Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Slovenské národné povstanie vypuklo len 40 dní po tomto atentáte. Keby sa podaril, mohlo sa skončiť víťazne? Predišlo by sa masovým popravám povstalcov v Kremničke a vo vápenke v Nemeckej? A transportom rasovo i politicky prenasledovaných z pracovného a koncentračného tábora v Seredi?

Padol by nenávidený režim Jozefa Tisa? Možno by sa nekonalo peklo na Dukle a ničivý front by neprechádzal cez Slovensko dlhých deväť mesiacov.

Ale zachovalo by sa samostatné Slovensko alebo by sa napriek všetkému obnovilo Československo? Prijali by sme Marshallov plán alebo sa stali jedným z východoeurópskych satelitov Sovietskeho zväzu?

Čítajte viac Bomba pre Hitlera

Otázka strieda otázku a každá podmieňovacím spôsobom. Ešte nie tak dávno sa kladenie takýchto otázok považovalo za špekulatívne a vedecky pochybné. Dnes sa už aj renomovaní historici vážne zaoberajú takzvanými alternatívnymi či virtuálnymi dejinami.

V slovenskom priestore sa za to svojho času postavil Ľubomír Lipták s celou váhou jeho autority. „Historiografia by sa nemala vyhýbať alternatívam dejinného vývoja. Práve takýto prístup umožňuje presnejšie analyzovať faktory, ktoré viedli k tomu či inému scenáru," zdôrazňoval.

Odborne sa tomu hovorí „kontrafaktualita". Vypovedá o situácii, ktorá síce nenastala, ale mohla by nastať, keby sa stalo niečo iné ako to, čo sa naozaj udialo. Sám

Lipták si napríklad v jednej eseji kládol „kontrafaktuálnu" otázku, k čomu by viedlo, keby Hitler vyhral vojnu v Európe a zlomil aj odpor Veľkej Británie? Hneď si aj odpovedal: „Pustil by sa do rozhodujúcej konfrontácie s USA."

Čítajte viac Prepísané dejiny. Čo by sa stalo, keby Československo odmietlo Mníchovskú dohodu?

Podľa britského historika Nialla Fergusona nám kladenie „kontrafaktuálnych“ otázok pomáha lepšie pochopiť historické súvislosti a lepšie posúdiť význam dávnych udalostí.

Vďaka takémuto prístupu mohol popredný nemecký historik Alexander Demandt napísať knihu o zlomových momentoch tamojších dejín s názvom Mohlo to dopadnúť inak.

Ako by to teda asi dopadlo, keby sa 20. júla 1944 podarilo sprisahancom Hitlera zavraždiť? Najprv si však stručne povedzme, čo sa napoludnie v ten horúci letný deň skutočne udialo.

Stačilo kufrík nechať tak

Presne v čase 12.45 sa zasadacia sieň vo Wolfsschanze (vo Vlčom brlohu) otriasla výbuchom. Išlo o Hitlerov hlavný stan blízko mesta Rastenburg (vtedy Východné Prusko, v súčasnosti Ketrzyn v severovýchodnom Poľsku).

Führer vyviazol z atentátu len so škrabancami, traja jeho blízki spolupracovníci utrpeli zranenia nezlučiteľné so životom.

„Prvé, čo som hneď po explózii inštinktívne urobil, bolo to, že som skontroloval, či nemám zasiahnuté oči, ruky a nohy," zdôveril sa Hitler na druhý deň svojmu ministrovi propagandy Josephovi Goebbelsovi.

Hitlerov stenograf totiž prišiel o obe nohy a armádny pobočník Rudolf Schmundt o jedno oko.

Keď do konferenčnej miestnosti vtrhli vojaci, aby z trosiek vyvliekli preživších, iba štyria s istotou vedeli, čo sa stalo. Dvaja z nich, generáli Hellmuth Stieff a Erich Fellgiebel, boli vysokopostavení členovia najvyššieho velenia (OKH) wehrmachtu.

Tretím bol poručík Werner von Haeften, pobočník plukovníka Clausa Schenka von Stauffenberga, náčelníka štábu Záložnej armády Nemecka (BdE).

Čítajte viac Zo Slovákov chceli spraviť Nemcov

Štvrtým bol samotný Stauffenberg, hlavný strojca atentátu, ktorý priniesol na poradu do Vlčieho brlohu kufrík s časovanou náložou a umiestnil ho vedľa veľkého dubového stola, len pár metrov od führera, Ten mal prítomným porozprávať o vojenských plánoch na najbližšie obdobie.

Dosiahnutá hodnosť neoprávňovala Stauffenberga nachádzať sa tak blízko Hitlera, pričom tvrdil, že odvtedy, čo utrpel vážne zranenie na fronte (prišiel tam o pravú ruku a o jedno oko), zle počuje.

Plukovník však opustil miestnosť ešte pred explóziou: pod zámienkou, že má neodkladný telefonický rozhovor. Vonku počkal na výbuch a okamžite naskočil s Haeftenom do mercedesu, ktorý zamieril na neďaleké letisko.

Prichystané lietadlo ich potom dopravilo späť do 550 kilometrov vzdialeného Berlína.

Hitlera oddeľovala od bomby masívna fošňa

Predtým, než zadunela v rokovacej miestnosti explózia, stalo sa ešte niečo dôležité. Bola to síce maličkosť, ale diabol sa skrýva v detailoch. Na uvoľnené miesto po odchode Stauffenberga sa presunul iný vysoký dôstojník.

A keďže kufrík s náložou mu prekážal, posunul ho nohou pod stôl. Tak sa stalo, že Hitlera teraz oddeľovala od bomby masívna fošňa podopierajúca stôl. Preto mu výbuch vážnejšie neublížil.

Stauffenberg bol počas celého letu do Berlína skalopevne presvedčený, že atentát sa podaril. A v Berlíne mala operácia Valkýra, ako ju sprisahanci nazvali, pokračovať štátnym prevratom. Plukovník nemohol vedieť, že jeho spoločníkom sa nepodarilo prerušiť komunikačné spojenie s Rastenburgom.

Preto do Berlína mohli už popoludní doraziť prvé správy o tom, že diktátor zostal nažive a bez väčšej ujmy na zdraví.

Čítajte viac Útek alebo samovražda? Ako svet pátral po Hitlerovi

Plánovaný puč mala paradoxne uskutočniť záložná armáda, ktorá pôvodne vznikla preto, aby zasiahla v prípade pokusov o štátny prevrat alebo o povstanie proti nacistickému režimu.

Preto sa hlavné sily rezervistov nachádzali v Berlíne a jeho okolí. Velenie tejto armády, v prvom rade zástupca veliteľa generál Friedrich Olbricht, boli aktívnymi účastníkmi komplotu. Na jeho čele stál bývalý náčelník generálneho štábu wehrmachtu generál Ludwig Beck.

Do ich plánov bol zasvätený aj veliteľ rezervnej armády generál Friedrich Fromm. Aby odvrátil podozrenie od seba, dal ešte v noci 20. júla zastreliť hlavných sprisahancov vrátane Olbrichta, Becka, Stauffenberga a Haeftena. Nezachránilo ho to však, pretože v marci 1945 nacisti nakoniec popravili aj Fromma.

Hitlerov zástupca písal o zločineckej chamradi

Po prezradení plánov dokázali sprisahanci vyvolať iba niekoľkohodinový chaos. Pokusy obsadiť niektoré vládne budovy a rozhlas v Berlíne už v zárodku zmaril strážny pluk pod vedením dôstojníka Otta Ernsta Remera, ktorý konal na priamy rozkaz Hitlera.

Okolo 180 sprisahancov (z toho 20 generálov vrátane jedného poľného maršala) skončilo na popravisku, niekoľko tisíc uväznili a výraznú časť 600-tisícovej záložnej armády Hitler poslal na front. „Bolo to ako očistná búrka," zhodnotil perzekúcie Goebbels.

Martin Bormann, Hitlerov zástupca v ústredí nacistickej strany, poslal jej regionálnym funkcionárom ďalekopis, v ktorom oznamoval, že „reakčná zločinecká chamraď" zorganizovala puč a pokiaľ by bol úspešný, tak by uzavrela mier s Moskvou.

O polnoci 20. júla vystúpil Hitler vo všetkých nemeckých rozhlasových staniciach s prejavom: „Veľmi malá skupina ambicióznych, bezohľadných a kriminálne hlúpych dôstojníkov zosnovala sprisahanie s cieľom odstrániť mňa a zároveň štáb prakticky celého velenia wehrmachtu," oznámil.

Vojnové plány Hitlerovho nástupcu

Nacisti nikdy nezverejnili informácie o skutočných cieľoch sprisahania ani o jeho rozsahu. Až neskôr zo zachovaných dokumentov sa verejnosť dozvedela, že v prípade úspešného atentátu na Hitlera sa jeho nástupcom mal stať v tom čase 60-ročný Carl Goerdeler.

Kto bol Goerdeler? Súčasné encyklopédie ho charakterizujú ako monarchistického konzervatívneho politika, ekonóma a priemyselného manažéra. Počas vojny bol dôverníkom Roberta Boscha, vlastníka jedného z najväčších elektrotechnických koncernov, a tiež rodinným priateľom priemyselníkov Kruppovcov.

Čítajte viac Vojna Nemcov naučila nedôvere a pacifizmu. Aj nacisti sa cítili ako obete

Podľa zistení ruského historika Germana Rozanova sa o sprisahaní definitívne rozhodlo 6. júla 1944 po schôdzke predstaviteľov nemeckého biznisu a finančných kruhov s Hitlerom a jeho ministrom zbrojného priemyslu Albertom Speerom. Führer si tam vypočul hlasy nespokojnosti so situáciou na fronte. Druhej strane nevedel nič sľúbiť, a tak ju len žiadal o trpezlivosť a čas na „vysporiadanie sa so situáciou".

Rokovať s Američanmi a Britmi, bojovať proti Sovietom

Z bádania nemeckého historika Gerharda Rittera vyplýva, že sprisahanci mali v prípade likvidácie Hitlera a prevzatia moci pripravené dva scenáre. Prvý predpokladal začatie mierových rokovaní so Spojenými štátmi a s Veľkou Britániou a pokračovanie útočnej vojny na východnom fronte.

Plán B spočíval v udržaní jestvujúcej línie nemecko-sovietskeho frontu za každú cenu s tým, že nacistické vojská sa zo západu presunú na východ.

Goerdeler šiel ďalej a uvažoval aj o spoločných akciách nacistických a britských vojsk proti Červenej armáde. Mali ju vytlačiť ďaleko na východ.

„Musíme vrátiť Rusov na líniu Pripiať – Dnestr a tým oslobodiť seba aj Angličanov od strašného nebezpečenstva," presviedčal účastníkov komplotu pred atentátom.

Čítajte viac Keď je otcom vojnový zločinec

Goerdeler počítal s tým, že povojnové Nemecko pod jeho vedením si ponechá Rakúsko i Sudety. S takýmito predstavami by však sotva vyrokoval mier s Britmi alebo s Američanmi.

Urs Bitterli, profesor moderných dejín na univerzite v Zürichu, upozorňuje na ďalší prejav naivity Goerdelera. Veril totiž, že nemecký ľud pocíti úľavu a pridá sa k pučistom, len čo sa dozvie o Hitlerovej smrti.

Ale z pravidelných prieskumov politickej spoľahlivosti občanov, ktoré si dávali robiť nacisti, vyplývalo, že neúspešný atentát skôr posilnil dôveru väčšej časti nemeckého obyvateľstva k führerovi.

Po zmarenom puči skončil Goerdeler vo väzení. Nacisti ho hneď nezabili, popravili ho vo februári 1945.

Čítajte viac Adolf Eichmann. Masový vrah od písacieho stola

Zachránila by smrť Hitlera životy miliónov ľudí?

Pred siedmimi rokmi zverejnil časopis BBC History Magazine dialóg dvoch popredných britských odborníkov na dejiny nacistického Nemecka. Téma znela neúspešný atentát na Hitlera 20. júla 1944.

Roger Moorhouse a Nigel Jones odpovedali protichodne na „kontrafaktuálnu" otázku, čo by sa dialo po násilnej smrti führera.

Podľa Moorhousa bolo dobré, že Stauffebergovi sa nepodarilo diktátora zabiť: „V opačnom prípade by si to mnohí Nemci vykladali ako nôž vrazený do chrbta. Hitlera by potom vnímali ako mučeníka a v konečnom dôsledku by to nacistickú vládu iba posilnilo."

Jones, naopak, obrátil pozornosť na možný prínos atentátu, ak by bol úspešný: „Zachránilo by to životy miliónov vojakov i civilistov, ktorí zahynuli vo vojne od júla 1944 do mája 1945. Koniec vojny v Európe by sa urýchlil o desať mesiacov.

Nemecko by zostalo jednotné a Berlínsky múr by sa nikdy nepostavil. A neúspech sprisahania umožnil Moskve nastoliť komunistický režim v celej východnej Európe."

Na rozdiel od Jonesa Moorhouse nepredpokladá, že by sa vojna skončila už v lete 1944, aj keby Stauffenberg s atentátom uspel.

Sprisahanci predsa chceli pokračovať vo vojne proti Sovietskemu zväzu, akurát po boku Britov a Američanov. Britský premiér Winston Churchill a prezident USA Franklin Roosevelt sa však už v januári 1943 dohodli, že budú žiadať bezpodmienečnú a úplnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl.

Moorhouse hovorí o sovietizácii Európy

A čo by asi nasledovalo, keby nemecké vojsko zložilo zbrane? „Červená armáda by bez odporu postupovala cez Nemecko do Francúzska, kde by sa stretla s dosiaľ relatívne slabými (pol druha mesiaca po vylodení v Normandii) silami Britov a Američanov. Sovietizacia Európy by nastúpila aj po prípadnej kapitulácii Nemecka v lete 1944," nazdáva sa Moorhouse.

Jones však trvá na svojom: „Aj keby sprisahanecká vláda po štátnom prevrate v Berlíne musela bezpodmienečne kapitulovať, stále by to bolo neskonale lepšie ako strašné udalosti rokov 1944 – 1945, ktoré umožňovali Hitlerovi prežitie."

Treba poznamenať, že väčšina uznávaných odborníkov v západnej i vo východnej časti sveta sa v súčasnosti prikláňa skôr k názorom Moorhousa. Patrí medzi nich americký vojenský historik Mark Grimsey, ale, naopak, jeho nemecký kolega Magnus Pahl tvrdí, že sprisahanci mali určité šance uspieť.

Povstanie by beztak vypuklo

Na iniciátorov a organizátorov Slovenského národného povstaniu museli prvé správy o atentáte na Hitlera pôsobiť ako balzam na dušu. Privítali ho odbojové skupiny a v tichosti sa mu potešila aj väčšia časť verejnosti, ktorá už mala dosť ľudáckeho režimu.

A v Lovinobani vyvesili neznáme osoby „štvavé letáky" proti Hitlerovi na dvere okresného úradu. Niektoré však predčasne oznamovali: „Hitler kaput!"

„Atentát na Adolfa Hitlera dal podnet k všelijakým úvahám o skončení vojny. Pravda, jedni si želajú, aby Rusi sem neprišli, iní zase od nich čakajú spásu," hlásil náčelník okresného úradu v Spišskej Novej Vsi.

A v Senici sa na konci júla 1944 rozšírila fáma, že ruské vojská už prekročili slovenské hranice. Jozef Tiso poslal Hitlerovi už na druhý deň po neúspešnom atentáte blahoprajný telegram „pri príležitosti jeho šťastlivého vyviaznutia", ako informoval denník Gardista.

Niektorí potentáti z umierneného krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany však videli v neúspešnom pokuse o štátny prevrat v Berlíne predzvesť krachu Tretej ríše. Hľadeli, ako čo najchytrejšie prevrátiť kabáty. Niekoľko dní po atentáte sa zrodilo aj takzvané Čatlošovo memorandum.

Minister obrany slovenského vojnového štátu, ktorý stále viac strácal dôveru prezidenta Tisa, navrhoval v tomto dokumente protinemecký vojenský prevrat a nastolenie na Slovensku „prosovietskej diktatúry".

Aj československý zahraničný odboj vnímal pokus o zavraždenie Hitlera ako príznak blížiacej sa porážky Nemecka. Prezident Edvard Beneš, ktorý sa nachádzal v londýnskom exile, odkázal domácim odbojovým skupinám, že vojna sa skončí do novembra 1944.

Pohľad historika Stanislava Mičeva

Čo by sa dialo na Slovensku, keby sa atentát na Hitlera podaril? Opýtali sme sa na to pri inej príležitosti historika Stanislava Mičeva, ktorý sa dlhé roky zaoberá udalosťami Povstania.

„Veľa by záviselo od toho, kto by Hitlera nahradil na vrchole moci," upozornil. „Ak umiernenejší, tak by sa pokúsili rokovať s protivníkmi o mieri a satelity Nemecka by sa dostali do obrovských ťažkostí.

Ak by si však moc v Berlíne uzurpovali verní hitlerovci a možno ešte väčší zurvalci, ako bol on, tak v HSĽS by to podporilo radikálnejší prúd reprezentovaný Alexandrom Machom a Otomarom Kubalom," povedal Mičev.

Povstanie by zrejme vypuklo tak či tak. V prípade, že by zabitého Hitlera nahradil sprisahanec Goerdeler tak by SNP zrejme sprevádzal aj palácový prevrat v Bratislave s odstránením Tisa a jeho kliky.

Čítajte viac Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku

Ak by sa však k moci dostal Heinrich Himmler alebo Hermann Göring, tak by sa na Slovensku všetko zbehlo možno ešte skôr a s ešte väčšími odchýlkami od pôvodných plánov. Povstanie však bolo nevyhnutné, ak nás Spojenci mali považovať za súčasť protinacistickej koalície.

Samostatné Slovensko sa však už nemohlo zachovať v žiadnej podobe. V čase spáchania atentátu na Hitlera už boli totiž podpísané medzinárodné zmluvy o obnovení Československa, upozorňuje historik Mičev.

Bývalí „zradcovia" hrdinami vojenského odboja

Sprisahancov ktorí sa pokúsili spáchať atentát na Adolfa Hitlera, ešte aj po vojne väčšina Nemcov považovala za zradcov. V prieskume verejnej mienky z roku 1951 len tretina oslovených kladne hodnotila Clausa von Stauffenberga a jeho komplicov. Situácia sa však potom začala rýchlo meniť.

Už v roku 1952 položili základný kameň pamätníka v berlínskom Bendlerblocku. Dodnes pripomína účastníkov operácie Valkýra, ktorých na tomto mieste zastrelili v noci 20. júla 1944.

Zlomovým bodom v pripomínaní vojenského protihitlerovského odboja sa však stal prejav vtedajšieho spolkového prezidenta Theodora Heussa (na snímke), ktorý predniesol 19. júla 1954.

Ocenil v ňom odhodlanie sprisahancov „vytrhnúť štát z vražednej zlovôle a pokiaľ možno zachrániť vlasť pred záhubou".

Čítajte viac Vlčie deti. Neznáme obete druhej svetovej vojny

Neskôr boli po Stauffenbergovi pomenované školy v Heidelbergu, vo Frankfurte nad Mohanom, v Bambergu, v Heibronne atď.

„V súčasnosti panuje široká akademická a spoločenská zhoda na pozitívnom hodnotení spriahania 20. júla 1944 a jeho aktérov," citovali nemecké médiá Staffenbergerovu vnučku Sophiu von Bechtolsheimovú.

Už niekoľko desaťročí skladajú odvedenci Bundeswehru slávnostnú prísahu pri každoročnom ceremoniáli 20. júla v Bendlerblocku. Pripomienka atentátu na Hitlera sa v súčasnej nemeckej armáde stala zaužívanou tradíciou.