Pritom pred 45 rokmi vyšli v moskovskom nakladateľstve Nauka štyri zväzky Makovického denníkov (sú dostupné na internete). Išlo o akademické, doposiaľ najúplnejšie vydanie tohto diela – 2 200 strán s rozsiahlym poznámkovým aparátom a kritickými komentármi. Stačilo základný text upraviť a preložiť, tým skôr, že pri jeho príprave asistovali na tie časy špičkoví slovenskí rusisti (napríklad Ema Panovová). Ale nestalo sa tak podnes a nevedno prečo.
V posledných rokoch prejavilo záujem o vydanie zápiskov vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. „Mali sme spracovaný projekt, aj pripravených prekladateľov, ale nemali sme peniaze,“ hovorí riaditeľ vydavateľstva, dnes poslanec Národnej rady za SNS Roman Michelko. Každý rok by vyšiel jeden zväzok, edičný počin by si vyžadoval súhrnné náklady okolo 54-tisíc eur.
Medzitým sa obsiahly výber z ruského vydania Makovického zápiskov (bezmála 600 strán) objavil v roku 1999 v maďarčine pod názvom „Tolsztojnál Jasznaja Poljanaban. Dušan Makovicky naplója“. Pre budapeštianske nakladateľstvo Europa Verlag ho preložil a pripravil špičkový znalec Tolstého diela Zsigmond Gerencsér.
Na rodnom Slovensku sa však vydavateľ dosiaľ nenašiel…
Čítajte viac Čech, Slovan, obrodenec, posledný impresionista: Ludvík Kuba oslavuje 160. narodeniny
Približovanie sa k Tolstému
Na tomto mieste si aspoň stručne pripomeňme, ako sa Makovický, rodák z Ružomberka, syn národovca a majiteľa liptovskej bryndziarne, stal osobným lekárom Tolstého. Poznali sa už predtým, počas troch návštev Makovického v Jasnej Poľane.
Dušan už ako medik na Karlovej univerzite v Prahe patril medzi tolstojovcov, vyznávačov učenia spisovateľa, ktoré hlásalo odpustenie, lásku k blížnemu, neprotivenie sa zlu násilím, skromnosť vo všetkom, ale napríklad aj umiernenosť v sexuálnych vzťahoch a vegetariánstvo. Ako dôslední pacifisti tolstojovci odmietali vojenskú službu, kritizovali oficiálne náboženstvo, cirkevné štruktúry a spoločenskú nerovnosť.
Usadlosť grófa Tolstého v Jasnej Poľane, vzdialenej od Moskvy asi 200 kilometrov, navštívil Makovický prvýkrát ako vysokoškolský študent. Áno, Tolstoj mal šľachtický titul, lebo pochádzal z urodzeného rodu a vlastnil rozsiahle majetky. Najradšej by ich však rozdal chudobným, čomu chcela stoj čo stoj zabrániť jeho manželka Sofia. Ako vravela, musela myslieť na dedičstvo pre deti. Mali ich požehnane – dvanásť, ale päť z nich zomrelo ešte v detskom veku.
V septembri 1897 sa Makovický vydal do Jasnej Poľany znovu a pobudol tam šesť dní. Tolstoj si už vtedy obľúbil mladého slovenského lekára, ktorého viac ako jeho romány zaujímali spisovateľove filozofické, etické a teologické názory.
Foto: V. ČERTKOV
Po návrate Makovický zverejnil o nich sériu článkov v Slovenských pohľadoch a pripravil do tlače preklad románu Kreutzerova sonáta.
V tom čase už mal ordináciu v Žiline a bol známy aj v jej okolí tým, že chudobných pacientov liečil zadarmo. Keď začiatkom minulého storočia prišiel na Kysuce ordinovať čerstvý absolvent pražskej medicíny Ivan Hálek, nemohol uveriť, ako biedne tam žijú ľudia. Pýtal sa Makovického, s ktorým sa poznali ešte z univerzity, ako je to vôbec možné.
„Nuž čo, budeš tu žiť medzi dobrým, neskazeným ľudom,“ odpovedal Hálkovi. Podľa učenia Tolstého totiž platilo, že čím sú ľudia menej „pokazení“ civilizáciou, tým sú zdravší na tele i na duchu.
V Žiline sa Makovický okrem lekárskej praxe venoval vydavateľskej činnosti, pričom publikoval predovšetkým preklady Tolstého románov a spisov. Spisovateľ ocenil najmä slovenské vydanie románu Vzkriesenie v roku 1899, ktoré vyšlo – na rozdiel od ruského – bez zásahov cenzúry. Išlo o prvé vydanie tohto románu v cudzej reči na svete!
Nuž čo, budeš tu žiť medzi dobrým, neskazeným ľudom.Dušan Makovický Ivanovi Hálkovi, čerstvému absolventovi medicíny, ktorý prišiel ordinovať na Kysuce
Tretíkrát sa Makovický stretol s Tolstým a celou jeho rodinou na prelome rokov 1901 a 1902 na Kryme neďaleko Jalty. Spisovateľ sa tam zotavoval z ťažkého zápalu pľúc. Makovický s nimi strávil 18 dní, stretol sa aj s ďalšími veľkými ruskými spisovateľmi, predovšetkým s Antonom Čechovom a Maximom Gorkym.
Navyše v tých rokoch prebiehala medzi Makovickým a Tolstým čulá korešpondencia. Makovický sa stal aktívnym tolstojovcom, navštevoval komunity stúpencov tohto učenia v Anglicku a Švajčiarsku, informoval o ich činnosti Jasnú Poľanu. V batožine zakaždým niesol aj rukopisy Tolstého románov a filozofických spisov, ktoré potom vychádzali na Západe. Podľa viacerých zdrojov bol Makovický spolu s ďalším Slovákom Albertom Škarvanom najväčším propagátorom Tolstého tvorby a učenia v Európe.
V roku 1904 dostal Makovický list od manželky Tolstého, Sofie. Ich domáceho lekára Dmitrija Nikitina povolali do armády (práve sa začala rusko-japonská vojna), nechcel by ho zastupovať? Bolo by to vraj iba na tri-štyri týždne.
Makovický sa bez váhania vydal na cestu do Jasnej Poľany. Ale namiesto štyroch týždňov tam pobudol takmer 14 rokov!
Čítajte viac Panenská zem juhu Slovenska: Rímske nálezy v Patinciach môžu byť objavom roka
Život v Jasnej Poľane
V tom čase mal Tolstoj už 76 rokov a trpel stareckými neduhmi, kým Makovický mal 38, mohol mu byť synom.
Pani Sofia bola od muža o 16 rokov mladšia, manželia mali dávno za sebou harmonické obdobie spolužitia, ale aj dve-tri veľké krízy. Ak bol Tolstoj v mladosti a čiastočne i v strednom veku pôžitkárom, a nič ľudské mu nebolo cudzie, na staré kolená prepadol asketizmu. Manželské vzťahy sa naštrbili už po tom, čo dal žene prečítať svoje denníky z mladších liet. Výdatne z nich čerpal pri písaní Anny Kareninovej v rokoch 1873 – 1877.
Ešte väčšie rozpory nastali v roku 1890 po vydaní do značnej miery autobiografickej novely Kreutzerova sonáta. Autor v nej vyjadril svoj postoj k sexualite človeka i k manželstvu z pozície Evanjelia. V Tolstého ponímaní sa pohlavný život manželov mal obmedziť na rozmnožovanie, plodenie detí. Láska v týchto vzťahoch sa dostala na druhú koľaj. „Ponížil ma v očiach celého sveta a zničil posledné zvyšky lásky medzi nami,“ napísala si Sofia do svojho denníka v januári 1891.
Foto: Múzeum L. Tolstého
Bola utrápená nekonečnými tehotenstvami a dojčením. Za 30 rokov manželstva bola 16-krát tehotná. Keď sa po narodení piateho dieťaťa chcela na lekársku radu vyhnúť ďalšiemu tehotenstvu, Tolstoj to považoval za neprijateľné a uvažoval dokonca o rozchode.
Napriek tomu jeho manželka osobne intervenovala u cára Alexandra II., keď úrady zakázali vydať, „kacírske“ Tolstého dielo. Sama však napísala akúsi Anti-Kreutzerovu sonátu, aby ukázala, ako to v ich manželstve vyzeralo z jej pohľadu. Rukopis pod názvom Čia vina? našli v pozostalosti Sofie Tolstojovej, ale knižne vyšiel až v roku 1994.
Pre Makovického nejestvovalo dôležité a nedôležité v tom, čo počul od Tolstého.Evelina Zajdenšnurová, riaditeľka Múzea L. Tolstého v Moskve
Literárni kritici sa viac-menej zhodujú v názore, že Tolstého žena mala umelecký talent, nemohla ho však dlho realizovať. Súčasná bádateľka Anastázia Rožkovova označila text za „ženský manifest“, ktorý odhaľuje skutočné postavenie ruskej ženy v druhej polovici 19. storočia.
Ešte pred príchodom Makovického do Jasnej Poľany si manželia rozdelili majetok. Tolstoj prepísal všetky nehnuteľnosti na ženu, peniaze však priehrštiami rozdával početným prosebníkom o milodary, ktorí každý deň od rána vyčkávali pred prahom jeho domu. Finančne podporoval mladých umelcov či chudobných študentov. Aj to bolo zdrojom nepretržitých hádok medzi manželmi.
Makovický pocítil ich spory na vlastnej koži. Ale citlivo vnímal aj vnútorné rozpory svojho pána. Tento veľký mysliteľ a takpovediac učiteľ národov sa sám zmietal v neistote a nevedel si poradiť.
„Pri stole sme sa bavili o portréte ich dcéry Alexandry, ktorý vytvorila Sofia Andrejevna. Lev Nikolajevič radil ho zničiť, ale spočiatku žartoval, že by bolo dobré dať ho do zeleninových záhonov namiesto strašiaka, aby tam neliezli kone,“ zapísal si Makovický. Svedkyňou rozhovoru bola aj autorka podobizne, Tolstého manželka. Ako sa asi mohla cítiť?
Často sa hádali, ale vyskytli sa aj vzácne chvíľky spoločnej radosti. „Večer hrali štyrmi rukami na piane Mozarta, Lev Nikolajevič zväčša ľavou rukou,“ zaznamenal Makovický 21. januára 1906. Ale už na druhý deň sa medzi manželmi strhla hádka. Vraj prečo? „Sofia Andrejevna neznesie, aby Lev Nikolajevič privádzal do hosťovskej miestnosti sedliakov v jej prítomnosti.“
Foto: Múzeum L. Tolstého
Makovický zaznamenával aj brutálnejšie scény z manželského života Tolstojovcov, ale tie z pochopiteľných dôvodov chýbajú v 4-zväzkovom ruskom vydaní jeho denníkov z roku 1979.
Proti politicky či ideologicky nevhodným pasážam zasiahla sovietska cenzúra alebo autocenzúra zostavovateľov diela, čo sami naznačili v predslove. Ako však zdôraznila historička Evelina Zajdenšnurová, dlhoročná riaditeľka Múzea L. Tolstého v Moskve, „pre Makovického nejestvovalo dôležité a nedôležité v tom, čo počul od Tolstého alebo pozoroval v jeho domácnosti“. Ako poctivý kronikár všetko považoval za hodné zaznamenania a zachovania.
Povedané Makovického slovami z jeho predslovu k pražskému vydaniu výberu z denníkov, chcel ukázať „ako Tolstoj žil v každodennom živote“.
Čítajte viac Pozrite si retrobyt z 50. rokov 20. storočia a zaspomínajte na svoju starú mamu. Ktoré z týchto vecí mala doma?
Húževnatý kronikár
Ako vznikali Makovického denníky? V pravom vrecku saka mával vopred pripravené kartičky z pevného papiera a ceruzku. Na tie si zapisoval všetko počuté a videné. Od chvíle, keď Tolstoj ráno vstal, až do momentu, keď sa večer znovu pobral do postele. A tak deň po dni počas posledných šiestich rokov spisovateľovho života.
V akej reči to všetko zapisoval?
Literárna vedkyňa Zajdenšnurová už dávnejšie odpovedala na túto otázku: „V prvých dvoch rokoch, keď ešte nevedel dobre po rusky, si Makovický často robil poznámky v rodnom jazyku – slovenčine.“
Neskoro večer, keď ostatní išli spať, nastala pre spisovateľovho lekára najťažšia práca: prepísať napochytro urobené záznamy z kartičiek na listy papiera a preložiť do ruštiny. Priateľom si posťažoval, že ich niekedy len ťažko dokáže dešifrovať. Musel sa spoliehať na pamäť a ľutoval, že sa neučil stenografiu. Neskôr nasledovala tretia fáza vytvárania tohto „zberného“ dokumentu – prepis zápiskov z listov do zošita.
Celkovo tak vzniklo 6 346 husto popísaných strán v 69 zošitoch.
Makovický si ukradomky zapisoval obsah rozhovorov medzi rodinnými príslušníkmi, besied Tolstého s roľníkmi i s domácimi i zahraničnými hosťami Jasnej Poľany. Boli medzi nimi spisovatelia, ďalší umelci, ale aj politici.
Čo si Tolstoj myslel o tejto druhej, kronikárskej činnosti svojho lekára? Neraz prichádzal do rozpakov pred prítomnými hosťami, ktorí sa očividne necítili komfortne pri Makovickom – zapisovateľovi. Tolstoj to Makovickému aj mierne vyčítal. Ten sa ospravedlnil, tvrdil, že zapisuje pre históriu, a vo svojej „misii“ tvrdošijne pokračoval. Určite si to vyžadovalo aj značnú dávku odvahy a drzosti.
Čítal niekedy Tolstoj Makovického denníky? Nie, nikdy. A podistým by bol proti zverejneniu denníkov bez svojej autorizácie.
Foto: ARCHÍV
Už po smrti Tolstého, pri príprave vydania prvej časti denníkov pre ruské nakladateľstvo, ich autor konzultoval s mnohými spisovateľovi blízkymi ľuďmi, predovšetkým s jeho osobným tajomníkom Nikolajom Gusevom. Ten mu radil vynechať „menej významné alebo úplne bezvýznamné miesta“ a ponechať iba tie, ktoré „zaznamenávajú, ako sa Tolstého vyššia božská prirodzenosť prejavovala pri rôznych príležitostiach jeho života“. Makovický niečo z pripomienok akceptoval, ale v zásade ostával verný svojej metóde.
Dnes sú mu za to vďační najmä „tolstológovia“, vedci skúmajúci život a dielo spisovateľa na celom svete. Makovického denníky sú pre nich významným prameňom výskumu.
Čítajte viac Prečo Stalin a nie Trockij? Boj o nástupníctvo po Leninovi
„Chorá duša nevydržala…“
Je pomerne známe, že Makovický bol jediným spoločníkom 82-ročného Tolstého na jeho úteku od manželky 28. októbra 1910. Zanechal jej list na rozlúčku. „Je mi ľúto, ale pochop a uver, že som nemohol konať inak,“ napísal Tolstoj. „Môj život v dome sa stáva, už sa stal neznesiteľným.“
Na ceste bričkou a vlakom spisovateľ prechladol, dostal ťažký zápal pľúc a 20. novembra skonal na železničnej stanici Astapovo, asi 240 kilometrov od Jasnej Poľany. Makovický mu zatlačil oči. Aby nevidel, ako ľudia za ním plačú – bola taká povera.
Foto: Wikipedia
Pre slovenského tolstojovca to bola nenahraditeľná strata, zostal však žiť v Rusku ešte takmer desať rokov. Liečil pozostalých Leva Tolstého i roľníkov v Jasnej Poľane a v okolitých dedinách. Zároveň usporadúval svoje zápisky, pripravoval ich s priateľmi na vydanie.
Zabránila tomu najprv prvá svetová vojna, potom dve ruské revolúcie, občianska vojna a napokon predčasná tragická smrť Makovického. V marci 1920 sa oženil s o 23 rokov mladšou ošetrovateľkou Matrenou Orechovovou, ktorá pracovala v jeho jasnopolianskej ambulancii a zachránila mu život, keď ochorel na škvrnitý týfus.
V novembri 1920 pricestovali spolu do Ružomberka, Matrena už tehotná. Prvýkrát sa dostala z rodnej dediny tak ďaleko a nemohla si v cudzom prostredí zvyknúť. A on? „Jeho život bola Jasná Poľana, to bol Tolstoj, priatelia blízki duchom, teraz už niet ničoho,“ približuje Makovického situáciu jeho životopisec Tomáš Winkler.
Foto: Múzeum L. Tolstého
V sobotu 12. marca 1921 predpoludním odišiel na povalu rodného domu. O pár hodín ho tam našli obeseného. Ešte raz Winkler: „Chorá duša nevydržala. Duša chorá na melanchóliu.“
Nedožil sa narodenia dcérky, ani vydania svojich zápiskov. Niečo z nich, okolo 200 strán, vyšlo v roku 1922 v ruštine. S Makovického predslovom, ale zredigované Gusevom. Zredigované tak „dôkladne“, že Gusev vo venovaní knižky jednému z priateľov napísal: „Venujem Ti takmer moje dielo…“
O dva roky na to vyšiel tento výber v češtine. Prečo nikto nevydal za 100 rokov kompletné denníky v slovenčine? Stalo sa tak pre kontroverzné názory Tolstého i Makovického? Tie sa nepáčili liberálom ani komunistom. Odmietal marxizmus a neuznával Tomáša G. Masaryka, lebo hlásal násilné formy emancipácie národov. Bol za pasívnu rezistenciu (čím inšpiroval Mahátmu Gándhího), podporoval mierové kongresy, vystupoval proti vojne. Za podpísanie protivojnovej výzvy si odsedel Makovický 10 mesiacov v cárskom žalári…
Ale teraz by už Jasnopolianske zápisky vari mohli vyjsť. Nájdu sa na to peniaze?