Malé slovenské Slušovice
Prenesme sa o 20 rokov neskôr do roku 1989. Družstvo v Krajnom bolo na vrchole. Priťahovalo pozornosť pozoruhodnou výkonnosťou.
Na 2 200 hektároch pôdy chovalo dvojtisícové stádo dobytka, čo hektár, to jedno zviera, intenzita porovnateľná s družstvami hospodáriacimi na úrodnom Žitnom ostrove. Dopestovali tu, nechce sa veriť, 5,6 tony pšenice priemerne po hektári, v kanceláriách spracúvali ekonomickú agendu na počítačoch.
Družstvo sa pýšilo výstavnou administratívnou budovou s hotelom pre 160 návštevníkov. Dokončovala sa fabrika na spracovanie sliviek, ktoré sa mali máčať v čokoláde.
O Krajnom sa hovorilo, že sú to malé slovenské Slušovice. Keď sa Tĺčik spätne pozrie na sedemdesiate a osemdesiate roky, povie, že to boli roky najintenzívnejšieho rozvoja slovenského poľnohospodárstva.
Výkon odvetvia veľmi závisí od toho, kto stojí na čele a ako motivuje ľudí. Porovná dve éry, ktoré zažil: za ponovembrové obdobie 1989 až 2017 sa vystriedalo vo funkcii 17 ministrov, za roky 1969 až 1989 dvaja – Ján Janovic a Július Varga.
Agrárny ekonóm Janovic viedol poľnohospodárstvo 16 rokov. Jeho autorita sa opierala o reformu uvoľňujúcu družstvám ruky v podnikaní. Veľký rozvoj zaznamenali pridružené výroby, ktoré pomohli predovšetkým horským a podhorským poľnohospodárskym družstvá, k akým patrilo aj JRD Krajné.
Čítajte aj Panenská zem juhu Slovenska: Rímske nálezy v Patinciach môžu byť objavom roka
"Janovic vedel motivovať, vyhľadával talenty a dával priestor mladým ľuďom. Bol to na socialistické pomery elegán, ktorý ľudí kultivoval tým, ako vystupoval aj ako sa obliekal. Vedel sa obklopiť dobrými poradcami.
Mal som k nemu otvorené dvere a keď som prišiel s dobrým nápadom, vždy ho podporil. To bola, samozrejme, obrovská výhoda, ale aj zodpovednosť. Minister čakal výsledky. Naše družstvo ich vedelo garantovať, " opíše obdobie spred vyše 40 rokov Vojtech Tĺčik.
Kde brali družstevníci peniaze na svoj rozvoj? Tĺčik spomína, že zlaté vajíčka znášala nákladná autodoprava – takmer 40 áut vypĺňalo priestor, ktorý nestačili obslúžiť autá ČSAD – monopolného štátneho autodopravcu.
Družstvo však malo aj stolársku a čalúnnickú dielňu, ba aj umývačov okien, inak by neuživilo tristo ľudí, ale s pridruženými výrobami to šlo. Nečudo, že družstvá patrili k najväčším zamestnávateľom na vidieku.
Raz na Medzinárodnom strojárskom veľtrhu v Brne uvidel Tĺčik kruhovú dojáreň. Aj pre družstvo s výnosmi z pridruženej výroby to bolo pridrahé zariadenie. Odvážil sa zatelefonovať ministrovi Janovicovi. Dostal zelenú v podobe pilotného projektu.
Tĺčik vedel výborne stimulovať ľudí. Napríklad pri zbere zemiakov uplatnil týždňové vyplácanie odmien. Kto včas dáva, dva razy dáva. Premýšľal ako bankár, keď navrhol družstevníkom, aby si uložili časť peňazí z výplaty na zvýšený úrok v družstve.
Nápad so zriadením družstevnej banky sa pripisuje Františkovi Čubovi, predsedovi JZD Agrokombinát Slušovice. V ére socializmu to bol podnik, kde sa rozvíjali kapitalistické podnikateľské metódy. Lenže priamočiary ťah na bránku mali aj Slováci.
Foto: Jozef Sedlák
Motivačné desatoro a 1 200 listov na rozlúčku
Keď sa Tĺčik stal predsedom družstva, spísal pre seba motivačné desatoro, ktorého sa pridŕža dodnes.
- Prvé prikázanie znie: úcta k ľuďom, s ktorými pracuješ,
- druhé: povinnosť vypočuť si podriadeného,
- piate: nenechaj ľudí na seba čakať,
- ôsme: nečakaj na pozdrav.
Bol ústretový, ctil si názory starších. Ráno obišiel družstevných vartášov a vedel do detailu, čo sa dialo v maštaliach aj čo je nové v dedine. Kto chce riadiť, musí všetko vedieť a prekvapiť svoj tím znalosťou detailov.
Počas dvadsiatich rokov, čo viedol družstvo, postavila družstevná stavebná skupina štyri družstevné štvorbytovky, vybudovala obecný úrad aj dom smútku, kto staval rodinný dom, mohol rátať s pomocou družstva v cene výrobných nákladov.
Zdalo sa, že všetko ide, ako má. Lenže náladu spoločnosti neovplyvňovali len družstvá, socialistický priemysel nezvládal technologické inovácie, služby poriadne nefungovali, bez siete známych sa nedalo pohnúť, k spokojnosti ľudí nestačili základné potraviny za ľudové ceny.
Nespokojnosť vyústila do pádu režimu. Dva týždne po 17. novembri 1989 sa konal v Prahe posledný zjazd družstevných roľníkov. Jedným z delegátov bol aj Vojtech Tĺčik. Zjazd sa odohrával v atmosfére veštiacej veľké zmeny.
Otvorila sa otázka nielen ďalšieho rozvoja naozaj slobodného podnikania v družstvách, ale aj toho, ako sa politicky vyrovnať s kolektivizáciou. To, čo sa zdalo po 40 rokoch už takmer uzavreté, zarezonovalo s nevídanou silou.
Keď sa Tĺčik vrátil na družstvo, prišli za ním zástupcovia Verejnosti proti násiliu a žiadali ho, aby nad družstvom zaviali štátne vlajky.
"Chlapci, je vari štátny sviatok? A vzápätí v kontexte toho, čo som zažil v Prahe, som si uvedomil: všetko, čo sa vykonalo, jedno či dobré, alebo zlé, sa bude s revolučným zápalom revidovať. K moci sa na družstve drali ľudia, ktorí zmaturovali z noci do rána, chýbala im pokora.
Túžili po zmene, len ju okrem toho, že chcú slobodu a dobré platy, nevedeli presnejšie zadefinovať. Tak som sa porúčal. Požiadal som o uvoľnenie. Členská schôdza môj odchod dva razy neodhlasovala, ľudia ma prehovárali, nech zostanem, až v marci to prešlo.
Na rozlúčku som napísal 1 200 listov – družstevníkom, priateľom a partnerom a poďakoval sa za spoluprácu. Rozhodol som sa odísť do USA s tým, že sa bližšie zoznámim s tým, ako sa podniká v krajine s najrozvinutejším poľnohospodárstvom," zhrnie dramatické obdobie svojho života Vojtech Tĺčik.
Priezračne priamočiara Amerika
Mal 46 rokov, keď zakotvil na dva roky na farmách východného pobrežia USA. Najdlhšie pracoval u Harryho Stewarta, ktorý choval 40 kráv. Vykydať hnoj, nakŕmiť, podojiť a potom rozviezť mliečne výrobky, syry a jogurty do domácností.
"Narodil som sa ako sedliak, ale byť po dvadsiatich rokoch manažovania družstva deň čo deň v montérkach? Aký to malo zmysel? Nuž malo, niečomu som sa priučil, pochopil som, že mnohé veci sme robil na družstve správne.
Ale Amerika mi ukázala, že podnikanie musí byť priezračne jednoduché a tiež to, že sa končí éra industriálnych potravín a budúcnosť má krátky potravinový reťazec ponúkajúci čerstvé potraviny rovno z farmárovho poľa," povie na margo americkej kapitoly Vojtech Tĺčik.
Končí sa éra industriálnych potravín a budúcnosť má krátky potravinový reťazec ponúkajúci čerstvé potraviny rovno z farmárovho poľa.Vojtech Tĺčik
Harry Stewart mal prezývku Slnečný farmár. To preto, lebo bol perfekcionista pri pasení dobytka. Trávu nesmel dobytok úplne spásť, aby steblá mohli zachytávať slnečnú energiu a pasienok rýchle zregeneroval. Ráno čo ráno Slovák čelil rovnakej Stewartovej otázke: „Vojto, čo máš nové? Si pripravený na väčší pokrok?“
S odstupom času Tĺčik povie, že sila Američanov spočíva práve v neuveriteľnom tlaku na to, aby boli deň čo deň lepší.
Konfrontáciu úspechom meranú dolárovou výnosnosťou doviedli na hranicu maximálneho možného ľudského výkonu. Keď Stewart svojho slovenského zamestnanca vyplácal, ponúkol mu: „Ulož si u mňa časť výplaty. Dobre ti ju zúročím.“
Tĺčik si spomenul na experiment, ktorý zavádzal na družstve tesne pred novembrovou revolúciou. Pristal na ponuku. Američan bol štedrý, mzdu zúročoval 100 percentami vždy s dôvetkom: „Vojto, aspoň neminieš peniaze na hlúposti, kapitál, čo u mňa nadobudneš, sa ti zíde, keď sa vrátiš domov.“
Tĺčik v Amerike nezaháľal. Dostal ponuku od firmy, ktorá sa chcela etablovať v Československu na trhu s hasiacimi prístrojmi. Keď sa vrátil domov, rátal, že v družstve by mohli začať výrobu v jednej z vyprázdnených maštalí.
Ponúkal investíciu za vyše milióna dolárov. Stretol sa však s nepochopením. Bolo mu nad slnko jasnejšie: všetko je inak, dva razy nevstúpiš do tej istej rieky.
Do roboty a z roboty nechodím
Potom znenazdajky naň zaútočilo onkologické ochorenie. Sústredil sa na boj s chorobou. Zápas s rakovinou vyhrávajú ľudia silnej vôle, ktorí chcú žiť a ešte niečo dosiahnuť. Tĺčik zanechal podnikanie s hasiacimi prístrojmi a vrátil sa tam, kde sa vždy cítil ako ryba vo vode.
V Amerike sa naučil, ako efektívne chovať dobytok na paši. Keď sa podíval na podkylavské lúky, videl tam čriedy dobytka. Začal so sedemnástimi kravami amerického bezrohého plemena charolais.
Čoskoro zistil, že na uživenie to nestačí. Na kraji Podkylavy stála roky opustená budova školy. Rozhodol sa premeniť ju na penzión, potravinovým zázemím ktorého bude biofarma. Spojil sa s troma univerzitami – s poľnohospodárskou v Nitre, ekonomickou a technickou v Bratislave.
Dnes v agropenzióne nájdeme tri kongresové haly, bazén, tenisové kurty, možno si tu zahrať petang, najmä však nájsť pokoj v tichej a zachovanej prírode kopaníc. Vo vstupnej hale penziónu je obrovská nástenná tabuľa s tisíckami vizitiek návštevníkov nielen zo Slovenska, ale naozaj z celého sveta.
Podkylava zažiarila prostredníctvom výmenného študijného programu Erasmus. Farma je jedinečnou experimentálnou bázou SPU v Nitre. Vyhľadávajú ju aj veľké spoločnosti, doobeda majú zamestnanci rôzne školenia, brainstormingy, poobede voľný program.
Obľúbená je vychádzka na biofarmu v sprievode jej zakladateľa. „Čo myslíte, prečo sú naše steaky také šťavnaté?“ opýta sa Tĺčik hostí. Nuž všetko mlieko vypije teľa. Potom opíše, ako kravy vo voľnej prírode privádzajú bez pomoci človeka na svet teliatka. Utiahnu sa do závetria rokliny a tam sa otelia.
Len čo sa rodička aj teľa zotavia z veľkej udalosti, matka oznámi novinu stádu, ktoré ide privítať potomka.
Biofarma má 600 stálych odberateľov teľacieho mäsa. Hitom sa stali balíčky, ktoré firmy dávajú svojim zamestnancom ako mikulášsky či vianočný darček. Mimoriadne populárne sú letné tábory detí, ktoré sa vracajú na vidiek svojich predkov.
Pobyt sa končí pečením chleba pre rodičov. Bochník od syna či dcéry za mimoriadne prázdniny v lone prírody medzi zvieratami uprostred voňavých lúk.
Čítajte aj Všetky boli hrdinky. Ako sa Slovenky stali prvými Amerikánkami
Vojtech Tĺčik oslávil osemdesiatiny. Vraví, že život mu ušiel ako voda, ale nemal čas nad tým premýšľať. "Do roboty a z roboty nechodím.
Je to práca, čo ma drží nad vodou a dáva zmysel môjmu životu, aj tridsiatke ľudí, čo náš rodinný podnik zamestnáva. Mám ešte v hlave veľa nápadov, ktoré by som rád uskutočnil. Napríklad projekt Vidiek vás víta."
Tĺčik uvažuje postaviť na kopaniciach minifarmy, ktoré by slúžili ako víkendové či prázdninové usadlosti pre ľudí z mesta. "Našou starosťou by bol chov a ošetrovanie kravičiek, koní, ovečiek, králikov po celý pracovný týždeň, cez víkend by zvieratá robili radosť rodinám z mesta.
Snívam aj o veľkej tržnici, kde by sme ponúkli najlepšie potraviny, pôvodné aj tie, čo teraz vznikajú. Lebo aj kuchyňa sa vyvíja."
Keď má človek plány, chce sa mu žiť, lebo každý nový deň dáva zmysel. Príďte sa pozrieť na kopanice. Žijú tu dobrí hospodári. Gazdujú premýšľavo, nenáhlivo, aj preto tunajšia príroda spolu s potravinami, ktoré vyrábajú, ľudí uzdravuje.