Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy

Letné prázdniny sú tu. Študenti usilovne hľadajú brigády či prácu na mesiac - dva, aby si cez leto niečo zarobili alebo prilepšili k štipendiu. A vari v minulosti to bolo ináč?

29.06.2024 12:00
Gymnázium v Uhorsku Foto:
Pohľad do triedy gymnázia v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia.
debata

Minulosť ohraničíme v tomto prípade obdobím pred 100 až 200 rokmi. Väčšiu časť tohto historického úseku Slovensko ešte patrilo do Uhorska a Uhorsko do habsburskej monarchie. V školách vtedy vyrastalo a do života vstupovalo zakladateľské pokolenie slovenskej inteligencie.

Koncom júna lemovali ulice miest, v ktorých sídlili stredné školy, latinské nápisy „Vacationes hamebus“ (Máme prázdniny). Boli načmárané všade – na múroch, na plotoch, na bránach kriedami i farbami.

Ulicami kráčali rozjarení študenti, ktorí volali: „Vivat vacationes!“ (Nech žijú prázdniny!) a vyhadzovali do vzduchu klobúky. Tak to vyzeralo podľa spomienkovej prózy Terézie Vansovej (1857 – 1942) v Banskej Štiavnici, kde sa vtedy nachádzalo známe lýceum. Hrdina Vansovej prózy 14-ročný Paľko Šuška patril medzi dobrých žiakov, niesol domov svedectvo (vysvedčenie) vyšpikované emonenciami (z latinského emonentes), čiže „výtečnými“ známkami.

Maturanti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej... Foto: Múzem Prvého slovenského gymnázia Revúca
Maturanti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej Maturanti Prvého slovenského gymnázia v Revúcej okolo r. 1870.

Ale či už bolo vysvedčenie dobré alebo zlé, na letné vakácie sa tešila väčšina žiakov a študentov. V každej triede sa našlo iba zopár jednotlivcov, ktorí si ju museli zopakovať a stratili pre to rok. No s odstupom času si to niektorí dokonca pochvaľovali.

Napríklad Ľudovít Holuby spomínal, že len vďaka tomu sa upísal botanike a dosiahol v nej neskôr skvelé výsledky. Ako 16-ročný študent prešporského (bratislavského) lýcea totiž prepadol, a pri opakovaní siedmej triedy spoznal kaplána Karola Csádera. Ten v školskom roku 1852/1853 zastupoval učiteľa botaniky a nadchol pre ňu aj mladého Holubyho.

Víkend voľby uhorsko Čítajte viac Volebné právo pre 16-ročných? Kedysi musel byť volič starší, vzdelaný a ešte aj...

Pre jedného záhaľka, pre iného drina

Okrem toho sa v každej triede našli dvaja-traja študenti, ktorí prepadli len z jedného predmetu a cez prázdniny sa museli doučovať, čiže pripravovať na opravnú skúšku (reparát). Preto letné voľno prežili „s divne zvierajúcim srdcom“, ako napísali jedny noviny.

Pravda, niektorí ani nie, lebo im mohlo byť absolútne jedno, aké známky na svedectve dostanú. Takíto študenti sústavne vynechávali vyučovanie, venovali sa iným aktivitám a najmä zábave. Mali vlastne celoročné prázdniny, a to nemuseli byť ani deťmi veľmi bohatých rodičov. Peniaze si však neustále pýtali z domu a rodičia im ich podľa možností a v dobrej viere posielali do Prešporku, Šoporne, Prešova. A vôbec do tých miest, kde sídlili ich školy.

Bavieval som sa s peknými panskými frajľami, jedným slovom dňom i nocou som veselo po pansky žil.
Paľko otcovi v poviedke Čudák od Františka Urbánka

Spisovateľ František Urbánek (1854 – 1934) má takúto postavu v poviedke Čudák. Keď sa starý Šurian po štvrtom roku štúdií konečne prvýkrát dočká príchodu syna Paľka domov na letné prázdniny, nespoznáva ho. Vrátil sa na smrť chorý kostlivec. A keď sa ho pýta, čomu všetkému sa za tie jeho peniaze naučil, syn mu odpovedá:

„Ničomu inému, len tomu, čo ste si žiadali, naučil som sa pána hrať,“ odpovedal ľahostajne Paľko. „Pekne som sa šatil, na prechádzky chodil, víno, pivo pil, v karty hral, bavieval som sa s peknými panskými frajľami, jedným slovom dňom i nocou som veselo po pansky žil.“

A takto žil, kým nepremrhal celý rodinný majetok…

Našťastie, podobných Paľkov nebolo veľa, ostatní mohli cez prázdniny oddychovať, ale pozor, bol to väčšinou aktívny oddych. A akýže mohol byť vtedy aktívny oddych na agrárnom, rustikálnom, čiže vidieckom Slovensku?

Inzerát v novinách 1924. Foto: Archív autora
Inzerát v novinách 1924. Inzerát v novinách 1924.

„Pre mňa ani študentské prázdniny neboli záhaľkou,“ poznamenal vo svojom životopise kňaz, spisovateľ a dramatik Jonáš Zoborský (1812 – 1876). „Musel som žať, hrabať, v najlepšom prípade starať sa o včely.“ Letné vakácie sa postupne vyprofilovali ako dvojmesačné, čo však dlho platilo iba v mestách. Na slovenskom vidieku ešte aj koncom 19. storočia trvali letné prázdniny aj štyri mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu. Deti museli totiž rodičom pomáhať pri poľnohospodárskych prácach.

Zachovali sa denníkové záznamy známeho bibliografa Ľudovíta V. Riznera, ktorý celý život učil na ľudovej škole v Zemianskom Podhradí. „Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie,“ zapísal si Rizner 13. novembra (!) 1889. „Došlo 112 detí, chybuje ešte vyše 20.“

máj, oslavy Čítajte viac Baťa bral oslavy Prvého mája vážne. Jeho sprievody nemali chybu

Žobranie pre rodnú školu

Stredoškolák z menej solventnej rodiny (povedané dnešným jazykom) si cez letné prázdniny potreboval zarobiť na ďalšie štúdium. V ústrety mu pritom vychádzala aj alma mater, jeho škola, ale tak, aby z toho sama mala osoh. Svojich študentov totiž posielala v lete „suplikovať“.

Toto dnes už zabudnuté slovo znamenalo „vyberať peňažné príspevky pre školy“. Holuby vo svojich spomienkach nazval „suplikačku“ pravým menom – žobraním milodarov pre školu. Z dnešného pohľadu sotva pochopíme, prečo takou nevďačnou úlohou poverovali študentov a prečo práve cez prázdniny.

Nevďačnou ako nevďačnou, lebo až štvrtinu „vyžobraných“ peňazí si mohol ponechať suplikant na vlastné potreby. Tá suma mohla byť väčšia či menšia alebo aj nulová. Lebo nie každému suplikantovi sa zadarilo.

Študenti evanjelických gymnázií a lýceí navštevovali fary, kde na nich už čakali s milodarmi. Ale ako píše básnik a literárny kritik Ľudovít Kubáni (1830 – 1869) v spomienkovej próze Suplikant, veľa záviselo od rýchlosti a od počtu navštívených farností. „Kto bol prvý, najlepšie obstál a poslednému sa nemuselo ujsť nič. Preto pretekali sme sa my suplikanti pri vyhľadávaní týchto fár a dobrodincov,“ priznáva autor.

Študenti Foto: SVIT.SK
študenti Študenti

Treba tiež povedať, že bez suplikácií by v tých časoch nevyžila žiadna škola. Výnosy išli predovšetkým na chod alumnea (študentskej jedálne) a konviktu (internátu). Spisovateľ a publicista Michal Bodický, ktorý od roku 1864 navštevoval prvé slovenské gymnázium v Revúcej, nám zanechal svedectvo, ako také alumneum fungovalo:

„Mali sme tam obed a večeru, o raňajkách, desiatej a iných novovekých výdobytkoch sme neslýchali. Na obed sme mali polievku s mäsom, prívar (bôb, hrach, zemiaky, kapustu) a chlieb, na večeru to isté okrem mäsa.“

A koľko za to platili? Najmajetnejší, a tých bolo málo, platili 30 zlatých na celý rok,“ približoval Bodický. „A potom podľa majetnosti a pilnosti išlo to nadol.“

Rozdiel sa doplácal práve z milodarov, teda zo suplikácií. Ale niekedy ani tie nestačili. „Toľkých papajov (veľkých jedákov – pozn. red) bolo možno len tak vychovať, že okrem suplikácií robili sa i v samej Revúcej, i po okolitých obciach zbierky potravín,“ dodával Bodický.

Vík Husákové deti Čítajte viac Kedy si Slovenky povedali, že jedno dieťa stačí

Ako tovariši na vandrovke

Pre mnohých študentov, najmä chudobnejších, bola prázdninová „suplikačka“ obdobou vandroviek remeselných tovarišov, ich cestovaním za skusmi.

Škola určila stolice (župy), ktoré majú navštíviť. Zároveň každý vyfasoval suplikantskú knižku, do ktorej mu donori zapisovali peňažné dary. Čo nezapísali, to si suplikant mohol nechať pre seba.

„Dostal som trinásť stolíc, od zemplínskej pozdĺž oboch brehov Tisy až po Dunaj,“ spomínal prozaik a pedagóg Albert Martiš, ktorý v rokoch 1873 – 1876 študoval na učiteľskej prípravke v Prešove. „Majúc sa v čom preberať, vyznačil som si popri železniciach väčšie mestá a moja stratégia sa mi tak vydarila, že som do knižočky nazbieral tristošesťdesiat zlatých a do vačku, bez podpisu, pre seba šesťdesiat zlatých.“

Skúška dospelosti pred komisiou. Rok 1906. Foto: Kresba Martina Benku
Skúška dospelosti Skúška dospelosti pred komisiou. Rok 1906.

Patrila mu aj štvrtina z 360, a tak dovedna si zarobil na suplikačke 150 zlatých, čo už bol v oných časoch pekný peniaz.

Naše demokratické časy by nezniesli, aby študenti museli zbierať cez vakácie milodary.
denník Slovenský hlas

Dalo sa vďaka nemu udržať aj osem mesiacov na štúdiách a odbremeniť čiastočne rodičov.

Horšie pochodil cez jedny prázdniny Bodický, ktorý sa s priateľom vybral suplikovať na Dolnú zem medzi tamojších Slovákov. Vyzbierali síce spolu okolo 300 zlatých, no tých 75 zlatiek, čo im prislúchali ako zárobok, vynaložili na cestovné a splatenie nejakých dlhov.

Ale bez ohľadu na to, „boli to cenné skúsenosti a okrem toho, čo som vtedy, pravda, nevedel, vysuplikoval som si ženu, hoci som si išiel pre ňu až o 11 rokov,“ napísal Bodický. Budúcu manželku.

Boli však aj ďalšie zdroje prázdninových zárobkov, najmä pre prospievajúcich študentov. Volalo sa to repetítorstvo, a išlo vlastne o doučovanie slabších žiakov, ktorí v škole prepadli alebo mali reparát z nejakého predmetu.

Repetítorstvom sa živil napríklad budúci lekár a spisovateľ Gustáv Zechenter – Laskomerský, ktorý v 40. rokoch 19. storočia vychodil banskobystrické gymnázium a potom študoval medicínu v Pešti i vo Viedni. Z jeho spomienok sa dozvedáme, že za jednu hodinu dostával dve zlatky a 80 grajciarov. Okrem toho ho každú nedeľu pozvali do rodiny na obed.

Známy člen Štúrovej družiny, básnik Janko Francisci (1822 – 1906), vtedy študent prešporského lýcea, bol tiež počas jedných vakácií v Levoči takýmto domácim učiteľom. Pomáhal doučovať synčeka bohatej rodiny Probstnerovcov.

„A to mi jestvovanie obľahčilo i zabezpečenejším ma urobilo,“ uviedol Francisci vo vlastnom životopise.

Martin Strižinec Čítajte viac Stranícke škriepky k nedeľnému obedu. Musí to tak byť?

Od vakácií k prázdninám

Prekročme vymedzený dejinný rámec a aspoň na chvíľu priblížime situáciu po zániku Uhorska a zrode Československej republiky. Študenti v novom štáte už neboli odkázaní na prázdninové suplikácie, aby mali potom cez školský rok v jedálňach čo jesť a v internátoch nemuseli mrznúť.

„Naše demokratické časy by nezniesli, aby študenti museli zbierať cez vakácie milodary na svoje sociálne inštitúcie,“ tvrdil v tejto súvislosti denník Slovenský hlas.

Pozvoľne, ale isto sa menilo aj trávenie voľného času na vidieku, prestalo až natoľko závisieť od poľnohospodár­skych prác.

„Roľnícke rodiny sa všeobecne ponosujú, že si nevedia dať rady s deťmi – žiakmi meštianskych (základných) škôl, ktoré im cez vakácie nechcú pomáhať ani v domácnosti, ani na poli,“ písal pravidelný prispievateľ denníka Slovák začiatkom 30. rokov.

Sekularizácia, zosvetštenie zasiahlo aj školské prázdniny, ktoré strácali charakter niekdajších vakácií.

Pre školopovinné deti vznikali prázdninové osady a rôzne letné tábory. Okrem skautských zaznamenali rozvoj tábory YMCA, najväčšej mládežníckej organizácie na svete, ktorá zapúšťala korene aj na Slovensku. Známym sa stal najmä jej tábor v Malých Karpatoch pod zámkom Červený Kameň. Poskytol za prístupné ceny vhodnú rekreáciu pod odborným vedením aj deťom z menej situovaných rodín.

Inzerát detského tábora YMCA rok 1926. Foto: Archív autora
Inzerát detského tábora YMCA Inzerát detského tábora YMCA rok 1926.

Zvýšenú aktivitu vyvíjala cez leto kongregácia sv. Jána Bosca. Chlapcov z chudobných a neúplných rodín ubytovávali v takzvaných oratóriách, spoločenstvách pre prácu s mládežou. Mohli tam dochádzať aj chlapci zo susedstva a spoločne tráviť voľný čas pod vedením saleziánov.

Pre študentov stredoškolákov zostalo hlavným prázdninovým rozptýlením cestovanie. V predmníchovskej republike vznikali pre nich inštitúcie, poskytujúce na to výhodné finančné podmienky. Objavili sa lacné študentské nocľahárne.

A kde a ako si mohli zarobiť? Ak listujeme v starých predvojnových novinách, často narazíme na inzeráty typu „hľadám študenta na doučovanie“. Čiže naďalej sa núkalo repetítorstvo ako zdroj prázdninového zárobku.

Mnohí inzerujúci boli českí úradníci, četníci, poštári a, áno, aj učitelia, ktorí najmä v prvých rokoch ČSR prichádzali masovo na Slovensko pracovať a nevedeli po slovensky.

Inzeráty typu „Kto naučí po slovensky?“, „Hľadám študenta, ktorý vie slovenský pravopis“ boli veľmi frekventované v novinách.

Znie to paradoxne, ale aj mnohí slovenskí učitelia mali vtedy problémy so slovenčinou, lebo predtým učili na maďarských školách, ktoré sa zrazu poslovenčovali.

„Učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste (v Banskej Bystrici – pozn. red), nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné,“ spomínala Vansová. „A prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu.“

Ale platilo to aj o mnohých študentoch starších ročníkov gymnázií či iných stredných škôl. Neovládali slovenskú gramatiku, a zo slovenčiny mali maturovať. To vám bola situácia! A tak úrady pre nich zorganizovali cez prázdniny kurzy slovenského jazyka a literatúry…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #študenti #žobranie #letné prádzniny #letné brigády