Vraví, že kopanice ho naučili správne žiť. Aj preto sa usiluje uchovať ich ducha. Viedol kedysi slávne JRD Svornosť Krajné, dnes manažuje rodinnú biofarmu, agropenzión, kde ponúkajú slivky v čokoláde či pivo – všetko z vlastnej produkcie.
Vitálny osemdesiatnik Vojtech Tĺčik patrí do generácie poľnohospodárov, ktorá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia priniesla do jednotných roľníckych družstiev podnikavého ducha.
Historicky šlo o priaznivý súbeh okolností, keď na vidieku dozrelo pokolenie ľudí narodených v prvej polovici 20. storočia, ktorí v dovtedy nevídanom počte získali najprv stredoškolské a potom vysokoškolské vzdelanie.
Čítajte aj Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy
Ako každá mladá generácia mali obrovskú motiváciu zmeniť svet.
Napospol šlo o ľudí pochádzajúcich zo skromných pomerov.
Na začiatku roku 1949 sme mali na Slovensku 545-tisíc roľníckych usadlostí, dnes, keby sme komerčné farmy posudzovali podľa žiadostí o dotácie, ani nie 20-tisíc.
Krátko po skončení druhej svetovej vojny sa živili poľnohospodárstvom dve tretiny obyvateľstva, takmer po osemdesiatich rokoch od jej konca je to zlomok tohto množstva, niečo okolo 50-tisíc ľudí.
Krajina zažila toľko turbulentných politických a hospodárskych zmien – kolektivizáciu poľnohospodárstva a industrializáciu, následne rozpad stoviek družstiev, horúčkovité vytváranie rodinných fariem, súbežne s ktorými vznikli aj 10– až 20-tisíchektárové komplexy v rukách zahraničného či domáceho kapitálu, že porozumieť tomu, čo sa stalo, nie je jednoduché.
Rozpletením životného príbehu Vojtecha Tĺčika a jeho rodiny možno trochu lepšie pochopíme, čím všetkým sme na Slovensku prešli, čo sme získali a čo stratili a možno aj vytušíme, kam by sme mohli či chceli smerovať.
Vráťme sa teda do roku 1944, keď sa Vojtech Tĺčik narodil do rodiny malého gazdu. Tĺčikovci patrili podľa údajov z roku 1949, keď komunistický vodca Klement Gottwald rozbehol gigantickú operáciu kolektivizácie, k najpočetnejšej vrstve slovenských roľníkov. Tú tvorilo 387-tisíc malých gazdovstiev s výmerou do päť hektárov.
Foto: Jozef Sedlák
Sny naplnené aj rozplynuté
Tĺčikovi rodičia sa lopotili na malom trojhektárovom hospodárstve. V maštali chovali pár koní, kravku s teľaťom, mlieko bolo základom výživy štvordetnej rodiny a maštaľný hnoj spod hoviadok zaručeným omastkom pre udržanie úrodnosti pôdy. Majetok nadobudli Tĺčikovci vo Francúzsku takmer dvadsaťročným robotovaním na tamojších veľkostatkoch.
Pred sto rokmi odišlo z bývalého Československa za prácou do Francúzska 80-tisíc ľudí. Našli by sme medzi nimi aj šesť súrodencov Tĺčikovcov z Rišňoviec – troch bratov a tri sestry.
Nevedeli slovka po francúzsky, ale boli odhodlaní uchytiť sa. Odchádzali s predstavou, že keď sa pošťastí a zarobia peniaze, vrátia sa domov. V čom sa líšila ich túžba od dnešných Slovákov pracujúcich v cudzine?
Eliáš slúžil u podnikavého statkára Lea Kleina, ktorý hľadal spôsob, ako rozmnožiť kapitál nielen pestovaním a predajom obilia.
Z Belgicka zavolal na svoje hospodárstva sládka, ktorý naučil Eliáša Tĺčika variť pivo. Zvládol to na výbornú, pretože po pár rokoch sa výroba piva strojnásobila.
Na Kleinovo – Eliášovo pivo a k nemu podávané dobré jedlá, ktoré pripravovala Tĺčikova manželka Katka, chodili do hostinca kočiši a turisti zo širokého okolia.
Po osemnástich rokoch služby Tĺčikovci usúdili, že je čas vrátiť sa domov. Písal sa rok 1940. Za peniaze vyslúžené prácou od svitu do mrku si v Rišňovciach kúpili domček a k nemu role na troch hektároch.
Prešlo desať rokov a odrazu nemali na výber, buď vstúpia do družstva, alebo ponesú dôsledky.
„Nezoberieme ti deti na strednú ani na vysokú školu, ak nedáš role do družstva,“ dostal Eliáš ultimátum od vládnucej strany. Upísal majetok družstvu. Veľmi túžil, aby mal vzdelané deti.
Robil na družstve kočiša a so svojím párom koní rozvážal všetko, čo bolo treba. Ľudia ho mali radi, vozil aj poštu, občas uhlie, drevo. Tringelty odkladal pre deti na ošatenie, zárobky boli smiešne nízke.
„Pamätám si, ako ma otec vyprevádzal na péteešku (strednú poľnohospodársku a technickú školu) do Trnavy. Do ruky mi strčil ušúľanú dvadsaťpäťkorunáčku so slovami – uč sa, synu, vzdelanie ti nikto nevezme. Je to pravda, učil som sa celý život, vzdelanie je najlepšia investícia,“ spomenie si na otcov odkaz Vojtech Tĺčik.
Foto: Jozef Sedlák
Storočný príbeh jednej rodiny a národa
Životné príbehy slovenských rodín sa zväčša uchovávajú v ústnom podaní. Len málo ľudí si dá prácu, aby pátralo po osudoch predkoch a zanechalo o tom príťažlivú dokumentáciu.
Vojtech Tĺčik osudy rodičov spísal, dal zväčšiť ich fotografie a spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí im aj jemu skrížili cestu, poskytol ojedinelé svedectvo o 20. a 21. slovenskom storočí.
Nájdeme ho na jednej z podkylavských kopaníc, kde pred pár rokmi vybudoval závod na spracovanie ovocia – sliviek, jabĺk, hrušiek, jahôd, jednoducho všetkého, čo sa urodí v širokom okolí.
Tĺčikov závod má zaujímavý názov Nielen ovocie… ale aj čokoláda. To nie je všetko, lebo v závode, prístupnom verejnosti, varí v malom remeselnom pivovare aj pivo.
Ako vidno, Tĺčik sa vrhol na finalizáciu produktov, ktoré dáva miestny kraj, lebo, ako vraví, to čo sedliak dorobí, treba spracovať, potom získa vyššiu pridanú hodnotu. Najlepšie je predávať produkty rovno z farmy, ľudí však treba na ne prilákať.
Potraviny, víno, pivo najlepšie predávajú príbehy, ktoré stáli pri ich zrode.
V závode Nielen ovocie… máčajú slivky v čokoláde, nie hocakej, ale v tej najlepšej belgickej, varia tu pravý slivkový lekvár, taký, aký vedeli urobiť len naše staré či skôr prastaré mamy. Ovocie tu spracúvajú na rôzne ovocné šťavy.
Ľudia si ho sem môžu priniesť, pretože v závode idú dve linky, jedna, ktorá spracúva ovocie pre Tĺčikom dávnejšie založený agropenzión Adam, a druhá, kde si môžu usušiť slivky či jablká a obliať delikátnou čokoládovou polevou aj drobní pestovatelia.
Fabrička pôsobí ako integrátor, podnecuje ku kooperácii, spolupráci takej typickej pre kraj, kde vzniklo pred vyše pol druha storočím slovenské družstevníctvo.
K vybudovaniu fabričky inšpiroval Tĺčika nestor slovenského ovocinárstva profesor Ivan Hričovský. Ten spočítal, že v okolí Myjavy rastie štvrť milióna ovocných stromov a nabádal túto produkciu s rozumom spracovať.
K spracovaniu ovocia pridal Tĺčik do projektu aj remeselný pivovar. Zišlo mu na um, že by to bola nielen pekná spomienka na otca, ktorý vo Francúzsku varil pivo. Ešte keď bol predsedom družstva, pestovali na kopaniciach aj chmeľ. Prečo teda nevariť miestne pivo? Tak sa súčasťou ovocinárskeho závodu stal pivovar, kde varia pivo Eliáš.
Skôr než zájdu labužníci na ochutnávku piva, môžu sa zoznámiť s osudmi jednej obyčajnej roľníckej rodiny. Tĺčik je výborný rozprávač, všetko, čo hovorí, zažil na vlastnej koži.
Ak nemajú ľudia šťastie naňho, je naporúdzi jeho vnuk Danko, a keby tam nebol ani on, na stenách visia veľké obrazy s príbehmi dokumentujúcimi, čím všetkým prešiel slovenský vidiek za posledných sto rokov.
Je to autentické svedectvo nielen o živote jednej roľníckej slovenskej rodiny. Ten príbeh má širší presah, zachytáva drámu posledných sto rokov života celého národa.
Ako človeku pribúdajú roky, hľadí späť a premýšľa, ako naložil so svojím životom a s príležitosťami, ktoré sa mu ponúkli. Tĺčik sa dal na písanie pamätí, v ktorých zhrnul svoje detstvo, mladosť, prácu v družstve, život v rodine. Vydal ich pre svojich blízkych a priateľov.
Foto: Jozef Sedlák
Láska v dobe odmäku
Nevdojak spolu s ním porovnávame svoju skúsenosť. V čom je rovnaká, v čom iná. Ako stredoškolák sa Vojtech zamiloval do svojej spolužiačky Ľudmily, potom sa ani nie dvadsaťročný vybral na pytačky. Nepochodil, ako si predstavoval.
Bol na vine vek, alebo to, že na Podkylave v luteránskom kraji čakali, že dcéra privedie domov evanjelika, a nie katolíka?
No nech už to bolo tak či onak, šesťdesiate roky minulého storočia priniesli nielen politický odmäk, ktorý vyústil do Pražskej jari, ale uvoľnili aj hrádze medzi konfesiami.
Vojtech Tĺčik si jednoducho svoju vyvolenú Ľudmilu vzal a jej rodičia zaľúbenú dvojicu napokon akceptovali so slovami: „Budete bývať u nás.“
Tĺčik odštartoval manažérsku kariéru ako ekonóm na družstve v Krajnom. Predsedom sa stal, ako vraví, činením osudu. Počas výročnej členskej schôdze náhle zomrel predseda družstva Ján Tonko.
Pri hľadaní nástupcu upriamili družstevníci pozornosť na mladého ekonóma. Bránil sa ponuke, cítil sa primladý, nepoznal poriadne ľudí, ktorí mu občas dali pocítiť, že je prišelec. Jadrnejšie sa to povedať nedalo. Volali ho Vojto Naplavenina.
Prišiel deň volieb. Ako sa postaviť ešte s chlapčenskou tvárou pred družstevníkov, napospol starších ľudí, a čo im povedať, aby nevyšiel na posmech? Vtedy mu svokor poradil: „Vyber sa za pánom farárom Eľkom, popros ho, nech príde na schôdzu. Uvidíš, utíši ľudí a uvedie ťa do funkcie.“
Bola to rada nad zlato. Nového predsedu inauguroval nie tajomník okresného výboru komunistickej strany, ale duchovný, na mienku ktorého dala celá dedina. V atmosfére doznievajúcich šesťdesiatych rokov to bolo možné. Tak sa začalo Tĺčikovo zbližovanie a zrastanie s kopaničiarmi.
Foto: Jozef Sedlák