Väčšina z nich nemá ešte ani tridsať rokov a už prišli o manželov. Zabili ich ruskí agresori

Len kto to prežil, môže rozumieť, hovoria ženy a deti zabitých ukrajinských vojakov. Silu ísť ďalej im vracajú terapeutické pobyty, ktoré môžu absolvovať aj vďaka darcom zo Slovenska.

28.06.2024 15:00
Tetyana Marko Foto:
Tetyana Marko organizuje terapeutické tábory.
debata

Včera spolu plakali pri karpatských skalách, o ktorých sa hovorí, že dávajú ženám silu. Objímali sa a boli vďačné, že v tom nie sú samy.

Dnes sa usmievajú a výskajú od nadšenia, keď sa môžu prehupnúť na zipline ponad roklinu a riečku. Tešia sa z radosti svojich detí. Tie sa okolo nás hrajú rôzne hry, vozia sa na koni, a, samozrejme, na zipline boli ešte pred nami.

Michalovce Ukrajina kamióny Čítajte aj EÚ a Ukrajina rozšírili dohodu o cestnej doprave

Deti si tu v tábore v mestečku Krivorvnya na západne Ukrajiny vyskúšajú ešte veľa vecí. Veselú oslavu Medzinárodného dňa detí, jazdu na offroadových džípoch, rafting, bazén, prechádzku po farmičke medzi zvieratami, arteterapie a hry od rána do zotmenia.

Ale aj ich mamy si tu liečia duše. Väčšina z nich nemá ešte ani tridsať rokov a už prišli o manželov, keď bránili svoju krajinu. Zabili ich ruskí agresori.

Tatiana a Andrij Kravčukovci. Foto: Jana Čavojská
Tatiana a Andrij Kravčukovci Tatiana a Andrij Kravčukovci.

Čas nelieči

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna. Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala sa vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nadránom ešte ozvať domov. Bojoval dvesto dní.

Občas sa mu podarilo zavolať domov. Mame, lebo Andrij bol tiež na fronte. „Máš čo na seba? Máš tam čo jesť?“ pýtala sa ho s tým, že mu čokoľvek pošle. „Mami, tam, kde sme, sa nič poslať nedá,“ mávol rukou.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. Neexistuje väčšia tragédia pre rodiča, ako prežiť smrť svojho dieťaťa. To je nespravodlivé. Aby zomrel mladý človek a rodičia tu zostali.

„Ako sa držia tvoji chlapci?“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje.

Je to správne? Nesprávne? Práca s traumou je ďalšou z úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou. Asi niet rodiny, ktorú by vojna bolestne nezasiahla.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrij dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dôjde, že syn je mŕtvy.

„Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to nezažije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha práve toto: odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky.

„Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“

Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď sa Andrijovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

Sedem dní prežitých bez sirén ohlasujúcich... Foto: Jana Čavojská
terapeutický tábor, ukrajinské deti Sedem dní prežitých bez sirén ohlasujúcich letecké útoky, v krajine, v ktorej nie je vojna neustálou hrozbou, malo na psychiku detí veľmi pozitívny vplyv.

Bodaj by pozdochýnali

Terapeutické tábory pre ženy a deti zabitých a zajatých ukrajinských vojakov organizuje Tetyana Marko. Sama si prešla rovnakou skúsenosťou: žila v Luhansku, jej prvý muž Andrij odišiel bojovať v roku 2014 a zabili ho.

Ona sa s ročným synčekom Kirilom na rukách ocitla sama a bez domova, lebo Luhansk zabrali separatisti. Jej mama zostala tam. Starala sa o svoju bezvládnu mamu, ktorá by nevládala odísť.

Vnuka dodnes nevidela. „Bodaj by už tie ruské suky pozdochýnali, aby som mohla konečne objať teba a Kirila,“ hovorieva Táni, keď spolu telefonujú.

Druhý Tetyanin muž, má callsign Markíz, bojuje v batalióne Azov. Keď sa začala plnoformátová vojna, ako hovoria Ukrajinci, letel so svojou jednotkou brániť Mariupoľ. Vraj si boli všetci vtedy vedomí toho, že je to pravdepodobne jednosmerná cesta.

Bojovali, zostali v bunkroch pod Azovstaľom, Andrej prežil a dostal sa do ruského zajatia. Tetyana mu vtedy každý deň písala správy.

Na hluchý telegramový účet. Nevedela, čo s ním je, či žije. Ale neúnavne mu písala o láske, o živote. Nakoniec sa jej vrátil. Po deviatich mesiacoch. Vychudnutý, dobitý. Ale živý. Dnes už znovu bojuje.

Tetyana bojuje tiež. Neúnavne pomáha – vysídlencom, ženám, ktoré prišli vo vojne o manželov, vojakom na fronte. Zbiera peniaze, nakupuje turnikety, generátory, oblečenie, vybavenie, ktoré v zákopoch potrebujú.

Organizuje tábory pre manželky a deti zabitých alebo zajatých vojakov. Ich súčasťou sú rôzne terapie, ktoré ich aspoň na chvíľu vytrhnú z beznádejného každodenného stereotypu. Pomáhame jej aj my prostredníctvom organizácií Berkat a Nezlomní.

Volodymyr Zelenskyj, Singapur Čítajte aj Lídri G7 sa dohodli - Ukrajina dostane 50 miliárd dolárov, pomôžu ruské aktíva

Vďaka darcom zo Slovenska sa podarilo zorganizovať už deväť turnusov tábora. V apríli bol jeden na východnom Slovensku. Teraz spolu s organizáciou All4Ukraine rozbiehame spoločnú iniciatívu Deťom Ukrajiny.

Chceme zabezpečovať terapeutické pobyty pre deti a rodiny, ktoré vo vojne stratili blízkych, pre deti z postokupovaných území a tie, ktoré žijú v blízkosti frontovej línie. Chceme vrátiť kúsok detstva toľkým deťom, koľkým len budeme vládať.

Vďaka darcom zo Slovenska sa podarilo... Foto: Jana Čavojská
terapeutický tábor, ukrajinské deti Vďaka darcom zo Slovenska sa podarilo zorganizovať už deväť turnusov.

Spomienky na ocka

S Tetyanou sme sa už dávnejšie rozprávali o pobyte na Slovensku. Bola presvedčená, že sedem dní prežitých bez sirén ohlasujúcich letecké útoky, v krajine, v ktorej nie je vojna neustálou hrozbou, bude mať na psychiku detí veľmi pozitívny vplyv. A to sa aj potvrdilo.

Na Slovensko ich v apríli pricestovalo 47 vo veku od osem do sedemnásť rokov. Pripravili sme pre ne program: akvapark, rozšírenú realitu, arteterapiu, vesmírny workshop, zoo, ekocentrum, lukostreľbu, ovoniavanie nezvyčajných parfumov, fotenie v kostýmoch… no ony boli šťastné, už keď sa mohli prejsť v lese, po mestách ako Košice a Prešov alebo večer pri ohni spievať pesničky, ktoré cez reproduktor púšťal zabávač Dima.

Postupne sa čoraz viac smiali. Len na fotkách sme videli, aké majú stále smutné oči. Nechceme sa vypytovať. Ako? A načo? Vieme, že ich ockovia nežijú. Bránili svoju krajinu a Rusi ich zabili. Niekedy sa rozhovoria samy. Nenápadná veta nám pripomenie, čo majú za sebou.

„Tridsať dní sme boli v pivnici, nemali sme čo jesť ani piť, som zvyknutý byť bez ničoho.“

„Náš pes celú noc plakal. Ráno nám prišli oznámiť, že ocka zabili. On akoby to vedel už večer predtým.“

„Ocko rád hrával na gitare. Odkedy zomrel, učím sa to podľa videí z youtube ako spomienku naňho.“

„Hovorili sme mu, aby nepovedal, že je medik. Tých na frontovej línii veľmi potrebujú, tak ich berú aj bez výcviku. Zomrel o desať dní.“

„Keď nás Rusi v roku 2022 napadli, babka dovolila ockovi odísť bojovať pod podmienkou, že si dá na seba pozor. Ale nedodržal to.“

„Keď zabili môjho ocka, náš pes ho stále hľadal, celé mesiace za ním ešte smútil. Vždy, keď sa niekto blížil k domu, s nádejou vybehol von. Ale ocko sa už nevrátil. Bol pilot, lietal na vrtuľníkoch.“

Sedem dní prežitých bez sirén ohlasujúcich... Foto: Jana Čavojská
terapeutický tábor, ukrajinské deti Sedem dní prežitých bez sirén ohlasujúcich letecké útoky, v krajine, v ktorej nie je vojna neustálou hrozbou, malo na psychiku detí veľmi pozitívny vplyv.

Zobrali deťom detstvo

Tetyana rozpráva o tom, že po smrti muža žije žena vo svojej traume a dieťa vo svojej. Ženu navyše často nemá kto podržať.

Na všetko zostane sama. „Lenže ten, kto to neprežil, to nikdy nepochopí,“ povedala mi Máša Dekhanova. „Tu v tábore cítim podporu žien, ktoré sú ako ja. Stalo sa im to isté. Rozumieme si aj bez slov.“ Máša má tridsať, šesťročnú dcérku Emiliu a štvorročného synčeka Markusa, ktorý kvôli cerebrálnej paralýze nemôže chodiť.

Jej Igor je už rok oficiálne nezvestný. „Poslali ich do protiútoku na nejakom šialenom mieste. Hovorila som s ním. Posledné, čo mi povedal, bolo: zavolám neskôr. A čakám už rok… Mala som potom veľmi zlý sen a už som vedela, že sa niečo stalo. Volala som veliteľom jeho brigády a povedali mi, že osemdesiat chlapcov je nezvestných.“

Čo povedať deťom? „Všetko chápu. Vedia, že otec je nezvestný. Ale stále čakajú, že sa vráti domov, je to ten najlepší tato na svete, hovorieval, že dcérka je jeho srdiečko a synček jeho duša. Je to najlepší muž, akého som si mohla želať. No nie je šanca, že by bol nažive.“

Máša hovorí, že nikdy predtým si nemyslela, že by mohla mať také pocity. Cítiť taký hnev, takú obrovskú nenávisť k Putinovi, Rusom, všetkému ruskému. „Zobrali nám všetko, zničili našu krajinu, našim deťom zobrali detstvo. To neodpustím.“

Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí tú ruskú nenávisť.
Halina Dovbenko

Halina Dovbenko sa na to pozerá inak. „Smrť môjho Ivana ma priviedla k Bohu. Pochopila som aj, že negatívne pocity, hnev, agresia nikam nevedú. Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí tú ruskú nenávisť.“

Kým je koho ľúbiť

Ivan mal päťdesiat, keď ho mobilizovali. A žiadne bojové skúsenosti. Po troch týždňoch výcviku išiel na front. A už sa nevrátil. Raz zavolal, že ide na rotáciu, že bojové úlohy budú trvať približne sedem dní.

Sedem dní sa jej nebude môcť ozvať. No potom ho pustia domov na dovolenku. „Treba urobiť šašlíky pre kamarátov. Opraviť dom. Pôjdeme všetci štyria na výlet do Karpát. O dva dni mi zavolal Váňov kamarát.

Poprosil o prepáčenie. A povedal, že môj muž sa už nevráti… Bolo ťažké to prijať. Ale nie od nás záleží všetko, čo sa na tomto svete stane.“ Keď večer doniesli Haline oficiálnu správu, boli už pri nej sestry a brat.

„Vyrástla som vo veľkej rodine, mali sme k sebe blízko. Ivan nemal rodinu. Rodičia mu zomreli skoro. Moji rodičia sa stali aj jeho rodičmi, volal ich mama a otec a pre nich bol ďalším synom. Moja mama sa zaňho veľmi modlila, aby sa mu nič nestalo. Potom si vyčítala, že sa málo modlila k Bohu, keď sa toto stalo.“

Halina sa po Ivanovej smrti zrútila. Nielen obrazne, stratila vedomie. No vedela, že musí byť silná kvôli dcéram Darinke a Viktorii.

Russia Ukraine War Čítajte aj Ukrajinci na ceste do EÚ povedú jazykovú revolúciu. Budú ovládať angličtinu lepšie ako Slováci?

„V rodine sme mali vždy vrelé, vrúcne vzťahy. Po tom, čo sa mi stalo, chcem všetkým povedať: otvárajte svoje srdcia vzájomnej láske. Nikdy neviete, kedy môžete blízkeho človeka stratiť. Nestojí za to sa hádať. Kým je koho objímať a ľúbiť, ľúbte sa.“

Jedenásťročná Viktória začala písať básne. Prvú pre otca. Nazvala ju Môj hrdina. „Chce sa mi kričať: Veď hrdinovia neumierajú. Ale ty si zabudol na tieto slová.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #vojaci #Ukrajina #vojna na Ukrajine