Nasledujúcu informáciu priniesli noviny Slovenská pravda v júli 1926: „V Gelnici zmizla Magda Oroszová, žiačka meštianskej školy. Rodičom zanechala list, v ktorom píše, že pre zlé svedectvo spácha samovraždu. Jej telo našli v rieke Hnilec.“
„V Šamoríne sa obesil žiak Štefan Horváth po tom, čo sa vrátil domov z meštianskej školy so zlým svedectvom.“ To sú zase riadky z čiernej kroniky denníka Slovák zo 6. júla 1928.
„Elena Biháryová, 12-ročná žiačka, odišla v posledný deň vyučovania z ľudovej školy a domov v Petržalke sa už nevrátila,“ informoval denník Slovenská krajina 8. júla 1932.
Príčina tá istá a v prehľade podobných smutných správ zo starých zožltnutých novín by sme mohli pokračovať.
Zraniť ho možno, no nie príliš
Ako dnes, tak aj vtedy sa názory na príčiny týchto tragédií rozdelili. V Slovenskom denníku vyšla úvaha, že za mnohé môžu rodičia, ktorí sa o svoje dieťa zaujímajú len vtedy, keď prinesie zo školy vysvedčenie. Ak je zle, nasleduje výprask.
„Prečo takýto rodič nepríde najprv do školy presvedčiť sa, za čo jeho dieťa bolo takto klasifikované?“ pýtal sa nemenovaný autor úvahy. „Namiesto toho hneď nadáva na učiteľov a mláti syna hlava-nehlava. Práve strach z telesných trestov a poníženia s tým spojeným doženie citlivejšie dieťa až k samovražde.“
Pedagóg Pavol Florek v Zborníku Spolku slovenských profesorov navrhol, aby väčšiu iniciatívu v tomto smere vyvinula škola. Vysvedčenia by sa podľa neho mali odovzdávať nie žiakom, ale ich rodičom. So sprievodným listom a poučením či výkladom k celkovej klasifikácii a jednotlivým známkam. „Prípadne poslať svedectvo rodičom aj s výkazmi za polrok a za štvrťroky.“
Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy
Ale prečo školákov so zlým vysvedčením čakala doma tvrdá výplata? Žiaľ, mnohí rodičia si pritom brali príklad od – učiteľov. Fyzické násilie bolo v škole bežným javom ešte aj na začiatku minulého storočia.
Pritom už za vlády Márie Terézie vydalo príslušné ministerstvo metodické usmernenie, ako voči lajdáckym žiakom postupovať. Telesné tresty boli síce prípustné, ale „nesmeli byť takej intenzity, aby ohrozili žiakovo zdravie“. Podrobne o tom píše český znalec problematiky Stanislav Bendl. Čo však znamenalo neohroziť žiakovo zdravie? „Aby žiak nebol zranený príliš.“
Rozpory v odborných kruhoch v náhľade na túto otázku určite prispeli k udržaniu telesných trestov ako výchovných prostriedkov aj po ich oficiálnom zákaze vládami a parlamentmi.
„Takú mi vsolil, až ma bolelo.“
Spisovateľ a publicista Elo Šándor navštevoval meštianku vo Vrbovom v prvej dekáde minulého storočia. Takmer 40 rokov po uzákonení zákazu trestania žiakov trstenicou v Uhorsku. Ale hľa, ako spomínal na svoje skúsenosti s učiteľom Michalom Molnárom.
„Mňa prvého v školskom roku vždy vylátal na lavici, ale tak sakramentsky, že sa mi až z pudla kúrilo. Ale nikdy nie pre učenie, lež pre figliarstva, ktoré som mu pravidelne vystrúhal. Aj školský rok zakončieval spravidla výpraskom jednopolárnej časti môjho tela. Mišo na mne do roka dolámal niekoľko trsteníc. Už nespomínam tzv. packy na napriahnutú dlaň. Rechtor na ňu vsolil poriadnu packu, až ruka bolela. I zatváraný som bol po škole často. Keď sa o zatvorení dozvedel otec, zase on ma vyťal remeňom.“
Po vzniku demokratickej Československej republiky sa pomery v našom školstve výrazne zmenili. To znamená, že pri upevňovaní disciplíny pri vyučovaní sa už neuplatňoval dril? Ako kde.
Prezident Tomáš G. Masaryk bol síce zapálený humanista a odporca fyzických trestov, ale na jednom stretnutí s učiteľmi povedal: „Ak sa už takýto trest praktizuje, mal by ho žiak cítiť“. Každý si tento výrok mohol vykladať po svojom.
Otcovia akoby nechceli zaostať za učiteľmi. Tým skôr, že až do polovice 20. storočia prevládala pri výchove deti silná rodičovská autorita s neobmedzenou poslušnosťou. Rodičia si ju mohli vynútiť akýmkoľvek spôsobom, telesné tresty nevynímajúc.
Zlé jazyky tvrdia, že dnes sa úlohy vymenili a treba zákonom chrániť skôr učiteľa a rodiča – pred fyzickými útokmi žiakov, rozladených zlými vysvedčeniami.