Hovorí sa, že politické atentáty sú odvtedy, čo existuje politika. My sa však obmedzíme na predchádzajúce „krvavé“ storočie a na naše zemepisné končiny.
Prvý politický motivovaný atentát u nás zarezonoval ešte v čase, keď Slovensko bolo súčasťou Uhorského kráľovstva, presnejšie rakúsko-uhorskej monarchie. Vtedy do nej patrila aj Bosna a Hercegovina. A práve v jej metropole, v Sarajeve, zavraždili pred 110 rokmi – 28. júna 1914 – následníka rakúskeho trónu.
„Jeho Výsosti korunného princa Franca Ferdinanda, ktorý bol nádejou pre národy trpiace v prevrátených pomeroch rakúsko-uhorskej monarchie, niet viacej medzi živými,“ oznamovali dva dni po tragickej udalosti Národnie noviny vychádzajúce v Martine. „Najatí zločinci ho zavraždili i s manželkou, Jej Výsosťou Žofiou.“
Arcivojvoda František Ferdinand D'Este bol skutočne nádejou, najmä pre menšie národy podunajskej monarchie. Po nástupe na trón ju chcel totiž federalizovať a aj Slovákom poskytnúť istú autonómiu. Aspoň takto približoval svoje plány Milanovi Hodžovi, ktorý patril do okruhu princových poradcov.
Naše životy sú stále v nebezpečenstve. Stačí dôverovať Bohu.arcivojvoda František Ferdinand D'Este v reakcii na varovania tajných služieb
Slovenský denník, ktorý vychádzal v Budapešti a mal bližšie k vládnym informačným zdrojom, priniesol už na druhý deň po sarajevskej tragédii správu, že sa tam udiali vlastne dva atentáty. Najprv hodil jeden z páchateľov granát do kolóny, ktorá smerovala na radnicu. Na Františka Ferdinanda zaútočil ďalší atentátnik s revolverom a mal úspech.
Kto čítal knihy historikov Friedricha Wrthleho (Rakúsko) alebo Christofera Clarka (Veľká Británia), musí uznať, že Slovenský denník popísal priebeh udalosti v zásade verne. Pravdaže, nemohol ešte vedieť o podrobnostiach, a najmä nie o pozadí prípadu. Tie vychádzali na povrch len postupne, niekedy až po dlhých rokoch.
Zo sprístupnených archívov vyplynulo, že následník trónu až trestuhodne podcenil bezpečnostné riziká svojej cesty do Sarajeva a ignoroval opakované varovania.
Čítajte viac Politický monsterproces: Väzeň Husák svojich mučiteľov vytočil. Čo priznal, vzápätí odvolal
Bohorovnosť a naivita
Spravodajská služba odrádzala následníka od cesty do Bosny na plánované vojenské cvičenie. Upozornila ho, že v Sarajeve sa aktivizovala tajná spoločnosť Čierna ruka, ktorá bojuje za vznik veľkosrbského štátu. Ten by pohltil aj Bosnu a Hercegovinu s jej srbskou menšinou.
František Ferdinand odbíjal varovania vetou: „Naše životy sú stále v nebezpečenstve. Stačí dôverovať Bohu.“ Čiže spoliehať sa na anjelov strážnych. V jeho prípade sa to nevyplatilo.
Počas vojenských manévrov arcivojvoda sídlil v prímorskom letovisku Ilidža, vzdialenom vtedy 12 kilometrov od Sarajeva. Deň pred atentátom sa vraj rozhodol do mesta necestovať. Presvedčil ho však priateľ Erik von Merizzi, v tom čase zástupca krajinského šéfa Bosny, aby predsa len Sarajevo navštívil.
Podľa dochovaných svedectiev boli bezpečnostné opatrenia mimoriadne zlé. Úrady vopred zverejnili trasu od sarajevskej tabačiarne, kde následník trónu a jeho manželka presadli z vlaku do automobilu, až po radnicu. Zrejme chceli prilákať čo najviac divákov na ich uvítanie. Tajná polícia, ktorá sa mala viezť na čele kolóny, ostala strážiť debny vojvodkyne s jej šatníkom a šperkmi na železničnej stanici. Clark tvrdí, že „v dôsledku nedorozumenia“ bol s tajnými aj osobný ochrankár arcivojvodu.
V kolóne šiestich áut sedel František Ferdinand s manželkou Žofiou v druhom z nich, v šesťmiestnom luxusnom faetone (Doppel-Phaeton) so stiahnutou strechou. Keď kolóna prichádzala ku kaviarni Mostar, jeden z atentátnikov Nadjelko Čabrinovič sa spýtal pri ňom stojaceho policajta, v ktorom aute je následník. Ten mu ho ukázal, na čo Čabrinovič odistil granát a hodil ho z davu smerom k autu. Ibaže šofér faetonu uvidel letiaci predmet a zrýchlil. Preto granát dopadol do nasledujúceho auta, v ktorom sedeli von Merizzi a gróf Viktor Boose-Waldeck. Výbuch oboch zranil a črepiny zasiahli aj mnohých z prizerajúcich sa.
Foto: Univerzitná knižnica Bratislava
Priam šokujúci je v tejto súvislosti vývoj udalosti po tom, čo kolóna dorazila na sarajevskú radnicu. Následník váhal, či sa má vrátiť do Ilidže, alebo pokračovať v ceste do paláca Konak, rezidencie gubernátora Oskara Potioreka. Tá sa nachádzala iba niekoľko minút cesty od radnice. Potiorek bol za druhú možnosť a dokonca povedal: „Vaša cisárska Výsosť, beriem za to zodpovednosť.“
Pred opätovným nasadnutím do auta následník rozhodol, že cestou zájdu ešte do nemocnice navštíviť zranených črepinami granátu. Potiorek nariadil, aby sa kolóna vyhla centru mesta a vybrala sa priamo po nábreží. Túto informáciu však zabudli oznámiť šoférovi luxusného faetonu, ktorý potom nesprávne odbočil. Musel preto cúvať, až sa dostal pred lahôdkarstvo Moritza Schillera, kde na chvíľu s autom zastal. Tým sa vzdialil ochranke a zhodou náhod zastal pri dave, v ktorom číhal ďalší atentátnik Gavrilo Princip.
Bol to srbský nacionalista, 19-ročný študent gymnázia v Belehrade. Keď zbadal následníka trónu len dva metre od seba, nezaváhal, vystúpil z davu a spustil streľbu z revolvera.
Prvá strela zasiahol Žofiu do brucha a spôsobila jej sériu zranení, po ktorých vojvodkyňa vykrvácala. Druhá strela roztrhla krčnú tepnu Františka Ferdinanda a poranila mu priedušnicu. Zakrátko skonal aj on. Principa odsúdili na 20 rokov, o štyri roky však vo väznici zomrel. Čiže na sklonku svetovej vojny, ktorú nevdojak pomohol rozpútať.
Podľa nemeckého historika Jörna Leonharda svedčil tento atentát o „nepochopiteľnej naivite úradov“. Ale aj o priam šialenom fatalizme následníka trónu, ktorý ignoroval všetky varovania.
Čítajte viac Stranícke škriepky k nedeľnému obedu. Musí to tak byť?
Neprestrelená peňaženka
Ďalší pokus o atentát sa udial len 72 dní po vzniku Československej republiky, 8. januára 1919. Páchateľom bol opäť študent, iba 17-ročný ľavicový aktivista Alois Šťastný. Obeťou jeho útoku sa mal stať prvý ministerský predseda ČSR Karel Kramář. A motív atentátnika? Vyslovene politický. Šťastný považoval Kramářa za vrcholného predstaviteľa buržoázie a chcel mu zároveň prekaziť účasť na parížskej mierovej konferencii, ktorá prepisovala povojnovú politickú mapu Európy.
Vláda vtedy sídlila na Pražskom hrade, ochranu mala na starosti takzvaná hradná stotina zložená z legionárov. Okrem stráženia Hradu bola zároveň ochrankou prezidenta i premiéra.
Študent vyzbrojený 6-ranovým bubienkovým revolverom s krátkou hlavňou sa však bez problémov dostal až pred pracovňu premiéra. Ako sa mu to podarilo? Pochádzal z bohatej a váženej rodiny, zrejme preto. Dosť na tom, že o chvíľu už čakal s ďalšími žiadateľmi na prijatie.
Okolo druhej vyšiel z kancelárie Kramář s maliarom Karlom Langerom, ktorý ho tiež navštívil aj so svojím tajomníkom. Ten šéfa upozornil, že je tu ešte jeden čakateľ, Kramář namietol, že sa ponáhľa na zasadnutie vlády a nikoho už dnes neprijme. Šťastný sa predsedovi vlády z nepochopiteľných dôvodov uklonil a z troch metrov naňho dvakrát vystrelil. Prvá guľka prešla hrubým zimníkom a bundou Kramářa, aby uviazla v náprsnej taške s peňaženkou. Druhá sa vzpriečila a nevyšla z revolvera.
Kde v tej chvíli bola hradná ochranka? To nevieme. „Na chodbe bol okrem mňa iba vojenský sluha a nejaký starý lokaj v livreji,“ spomínal Šťastný v rozhovore s historikom Dušanom Uhlířom. „Kramář a tajomník zmizli za dverami kancelárie. Až potom pribehli odniekiaľ zdola tajní a po nich legionári a odzbrojili ma.“
Kramář pokračoval ešte v ten deň v naplánovanom programe a na druhý deň odcestoval do Paríža, akoby sa nič nestalo.
Foto: ARCHÍV
Šťastného postavili koncom júna 1919 pred Krajinský súd v Prahe a súdili ho spolu s Vladimírom Gregorom, ktorý páchateľovi zadovážil zbraň. Vypočul si verdikt – štyri roky straty slobody. Šťastný dostal za úkladnú vraždu v štádiu pokusu osem rokov ťažkého žalára. Prečo tak málo? Jednak išlo o mladistvého a jednak sa nepreukázala spojitosť s vodcom radikálnej ľavice Václavom Houserom, ktorý mal podľa jednej vyšetrovacej verzie Šťastného na trestný čin naviesť.
Ale už „do roka a do dňa“, v auguste 1920, prezident Tomáš G. Masaryk udelil Šťastnému milosť. Podľa historika Antonína Klimeka významnú úlohu pritom zohrala intervencia rodiny, predovšetkým otca Šťastného, ktorý sa krátko predtým stal v parlamentných voľbách poslancom za Čs. stranu socialistickú.
Čítajte viac Hľadali bič na nízku účasť. Vynašli povinné hlasovanie
"Nechcel som ho zabiť…“
Oveľa horšie ako Kramář dopadol zoči-voči atentátnikovi minister financií ČSR Alois Rašín. V Prahe v piatok 5. januára 1923 19-ročný anarchista Josef Šoupal ťažko zranil tohto reformného politika niekoľkými výstrelmi. Rašín potom v nemocnici zomieral šesť týždňov v ukrutných bolestiach.
Vládna ochranka sa stále nachádza v plienkach, lebo ako inak by bolo možné, že páchateľa si nevšimla už o mesiac skôr v budove ministerstva financií, kde prvýkrát striehol na svoju obeť a správal sa čudne. Teraz si na ministra počkal pred jeho domom a uštedril mu dve guľky z brovningu. Spôsobili zranenie miechy a ochrnutie dolných končatín.
Čo je príznačné, príslušníci pražského policajného riaditeľstva spočiatku nevedeli ani identifikovať obeť atentátu. V prvom hlásení ho charakterizovali ako „staršieho pána menšej postavy, ktorý chcel ráno nastúpiť do auta pred domom č. 6 v Žitnej ulici“. Až neskôr zistili, že ide o jednu z ústredných postáv československej vrcholovej politiky.
Slovenský denník blízky agrárnej strane v komentári k atentátu napísal: „Čím väčší politik, tým viac má nepriateľov.“
Podľa výsledkov vyšetrovania bol páchateľ – povedané dnešným slovníkom – osamelým vlkom s politickou motiváciou. Jeho prepojenie na komunistickú stranu sa nepodarilo dokázať.
„Nechcel som zabiť Rašína, ale Živnostenskú banku, zasiahnuť to, čo reprezentuje kapitalizmus, ktorý utláča tisíce mojich bratov,“ vyhlásil na súdnom pojednávaní.
Foto: Archív TASR
Atentát zásadne zmenil politickú scénu v Československu a urýchlil prijatie zákona, ktorý mal zabezpečiť nielen ochranu ústavných činiteľov, ale aj republiky. Bol to prvý zákon tohto druhu v histórii ČSR. Poskytoval ochranu už nielen prezidentovi a premiérovi, ale aj vybraným členom vlády a najvyššieho zákonodarného zboru.
Zároveň sa sprísnili postihy. Podľa paragrafu 7 za úmyselného zabitie či dokonca len za pokus spáchať tento trestný čin hrozilo páchateľovi doživotie. S vysokými trestami sa počítalo aj za schvaľovanie uvedených činov.
Preto prekvapuje, že atentátnika Šoupala poslal štátny súd v Brne za úkladnú vraždu „iba“ na 18 rokov do „ťažkého žalára zostreného štvrťročným pôstom a vždy 5. januára (výročie atentátu) temnicou“. Dôvod? Súd postupoval ešte podľa starého trestného zákona.
Čítajte viac Ploštinská apokalypsa. Osadníkov upaľovali a partizáni to sledovali z úkrytu
Šialenci medzi atentátnikmi
Medzitým ochrana ústavných činiteľov prechádzala vo svete i u nás vývojom. Zásadnejšie zmeny však nastávali až po tom, keď sa stalo niečo tragické. V Európe prijali vlády významné opatrenia v polovici 30. rokov po vražedných atentátoch na francúzskeho prezidenta Paula Doumera a juhoslovanského kráľa Alexandra I.
V bývalom Československu prevzalo ochranu najvyšších ústavných činiteľov najprv vojensko-obranné spravodajstvo a potom od roku 1938 štátna bezpečnosť, ktorá mala na starosti aj budovanie vládnej ochranky.
Po vojne táto prax pokračovala, pričom Praha nedôverovala príslušným orgánom na Slovensku. Len tak sa mohlo stať, že návšteve predsedu vlády na oslavách výročia SNP v auguste 1946 predchádzal „výsadok“ približne 300 príslušníkov ŠtB z Čiech.
Čím väčší politik, tým viac má nepriateľov.Slovenský denník po atentáte na ministra Aloisa Rašína
A čo pokusy o atentát s politickými motívmi po roku 1948? „Neprekročili rámec nereálnych úvah ich osnovateľov,“ odpovedal nám svojho času na túto otázku historik Jan Pešek. „Alebo existovali iba na papieri ako umelé konštrukcie Štátnej bezpečnosti.“
Z archívu Ústavu pamäti národa sa dozvedáme, že po prevzatí moci v ČSR komunistickou stranou vznikol na Slovensku vojenský organizovaný útvar, resp. oddiel pod názvom Jánošík. Ten mal na starosti aj ochranu štátnych a straníckych funkcionárov. Podliehal spočiatku ústrediu v Prahe a neskôr Krajskej správe ŠtB v Bratislave.
Situácia sa zmenila po federalizácii ČSSR v roku 1969, keď prišlo k rozšíreniu právomocí slovenských orgánov – vznikla republiková vláda s ministerstvami a od roku 1972 aj s vládnou ochrankou, ktorá podliehala federálnemu ministrovi vnútra.
Paradoxne o rok neskôr, 16. januára 1973, sa v Bratislave udial jediný atentát na ministra za celú históriu. Útočníkom bol 38-ročný zdravotne postihnutý elektrikár Ondrej Chalmovský z Prievidze. Desať rokov chodil po súdoch a márne sa domáhal odškodného za pracovný úraz. Napokon sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Bez problémov sa dostal na sekretariát ministra spravodlivosti Pavla Királyho, pritom v taške niesol po domácky vyrobenú výbušninu. Keď sa začal vyhrážať, že ju odpáli, ministrova sekretárka odbehla akože za šéfom a s neželaným návštevníkom zostal ministrov vodič.
Po chvíli sa objavil vo dverách muž s dvoma uniformovanými príslušníkmi bezpečnosti. Bol to riaditeľ sekretariátu. Chalmovský si ho zrejme pomýlil s ministrom a v strese stlačil spínač nálože. Výbuch zabil riaditeľa aj útočníka a vážne zranil vodiča. Minister, ktorý stál za dverami svojej pracovne, ohluchol na jedno ucho. Po atentáte vyšlo najavo, že Chalmovský sa predtým liečil na psychiatrii. Vládna ochranka bola posilnená…
Deväťkrát proti Mečiarovi?
Vyskytli sa pokusy o atentát na ústavných činiteľov po nežnej revolúcii alebo po osamostatnení Slovenska v roku 1993? Vladimír Mečiar síce už ako dôchodca tvrdil, že v čase svojho trojnásobného premiérovania zaznamenali bezpečnostné zložky deväť pokusov o jeho „usmrtenie“, ale zrejme ani jeden neprekročil „rámec nereálnych úvah“ potenciálnych páchateľov.
Zamestnávali tieto anonymné oznámenia alebo hlásenia tajnej služby Mečiarových ochrankárov? A ešte ako! Ani jedno nemohli brať na ľahkú váhu. „Mečiar bol politik, ktorého polovica národná milovala a polovica nenávidela,“ spomínal bývalý šéf vládnej ochranky Juraj Zábojník, dnes známy bezpečnostný expert. „Ísť s ním do davu bolo šialenstvo, museli sme byť mimoriadne ostražití.“