V deň úteku od manželky
Pre lepšiu predstavu o Dušanovi Makovickom ako kronikárovi života v Jasnej Poľane prinášame aspoň malú ukážku z jeho zápiskov. Zaznamenáva dianie 28. októbra 1910, keď Lev Tolstoj uteká v sprievode svojho osobného lekára pred manželkou. Útek sa o desať dní skončil tragicky – smrťou veľkého spisovateľa.
Ráno o tretej ma zobudil Lev Nikolajevič (ďalej len L.N.) v župane, obutý naboso, so sviečkou v ruke. Tvár mal rozrušenú, utrápenú a odhodlanú. Povedal mi:
Rozhodol som sa odísť. Pôjdeš so mnou. Pocestuješ so mnou. Ja pôjdem hore a príď potom, ale nezobuď Sofiu Andrejevnu (ženu L.N.). Nevezmeme si veľa vecí – len to najnutnejšie. Saša (dcéra L.N. v texte aj Alexandra Ľvovna ) sa k nám pridá o tri dni a prinesie, čo budeme potrebovať.
Po týchto slovách vyšiel L.N. na poschodie… zobudiť Alexandru Ľvovnu a ja som sa ponáhľal do pracovne uložiť jeho veci a niečo aj pre seba.
Čoskoro sa L.N. vrátil. Ani v noci nemá pokoj, nevyspí sa dostatočne. Je nervózny. Obával sa, že zobudí Sofiu Andrejevnu. Nahmatal som mu pulz – 100. Možno sa niečo stane. Prišla Alexandra Ľvovna. L.N. ju požiadal, aby mu pomohla uložiť nejaké veci, najmä rukopisy.
Foto: Múzeum L. Tolstého
Potom jej povedal, čo ho viedlo k tomu, aby z domu odišiel, a kam pôjde. Mal v úmysle ísť do Šamordina (žila tam jeho sestra). Ak sa vyberieme inde, oznámi to telegramom, adresovanom Čertkovovi (priateľ L.N) a podpíše sa T. Nikolajev…
Tých vecí, ktoré si napokon bral so sebou, bolo toľko, že potreboval veľký cestovný kufor. Potom šiel zobudiť kočiša, aby zapriahol kone. Noc bola temná, nebolo ešte ani päť hodín. L.N. cestou do stajne stratil čiapku, dlho ju hľadal baterkou, ale aj tak ju nenašiel.
Keď sme nastúpili do kočiara, zbadal som tam okrem kufra ešte väčší balík, pléd, kabát a košík. Cestou na stanicu Ščokino sme išli cez dedinu. V niektorých chatrčiach už horel oheň, rozkurovali sa variče…
L.N., ktorý bol dovtedy tichý a smutný, rozrušeným a zlomeným hlasom – akoby sa sťažoval i ospravedlňoval zároveň – povedal, že ťažko je mu odísť od Sofie Andrejevny. Rozprával o pohnútke, ktorá ho prinútila odísť: vraj Sofia Andrejevna opäť prišla večer do jeho izby. Nemohol spať. Rozhodol sa odísť, bál sa, že ju urazí, čo by bolo preňho neznesiteľné. (…)
Keď sme na stanici Ščokino nastúpili do vlaku a L.N. sa usadil vo svojom vozni, bol si pravdepodobne istý, že Sofia Andrejevna ho už nedobehne. Radostne povedal, že sa cíti dobre. O hodinu a pol som nazrel do jeho kupé. L.N. sedel, trochu si pospal. Požiadal o niečo na čítanie.
Ohrial som kávu a vypili sme ju spolu. Potom L.N. povedal:
A čo teraz Sofia Andrejevna? Je mi jej ľúto.