Útok na Apolku: Spŕška leteckých bômb nad Bratislavou. Ako to pred 80 rokmi vnímal svet?

Slováci v zázemí prvýkrát pocítili hrôzy druhej svetovej vojny vlastne až v piatok predpoludním 16. júna 1944.

„Všetko sa udialo medzi 10. hodinou, 12. minútou a 10. hodinou, 21 minútou,“ spomínal po vojne Václav Veselý, v čase náletu prevádzkový chemik. „Na Apolku sa zniesol dážď bômb.“ Podľa zistení Petra Schumichrasta z Vojenského historického ústavu ich bolo 1 506.

Na rafinériu Apollo, Zimný prístav a železničný Štefánikov most v Bratislave zaútočilo 158 bombardérov B-24 Liberátor 15. leteckej armády USA. Krylo ich 35 stíhačiek typu Mustang a Thunderbolt.

Brány uzavreté, sirény mlčali

Prilietali v štyroch vlnách a za tých deväť minút zhodili 369 ton leteckých bômb, ktoré zničili 80 percent výrobných kapacít Apolky vrátane jej nového závodu, dostavaného iba pred siedmimi mesiacmi.

Pripomeňme, že od roku 1939 vlastnil bratislavskú rafinériu nemecký chemický koncern I. G. Farben, ktorý investoval do jej nových prevádzok.

Čítajte aj Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov

Z 21 lodí nachádzajúcich sa v prístave bol po bombardovaní schopný plavby len jeden parník. Osemnásť plavidiel nálet úplne zničil, dve ťažko poškodil (bolo medzi nimi šesť vlečných a štyri tankové člny). Väčšina lodí sa potopila aj s nákladom. Zdevastované boli sklady plné tovaru.

No nielen to. Nálet neprežilo 72 zamestnancov továrne, v ktorej okamžite prepukol obrovský požiar. Medzi obeťami bol aj robotník Ondrej Kosztolányi. Jeho syn Gejza mal vtedy iba päť rokov, ale strašné udalosti tohto dňa si niesol v pamäti celý život.

"Pozostalí obetí hľadali po nálete svojich blízkych medzi zohavenými telami,“ spomína. "Otca sme nakoniec našli, ale nemal nohu, nemal ruku…“

V júni 1944 sa prelety angloamerických bombardovacích zväzov nad Bratislavou stali takmer dennou skutočnosťou. Na mesto síce bomby nezhadzovali, napriek tomu každý prelet spôsobil letecký poplach.

Podľa zistení Ľubice Káznerovej z Historického ústavu SAV si Bratislavčania na kvílivé sirény postupne zvykali. Nemci však považovali neprestajné odbiehanie ľudí do krytov za zdržiavanie od práce.

Po nejakom čase preto vydali pokyn, že vyhlásenie poplachu nie je ešte dôvodom na opúšťanie výrobnej prevádzky alebo areálu závodu.

Navyše v kritickom čase 16. júna 1944 sirény na niektorých miestach Bratislavy nefungovali pre výpadok elektrického prúdu.

„Otec nemusel zomrieť, ani jeho spolupracovníci, keby nemecké vedenie Apolky umožnilo robotníkom pred náletom odísť do krytov a keby dovolilo počas bombardovania otvoriť brány,“ tvrdil Kosztolányi.

Nemecká spravodajská služba (Sicherheitsdienst) v tajnej správe zaslanej do Berlína v júli 1944 hlásila niečo iné:

„Väčšina zamestnancov bola v podnikových protileteckých krytoch, vybavených výstrojom, kyslíkovými prístrojmi a proviantom na sedem dní. Kryty však netesnili, preto horiaci olej a benzín prenikli dovnútra.“

Prečo si americké bombardéry vybrali za hlavný cieľ útoku Apolku? Odpovedať predpokladá začleniť udalosť do širšieho kontextu tých čias.

Za odplatu ešte väčšia odplata

Druhá svetová vojna sa v Európe neodvratne schyľovala k svojmu zavŕšeniu. Vojská Červenej armády hnali nemeckú armádu z územia Sovietskeho zväzu a už stáli pred horskými hradbami Karpát.

Američania spolu s Britmi ešte v auguste 1943 obsadili Sicíliu. V priebehu troch mesiacov sa prebojovali do Neapola a 4. júna 1944 dobyli Rím.

O dva dni nato sa spojenecké vojská vylodili na francúzskom pobreží, pričom na inom mieste, než predpokladali Nem­ci.

„Dejiny vojnového umenia nepoznajú žiadnu operáciu, ktorá by svojím rozsahom, koncepčnou šírkou a dokonalosťou vykonania zniesla porovnanie s vylodením v Normandii,“ takto ju ocenil Josif Stalin v dlhom telegrame Winstonovi Churchillovi.

Samozrejme, britskému premiérovi bolo jasné, že sovietsky vodca mu lichotí, mysliac predovšetkým na vlastné záujmy. Overlord a otvorenie západného frontu prišlo Moskve veľmi vhod, keďže práve pripravovala letnú ofenzívu svojich vojsk – ich vpád do strednej Európy.

Tých desať dní bolo pre západných spojencov veľmi ťažkých. Darmo, že na pobreží Normandie mali už takmer 330-tisíc vojakov aj s technikou, pri postupe do vnútrozemia Francúzska narážali na tvrdý odpor. Stačí spomenúť boje o mestečko Caen, ktoré trvali celé týždne.

Nemci dostali posily v podobe 15 divízií, z toho štyri tankové. Navyše už v noci z 12. na 13. júna začali ostreľovať Londýn svojou tajnou zbraňou, raketami V-1 a V-2.

Briti ich nazvali „bzučiacimi bombami“. Jeden z pozorovateľov napísal: „Takáto bomba vám pri lete rachotí ako stará fordka rútiaca sa do kopca.“

Churchill v pamätiach uviedol: „Táto nová metóda útoku znamenala pre obyvateľov Londýna vari ešte väčšie bremeno, než boli nálety v rokoch 1940 a 1941.“

Jedna z rakiet zasiahla významný londýnsky kostol počas nedeľnej omše. Výsledok? Vyše 130 mŕtvych a ďalšie desiatky ťažko zranených.

Nemci nazvali V-1 a V-2 „zbraňami odplaty“. Sami však tým vyvolali odplatu protivníka, lebo západní spojenci obnovili bombardovanie nemeckých miest s ešte väčšou intenzitou. A zaútočili aj na metropoly nemeckých satelitov. Bratislava nebola výnimkou.

Bomby si nevyberali

Dostávame sa k odpovedi na otázku, ako nálet na Apolku súvisel s operáciou Overlord.

Spojenci v záujme rýchlejšieho postupu vo Francúzsku potrebovali ničiť zásobovacie cesty nepriateľa, jeho infraštruktúru. Tankové zbory i letecké zväzy záviseli od včasných dodávok pohonných hmôt, mazív a podobne.

Preto Američania i Briti zaradili medzi prvoradé úlohy pustošenie naftových polí, likvidáciu rafinérií a chemických prevádzok nepriateľa.

Rafinéria Apollo patrila podľa americkej rozviedky medzi desať najväčších výrobcov ropných produktov v strednej Európe, ale nebola jediná.

V piatok ráno 16. júna 1944 vzlietli bombardéry B-17 a B-24 z americkej základne v Lacce (južné Taliansko), aby zaútočili aj na ropné rafinérie vo Floridsdorfe, Kograne, Lobau, vo Schwechate a na sklad paliva vo Winterhafene (všetko v oblasti Viedne).

Ešte predtým, než prvá formácia bombardérov so sprievodom mustangov doletela nad Bratislavu, v priestore Dunajskej Stredy musela čeliť útoku nemeckých stíhačiek. Tie tri americké stoje zostrelili.

Keď sa už Američania dostali nad Bratislavu, okrem delostrelectva a protivzdušnej obrany ich nemal už kto ohroziť. Slovenská 13. letka ôsmich stíhačiek síce vyštartovala z Piešťan, ale nad Bratislavu doletela neskoro, už po nálete.

Napriek tomu straty utrpeli aj americké stroje – slovenskí delostrelci dva zostrelili a jeden vážne poškodili.

Bomby však nepadali iba na strategické ciele. Druhá vlna amerických lietadiel už totiž nevedela pre kúdoly čierneho dymu zamerať cieľ a bomby dopadli na ďalšie časti mesta.

Navyše, presnosť zameriavania pri bombardovaní mala v tých časoch ďaleko od dokonalosti. Americký znalec problematiky Stephen L. McFarland píše, že iba 16 percent zhodených bômb dopadlo do vzdialenosti 1 000 stôp (304 m) od zameriavaného cieľa. Koľko asi ich bolo treba zhodiť, aby ho trafili?

Nálet si odniesla budova dnešného Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží, budova ministerstva dopravy i budova Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí.

Bomby spôsobili značné materiálne škody aj obytným domom na Drevenej ulici, Suchom mýte, na Tehlovej a Vysokej ulici, Karadžičovej a Grösslingovej a inde.

Žiaľ, obete boli aj medzi civilistami. Celkove zahynulo počas náletu v Bratislave 176 obyvateľov, ďalšie stovky utrpeli rôzne zranenia. Mesto malo vtedy okolo 150-tisíc obyvateľov.

Denník Slovák písal o teroristickom útoku, obviňoval Američanov, že ich bomby zasiahli "takmer výlučne obytné štvrte“ a zabíjali "predovšetkým deti a ženy“, čo nebola pravda.

Čítajte aj Lietadlá na úteku: Bombardéry, ktoré sa rozhodli pokračovať ďalej aj bez posádky

"Bratislavčania sú odvtedy nervózni,“ zapísal si spisovateľ František Hečko. "Kto môže, uteká z mesta, sťahuje sa, kto nie, už počas poplachu beží do hory, za mesto, preč spomedzi domov. Nik už neverí ani krytom, každý len preč, preč…“

Čo je horšie, bezprostredne po útoku sa stali v meste aj odsúdeniahodné veci. Zatiaľ čo záchranná služba poskytovala prvú pomoc zraneným a odvážala ich do nemocníc, zatiaľ čo dobrovoľní aj profesionálni hasiči bojovali s požiarmi, našli sa Bratislavčania, ktorí využili chaos a paniku na rabovanie.

A v prístave pristihli dokonca niekoľkých vojakov slovenskej armády, ako kradnú potraviny a alkohol z rozbombardovaných skladov. Vládne miesta museli vydať varovanie, že rabujúcim hrozí trest smrti.

Kto čosi vedel a kto zutekal

Bratislava bola v nasledujúcich dňoch plná chýrov o príčinách a dôsledkoch náletu. Niektoré sa neskôr potvrdili, hoci ľudácka propaganda sa ich usilovala popierať a skutočný stav vecí zahmlievať.

Ukázalo sa napríklad, že krátko pred náletom opustili mesto niektorí predstavitelia vlády a manažéri Apolky. Hodinu pred náletom sa vzdialil z mesta a vrátil sa až 19. júna 1944 personálny šéf Apolky Vojtech Hudec a ďalší člen vedenia továrne. Akoby o blížiacom sa nebezpečenstve vedeli.

Šepkalo sa, že čosi naznačilo vysielanie londýnskeho rozhlasu v predvečer 16. júna.

V už zmienenom hlásení nemeckej bezpečnostnej služby sa uvádzalo, že pred 10. hodinou 16. júna odcestovali do Trnavy „na rybaciu hostinu“ minister vnútra Alexander Mach, minister dopravy Július Stano, šéf Úradu propagandy Tido J. Gašpar a ďalší vysokí vládni úradníci spolu s nemeckým veľvyslancom v Bratislave Hannsom Ludinom.

Propaganda pri vyvracaní dohadov o tom, že vedenie Apolky o nadchádzajúcom nálete niečo vedelo alebo tušilo, upozorňovala, že riaditeľ podniku Ernest Willig bol počas bombardovania v podniku a nemecký odborník inžinier Wenzel pri bombardovaní zahynul.

Čítajte viac Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky

Dlhý život po vojne mala legenda o priemyselnej špiónke, ktorá poskytla Američanom potrebné informácie pred útokom.

Hneď po ňom sa rozchýrilo, že na Židovskej ulici objavili tajnú vysielačku, ktorá navádzala americké lietadlá na ciele. To sa však nepotvrdilo. Nakoniec v roku 1968 vypátral „špiónku“ v Trenčíne reportér Juraj Vereš.

Bola zdravotnou sestrou na tamojšej onkológii, volala sa Beatrix Čelková, rodená Pospišilová, prezývaná Trixi. Na sklonku vojny v kritickom čase pracovala ako asistentka personálneho riaditeľa Apolky Hudeca.

Táto, vtedy iba 19-ročná, mladá žena skutočne dodávala o továrni dôverné informácie pre britskú tajnú službu, a to prostredníctvom ilegálnej odbojovej skupiny Justícia.

Pospíšilová mala preto aj po rokoch výčitky svedomia: „Darmo ma priatelia utešovali, že benzín, ktorý Apolka vyrobila, by priniesol stonásobne väčšie obete na fronte, aj tak ma to trápilo… “

Reakcie Slovákov na bombardovanie Bratislavy západnými Spojencami sa líšili. Ľudáci ho jednoznačne odsúdili, odporcovia Tisovho režimu podporili.

Tajná polícia zaznamenala viaceré „nepriateľské prejavy“ jednotlivcov. Profesorka na trnavskom gymnáziu sa mala vyjadriť, že "Angloameričania urobili v Bratislave elegantnú prácu“. A učiteľka ľudovej školy v Brestovanoch mala povedať:

„Za každú bombu, ktorá spadla na Bratislavu, by mal byť zastrelený jeden Nemec.“ Pred sídlom Deutsche Partai, nacistickej strany karpatských Nemcov, ktosi poznamenal: "Večná škoda, že bomba trafila múzeum, a nie túto budovu…“

Druhý nálet ju dorazil

Obavy, že Spojenci znovu zaútočia na Bratislavu, sa tak skoro nenaplnili. Zato 20. augusta 1944 prišla skaza na Štátnu rafinériu minerálnych olejov v Dubovej, vzdialenej vtedy osem kilometrov od Podbrezovej.

Nálet podobne ako v prípade Apolky uskutočnili bombardéry Liberátor 15. leteckej armády USA. Bolo ich, pravda, „iba“ 76, zato škody po bombardovaní neboli omnoho menšie. Zničili 70 percent zariadení a zásoby pohonných hmôt.

„Boli to kľúčové zásoby pripravené pre Slovenské národné povstanie, ktoré sa začalo už o deväť dní,“ upozornil historik SNP Ján Stanislav. „Nedá sa to však Američanom vyčítať: hoci československá exilová vlády v Londýne sa im snažila túto informáciu doručiť, nedostala s k nim.“

V tom čase západní Spojenci oslobodili už väčšiu časť Normandie na severozápade Francúzska a súčasne začali operáciu Dragoon (pôvodne Anvil) na juhu tejto krajiny.

Medzitým sa začala letná ofenzíva sovietskej armády, ktorá v priebehu niekoľkých dní rozdrvila nemeckú armádnu skupinu Stred. "Sovieti sú drzí ako opice,“ zapísal si šéf nacistickej propagandy Joseph Goebbels do denníka. "Vraj majú namierené na Berlín.“

A čo bolo s Apolkou? Úplne ju dorazilo druhé bombardovanie 20. septembra 1944. V ten deň bolo síce hlavným cieľom amerických liberátorov nemecké vojenské letisko Nový Dvor pri Malackách, ale ušlo sa aj beztak už vážne doráňanej rafinérii.

„Druhé bombardovanie Apolky bolo odpoveďou Spojencov na zvýšený význam rafinérie po strate ropných ložísk v Rumunsku po augustovom prevrate Bukurešti, keď krajina vystúpila z koalície s Nemeckom,“ pripomína historik Roman Holec. „Súčasne malo byť morálnou podporou Povstaniu, ktorého vojaci zvádzali ťažké boje s nemeckými jednotkami.“

Z tohto útoku sa Apolka už do konca vojny nespamätala. Po vojne sa ju pokúšali obnoviť a aj ju čiastočne obnovili.

V roku 1959 však prišlo k výbuchu krakových plynov – bežne odvetrávaných do ovzdušia – pri ktorom zahynulo šesť pracovníkov, z toho dvaja učni. O štyri roky nato takmer 70-ročná rafinéria zanikla.

Vo Vlčom hrdle totiž už vyrastal jej modernejší nástupca – Slovnaft.<PE>