Volebné právo pre 16-ročných? Kedysi musel byť volič starší, vzdelaný a ešte aj...

Pred 150 rokmi začal platiť v Uhorsku – a Slovensko bolo vtedy jeho súčasťou – nový volebný zákon. Vekovú hranicu pre voľby do Uhorského snemu stanovil na 20 rokov.

Na tie časy to bol progresívny limit. Vo Francúzsku, v Anglicku či Taliansku mali vtedy právo voliť až 21-roční.

Zato v Spojených štátoch, Prusku alebo v Austrálii smeli hlasovať len muži od 24 rokov (ženy ešte nemali volebné právo).

A v Belgicku, Holandsku, Nórsku či Španielsku bolo podmienkou voliteľnosti dosiahnuť aspoň 25 rokov. Rekordne vysokú vekovú hranicu pre účasť vo voľbách malo Dánsko – 30 rokov.

Čítajte aj Hľadali bič na nízku účasť. Vynašli povinné hlasovanie

Toto medzinárodné porovnanie urobil kedysi historik Michal Potemra, znalec uhorského volebného systému.

Naši predkovia vychádzali z premisy, že len životná skúsenosť a múdrosť sú predpokladmi zodpovedného rozhodovania sa pri voľbe zástupcov ľudu do zákonodarných zborov.

Mimochodom, 30-ročný muž pred 150 rokmi už mohol byť takpovediac za zenitom. Priemerná dĺžka dožitia ľudí v Európe sa vtedy pohybovala medzi 36 až 42 rokmi.

Päťdesiatročný muž sa považoval za kmeťa. Boli, pravda, výnimky z pravidla (cisár František Jozef I., zároveň kráľ český aj uhorský, sa dožil 86 rokov), tu však máme na zreteli priemerné hodnoty.

Koľkokrát si mohol priemerný Dán zahlasovať vo voľbách, ak ho prvýkrát pustili do volebnej miestnosti až v tridsiatke?

Volič musel byť vzdelaný aj majetný

Vekový prah 20 rokov pre nadobudnutie voliteľnosti vyzerá v uvedených reláciách ako nízky len preto, lebo dosiaľ sme nespomenuli ďalšie podmienky.

Ak ste pred 150 rokmi chceli v Uhorsku získať volebné právo, museli ste vyhovieť ešte tzv. majetkovému, resp. daňovému cenzu.

To znamená, že vás uznali za oprávneného voliča len vtedy, ak ste platili domovú daň a v prípade, že ste žili na vidieku, tak poľnohospodársku daň z čistého výnosu vo výške aspoň 18 zlatých.

Obchodníci a remeselníci okrem toho museli platiť aj daň z príjmu minimálne vo výške 105 zlatých. Pričom v jednotlivých regiónoch a mestách, ale aj v závislosti od živností sa táto daň mohla líšiť.

Pre lepšiu predstavu: murár si zarobil v tom čase priemerne 35 zlatých mesačne a úradník – 25 zlatých. Pánsky oblek stál v roku 1883 okolo 15 zlatých, kabát od 11 do 25 zlatých, kilogram masla jeden zlatý a 10 grajciarov, kilo múky – 20 grajciarov, liter vína – 15 až 30 grajciarov (1 zlatý = 100 grajciarov).

Od voliča sa okrem toho požadovalo vzdelanie, na základe ktorého mohol zastávať nižšie úradnícke miesto, čiže aspoň stredoškolské.

Preto napríklad v osemtisícovej Turzovke spĺňalo vtedy spomínané podmienky iba 10 voličov: farár, kaplán, štyria krčmári a štyria živnostníci. Každý z nich mal určite viac ako predpísaných 20 rokov.

V celom Uhorsku tieto podmienky umožňovali voliť len malému percentu mužov. Podľa Petra Šoltésa z Historického ústavu SAV malo právo voliť iba šesť percent obyvateľov, teda 25 percent dospelej mužskej populácie.

Pripomeňme, že v Uhorsku „obyčajní“ ľudia, presnejšie muži, mohli voliť iba do dolnej komory parlamentu. Horná bola vyhradená pre dedičných členov, čiže pre vysokú šľachtu, svetských a cirkevných hodnostárov. Ďalší ju dostávali od panovníka za zásluhy a vernosť.

Právo voliť a byť volený do dolnej komory však nemal muž, ktorý sa previnil proti paragrafu 172 trestného zákonníka, t. j. ten, kto „poburoval“ proti maďarskej národnosti.

„A keďže v Uhorsku každý, kto miluje svoju materinskú reč, kto povie či napíše slovo na jej obranu, kto vzdoruje proti maďarizácii, už ,poburuje proti maďarskej národnosti’, to potom značí, že všetci slovensky zmýšľajúci nemôžu ani voliť poslanca, ani vypísať kandidatúru na poslanecký mandát,“ písal koncom februára 1908 v Listoch z Uhorska Svetozár Hurban Vajanský.

V roku 1913 schválil parlament nový uhorský zákon o voľbách. Ten síce rozšíril okruh oprávnených voličov iba nepatrne, zato sprísnil podmienku veku v kombinácii s dosiahnutým vzdelaním.

Volieb sa podľa tohto zákona mohli zúčastniť muži v rozpätí 24 rokov (ak mali ukončenú aspoň strednú školu) až 30 rokov (negramotní).

Pričom u mužov s nižším ako stredoškolským vzdelaním a u negramotných zákon stanovil ďalšiu podmienku – uhradenú daň (už v korunách, ktoré po menovej reforme nahradili zlatky).

U negramotných bola čiastka najvyššia – 40 korún, čo bol v tých časoch veľký peniaz. V roku 1913 sa kúpna sila rakúsko-uhorskej koruny takmer vyrovnala švajčiarskemu franku a za jednu korunu ste mohli kúpiť napríklad 1,5 kg cukru.

Podľa dobových štatistík sa priemerný zárobok poistenca pohyboval v tom čase od troch do štyroch korún denne.

Nový volebný zákon sa však nikdy neuplatnil v praxi. Zabránili tomu vojnové udalosti a následne zánik Uhorska a celej habsburskej monarchie.

ČSR prvá znížila volebný vek na 18 rokov

Na troskách Rakúsko-Uhorska vznikla Československá republika. Jej prvá ústava a volebné zákony z roku 1920 už nepoznali majetkový, resp.

daňový ani vzdelanostný cenzus. Zaviedli všeobecné, rovné, priame a tajné hlasovanie, ale pre oprávnené osoby zároveň uzákonili – až na výnimky – povinnosť voliť.

A ako to bolo s vekovými limitmi? Volieb do hornej komory parlamentu (Senátu) ste sa mohli zúčastniť, ak ste mali aspoň 26 rokov, vo voľbách do dolnej komory (Snemovne) stačilo mať 21 rokov.

V roku 1920 sa konali aj prvé parlamentné voľby v ČSR. Na Slovensku sa ich zúčastnilo viac oprávnených voličov ako za predchádzajúcich desať rokov v celom Uhorsku. Prvýkrát v slovenských dejinách totiž hlasovali aj ženy.

„Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!“ Aj takéto výzvy zazneli v rámci predvolebnej agitácie.

Veková hranica pre výkon volebného práva sa potom znížila až v obnovenom Československu po druhej svetovej vojne. Zákonom z roku 1946 sa upravila na 18 rokov.

Málo sa o tom vie, ale ČSR sa stala prvým štátom, ktorý takto znížil volebný vek. Pravda, bolo to v čase, keď voliť u nás smeli len príslušníci slovanských národov.

Benešove dekréty zbavili Nemcov a Maďarov, ako aj všetkých kolaborantov s nacistami občianskych práv. Volebné právo pre tieto menšiny obnovil až zákon o voľbách v roku 1954.

Ale vráťme sa k načatej téme. Osemnásťroční Briti mohli ísť prvýkrát k volebným urnám v roku 1969, Nemci v Západnom Nemecku – v roku 1970, Američania v Spojených štátoch o rok neskôr, mladí Francúzi – v roku 1974 a Švédi až v roku nasledujúcom. Údaje máme z výskumov britského historika Adriana Binghama.

Za zmienku stoji najsilnejší argument stúpencov takéhoto posunu vekovej hranice v USA. „Ak mladí muži mohli narukovať na vojnu v 18 rokoch, prečo by nemali mať právo v tomto veku aj voliť,“ približuje americký bádateľ Mark Sanders. Na vysvetlenie: v tom čase vrcholila vojna vo Vietname.

Na ďalšie zníženie veku vo volebnom práve bolo treba čakať dlhšie ako štvrťstoročie.

Voliči tínedžeri? Nebláznite!

Diskusie o znížení vekovej hranice na 17 alebo 16 rokov sa začali na Západe už v 80. rokoch minulého storočia. Odvtedy sa totiž datuje prudký pokles účasti voličov v parlamentných i ďalších voľbách v celom priemyselne vyspelom svete.

„Pritom miera účasti vo voľbách sa všeobecne označuje za jeden z dôležitých indikátorov demokracie,“ prízvukuje Edward Fieldhouse, profesor politických vied na Univerzite v Manchestri. Niektorí jeho kolegovia idú ďalej a trvalý pokles záujmu občanov o voľby považujú za prejav vážnej krízy modernej demokracie.

Čítajte aj Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie

Podobný trend bolo možné pozorovať už pred polstoročím v Spojených štátoch. Kým v roku 1960 sa na voľbách prezidenta USA zúčastnilo ešte 65 percent oprávnených voličov, v ďalších piatich voľbách ich bolo stále menej. Varovné zvony však zazneli až v roku 1996, keď v deň volieb ostalo doma viac Američanov, ako sa ich vybralo do volebných miestností.

Americký politológ Thomas Petterson to považuje do istej miery za záhadu. Veď od roku 1960 sa v populácii USA trojnásobne zvýšil počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí, kým počet negramotných klesol na zlomky percenta. Prečo sa teda občania odvracajú od účasti na veciach verejných?

„Určite za to môže aj generačná výmena,“ predpokladá Petterson. „Občiansky zmýšľajúcu generáciu formovanú veľkou hospodárskou krízou a druhou svetovou vojnou postupne nahradila generácia, ktorá inklinuje skôr k súkromiu a ktorá detstvo i dospievanie prežila bez väčších kríz. Dnešní mladí ľudia sú menej politicky zainteresovaní aj informovaní, než ktorákoľvek predchádzajúca kohorta ich predchodcov v rovnakom veku.“

Podobná situácia nastala aj v Kanade. Preto sa už v roku 1991 tamojšia Kráľovská komisia pre volebnú reformu zaoberala otázkou zníženia volebného veku na 16 rokov.

Jeden z jedovitých kanadských komentátorov to glosoval slovami: „Hľadá sa najľahšia a najlacnejšia cesta, ako vrátiť demokracii pôvodnú podobu vlády ľudu. A tak chcú zapojiť do volieb 16-ročných, ktorí väčšinou nemajú o politike a politikoch ani poňatia. Namiesto toho, aby dospelým, ktorí sa od politiky znechutene odvrátili, ju urobili znovu príťažlivou.“

Komisia si však objednala výskum verejnej mienky, ktorý dospel k záveru, že väčšina Kanaďanov, vrátane mladistvých, nepodporuje zníženie volebného veku. A zníženie volebného veku sa odložilo na neurčito.

Rakúsko prvé dalo „zelenú“ mladistvým

Vo Veľkej Británii vzniklo asi prvé masové hnutie za zníženie vekovej hranice z 18 na 16 alebo 17 rokov, a to v januári 2003. Koalícia mládežníckych organizácií, politických strán a ďalších priaznivcov spustila neskôr veľkú kampaň, ale zatiaľ neuspela.

V susednom Rakúsku mali vysokú volebnú účasť (viac ako 90 percent) takisto po vojne a dovtedy, kým v krajine existovala povinnosť voliť.

Rušili ju postupne od roku 1982 do roku 2004, keď prestala platiť v posledných dvoch z celkového počtu deväť spolkových krajín. Ale voľby do Európskeho parlamentu takmer polovica Rakúšanov ignorovala už koncom 90. rokov.

Je pomerne paradoxné, že ako prvé na svete sa odhodlalo zapojiť do volebných procesov 16-ročných práve konzervatívne Rakúsko.

Tamojší zákonodarcovia to schválili v roku 2007 a už v nasledujúcom roku mohli tínedžeri hlasovať vo voľbách do národného parlamentu, v roku 2008.

Do eurovolieb ich pustili v nasledujúcom roku a v roku 2010 sa 16-roční Rakúšania prvýkrát zapojili aj do volieb prezidenta republiky.

Rakúsky vzor sa medzitým rozhodli nasledovať v Nemecku. Tam však boli opatrnejší a najprv si ho overovali v piatich zo 16 spolkových krajín v komunálnych voľbách.

Podobne začali postupovať v Británii a takisto len pozvoľna. Doposiaľ pustili mladistvých k urnám komunálnych volieb na ostrovoch Jersey, Guernsey a Man (má okolo 85-tisíc obyvateľov).

Aj v USA sa prednedávnom dali cestou experimentovania na miestnej úrovni. Šestnásťročných vyskúšali v komunálnych voľbách v Berkeley (Kalifornia) a v Takoma Park (Maryland) na východnom pobreží.

Prvým veľkým mestom, ktoré by zaviedlo novinku, sa mohlo stať San Francisco. Ale dva doterajšie pokusy ju presadiť nevyšli, práve prebieha tretí. Odborníčka na problémy mladých ľudí v tomto meste Joy Zhan podporuje zámer všetkými desiatimi.

„V 16 rokoch môžu tínedžeri začať pracovať a tým pádom platiť dane,“ argumentuje. „Môžu získať vodičský preukaz, poľovnícky lístok aj letecký preukaz, a tak nechápem, prečo by nemohli zodpovedne voliť starostu a členov mestskej rady?“

Nie sú dostatočne informovaní?

Vráťme sa späť do Európy. V roku 1915 schválil účasť 16-ročných v komunálnych voľbách estónsky parlament. Vlani sa však „utrhlo“ Belgicko, ktoré pripustilo neplnoletých hneď do parlamentných volieb. Išlo zhruba o 300-tisíc mladých ľudí.

A keďže v Belgicku je volebná účasť zo zákona povinná, tamojší ústavný súd rozšíril túto povinnosť aj na 16-ročných. „V opačnom prípade by išlo o diskriminačné zaobchádzanie s voličmi rôzneho veku,“ zdôvodnil súd vo svojom náleze.

Na samosprávnej úrovni môžu neplnoletí dnes voliť v siedmich štátoch EÚ. V piatich aj do eurovolieb, kde býva účasť voličov najnižšia.

V ďalších krajinách sa o možnosti vsadiť na tínedžerov diskutuje. Napríklad v susednom Česku už od roku 2003. Dvaja lidoveckí poslanci (KDÚ-ČSL) vtedy navrhli, aby sa uzákonilo volebné právo neplnoletých, ktoré by za ne vykonávali ich rodičia. Kritici návrhu namietali, že kresťanským demokratom nejde ani tak o podporu rodiny, ale o snahu získať ďalšie hlasy.

Dnes v českých diskusiách prevláda kompromisný názor, že do volebnej arény treba postupne púšťať aj 16– alebo 17-ročných, ale až po nevyhnutnej príprave v školách (ako sa to deje v Rakúsku) a potom ich vyskúšať najprv v samosprávnych voľbách.

Na Slovensku podobne, ako aj v ďalších štátoch EÚ zaznievajú proti znižovaniu volebného veku rovnaké dôvody. Voličské zoznamy pri všeobecných voľbách by sa u nás rozšírili približne o 100-tisíc mien 16– a 17-ročných, ale za akú cenu? Tínedžeri nie sú dostatočne informovaní o politike a o rozhodnutiach, ktoré môžu ovplyvniť svojím hlasovaním. To je najčastejší argument.

Ďalší sa opiera o vedecké poznatky z neurologických výskumov o vývoji mozgu. Mozgové štruktúry u mladistvých sa naďalej vyvíjajú a dozrievajú.

Tento proces sa v súčasnosti predlžuje a trvá až do 25 rokov. „Ide to ruka v ruke s vývojom kognitívnych (poznávacích) schopností a regulácie emócií,“ to je záver, s ktorým prišiel britský vedecký časopis Lancet v roku 2018.

Potom sú však neurológovia a biológovia, ktorí zas hovoria, že v 16 rokoch sú mladí kognitívne na tej istej úrovni ako mladí dospelí.

Tak si vyberte…

Rakúski tínedžeri radšej demonštrujú ako hlasujú

Ako prijali 16-roční v Rakúsku možnosť zúčastniť sa všeobecných, prezidentských aj európskych volieb? A ako hlasovali v týchto voľbách?

Prvý komplexný výskum týchto otázok uskutočnili bádatelia z Viedenskej univerzity už v roku 2012, čiže päť rokov po schválení zákona o znížení volebného veku.

Výskumníci porovnali zistenia u štyroch vekových skupín do 30. roku. Skupina 16– až 17-ročných prejavila druhý najvyšší záujem o politiku. „Ich znalosti o politike však boli o niečo slabšie než u ďalších troch skupín,“ dodáva vedúci tímu profesor Markus Wagner.

Ukázalo sa, že z hľadiska volebnej účasti nie je problematickou skupina 16– až 17-ročných, ale 18– až 19-ročných.

Z odpovedí oslovených tínedžerov vo výskume však vyplynulo, že by sa radšej zúčastnili pouličných politických demonštrácii ako všeobecných volieb.

Aj ich účasť vo voľbách bola podstatne nižšia ako starších Rakúšanov. Ale tí, čo prišli zahlasovať, sa podľa výsledkov výskumu nerozhodovali menej kvalitne alebo menej uvedomelo ako staršie skupiny voličov.

Potvrdili sa však hypotézy, že neplnoletí voliči častejšie hlasovali za tzv. protestné strany, aj za populistov z radikálnej pravice. Mnohí tiež odovzdali svoje hlasy "zeleným“.

Čítajte aj Stranícke škriepky k nedeľnému obedu. Musí to tak byť?

Z novších výskumov vyplynulo, že mladá rakúska generácia je síce viac proeurópska ako staršie ročníky, napriek tomu aj u tínedžerov prevláda záujem o vnútroštátne voľby nad eurovoľbami.

V učebných osnovách stredných škôl preto vzdelávacie centrá doplnili informácie o význame EÚ a o fungovaní spoločných európskych inštitúcií.

Napriek tomu záujem o voľby i volebná účasť mladistvých od volieb k voľbám kolíše, a to aj dosť výrazne. „Ešte to nie je udržateľne vysoká a rastúca účasť, ale trend je pozitívny,“ konštatoval pred časom Paul Schmidt z Rakúskej spoločnosti pre európsku politiku.