV Pravda

A hodnotenie? Všetkých sedem maturantov skúšku zvládlo, dvaja skončili s vyznamenaním. Piati sa po ďalšom štúdiu stali kňazmi, jeden učiteľom a siedmy – právnikom, „pravotárom“.

Zachovali sa spomienky kňaza a spisovateľa Michala Bodického, ktorý v Revúcej maturoval roku 1872. Vtedy ich bolo v triede už 17.

Bodický sa priznal aj k ťahákom: „Obstáli sme všetci, pri počtoch sme si však pomáhali, možnože som i ja na niektorú stranu nejaký papierik šuchol.“

A výsledok ústnej skúšky? „Dvaja sme skončili s výborným prospechom. Dvaja s chválitebným, traja s dobrým, ôsmi s dostatočným a dvaja museli skúšku po prázdninách opakovať.“

Ale zmaturovali aj tí dvaja. Už vtedy zrejme platilo to, čo platí dodnes: Maturita je ako plot, keď neprelezieš, prehodia ťa.

Prvé slovenské gymnázium zatvorili uhorské úrady o dva roky neskôr, v jeho dvanástom školskom roku. „Učbársky“ zbor obvinili z panslavizmu, majetok gymnázia zhabali, rozpredali na dražbách alebo rozdali.

O niečo neskôr likvidovali aj ďalšie dve slovenské gymnáziá – v Turčianskom sv. Martine a v Kláštore pod Znievom. Nasledovalo zatvorenie jedinej celonárodnej kultúrnej inštitúcie Matice slovenskej.

Začínala sa tuhá maďarizácia…

Tesla, Hloubětín Čítajte viac Život na prídel: niekomu 30 dkg mäsa a niekomu nič. Bola menová reforma krádežou storočia?

Bez českých profesorov to nešlo

Spočiatku umožňovali maturitu len klasické osemročné gymnáziá, poskytujúce všeobecné vzdelanie. Ich absolventi mali otvorenú cestu na vtedajšie univerzity bez prijímacích pohovorov.

Od roku 1872 sa maturitné skúšky konali aj na tzv. reálnych, vtedy sedemročných gymnáziách, ktoré pripravovali adeptov na vysoké školy technického zamerania.

O čosi neskôr ministerstvo školstva pripustilo ukončenie vzdelávania maturitou na štvorročných obchodných akadémiách a priemyslovkách.

Na vyššej obchodnej škole v Martine maturoval aj budúci bankový úradník (ináč skvelý publicista) Ivan Thurzo zo známej národoveckej rodiny, a to roku 1900.

V tom čase už bola maďarizácia menšinového školstva v plnom prúde. Ivan dostal na maturite z maďarčiny (pričom z písomnej aj ústnej skúšky) jednotky.

Keď mu riaditeľ školy Ignác Boldis, pomaďarčený Slovák, odovzdával maturitné vysvedčenie, priateľsky sa ho spýtal: „Hát, Thurzo, most mi lesz, magyar, vagy tót? (Tak, Thurzo, teraz čo budete, Maďar alebo Slovák?)“

Úspešný absolvent nezaváhal. „Magyarországi tót leszek (Budem uhorským Slovákom),“ odpovedal. Do začiatku prvej svetovej vojny sa maďarizačné snahy v školstve naplnili.

Podľa zistení českého historika pedagogiky Otakara Kádnera v roku 1914 zmaturovalo v Uhorsku 5 027 stredoš­kolákov, z nich iba 44 sa hlásilo k slovenskej národnosti.

Po vzniku ČSR pripadla úloha poslovenčiť pomaďarčené stredné školstvo Antonovi Štefánkovi, Záhorákovi z Veľkých Levár, členovi Dočasnej vlády pre Slovensko. Hľadal vhodných pedagógov.

Od novembra 1918 do polovice nasledujúceho roku navštívil všetky stredné školy a prihlásilo sa mu 20 (!) profesorov, z ktorých len polovica vedela obstojne po slovensky.

„Keby som nebol mal hneď vyše 300 kvalifikovaných českých profesorov poruke, neboli by sme mohli otvoriť ani tri plné gymnáziá slovenské, ani jednu reálku, ani jednu odbornú školu,“ spomínal Štefánek.

To však nebolo všetko. Poslovenčiť bolo treba aj – ak už nie predovšetkým – 2 500 ľudových škôl a ustanoviť vyše 3 000 slovenských učiteľov.

„Z nich asi 2 000 vedelo koľko-toľko po slovensky, a teda aj tu, nielen v strednom školstve, sme boli odkázaní na českú pomoc,“ dopĺňal Štefánka Vavro Šrobár, vtedajší minister s plnou mocou pre Slovensko.

Zrušte maturitné skúšky!

Ani v Turčianskom sv. Martine, bašte slovenského národniarstva, nemal roku 1919, keď sa tam otvorilo reálne gymnázium, kto vyučovať po slovensky!

Museli prísť ôsmi mladí českí profesori (z toho tri ženy), ktorí síce tiež neovládali slovenčinu, ale žiaci im rozumeli a oni sa učili po slovensky so študentmi.

Ako zistil historik Pavol Matula z Univerzity Komenského, ešte do konca roku 1919 prišlo na Slovensko prvých vyše 250 českých stredoškolských profesorov.

Vďaka tomu už v nasledujúcom školskom roku študovalo v 335 triedach slovenských stredných škôl 11 951 žiakov.

Masaryk Baťa Černý v Zlíne Čítajte viac Mali sme úradnícke aj poloúradnícke vlády. Jedna vyhlásila mobilizáciu

Najviac vyhľadávanými sa podľa zistení Jarmily Zacharovej zo Žilinskej univerzity stali reálne gymnáziá.

Ich absolventi mohli pokračovať v štúdiu na univerzite alebo na technike. Študentom gymnázia sa mohol stať žiak po dovŕšení desiateho roku veku po vykonaní prijímacieho pohovoru.

Už vtedy prebiehali búrlivé spory o tom, či by sa nedalo zaobísť bez „skúšky dospelosti“, ktorú pred sto rokmi nazývali radšej skúškou spôsobilosti.

Maturitné vysvedčenie Prvého slovenského gymnázia. Foto: MÚZEUM PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA V REVÚCEJ, KEŽMAROK.COM
Maturitné vysvedčenie Prvého slovenského gymnázia. Maturitné vysvedčenie Prvého slovenského gymnázia.

„Načo hodnotiť ešte maturitným vysvedčením mieru vzdelania na strednej škole, ktorá bola predsa dostatočne vyjadrená ročníkovým vysvedčením?“ znela otázka.

Mnohí profesori zastávali názor, že maturitné skúšky boli vymyslené „iba na týranie žiakov a učiteľov“. Jedni boli za úplné zrušenie maturít, kým ďalší – za ich sprísnenie.

Búrlivo sa diskutovalo o možnom skrátení gymnaziálneho štúdia, o predmetoch, ktoré by bolo treba z maturitných skúšok vynechať, a o iných, ktoré by sa mali pridať.

„Treba vyhovieť, nakoľko možno, individualite maturantov a umožniť im, aby v rámci učiva mohli uplatniť svoje zvláštne sklony a záujmy v smere svojho nadania,“ písal Štefánek. „Účelom maturitných skúšok má byť zistenie zrelosti žiakov, a nie zisťovanie mechanicky nabifľovaných vedomostí.“

Aké aktuálne aj po sto rokoch! Vyzeralo to na širokú školskú reformu, nakoniec vláda prijala len čiastočné opatrenia.

Maturít sa týkala najmä vyhláška ministerstva školstva z roku 1931. Na každom type stredných škôl a gymnázií potom skúšky prebiehali trochu ináč.

Povinne ústne sa maturovalo z vyučovacieho jazyka a vlastivedy, ďalšie predmety sa určovali podľa typu školy, a maturant mal aj možnosť výberu z niektorej skupiny predmetov. Variantov bolo nespočetné množstvo.

Vrazil do triedy, kde sa konali maturity, a v záchvate šialenstva začal hádzať stoličky do prítomných osôb.

A kto bude svine pásť?

Spisovateľ Alfonz Bednár maturoval na trenčianskom gymnáziu v roku 1934. Skúšky skladal zo slovenčiny, z latinčiny, francúzštiny a prírodopisu.

„Zmaturoval som, chvíľu, dosť krátku, som mal pocit akejsi temer hriešnej voľnosti, patril mi celý svet a okrem neho ešte všeličo,“ porozprával po rokoch svojej dcére Kataríne. „Ale krátko nato sa so starosťami rozviazalo nielen vrece, ale celý veľký mech, ba žoch.“

Rok 1934 – to bol predsa vrchol veľkej hospodárskej krízy, nezamestnanosť, drahota. Bednár chcel ďalej študovať. „Ale za čo ísť? Peňazí niet. Kríza!“

Ale bez ohľadu na starosti mladí aj vtedy dokázali maturitu poriadne osláviť. „Oslávili sme ju celkom tak, ako sa patrilo na už akoby dospelých,“ zaspomínal Bednár.

„Keď sme sa povyspávali z alkoholu, zaplateného peniazmi z popredaných kníh, opäť sme upadli do myšlienok a úvah, čo ďalej.“

Médiá pravidelne informovali o maturitných večierkoch absolventov. Napríklad noviny Južné Pohronie, vychádzajúce v Leviciach, oznamovali, že takýto večierok sa bude konať 14. júna 1933 večer o 20. hod. u pána Denka, s poznámkou: „Vstupné ľubovoľné. Zakúpenie zmrzliny povinné.“ Denko bol asi zmrzlinár…

Bratislavské denníky sa sústredili na maturity a pomaturitné oslavy na elitných gymnáziách, najmä na Masarykovom.

Prinášali správy o tom, koľkí študenti zmaturovali, koľko z nich s vyznamenaním a koľkí si skúšky musia zopakovať v jeseni.

Mimochodom, v júni 1933 maturoval na Masarykovom gymnáziu aj budúci prezident ČSSR Gustáv Husák. Skončil s vyznamenaním. Z pôvodných 54 jeho spolužiakov sa k „skúške dospelosti“ dostali iba jedenásti.

Vyskytli sa vtedy počas maturít aj nejaké incidenty? Ale áno a dobová tlač sa o nich nemohla nerozpísať.

Napríklad Slovenský denník 16. júna 1932 informoval o mladíkovi, ktorý neuspel na maturitnej skúške v bratislavskom učiteľskom ústave (strednej pedagogickej škole).

Na druhý deň „vrazil do triedy, kde sa konali maturity, a v záchvate šialenstva začal hádzať stoličky do prítomných osôb“. Riaditeľ školy musel privolať políciu.

Už vtedy sa maturanti pokúšali získať témy písomiek a otázky ústnych skúšok vopred, čiže pokútnym spôsobom. Koncom mája 1937 informovali noviny o takomto prípade v Komárne:

„Pri opravách písomných maturít na tamojšom benediktínskom maďarskom gymnáziu profesori boli prekvapení, že všetky sú rovnako výborné. Zistilo sa, že témy musel musel niekto prezradiť.“

Přibram, vojaci Čítajte viac Na poslednej bitke druhej svetovej vojny sa zúčastnili aj Slováci

Referát ministerstva školstva v Bratislave rozhodol písomky zopakovať, určil nové témy a prikázal ich lepšie utajiť.

V školskom roku 1937/1938 študovalo na slovenských gymnáziách už okolo 20-tisíc študentov. Vznikla večná slovenská otázka:

Načo je nám toľko gymnazistov, ktorí idú študovať na vysoké školy? Inými slovami: Načo nám toľko inteligencie? Lebo „ja pán, ty pán, a kto bude svine pásť?“.

Maturity z ruštiny. Namiesto nemčiny

Stalo sa, žeby sa maturity v niektorom roku nekonali? To asi nie, ale prihodilo sa niečo iné. Z kroniky Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne sa dozvedáme, že maturitné písomky sa tam v roku 1945 konali už 19. februára a ústne – o desať dní neskôr.

Nejako tak to bolo vtedy na celom západnom, ešte neoslobodenom území. Dôvod? Blížil sa front a bolo treba „kvaltovať“.

Ale po oslobodení v apríli 1945 vydala Slovenská národná rada výnos o zrušení platnosti tých maturít a o vykonaní doplňujúcich skúšok dospelosti.

Nebohý kolega Eduard Bednárik, známy športový novinár, mi kedysi rozprával, že na piešťanskom gymnáziu mali druhé ústne maturity až 9. júla 1945.

Predtým však museli absolvovať 6-týždenný kurz, ktorý sa začínal 22. mája.

„Museli sme zopakovať ústne skúšky zo slovenského jazyka, doplneného o údaje z českej literatúry a z vlastivedy,“ spomínal Bednárik. „Povinným maturitným predmetom sa namiesto nemčiny stávala ruština. Nepoznali sme ani azbuku, učili sme sa preto naspamäť nejaké články, z ktorých nás potom skúšal jeden nedouk – telocvikár z Podkarpatska.“

Po roku 1948 nasledovali ešte zásadnejšie zmeny v celom slovenskom školstve, ktorým sa nevyhli ani maturity. Ale to je už na iný článok.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #maturitné skúšky