Ochrankári sú vedľa, ak chránenec nespolupracuje
V Spojených štátoch sa ochrana hlavy štátu a ďalších vrcholných predstaviteľov stala celoštátnou prioritou až po troch zastrelených prezidentoch.
Ako však píše historik Bieleho domu Joel D. Treese, tretí prezident USA Thomas Jefferson išiel na svoju inauguráciu v roku 1801 bez ochranky. Prvý pokus o atentát zažil siedmy prezident Andrew Jackson, ale páchateľ ho ani dvomi výstrelmi netrafil.
To už nemožno povedať o strelcovi Johnovi W. Boothovi, ktorý 14. apríla 1865 zastrelil v divadle Abrahama Lincolna. Mimochodom, prezidentovou ochranou vtedy poverili washingtonského strážnika, ktorý svoje miesto opustil, aby mal lepší výhľad na scénu. Tajná služba vznikla štyri mesiace po Lincolnovom zavraždení, ale nie na ochranu prezidenta. Mala brániť falšovaniu peňazí, vtedy veľmi rozšírenému. Prezidentskú ochranku zriadili až po ďalších dvoch atentátoch – na Jamesa A. Garfielda v septembri 1881 a Williama McKinleyho o 20 rokov neskôr.
Jeho nástupca Theodor Roosevelt mal dvoch ochrankárov z tajnej služby, nemal však rád ich ustavičnú prítomnosť. „Často im vykĺzol a nebezpečne sa vzdialil, čim ich privádzal do stavu paniky,“ približuje Treese.
Po vstupe do druhej svetovej vojny tajná služba zásadne zmenila areál Bieleho domu. Napríklad zakázala náhodné návštevy a zriadila strážne boxy obsadené agentmi a členmi policajnej jednotky. Americký systém ochrany sa stal vzorom pre ďalšie štáty, nevynímajúc európske.
Po vojne sa stupeň ochrany hlavy štátu a ďalších ústavných činiteľov ešte zvýšil, ale ani to nezabránilo ďalšiemu atentátu, tentoraz na prezidenta Johna F. Kennedyho v novembri 1963. O päť rokov neskôr zabil atentátnik jeho brata, senátora Roberta Kennedyho.
Posledný vražedný pokus o atentát sa v USA udial 30. marca 1981 a obeťou sa stal pred 10 týždňami inaugurovaný prezident Ronald Reagan. Útočil syn texaského milionára John Hinckley, ktorý chcel týmto činom upozorniť zbožňovanú herečku Jodie Fosterovú na svoju osobu. Postrelil okrem prezidenta jeho hovorcu do hlavy – ten zostal paralyzovaný na invalidnom vozíku – ďalej agenta tajnej služby a jedného policajta. Reagan vyviazol iba o vlások: po dvojhodinovej operácii mu vybrali guľku z pľúc, len kúsok od srdca.
Veľa sa potom diskutovalo o správaní ochranky (prezidenta zasiahla odrazená guľka, keď sa ho bodyguard snažil dostať do pristaveného automobilu). Historik Bieleho domu William Seale aj v tejto súvislosti opisuje prezidentskú ochranu ako „proces učenia, keď prezident a tajná služba sa usilujú prispôsobiť jeden druhému“. A dodáva: „Ochrankári veľa nezmôžu, ak chránená osoba nechce spolupracovať.“