Veľký nedostatok pracovných síl pociťovalo Slovensko najmä po roku 1945, pri obnove vojnou zničeného hospodárstva. Front sa tu zdržal takmer deväť mesiacov, ustupujúci Nemci niečo so sebou odviezli smerom na západ a čo sa nedalo, jednoducho zlikvidovali.
Veľa ľudí cez vojnu zahynulo a vyše 120-tisíc domácich karpatských Nemcov muselo opustiť Slovensko. Z Čiech a Moravy odsunuli po vojne takmer 2,5 milióna sudetských Nemcov, preto tam nedostatok pracovníkov bol oveľa väčší.
Československa vláda videla východisko aj v masovom zamestnávaní cudzincov. V januári 1946 sa výber obmedzil na Bulharsko, Poľsko, Rumunsko a Taliansko. Kým Rumuni, Poliaci a Taliani smerovali hlavne do vyľudneného českého pohraničia, naopak, Bulhari sa vo väčšom počte vybrali na Slovensko.
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Bulhari si pripadali ako doma
Podľa zistení českého historika Tomáša Dvořáka pri rokovaniach so Sofiou Praha spočiatku uvažovala o nábore až 20-tisíc pracovníkov. Napokon ich prišlo len o čosi viac ako 11-tisíc. Príslušnú zmluvu medzi obidvoma štátmi podpísali v septembri 1946.
Medzi Bulharmi, ktorí pricestovali niekoľkými železničnými transportmi, prevažovali poľnohospodárski robotníci, predovšetkým zeleninári. Pôvodne mali pracovať jeden rok, neskôr sa im zmluvy predlžili ešte o rok.
Bulharskí zeleninári neprichádzali do neznámej krajiny. Na Morave i na Slovensku v tom čase už existovali bulharské enklávy. V januári 1924, čiže pred sto rokmi, podpísali zástupcovia oboch štátov v Sofii dohodu, na základe ktorej pricestovali do Československa prvé skupiny Bulharov. Tí rozšírili pestovanie zeleniny, v prvom rade papriky.
Zachoval sa údaj, že v roku 1930 žilo na predmestí Bratislavy a v okolitých dedinách približne 500 bulharských zeleninárov, ktorí ponúkali svoju produkciu na troch bratislavských tržniciach. Dodávali ju však aj do Viedne, kde ju mohli predávať podstatne drahšie.
Foto: ARCHÍV TASR
Bulhari, ktorí prichádzali na základe novej zmluvy z roku 1946, mali tiež pracovať predovšetkým v poľnohospodárstve. Ako však vyplýva zo zistení českého historika Jana Rychlíka, začali si hľadať výhodnejšie uplatnenie. Najmä v priemysle alebo sa snažili sami pestovať zeleninu. „Časť z nich sa v podnikoch vyučila, niektorí dokonca začali študovať. Iní nadviazali vzťahy s miestnymi ženami a mali s nimi aj deti. Niektorí prestali posielať domov peniaze, čo bolo predmetom sťažnosti bulharských rodín," približuje Rychlík.
Časť mzdy totiž mohli zahraniční robotníci posielať do Bulharska. Ženatí 3-tisíc korún, slobodní 2 500 korún mesačne. Pritom mzdové podmienky mali rovnaké ako slovenskí, respektíve českí robotníci. V roku 1948 sa približne polovica Bulharov vrátila domov. Na Slovensku pracovalo ešte v roku 1949 takmer 2 600 bulharských robotníkov, z nich len 50 percent v poľnohospodárstve Generálny konzulát v Bratislave odhadoval, že ďalších 400 až 500 prestalo s ním udržiavať kontakt a zdržiavali sa na neznámych adresách.
Bulharské úrady v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát vyzývali svojich občanov v ČSR, aby sa vrátili do vlasti. Naposledy to urobili vo februári 1954. Až v nasledujúcom roku odcestovalo približne 300 Bulharov domov. „Ostatní sa buď odmietli vrátiť, alebo sa pred bulharským zastupiteľským úradom ukrývajú. Vymýšľajú rôzne triky, uzatvárajú fiktívne sobáše s československými občanmi, alebo tvrdia, že majú nemanželské deti, o ktoré sa musia starať," oznamoval v máji 1955 do Sofie veľvyslanec v Prahe Milko Tarabanov.
Diplomat ešte dodal, že zhruba 700 Bulharov nepredstavuje pre československé úrady problém a tak sa podľa neho nedá očakávať, že by sa angažovali za ich návrat, ale ani im v ňom nebudú brániť. V súčasnosti žije na Slovensku podľa sčítania ľudu okolo 1 600 ľudí bulharskej národnosti, ale už málokto z nich sa venuje pestovaniu zeleniny.
Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?
Babeta ako životný sen
Nasledujúcich pätnásť rokov Československo zahraničných pracovníkov nedovážalo. Ekonomická imigrácia sa obnovila až v druhej polovici 60. rokov a súviselo to s vojnou vo Vietname. Prvé skupiny prichádzali z jeho komunistického severu, čiže z Vietnamskej demokratickej republiky (VDR), ako sa vtedy nazývala. Neboli to však trhovníci, prichádzali pracovať do priemyselných podnikov, predovšetkým do strojární.
V oficiálnej propagande sa to vydávalo za prejav solidarity s vietnamským ľudom bojujúcim proti americkému imperializmu a za náš dar tomuto ľudu. Nuž a hostiteľský štát skutočne uhrádzal (najmä v prvom desaťročí tohto programu) všetky náklady na dopravu, ubytovanie a zaškolenie dovezených Vietnamcov. Zároveň však s nimi zapĺňal, povedané slovami českej historičky a sociologičky Aleny Alamgirovej, diery na československom trhu práce.
Program sa koordinoval z Moskvy a podľa jej pokynov malo Československo prijať v prvej vlne 2 100 vietnamských robotníkov. Na ďalšie sovietske satelitné štáty v Európe pripadlo okolo 6-tisíc a na samotný Sovietsky zväz 15-tisíc Vietnamcov.
V severnom Vietname bol záujem o prácu vo východnej Európe mimoriadne veľký, ale aj kritériá výberu uchádzačov vyzerali náročne. Prednosť mali veteráni vojny, deti padlých alebo vojnových invalidov. „Záujem bol taký veľký, že ľudia sa niekedy uchyľovali k protekcii, podplácaniu či falšovaniu dokumentov," tvrdí Alamgirová.
Prvá skupina (314 mužov a 162 žien) odcestovala z Hanoja v polovici júna 1967 a dorazila po desiatich dňoch cesty vlakom. Umiestili ich v prijímacích strediskách v Českom Těšíne a v Topoľčanoch. Prechádzali karanténou i liečbou, lebo mnohí prišli s rôznymi ochoreniami. Napríklad v skupine 480 Vietnamcov, ktorí pricestovali v novembri 1967, trpelo 45 z nich trachómom a bez liečenia mohli oslepnúť.
Foto: ARCHÍV TASR
Zaškolenie a prax trvali dva až tri roky. Dôležitá bola pochopiteľne jazyková príprava, lebo rozdiely medzi slovenčinou i češtinou boli obrovské. Preto imigranti mali prvé tri mesiace pobytu 35 hodín jazykových lekcií týždenne, pričom výučba pokračovala menej intenzívne po celý prvý rok ich pobytu. V prvej vlne do jesene 1970 prišlo na zaškolenie a prácu okolo 2 400 Vietnamcov. V ďalšej vlne od roku 1973 do roku 1979 chcela vláda VDR (od roku 1976 zjednotenej Vietnamskej socialistickej republiky) vyškoliť v Československu 15-tisíc svojich občanov. Nakoniec sa dohodla s vládou ČSSR na piatich tisícoch. Z nich 3 400 mali pripraviť v Česku a 1 600 na Slovensku.
Prichádzali vo veku 17 až 25 rokov a museli mať ukončenú aspoň 7-ročnú základnú vietnamskú školu. Na rozdiel od svojich krajanov z prvej vlny absolvovali už 6-mesačný intenzívny jazykový kurz. Po skončení výcviku nastupovali pracovať do podnikov strojárskeho a chemického priemyslu, energetiky i stavebníctva.
„Po skončení pobytu si mohli do Vietnamu bez cla vyviezť tovar, ktorého hodnota nesmela presiahnuť polovicu ich celkového zárobku," uvádza Alamgirová. Mnohí si odnášali moped značky Babeta (vyrábaný v Považskej Bystrici a v Kolárove), čo bol ich sen už pred príchodom na Slovensko.
Čítajte viac Nebezpečný Devín. Zatvárali ho za fašistov i za komunistov
Prečo Vietnamci štrajkovali?
Tretia etapa zamestnávania Vietnamcov sa začala na jeseň 1980 a trvala až do pádu komunistického režimu v roku 1989. Vyznačovala sa vyšším počtom dovezených pracovníkov, ktorých vek sa už pohyboval od 18 do 40 rokov a odborný zácvik aj s intenzívnou jazykovou výučbou sa skrátil na pol roka.
Pracovné kontrakty podpisovali s Vietnamcami už konkrétne podniky a to na päť rokov. Firmy zároveň preberali všetky náklady spojené so zaškolením a s ubytovaním tejto mobilnej pracovnej sily, ako robotníkov zo zahraničia označovali v oficiálnych dokumentoch.
Niektorí prestali posielať domov peniaze, čo bolo predmetom sťažnosti bulharských rodín.Jan Rychlík, historik
V auguste 1989 tvorili Vietnamci najpočetnejšiu skupinu medzi 43 400 zahraničnými pracovníkmi v ČSSR. Žilo ich tu 29 600, okrem toho v odborných učilištiach sa vzdelávalo takmer 3-tisíc mladých Vietnamcov. Významné rozdiely v mzdách medzi vyučenými Vietnamcami a robotníkmi bez výučného listu boli častým jablkom sváru.
Navyše vyučení nemuseli na rozdiel od bežných robotníkov odvádzať 15 percent zo svojich zárobkov do vietnamského fondu obrany a výstavby vlasti, v čom spočíval ďalší zdroj nespokojnosti.
Tretím zdrojom sporov boli mzdové rozdiely medzi výrobnými odvetviami. Napríklad v ľahkom priemysle alebo v poľnohospodárstve boli zárobky len polovičné v porovnaní s ťažkým priemyslom alebo so strojárstvom.
Na jar roku 1983 prebehla Československom vlna krátkych, zväčša jednodňových štrajkov Vietnamcov, ktorí požadovali zvýšenie miezd. Protestovali najmä ženy pracujúce v textilnom a odevnom priemysle, kde zárobky boli zvlášť nízke. Problém museli podľa zistení Alamgirovej riešiť vedenia podnikov spolu so zástupcami vietnamskej ambasády. Veľvyslanectvo sa postavilo na stranu zamestnancov.
Dramaticky sa vyvinuli udalosti najmä v šľachtiteľskom a semenárskom podniku Sempra Kadaň v okrese Chomutov. Protesty Vietnamcov tam trvali dvanásť dní a 22. marca 1983 obsadila ich ubytovňu polícia. Tridsiatich robotníkov úrady vyhostili z Československa. Čo je zaujímavé, námestník vietnamského ministra práce, ktorý vzápätí priletel do Prahy, tieto opatrenia odsúdil a protesty označil za oprávnené.
Nevedno, ako sa v tom období zachovali Vietnamci pracujúci v slovenských podnikoch. Zamestnávali ich niektoré chemičky, Závody ťažkého strojárstva, Slovenské lodenice v Komárne atď. Tam boli mzdové pomery uspokojujúce a napríklad prácu 120 Vietnamcov (najmä zváračov) si manažéri komárňanských lodeníc nevedeli vynachváliť. Zdôrazňovali, že robotníci nižšieho vzrastu sa skvelo uplatňujú pri výrobe dvojitého dna lodí.
Ako to vyzeralo počas týchto štrajkov v bratislavskej cvernovke (Závody MDŽ), kde pracovalo veľa Vietnamiek? Ťažko povedať, lebo historický výskum tohto problému sa na Slovensku vlastne ani nezačal.
Po roku 1989 prepúšťali fabriky Vietnamcov medzi prvými. Niektorí odišli do vlasti, ďalší požiadali o dlhodobý pobyt, získali pracovné povolenie a živnostenské listy. Mnohí zaľudnili porevolučné burzy a trhoviská. Dnes má ich komunita na Slovensku okolo 5-tisíc ľudí a vlani získala štatút národnostnej menšiny. Naše deti sú ako banán: šupka je vietnamská, ale zvnútra sú to už Slováci, hovoria bývalí gastarbeiteri a sťažujú sa, že zabúdajú materinský jazyk.
Čítajte viac Hókusy-pókusy s rodinným striebrom Slovenska. Ako sa za Mečiara privatizovali kúpele...
Karibský temperament sa nezaprel
Dovoz pracovnej sily z Juhovýchodnej Ázie do strednej a východnej Európy sa rozprúdil od roku 1978, keď Vietnam prijali do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, čo bola medzinárodná hospodárska organizácia so sídlom v Moskve. Už o šesť rokov skôr do nej vstúpila Kuba. V tom istom roku (1972) navštívil Československo kubánsky vodca Fidel Castro. Oficiálne rokovania viedol s Gustávom Husákom v Prahe, na Slovensko si prišiel cez víkend oddýchnuť. V Tatrách mu dali odstreliť dva kamzíky, v Grandhoteli v Starom Smokovci si zahral stolný tenis a pochutnal si na bryndzových haluškách. Zrejme počas tejto návštevy dohodol aj vyslanie niekoľko desaťtisíc robotníkov z karibského ostrova za prácou do spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Málokto vie, ž v rokoch 1978 – 1989 pracovalo v Československu viac ako 23-tisíc Kubáncov a Kubánok. Mohli ste ich nájsť v bezmála 70 podnikoch textilného a strojárskeho priemyslu, v sklárňach, pivovaroch i v stavebníctve. Na Slovensku sa uplatnili napríklad v podnikoch Slovchémia a Slovtex Trenčín.
Z výskumu českej historičky Hany Bortlovej Vondrákovej vyplýva, že v prvých rokoch prilietali z Havany pracovať najmä ženy z najchudobnejších východných provincií Kuby. Mladí muži sa do zahraničia dostávali za odmenu, často vyberali tých, čo mali za sebou vojnu v Angole alebo inde v Afrike, kam Fidel posielal svojich bojovníkov.
Pre disciplinárne priestupky a zdravotné problémy museli vyhostiť z ČSSR okolo 10 percent kubánskych pracovníkov.Lukáš Drvota, iberoamerikanista
V roku 1980 pracovalo v ČSSR už vyše 3-tisíc Kubáncov a o rok neskôr 4 600. Prvých šesť mesiacov sa sčasti zaúčali a sčasti praxovali. Dostávali za to štipendium 900 korún. Polovicu času zaberal intenzívny kurz češtiny alebo slovenčiny. Pamätníci však tvrdia, že reč hostiteľskej krajiny sa nikdy nenaučili.
Siedmy mesiac už naplno pracovali a ich príjem vzrástol na 1 200 korún mesačne. Z nich však podľa zistení Bortlovej Vondrákovej dostávali len 40 percent, zvyšok sa ukladal na špeciálny účet na Kube, z ktorého sa odpočítavali bližšie neurčené takzvané štátne náklady. Pôvodný plat zostal Kubáncom často po celý čas ich spravidla štvorročného pobytu. Vyššie zárobky mali len vedúci skupín (až do 2 700 korún mesačne).
Foto: ARCHÍV TASR
Na druhej strane treba povedať, že kubánski robotníci a robotníčky sa na rozdiel od vietnamských zvyčajne v práci nepretrhli. Riadili sa heslom „maňana", čo sa dá voľne preložiť aj ako „nemáš sa kam ponáhľať“. Navyše sa často dopúšťali disciplinárnych priestupkov, pod čo sa podpísal aj ich karibský temperament. Niekoľko desiatok Kubáncov pracovalo i v komárňanských lodeniciach a miestni pamätníci dodnes spomínajú na ich bitku s Rómami v bare hotela Európa.
Podobný incident sa udial medzi Kubáncami a Čechmi v hoteli v mestečku Blatná v okrese Strakonice. Robotnici z Kuby pracovali v továrni na výrobu motocyklov. Jedenásť Čechov utrpelo zranenia a vznikli značné škody na majetku hotela.
Český iberoamerikanista Lukáš Drvota uvádza, že pre disciplinárne priestupky a zdravotné problémy museli v tomto období vyhostiť z ČSSR okolo 10 percent kubánskych pracovníkov.
Sťažnosti miestnych občanov na výtržnosti kubánskych robotníkov riešila Havana zvláštnym spôsobom. Napríklad do Náchodu, kde sa takéto sťažnosti množili, poslali z Kuby bývalého príslušníka cudzineckej légie, ktorý voči nespratníkom použil telesné tresty. Vyplýva to z dochovaného policajného hlásenia ministerstvu vnútra. České a slovenské médiá o podobných prípadoch mlčali.
Verejnosť sa dozvedala o zahraničných robotníkoch zvyčajne iba pri nejakých slávnostných príležitostiach. Napríklad vo vtedajšej Pravde vyšiel 26. júla 1983 veľký článok o skupine Kubáncov pracujúcich v magnezitových závodoch v Lubeníku, keď sa oslavovalo sa 30. výročie útoku Fidelových revolucionárov na kasárne Moncada.
Čítajte viac Zabudnuté denníky Slováka Makovického, ktorý zatlačil oči Tolstému
Kto odišiel s Javou 350
V roku 1987 oznámila Havana, že nemá záujem vysielať ďalších pracovníkov do ČSSR. Odvolala sa na dlhodobé problémy s ich uplatnením po návrate do vlasti. Na karibskom ostrove totiž sústavne meškala investičná výstavba nových výrobných kapacít.
Kým v roku 1989 pracovalo v Československu ešte takmer 10-tisíc Kubáncov (najviac v Európe), o rok neskôr to bolo ledva 100. Údaje publikovala česká historička Andrea Baršová. Fidel sťahoval domov nielen robotníkov, ale aj Kubáncov študujúcich u nás na vysokých školách. Údajne preto, aby sa vyhli „nežnej infekcii", čiže túžbe po slobode.
Po skončení pobytu si mohli do Vietnamu bez cla vyviezť tovar, ktorého hodnota nesmela presiahnuť polovicu ich celkového zárobku.Alena Alamgirová, historička a sociologička
Ak snom Vietnamca bolo vrátiť sa do vlasti s babetou, Kubánci snívali o značke Java 350. Ale iba nemnohým sa ju podarilo kúpiť a odviezť domov.
Čo zanechali Kubánci po takom masovom a náhlom odchode? „V prednovembrovom Československu sa narodili stovky československo-kubánskych detí, z ktorých väčšina zrejme otca nikdy nepoznala," myslí si Bortlová Vondráková. Z mnohých detí vyrástli doktori, inžinieri, podnikatelia a vôbec poriadni ľudia, ktorí zdedili aj niečo z veselej povahy svojich biologických otcov. Otcov, ktorí sa vedeli zabaviť, ale aj pracovať – a práveže v tomto poradí…