Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce

Obrovský požiar môže vzniknúť z tlejúcej pahreby alebo z jedinej iskry. Autori historickej literatúry často považujú za takúto iskru v prípade prvej svetovej vojny atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu.

Dňa 28. júna 1914 ho zosnovala v Sarajeve skupina srbských ultranacionalistov. Vykonávateľom bol študent Gavrilo Princip, ktorý zabil arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este i jeho manželku Žofiu z Hohenbergu.

Samotný atentát by však sotva stačil na rozpútanie ozbrojeného konfliktu so Srbskom. Keď v roku 1898 taliansky anarchista napadol a usmrtil ostrým pilníkom cisárovnú Alžbetu zvanú Sissi (Ferdinandovu tetu), pre jej manžela cisára Jozefa Františka I. to ešte nebol dôvod vyhlasovať vojnu Taliansku.

Čítajte aj Prvá svetová vojna sa začala pred 110 rokmi. Na východe Slovenska prebiehali ťažké boje

Na rade mala byť anexia Čiernej Hory

Rakúskych ,„jastrabov " však poháňali obavy zo srbskej rozpínavosti. Počas dvoch balkánskych vojen (1912 – 1913) Srbsko zdvojnásobilo svoje územie pripojením Macedónska a Kosova na úkor Osmanskej ríše.

S jedlom rastie chuť (na rade mala byť anexia Čiernej Hory) a zvýšený apetít srbských nacionalistov nachádzal podporu v Rusku.

Balkán bol na začiatku druhej dekády 20. storočia sudom pušného prachu. Podobne ako o sto rokov neskôr juh Ukrajiny, kde sa bojovalo už od roku 2014, nie (ako si niekto myslí) až od februára 2022.

Na začiatku to bol tiež „iba" lokálny konflikt, tzv. proxy vojna, boje medzi separatistami a ústrednou vládou v Kyjeve.

Nasledovala anexia Krymu, vytvorenie samozvaných republík na Donbase, ich všestranná podpora zo strany Moskvy. Pred 20 mesiacmi to korunoval vpád regulárnej ruskej armády na územie susedného štátu. V tom čase už bolo nad slnko jasnejšie, že v konflikte sa čoraz viac angažujú aj západné veľmoci.

Pred 110 rokmi vojnu síce začala Viedeň, ale postrkával ju do nej Berlín. „Nemci síce písali do Paríža, Londýna a Petrohradu, že vojnu nechcú a že chcú rokovať, ale dôležité je, čo v tom čase písali do Viedne, aký nátlak na ňu vyvíjali: začnite, a to čím skôr!" približuje slovenský historik Dušan Kováč.

Z tej podobnosti naskakuje husia koža

Uprostred leta 1914 navonok nič nesvedčilo o tom, že Európa stojí na pokraji Veľkej vojny. A väčšina ľudí si to ani neuvedomovala. Veď už 43 rokov (od francúzsko-pruskej vojny) vládol na väčšine kontinentu mier. Ak sa bojovalo, tak iba na jeho okrajoch a krátko. Prečo by sa to zrazu malo zmeniť?

„Leto bolo prekrásne, ako už dávno nie, a sľubovalo, že bude ešte krajšie. Všetci sa bezstarostne pozerali na svet,“ spomínal rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, ktorý trávil dovolenku v belgických prímorských kúpeľoch.

Vinohradníci v okolí Badenu, ale aj Prešporku (dnešnej Bratislavy) si mädlili ruky: ak takéto leto vydrží, bude víno ako ešte nikdy.

Od sarajevského atentátu uplynul mesiac. Nedá sa povedať, že by tých tridsať dní nevyplnili aj diplomatické rokovania. Zároveň však prebiehali horúčkovité vojenské prípravy. A súčasne vojnové štvanie v médiách i na verejných zhromaždeniach.

Najviac rinčali zbraňami Nemci, ktorí boli na vojnu spomedzi mocností najlepšie pripravení. Ako napísal niekdajší legendárny americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger v knihe s názvom Dejiny diplomacie, už to nebolo Nemecko svojho zakladateľa Otta von Bismarcka, ale výbušného panovníka Wilhelma II., ktorý Železného kancelára prepustil zo svojich služieb.

Ten by zrejme prejavil viac zdržanlivosti, bol predsa autorom výroku „ruského medveďa je ľahko vyduriť z brlohu, ale oveľa ťažšie zahnať späť".

Nástupcovia Bismarcka sa čoraz viac spoliehali na vojenskú silu a diplomacii prisúdili vedľajšiu úlohu, dokonca na jej ešte nevyčerpané možnosti predčasne rezignovali.

„Z týchto paralel chvíľami naskakuje husia koža," nezdržal sa v roku 2014 Frank Walter Steinmeier, vtedy šéf nemeckej diplomacie a v súčasnosti prezident, keď porovnával ukrajinskú krízu s predohrou prvej svetovej vojny.

Vzápätí sa stal jedným z iniciátorov minských dohôd a garantov ich plnenia. Mali predísť medzinárodnému konfliktu okolo Ukrajiny a zároveň riešiť jej vnútorne problémy.

Nesplniteľné ultimátum

Vráťme sa však do leta 1914. Počas oných 30 dní nezaháľali ani stúpenci mieru, hoci ich bolo počuť menej. Proti vojne alebo za zachovanie neutrality svojich štátov v nej vystupovali najmä socialisti.

Napriek tomu 23. júla poslala Viedeň do Belehradu nesplniteľné ultimátum vo veci vyšetrovania sarajevského atentátu. Tvrdila, že ho podnecovali srbské vládne kruhy, ktoré sprisahancov aj vyzbrojili.

Zavraždenie Františka Ferdinanda a jeho manželky bolo však len „klamnou zámienkou k svetovej vojne", upozornil v roku 1923 klasik slovenskej historiografie Július Botto.

Medzi skutočné príčiny Veľkej vojny patrilo neutíchajúce nepriateľstvo medzi Francúzskom a Nemeckom, túžba Francúzov pomstiť sa za hanebnú porážku pri Sedane v septembri 1870, ako aj za ponižujúcu stratu Alsaska s Lotrinskom.

Ďalšou príčinou bolo stupňujúce sa napätie medzi Britániou a Nemeckom, spôsobené rastúcou ekonomickou silou Berlína a jeho programom námorného zbrojenia. To mohlo ohroziť nadradenosť Albionu na svetových moriach.

Skrátka, Európa dozrela na meranie síl jej hlavných hráčov a na prepisovanie svojej politickej mapy. Viedeň si ani nedala námahu s dôkladným preštudovaním odpovede Belehradu na jej 48-hodinové ultimátum a v sobotu 28. júla 1914 vyhlásila Srbsku vojnu.

„Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné moje roky z božej milosti obetoval dielam mieru a moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny,“ tvrdil v manifeste rakúsky cisár a zároveň uhorský kráľ František Jozef I. Mal vtedy už 84 rokov a tak sa mu dalo veriť.

Aj historici sa dnes už viac-menej zhodujú v názore, že staručký panovník z habsbursko-lotrinského rodu by sotva vyzýval svoj ľud do boja, keby ho k tomuto rozhodnutiu nedohnali „jastrabi" vo vláde i v generálnom štábe vojska.

Nemci do vojny proti Francúzom. Briti: do zbrane!

Medzitým Rusko sa postavilo na stranu Srbska a vyhlásilo mobilizáciu. Nemecko ho najprv vyzvalo, aby s povolávaním záloh prestalo, a keď sa tak nestalo, vyhlásilo 1. augusta Rusku vojnu. Na základe predchádzajúcich zmlúv sa do vojnového konfliktu potom reťazovito zapájali ďalšie štáty.

Napríklad Anglicko, ktoré naoko váhalo: 29. júla oznámil minister zahraničných vecí Edward Grey nemeckému vyslancovi Karlovi Maxovi von Lichnowskému, že Británia zachová v konflikte neutralitu iba dovtedy, kým doň nebude zavlečené Francúzsko.

Pre Berlín to vraj bol sprvoti šok, ale Nemci sa rýchlo spamätali a už 3. augusta vyhlásili vojnu Francúzsku. Ako zámienku použili vymyslený incident na hraniciach. Odpoveď z Londýna nedala na seba dlho čakať.

Znela: do zbrane! „Štáty si začali vojny vypovedúvať, ako čo by šla reč o nejakých prenajatých bytoch," spomínal po rokoch spisovateľ Janko Jesenský.

V priebehu piatich týždňov sa vojna stala celoeurópskou, hoci niektoré štáty (Bulharsko, Taliansko a Rumunsko) sa do nej zapojili až v nasledujúcich dvoch rokoch.

Bola to však posledná väčšia vojna, keď si nepriatelia oficiálne vyhlasovali vojnový stav a vopred dali druhej strane diplomatickou cestou na vedomie, že idú útočiť na jej zvrchované územie.

Čítajte aj Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Adolf Hitler už vojnu nevyhlasoval a na susedov jednoducho zaútočil. Ani Vladimir Putin nevypovedal vojnu Ukrajine. Jeho vojská vtrhli na „pozvanie" samozvancov z Donbasu…

S úmyslom vraždy, s besom skaziteľa

V niečom sa však začiatky oboch vojen podobali. V obidvoch prípadoch boli vojenskí stratégovia presvedčení, že pôjde o blitzkrieg, čiže o bleskurýchlu voj­nu.

Putin si vraj bol natoľko istý obsadením Kyjeva za niekoľko dní (čoho sa obávali, mimochodom, aj mnohí západní analytici), že mal pripravenú bábkovú proruskú vládu, ktorá by nahradila ukrajinskú (podľa šéfa Kremľa „neonacistickú").

Ba čo viac, Putin svojim generálom údajne prikázal, aby sa pustili do prípravy slávnostnej vojenskej prehliadky pri príležitosti úspešnej „špeciálnej vojenskej operácie".

Aj Viedeň v lete 1914 počítala s bleskovou vojnou. Oficiálne bolo oznámené, že najneskôr do Vianoc sú doma všetci, ktorí narukovali. Čiže do piatich mesiacov.

Publicista a evanjelický kňaz v Krajnom v okrese Myjava Michal Budický si poznamenal toto: „Koncom júla 1914 vyhlásili mobilizáciu. Najprv brali mužov len vo veku do 32 rokov, potom starších, až povolávali aj 50-ročných."

Slováci boli vtedy poddanými rakúskeho cisára a uhorského kráľa v jednej osobe. Na jeho výzvu do zbrane odpovedali ako vlastenci a dobrovoľne, miestami až manifestačne, sa hlásili na front.

Bodaj by nie, keď páni im sľubovali, že to bude krátkodobá záležitosť. A čosi ako víťazný pochod na Belehrad…

Pritom blížiacu sa hrôzu vyjadril už v auguste 1914 básnik Pavol Országh Hviezdoslav v Krvavých sonetoch:

A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá,
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd.

Už o tri štyri mesiace len hluchý a nemý nevedel, že takzvaná krátkodobá záležitosť bola čírou propagandou. „Vojna potrvá dlho," vystríhali Národnie noviny 24. novembra 1914.

Ešte nikto nemohol predpokladal, že boje potrvajú dlhšie ako štyri roky a vyžiadajú si takmer deväť miliónov mŕtvych vojakov (ďalších 20 miliónov bolo trvalo zmrzačených).

Kam vedie pozičná vojna

Podobne ako pri Putinovej invázii na Ukrajinu aj pred 110 rokmi nasledoval po úvodnej rýchlej ofenzíve armád ústredných mocností (Nemecka a Rakúsko-Uhorska) prechod k pozičnej vojne so zákopmi, s opevneniami a s pravidelným masívnym ostreľovaním.

Povedané slovami už bývalého náčelníka ukrajinského generálneho štábu Valerija Zalužného, vznikla tak vtedy, ako aj teraz pozičná patová situácia vyvolaná novými technológiami.

S tým rozdielom, že kedysi to bolo nasadenie guľometov a ťažkého delostrelectva, v uplynulých dvoch rokoch na juhovýchode Ukrajiny použitie dronov a účinnejších protitankových systémov.

Pravda, nemecký historik Jörn Leonhard upozorňuje na limity takéhoto historického porovnania. Nejde, prirodzene, len o drony, veď vojna na Ukrajine sa vedie aj s využitím kozmickej rozviedky, balistickými a okrídlenými raketami i ďalšími zbraňami či technológiami, o ktorých pred storočím na fronte ani v generálnych štáboch nemohli ani snívať.

Napriek tomu, dodajme, chronický nedostatok delostreleckých nábojov výrazne obmedzil možnosti bojujúcich strán tak vo Veľkej, ako aj v ukrajinskej voj­ne.

„Na začiatku prvej svetovej vojny armády znepriatelených strán s hrôzou zistili, že za niekoľko týždňov vyčerpali zásoby munície, ktoré im mali stačiť na mesiace i dlhšie," konštatuje britská historička Margaret MacMillanová.

„V prípade Ukrajiny je to teraz ešte horšie, lebo jej zbrojársky priemysel a vojenská infraštruktúra boli z veľkej časti zničené a štát je takmer úplne odkázaný na pomoc zvonku," dodáva.

„Veľká vojna navyše ukázala, že statická frontová línia, v ktorej sa nepriateľské strany ostreľujú z opevnených zákopov, je taktikou s veľkým počtom obetí pri minimálnom pohybe dopredu," zdôrazňuje MacMillanová, emeritná profesorka dejín z Oxfordskej univerzity.

Vo vojenskej terminológii je to opotrebovávacia vojna. O to išlo v rokoch 1915 – 1918 na frontoch Veľkej vojny a práve to sa deje aj na Ukrajine.

Od bojových plynov k jadrovej zbrani

Čím viac sa vlečie vojna, tým sa pre znepriatelené strany stávajú prijateľnejšie spôsoby vedenia bojov a druhy zbraní, ktoré sa na jej začiatku zdali byť nemysliteľné.

V prvej svetovej vojne to boli bojové plyny, vo vojne na Ukrajine sa zvažuje ako reálna možnosť (pravdaže za určitých okolností) dokonca použitie taktických jadrových zbraní.

Jedovatý plyn ako zbraň v bojovej činnosti zakázal haagsky dohovor z roku 1899. To však nebránilo Nemecku, aby v septembri 1915 použilo pri francúzskej obci Loos ako útočný prostriedok chlór.

V júni 1917 útočili Nemci opäť ako prví s takzvaným kráľom plynov: s yperitom, proti ktorému už neboli dostatočnou ochranou ani plynové masky. Druhá strana odpovedala rovnakou mincou a nasadila do bojov vlastné bojové plyny.

Český expert na chemické zbrane Vladimír Pitschmann odhaduje že v priebehu Veľkej vojny zasiahli bojové plyny takmer 1,3 milióna ľudí, vojakov i civilistov, pričom 91-tisíc z nich na následky otravy zomrelo.

Aj zdĺhavé vojny sa raz musia skončiť, buď kapituláciou jednej z bojujúcich strán, alebo uzatvorením mieru. To však obe strany musia byť ochotné rokovať a dosiahnuť kompromis.

MacMillanová uvádza príklady mierových iniciatív v priebehu prvej svetovej vojny. Už v decembri 1914 ponúkol prezident USA Woodrow Wilson bojujúcim stranám seba za sprostredkovateľa mierových rokovaní, ale nedočkal sa kladnej odpovede ani od spojencov. So svojou iniciatívou nepochodil ani pápež Benedikt XV.

A tak začiatkom apríla 1917 sa do Veľkej vojny priamo zapojili Spojené štáty a konflikt sa stal celosvetovým. O rok a pol Wilhelm II. pochopil, že jeho nádeje na víťazstvo sú plané a v septembri 1918 požiadalo nemecké najvyššie velenie o prímerie. Dosť neskoro. Spojenci v tom čase už chceli vidieť Nemecko na kolenách. Boje potom pokračovali ešte takmer tri mesiace.

Podľa MacMillanovej zohrá čas rozhodujúcu úlohu aj v urovnaní konfliktu na Ukrajine: „Jeho eskalácia, nahromadená nenávisť a zatrpknutosť budú vytvárať obrovské prekážky pre akékoľvek ústupky na oboch stranách," prízvukuje pritom.

Ešte väčšie prekážky na ceste k mieru môže spôsobiť rozšírenie konfliktu na ďalšie štáty a regióny Európy či sveta. Na začiatku Veľkej vojny tiež nikto nepredpokladal, že z Balkánu jej plamene preskočia na Blízky východ, Afriku, Áziu…

Ostali po nej pomníky padlých

František Jozef I. sa už mieru nedožil. Zomrel v novembri 1916. Vojnu neprežila ani podunajská ríša Rakúsko-Uhorsko.

V radoch jej armády bojovalo aj okolo 400-tisíc Slovákov. Z nich sa domov nikdy nevrátilo približne 70-tisíc a ešte oveľa viac sa v nej dokaličilo.

Takmer v každej obci na Slovensku nájdeme pomník s menami padlých v strašnej prvej svetovej vojne.

Čítajte aj Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov