Hrad Devín od nepamäti – a najmä od čias národného obrodenia – stelesňoval cyrilo-metodskú tradíciu a považovali ho za jedno z hlavných sídiel Veľkej Moravy.
Ľudovít Štúr to vyjadril už v prvých veršoch svojej básne Pomněnky z Děvína:
Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
,,Moje hradby stály v časech Rostislava
on byl vašich otců, on mých hradeb sláva."
Štúr zverejnil báseň ešte pred uzákonením slovenčiny, v roku 1837. Znie síce česky, ale obsahuje mnohé slovakizmy. Podstatný je však obsah. Autor sa zmieňuje o veľkomoravskom kniežati Rastislavovi, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie devínskeho hradiska a požiadal byzantského cisára o vyslanie misionárov, ktorí by v našich končinách šírili kresťanstvo.
To je historický fakt, doložený v starých letopisoch, ale aj archeologickými výskumami. Predovšetkým pozostatkami chrámovej stavby, odhalenými iba pred storočím (vtedy sa zdalo, že ide o veľkomoravský palác).
Tak sa sem dostali solúnski bratia a našim predkom Slovanom doniesli vieru i kultúru. V prvom rade staroslovienčinu, najstarší slovanský jazyk v jeho ústnej i písomnej podobe. Podľa jazykovedcov slavistov vychádzala táto reč z jedného juhoslovanského nárečia, pravdepodobne macedónskeho. Napokon Solún je dnes metropolou gréckej Macedónie.
Sám Konštantín nám zanechal v tomto jazyku Proglas, predslov k Svätému písmu. Spolu s Metodom preložili takmer celú Bibliu. Ale obaja vierozvestcovia napísali v staroslovienčine aj mnohé svetské texty, napríklad súdny zákonník.
Okrem toho sa venovali osvetovej a vzdelávacej činnosti. Byzantská misia zriadila pre veľkomoravských klerikov učilištia, aby sa naučili kázať v staroslovienčine. Známa slovenská archeologička Tatiana Štefanovičová bola presvedčená, že jedno z týchto učilíšť sa nachádzalo aj na Devíne, hoci sa o tom zatiaľ našlo málo dokladov.
Foto: JÁN ROZNER/VÝLET NA DEVÍN
Štúrova úzkostlivá opatrnosť
Keď sa spomenie meno Štúr v spojení s Devínom, vzdelaného Slováka musí napadnúť pamätná „vychádzka“ štúrovcov na tento hrad nad sútokom Moravy a Dunaja. Predznamenala – a možno aj vytvorila – tradíciu pravidelných výletov a pútí na zrúcaniny tohto slávneho hradu.
Pravda, štúrovci vystúpili na devínsky kopec nie 5. júla, ale 24. apríla 1836. Ibaže v tých časoch nepoznali presný dátum príchodu solúnskych bratov na naše územie. Navyše členovia Štúrovej družiny (väčšinou profesori a študenti evanjelického lýcea v Prešporku) pripravovali svoj výlet na Devín v prísnej tajnosti. Dôvod? Vo svojich spomienkach ho ozrejmil Jozef Miloslav Hurban.
Štúr vraj zakázal svojím „junákom“ ísť s celou záležitosťou „na bubon a vyzvať celú spoločnosť slovenskú na Devín“. Hurban mal zrejme na zreteli samovzdelávaciu Spoločnosť česko-slovenskú, ktorá vznikla pri ich lýceu. Štúrova „úzkostlivá opatrnosť“ bola zrejme oprávnená. Štúrovcov už vtedy podozrievali úrady i niektorí biskupi z panslavizmu. Teda z príklonu k hnutiu, usilujúceho sa o zjednotenie všetkých slovanských národov. Preto sa vychádzky na Devín mohli zúčastniť len „najvyberanejší a najhodnovernejší oduševnenci za národ“.
Čítajte viac Keď turuly odlietali za Dunaj
Nakoniec tento výlet splnil svoj účel. Jeho účastníci sa vyslovili za sebaurčovacie právo slovenského národa. Na Devíne prvýkrát zaspievali pieseň Hej, Slováci, ktorá sa stala hymnou štúrovského hnutia, a tiež prvýkrát nazvali Prešporok Bratislavou.
Na záver svojej devínskej reči vyzval Štúr členov družiny „aby každý si zvolil heslo života a pridal k svojmu krstnému menu nejaké meno slovanské“. Odvtedy figurujú v literatúre mená Jozefa Miloslava Hodžu, Augusta Horislava Škultétyho, Samuela Dobroslava Štefanoviča atď.
Samotný Štúr si zvolil meno Velislav, ale používal ho iba dva roky. Údajne zistil, že to nepôsobí navonok dobre a zveličuje jeho vodcovskú úlohu v hnutí (Velislav = veľmi slávny veliteľ).
Stojí za zmienku, že účastníci výletu nezapreli v sebe mladých ľudí, ktorým nič ľudské nie je cudzie. Na ceste z devínskeho brala si v hostinci U Steinmetzla zanôtili pri dobrom vínku aj veselšie pesničky. Napríklad tú, na ktorú aj po rokoch spomínal Hurban: „Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú…“
Ako odpálili sochu Arpáda
Problém s Devínom spočíval už vtedy v tom, že za posvätné miesto ho považovali nielen Slováci a Česi či Moravania, ale aj Maďari a Nemci.
Uhorské dejepisy učili, že hrad Arpád – ako volali devínske hradisko – bol po dlhé storočia predsunutou hliadkou dávnovekej ríše Maďarov. Preto pri príležitosti 1 000-ročného jubilea (milénia) príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny dali v roku 1896 postaviť na Devíne a nad Nitrou miléniové pomníky. V celom Uhorsku ich bolo dovedna sedem. Väčšinou mohutné obelisky s bájnymi vtákmi turulmi.
Architekt Gyula Berczik navrhol pre Devín (podobne ako aj pre sedmohradský Cenk) 20 metrov vysoký štíhly stĺp zakončený korintskou hlavicou. Na jeho vrchole stála socha arpádovského bojovníka, ktorý drží meč a štít s maďarským znakom. V ľude ju nazývali „sochou Arpáda“.
Štyri pomníky, medzi nimi aj devínsky, mali podľa súčasného maďarského historika Jánosa Pótóa funkciu hraničných stĺpov a boli namierené smerom k susedným krajinám – Rusku (Ukrajine), Srbsku, Rakúsku a Sedmohradsku (Rumunsku). Tri však mali byť aj výstražnými znameniami pre odbojné národnostné menšiny. Po zániku Uhorska a zrode Československej republiky vznikla diskusia na tému, čo s týmto dedičstvom.
Iniciatívy sa chytili legionári, ktorí začali s rozsiahlym sochoborectvom. Z povrchu zeme malo zmiznúť všetko, čo pripomínalo nenávidených Habsburgovcov. Na Slovensku sa terčom útokov stali najmä pamätníky ktoré pripomínali maďarizačný útlak, ale napríklad v Bratislave strhli aj súsošie s Máriou Teréziou.
Miléniový pomník na Devíne odstrelili 8. januára 1921, o tri týždne skôr ako nitriansky. Nešlo to na prvý pokus. Legionárom zhasínali zápalné šnúry a samovoľne vybuchovali nálože. Na vine bola možno aj nešikovnosť mínerov. Mali totiž naponáhlo, lebo vyvolali nechcený záujem miestnych obyvateľov.
Pomník sa podarilo odpáliť presne na poludnie. Kusy obrovského stĺpa sa po výbuchu kotúľali z kopca rovno do Dunaja. "Moji legionári od radosti začali skákať a kričať: ,Hurá!, spomínal šéf tohto tímu Jozef Honza-Dubnický.
Pripomíname, že to bolo už druhé podmínovanie devínskeho hradiska. O prvé sa postarali napoleonovské vojská, ktoré v roku 1809 okupovali bratislavské (vtedy ešte prešporské) predmostie. Francúzi vtedy vyhodili hrad do vzduchu a premenili ho na zrúcaniny.
Po odpálení „sochy Arpáda“ o 112 rokov neskôr sa vychádzky, výlety i národné púte Slovákov na Devín mohli obnoviť v plnej paráde.
Čítajte viac Cyril, Metod a tí druhí
Devín – Theben an der Donau
V júli 1924 to bola dokonca „púť československého ľudu“. Slovenský denník informoval, že sa konala pod patronátom ministra s plnými právomocami pre Slovensko Jozefa Kállaya. Miestni ochotníci pripravili pre „pútnikov“ divadelné predstavenie Jiráskovej hry Vajnorka a historik Josef Zavadil prednášal o dejinách Veľkomoravskej ríše.
O tri roky neskôr, v júli 1927, sa konala národná púť na Devín, ktorú zorganizovali cirkevné katolícke a politické kruhy. Označili ju už ako svätocyrilskú a privítali na nej aj hostí z Juhoslávie. V priebehu osláv sa dohodlo, že slovanské slávnosti na starobylom Devine sa budú nabudúce konať každé dva roky.
Okrem národných pútí však rôzne inštitúcie organizovali vlastné púte alebo výlety na Devín. Patrili medzi ne napríklad telovýchovné organizácie Sokol a Orol. A 5. júla 1930 si usporiadali púť na Devín bratislavskí "katolíci staroslovianskeho obradu“, čiže gréckokatolíci.
Novinár a spisovateľ Ján Rozner v knižke Výlet na Devín priblížil aj zraz mladých bratislavských Nemcov, nakazených už bacilom nacizmu a veľkonemectva konca 30. rokov.
Posledná cyrilo-metodská púť za prvej republiky sa konala 5. júla 1938. O tri mesiace neskôr sa zišla v Mníchove konferencia mocností a ustúpila požiadavkám Adolfa Hitlera. Bratislavské predmostie pripadlo Tretej ríši.
Foto: PRESSBURGERKIPFERL.SK
Už 10. októbra 1938 Nemecko anektovalo Petržalku, po novom Engerau. Pravda, slovenskí (karpatskí) Nemci vedení pronacistickou Deutsche Partai očakávali viac. Žiadali aj pričlenenie Bratislavy k Hitlerovej ríši. Pri moste cez Dunaj sa zhromaždil niekoľkotisícový dav, aby vítal „osloboditeľov“. Nemecké vojsko však mesto obišlo.
Zato Berlín vzniesol nárok na anexiu Devína (Theben). Nečudo, veď Nemci ho odjakživa považovali za svoju baštu proti nájazdom Slovanov, Hunov a Turkov. Navyše v obci Theben (Devín) sa zachovalo čisto nemecké obyvateľstvo. Nemecké vojsko tam vstúpilo 23. novembra 1938.
O niečo neskôr hermeticky uzavrelo Devín od Bratislavy. A v roku 1940 začali na južnom svahu hradného kopca stavať obrovský amfiteáter pre stotisíc ľudí. „Nemilosrdne pritom zničili ešte na pôvodnom mieste jestvujúce stredoveké múry, pretože príchod do hľadiska bol možný len zhora cez hrad,“ upozornil historik Štefan Holčík. Dolu, na úrovni nábrežia, postavili trojpodlažný objekt, ktorý namiesto strechy mal pevnú železobetónovú dosku použiteľnú ako javisko.
Mali sa tam konať zrazy pre „nadľudí“ z Tretej ríše. Do jej pádu sa však tento zhromažďovací priestor nepodarilo dokončiť.
Začal slúžiť až po oslobodení v obnovenom Československu. Ale výlety a národné púte na Devín dostali iný obsah ako pred vojnou.
Čítajte viac KVÍZ: Bol starší Cyril alebo Metod? Akú hlásku dnešnej abecedy zaviedli?
Slovania, spojte sa!
Už 5. júla 1945, čiže tri mesiace po oslobodení Bratislavy, sa na Devine konal prvý Všeslovanský deň. Bola to iniciatíva povereníka pre školstvo a osvetu básnika Laca Novomeského a jeho priateľa Vladimíra Clementisa, štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí ČSR. Patronát nad podujatím prevzala československá vláda.
Oslavy sa niesli v znamení nielen cyrilo-metodskej tradície, ale aj „vďačnosti Červenej armáde za to, že vrátila nacistami okupovaný Devín Slovensku“, informovala vtedajšia Pravda.
Do Bratislavy pricestovali delegácie všetkých slovanských štátov. V záverečnom vyhlásení sa zdôraznilo: „Spolupráca 250 miliónov Slovanov nie je namierená proti nikomu a je v súlade s úsilím smerujúcim k pokojnému spolunažívaniu všetkých demokratických a mierumilovných národov.“
V rétorike československých politikov vrátane prezidenta Edvarda Beneša prevládla v tom čase predstava o ČSR ako čisto slovanskom štáte Čechov, Slovákov a Rusínov bez Nemcov a Maďarov. Tých bolo treba vysťahovať s výnimkou asi troch percent antifašistov. Tí sa však museli počeštiť alebo poslovenčiť. Čakalo sa už iba na požehnanie víťazných mocností, ktoré však súhlasili len s odsunom Nemcov. Jednostranné vysídlenie Maďarov nenašlo medzinárodnú podporu.
Foto: TASR
Ale čo so Židmi, ktorí prežili holokaust? O tom rokoval prezident Beneš so zástupcami svetového sionistického hnutia. Podľa historika Moshe Yegara (prvého izraelského veľvyslanca u nás po nežnej revolúcii) opakovane tvrdil: ak sa Židia neasimilujú s českým alebo so slovenským národom, budú v ČSR žiť ako cudzinci. A prihováral sa za vytvorenie židovského štátu.
V ďalších dvoch povojnových rokoch sa pokračovalo vo všeslovanských slávnostiach na Devíne. Skloňovali sa zásluhy solúnskych bratov, ale skôr v súvislosti s ich kultúrnou misiou, než so šírením kresťanstva. Častý bol odkaz na štúrovcov, na ich „vychádzku“ na Devín i na slavianofilstvo samotného Ľudovíta Štúra. Pritom jeho fundamentálne dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (napísane v nemčine) mohlo u nás vyjsť v preklade až 140 rokov po svojom vzniku, v roku 1993!
Štúr si totiž dovolil kritizovať Karla Marxa a jeho učenie: "Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vzišli z ľudského mozgu.“
Vážnejšie problémy s Devínom a púťami na jeho hradisko nastali v roku 1948, keď prišlo k roztržke medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou. Medzi Josifom Stalinom a „krvavým psom“ Josipom Brozom Titom, ako ho začala označovať oficiálna propaganda. Povedané slovami Jána Roznera, projekt slovanskej vzájomnosti utŕžil vtedy úder, z ktorého sa už nikdy celkom nespamätal.
Hlavnými heslami osláv na Devíne sa stali česko-slovenská jednota, večné priateľstvo so ZSSR a budovanie socializmu. Tak to bolo až do roku 1952, keď sa obec Devín ocitla v prísne stráženom pohraničnom pásme, v tieni strážnych veží a vysokého plota z ostnatého drôtu. Hrad spustol a na nejaké púte alebo oslavy nemohlo byť ani pomyslenia.
Foto: TASR
V prenájme Švédov
Začiatkom 60. rokov, po tom, čo sa pohli ľady a nastalo uvoľnenie politických pomerov, úrady sprístupnili Bratislavčanom Devín s jeho amfiteátrom aspoň na jeden deň v roku. A práve 5. júla. Nie však na oslavu pamiatky dvoch apoštolov, ale takrečeno na zblíženie umenia s ľudom.
„Vždy tu uviedli nejakú nedávno zloženú slovenskú operu s historickou tematikou,“ spomínal Rozner. Raz to bola Krútňava, inokedy Svätopluk. Akustika však nebola pod devínskym bralom najlepšia, ľudia vydržali sedieť maximálne jedno dejstvo a rozišli sa k stánkom s cigánskou pečienkou a devínskou špecialitou – ríbezľovým vínom. Časom tam podnik RaJ zriadil dokonca reštauráciu.
Devínske slávnosti sa obnovili až v júli 1968 a o rok tam mala smerovať národná púť venovaná 1 100. výročiu úmrtia sv. Cyrila. Situácia sa však po invázii vojsk Varšavskej zmluvy opäť vracala do starých koľaji a púť sa po zásahu štátnej moci napokon nekonala.
Čítajte viac Kelti pod Devínom razili zlaté a strieborné mince
Ďalší historický medzník zažil Devín až koncom roku 1989. Amfiteáter prešiel do správy mestského múzea, ale čo sa nestalo! Múzeum ho onedlho prenajalo na 99 rokov švédskej firme Seafly.
V marci 1991 síce mestské zastupiteľstvo v Bratislave vyhlásilo túto zmluvu za neplatnú a od roku 2008 sa začalo so Švédmi súdiť. Po šestnástich rokoch, začiatkom februára 2024, získala napokon Bratislava schátraný amfiteáter aj s príslušenstvom späť. Ale čo teraz s ním? Vari mesto neobnoví národné púte na Devín? Alebo áno?