Málokto si uvedomuje, že sa to deje v jubilejnom roku Družby. Čoskoro uplynie 60 rokov od dokončenia tejto vtedy najdlhšej potrubnej magistrály na svete. A 50 rokov od spustenia do prevádzky jej druhej línie.
Medzitým cez Družbu pretiekli milióny ton ropy do celej Európy a za malý zázrak možno považovať, že po toľkých rokoch je vôbec prevádzkyschopná. Najmä po ostatných rokoch. Veď prechádza frontovým územím a krajinou zmietanou vojnou.
Nad Brianskom, kde sa nachádza riadiace centrum ropovodu (pred rozpadom Sovietskeho zväzu bolo vo Ľvove) takmer každú noc vybuchujú rakety a útočia drony kamikadze.
Družbu za 30 mesiacov rusko-ukrajinskej vojny už niekoľkokrát odstavili. Najčastejšie preto, že raketa alebo bomba zasiahla napájací elektrárenský zdroj ropovodu, spravidla trafostanicu. Ale zvyčajne už na druhý či tretí deň jeho prevádzku obnovili.
Foto: TASR/KOLOMAN CÍCH
Každý rok sa však objem prepravovanej suroviny do Európy znižoval. To už nezapríčinili poruchy technickej povahy, ale politické faktory. V dôsledku protiruských sankcií prestala služby Družby využívať väčšina európskych štátov. Jedny dobrovoľne, druhé pod nátlakom.
Pred 60 rokmi nebolo čosi také mysliteľné. Ropovod obsluhoval iba spriatelené štáty a Ukrajina bola súčasťou Sovietskeho zväzu.
Prenesme sa na chvíľu v čase a skúsme si tie geopolitické pomery priblížiť.
Čítajte viac Slovensko malo gastarbeiterov aj za socializmu. Dokonca z exotických krajín - a karibský temperament sa nezaprel
Stalin: Skoncujeme s diktátom USA
Myšlienka postaviť Družbu vznikla v Moskve oveľa skôr – pred 75 rokmi. Vtedy dvaja členovia sovietskeho politbyra – Anastas Mikojan a Nikita Chruščov – predložili svojmu šéfovi Josifovi Stalinovi návrh na výstavbu medzištátneho ropovodu. Stalin bol proti: „Obchodovať s prírodnými zdrojmi znamená obchodovať s vlasťou,“ povedal.
Obaja navrhovatelia museli byť zaskočení, lebo iba o niekoľko mesiacov skôr, v januári 1949, vyhlásil Stalin pri kolíske Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP): „Naše štáty by mali vytvárať surovinovú základňu pre celý kontinent, čím by sa rada stala príťažlivou aj pre západnú Európu.“
„Ak zabezpečíme surovinami európske štáty – Taliansko, Francúzsko a ďalšie, bude to znamenať koniec diktátu USA v Európe,“ pokračoval sovietsky vodca. „Treba tiež mať na zreteli, že ani v jednej západoeurópskej krajine sa nerozvinie revolučné hnutie, ak tamojší robotníci budú cítiť strach z toho, že ich štáty ostanú po odtrhnutí od Ameriky bez uhlia, bavlny či ropy. Od obáv tohto druhu ich musíme oslobodiť.“
Čiže Stalin asi nebol v zásade ani proti exportu surovín na Západ, protivili sa mu len ropovody a plynovody. Žeby predvídal ich veľkú zraniteľnosť v budúcnosti? Dosť na tom, že sovietska ropa sa k nám naďalej dovážala po železnici vo veľkokapacitných cisternách.
Až o desať rokov neskôr sa k myšlienke transkontinentálneho ropovodu vrátil Chruščov, vtedy už Stalinov nástupca na sovietskom Olympe.
V decembri 1959 podpísali predstavitelia Sovietskeho zväzu s Poľskom, východným Nemeckom (NDR), Maďarskom a Československom dohodu o výstavbe medzištátneho ropovodu.
Tieto štáty boli odkázané na dovoz ropných produktov a vo všetkých práve vyrastali nové chemické kombináty. Na Slovensku vznikal Slovnaft Bratislava.
Foto: WIKIPEDIA
Desiateho decembra 1960 sa ťažké mechanizmy zahryzli do zeme súčasne v tatárskom meste Aľmetevsk pri rieke Kame a v západoukrajinskom mestečku Brody neďaleko Ľvova. Prečo práve tam? Pri Aľmetevsku sa začínal nový ropovod (dnes je jeho začiatok posunutý 300 km na juhozápad k novým ropným ložiskám v Samarskej oblasti). A Brody boli nástupišťom na Karpaty, na najzložitejší úsek budúceho ropovodu.
Ale stavebné práce sa rozprúdili až v nasledujúcom roku, keď začali prichádzať rúry s priemerom 1 020 mm a príslušným zariadením zo západného Nemecka. Rúry vyrábali firmy Mannesman, Krupp a Phoenix-Rheinruhr.
V októbri 1962 však prepukla karibská kríza – Američania objavili sovietske rakety na Kube. Na návrh USA rokovala Rada NATO o ekonomických sankciách proti ZSSR. Za embargo na dodávky rúr pre Družbu hlasovalo 13 z 15 členských štátov.
Podľa dávnejších zistení americkej expertky na zahraničnú politiku Angely E. Stentovej proti bolo Taliansko, ktoré sa podieľalo na dodávkach. Na juhu Apeninského polostrova vyrastal nový závod na výrobu oceľového potrubia, ktorý mal vybaviť potrebnou technológiu americký U. S. Steel. Na nátlak svojej vlády však musel koncern v Pittsburghu od kontraktu odstúpiť.
V západnom Nemecku zasa vláda kancelára Konráda Adenaura donútila priemyselníkov z Porúria zrušiť zmluvy so Sovietmi na dodávky 130-tisíc ton potrubia. Len firme Mannesman to spôsobilo stratu vo výške 100 až 130 miliónov mariek. V nemeckom bundestagu prepukla búrlivá diskusia. Hlasovalo sa o dôvere vláde, Adenauerov kabinet prešiel s odretými ušami.
Stavebné práce na ropovode sa museli na istý čas zastaviť. Sovietom sa však pomerne rýchlo podarilo rozbehnúť výrobu vlastných rúr s veľkým priemerom v Čeľabinsku a Charcyzku v Donbase.
Ale ako si Sovieti zaobstarali potrebné stroje a zariadenie do týchto závodov? Z výskumov ruskej historičky Jeleny Ponomarjovovej vyplýva, že už vtedy sa učili obchádzať západné sankcie a citlivé technológie dovážali s pomocou rôznych sprostredkovateľských firiem cez tretie krajiny.
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Od Budkoviec až do Vlčieho hrdla
Prvá línia ropovodu – neskôr ju nazvali Družba 1 – sa v bieloruskom meste Mozyr rozdelila. Severná vetva smerovala do Poľska a NDR, južná – do Československa a Maďarska.
„Výstavbou ropovodu sa nielen zvýši dodávka ropy, ale jej doprava bude o 80 percent lacnejšia ako po železnici,“ informovali slovenské médiá.
Z Brodov cez Užhorod do Budkoviec pri Michalovciach dorazila prvá ropa už 6. februára 1962. Stavbári z Chemkostavu tam medzitým postavili prvú prečerpávaciu stanicu na našom území. Tlakové skúšky sa konali už v decembri 1961. Kedysi sme sa o tom zhovárali s Ladislavom Semjanom, ktorý tam pracoval ako vedúci elektroúdržby. „Ropu doviezli v cisternách z Veľkých Kapušian a bolo to – išlo sa skúšať,“ spomínal.
Trasa ropovodu viedla odtiaľ cez Vojany a Trebišov juhom Slovenska do Bučian pri Trnave, kde sa opäť rozdelila. Jedna vetva smerovala do Šiah a odtiaľ do Maďarska, u nás však končila vo Vlčom hrdle v Bratislave. Druhá vetva pokračovala do obce Kátov na Záhorí a odtiaľ na Moravu a do Čiech.
Bol to začiatok konca sovietskej ekonomiky.historik ropného priemyslu Alexander Igolkin
Podľa ekonomického geografa z Univerzity Komenského Marcela Horňáka sa výber tejto trasy riadil najmä prírodnými i sociálnoekonomickými podmienkami priaznivými pre výstavbu. Rozhodovalo však aj najkratšie možné spojenie s kľúčovým odberateľom ropy na Slovensku – Slovnaftom a zámer presunúť časť prepravy hromadných substrátov z preťaženého severoslovenského koridoru.
Pred šiestimi desaťročiami sa ešte nemohli prejaviť názory ekologických aktivistov. Až v prvej dekáde tohto storočia začali čoraz častejšie upozorňovať na environmentálne riziká starnúceho ropovodu. Vedie predsa nielen cez Žitný ostrov, kde niekoľkokrát pretína vzácne zdroje pitnej vody, ale napríklad aj ponad jaskyne v Slovenskom krase.
Foto: HISTRF.RU
Hrozba sa vystupňovala po roku 2003, keď sa vážne uvažovalo o prepojení Družby s rakúskym ropovodom. Ruská ropa mala tiecť do tamojšej rafinérie OMV. Po 20 rokoch a množiacich sa protestoch environmentalistov z projektu napokon zišlo.
„Jedným zo základných problémov pri využívaní priemyselných produktovodov je korózia na vnútornom povrchu potrubia,“ uvádza ruský odborný portál Neftegaz.ru. „Zničí ho za 30–50 rokov“. Korózia, únava materiálu, následné praskliny na potrubí a havárie sa podpísali pod únikom ropy do životného prostredia aj na "ropovode priateľstva“.
Najväčšia havária na území Československa sa udiala už začiatkom novembra 1980 pri obci Bartoušov v Královohradeckom kraji. Otvorom 30 × 2 cm v mieste zvaru potrubia uniklo do pôdy až 6 000 ton ropy. Na severovýchode Čiech sa ropa vyliala do močiarov a dvoch riek. Na likvidáciu havárie museli nasadiť 300 pracovníkov aj množstvo techniky a sanačné práce prebiehali dva roky.
Ale vráťme sa ešte na začiatok nášho príbehu. Riadna prevádzka Družby 1 sa na slovenskom úseku začala 22. februára 1962. V ten istý deň pritiekla prvá sovietska ropa až do Slovnaftu, kde sa celoštátne oslavovalo. Na slávnosť pricestoval z Prahy dokonca vtedajší prezident ČSSR Antonín Novotný.
Čítajte viac Hókusy-pókusy s rodinným striebrom Slovenska. Ako sa za Mečiara privatizovali kúpele...