Brežnev: Zadržali sme ich na hranici
Podľa nemeckých historikov dve divízie NDR skutočne boli pripravené na vpád do Československa. Aj sa s nimi spočiatku počítalo pri plánovaní operácie. Nakoniec, krátko pred dňom D, fakticky v jeho predvečer, sa rozhodlo, že nepôjdu v prvom slede a budú tvoriť rezervu pre prípad, že sa situácia po intervencii ostatných vojsk skomplikuje.
Kto o tom rozhodol? Podľa všetkého sovietsky líder Leonid Brežnev na naliehanie žiadateľov o „internacionálnu vojenskú pomoc“ z Československa. Čiže signatárov tzv. pozývacieho listu, oponentov politiky Alexandra Dubčeka. Údajne presviedčali Brežneva, že prítomnosť nemeckých vojakov a tankov v uliciach českých a slovenských miest by pôsobila negatívne.
Keď prezident ČSSR Ludvík Svoboda priletel 22. augusta 1968 do Moskvy, aby tam rokoval so sovietskym vedením, prvé, na čo sa spýtal Brežneva, bolo, či medzi interventmi sú aj nemeckí vojaci. „Nie, zadržali sme ich na hranici,“ odpovedal šéf Kremľa a očividne to vydával za svoju zásluhu: „Nemeckí súdruhovia k vám veľmi chceli vstúpiť s nami. Pravdupovediac, urazili sa, ale my vieme, aké sú ešte čerstvé spomienky na vojnu a nechceli sme uraziť vašich ľudí.“
Foto: Bundesarchiv
Ešte týždeň pred inváziou, 13. augusta 1968 vykonal minister obrany ZSSR Andrej Grečko spolu s veliteľom intervenčných vojsk Ivanom Jakubovským inšpekčnú cestu po sovietskych jednotkách dislokovaných na juhu NDR. Tamojší minister obrany Heinz Hoffmann potom sovietskej delegácii dohováral, prečo neuskutočnili inšpekciu aj v zmienených dvoch nemeckých divíziách, ktoré od 29. júla podliehali sovietskemu veleniu a mali plnú pohotovosť.
„Ak dostanú rozkaz vstúpiť na územie ČSSR, budú tam so všetkým za 24 hodín,“ tvrdil Hoffmann. „Za 24 hodín? To by bolo zlé plánovanie,“ namietol Grečko. Záznam tejto výmeny názorov objavil v nemeckých archívoch český historik Tomáš Vilímek.
A tak 7. tanková divízia z Drážďan a 11. motostrelecká divízia z Hale opustili síce pred začiatkom Operácie Dunaj svoje kasárne a sústredili sa pozdĺž hranice s ČSSR v bezprostrednej blízkosti od dotyku hraníc Československa, NDR a NSR. Hranicu však neprekročili, s výnimkou operatívnej skupiny a spojárskej jednotky, ktoré sme už spomenuli.
Minister Hoffmann to zrejme bral ako potupu. A musel si klásť otázky: ako je možné, že Sovieti so sebou do Československa vzali dve maďarské divízie? To si nepomysleli, že urazia Slovákov? Keď však vystupoval 30. augusta pred bezpečnostným výborom východonemeckého parlamentu, tak radšej zahmlieval. Poslancom odmietol prezradiť rozmiestnenie dvoch inkriminovaných divízií armády NDR. Odvolal sa na nevyhnutnosť utajenia niektorých skutočností.
„Sovietsky zväz a NDR sa tajne dohodli na obmedzenom a nejasnom informovaní verejnosti,“ myslí si Vilímek.
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Ulbricht prvý proti Pražskej jari
Nielen generál Hoffmann, ale i jeho politickí šéfovia z vedenia komunistickej strany (SED) mohli byť urazení. Veď ich Moskva vylúčila z účasti na „vojenskej internacionálnej pomoci“ Čechom a Slovákom, hoci Berlín pre ňu od začiatku pripravoval pôdu. Východonemecký líder Walter Ulbricht predsa ako prvý začal s útokmi proti politike Dubčekovho vedenia KSČ už v prvých dňoch a týždňoch Pražskej jari.
Lubomír Štrougal (neskôr dlhoročný premiér ČSSR) si spomínal, že Ulbricht kritizoval československé reformy už počas návštevy Prahy vo februári 1968. Pravda, vtedy to odznelo v užšom kruhu.
O mesiac sa konala schôdzka najvyšších predstaviteľov šiestich členských štátov varšavského paktu, a zrejme nie náhodou sa stretli v Drážďanoch. Prvýkrát na nej zaznela otvorená kritika „antisocialistických javov“ a „plazivej kontrarevolúcie“ v Československu.
Foto: Krasnaja zvezda
Ulbricht obvinil Dubčekovo vedenie, že rezignovalo na stranícku kontrolu médií, ktoré si vraj dovoľujú čoraz viac.
Vyzval najvyššie stranícke a štátne orgány v ČSSR, aby si „urobili poriadok v redakciách novín, rozhlasu a televízie“. V opačnom prípade budú média NDR nútené reagovať na toto „zasahovanie do našich vnútorných záležitosti“ rovnakým spôsobom.
Generálny tajomník SED však išiel v kritike ďalej a obvinil Dubčeka, že v KSČ pod jeho vedením prestali platiť stranícke stanovy, že prebiehajú „bezhlavé“ čistky medzi osvedčenými funkcionármi strany a že Československá ľudová armáda prestala byť bojaschopná. Dubček sa cítil ako na lavici obžalovaných. Možno aj preto sa schôdzka zapísala do historických análov pod názvom "drážďanský tribunál“.
Z Dubčekových memoárov ďalej vyplýva, že práve Ulbricht bol spolu s poľským komunistickým lídrom Wladyslawom Gomulkom najostrejším kritikom obrodného procesu u nás. A Brežnev? „Ten si nasadil masku ustarosteného rodiča, ale v podstate bol rovnako pichľavý,“ poznamenal Dubček.
Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?
Generálna skúška na inváziu
Pritom Ulbricht bol medzi straníckymi lídrami štátov sovietskeho bloku ďaleko najstarší. Mal už 75 rokov, zatiaľ čo Brežnev – 62, Gomulka – 63 a Dubček len 47 rokov (bol najmladší). Keď sa Dubček narodil, Ulbricht už zasadal v ústrednom výbore Komunistickej strany Nemecka (KPD), ako sa vtedy volala.
Vojnu prežil podobne ako Hoffmann v sovietskom exile. Po založení NDR v roku 1949 sa dostal na čelo SED a neskôr aj Štátnej rady, najvyššieho orgánu štátnej moci vo východnej časti rozdeleného Nemecka. O Ulbrichtovi bolo známe, že sa ako čert kríža bojí čo i len náznakov liberalizácie svojho režimu. Preto keď v polovici 60. rokov prišlo k politickému odmäku v susednom Československu, v NDR, naopak, prituhlo, nastala "doba ľadová“. Okrem iného sa sprísnil tlačový dozor, čiže cenzúra v oblasti médií, literatúry a vôbec v kultúre.
Foto: LARVENFREUNDE.DE
„Hudobné skupiny museli zmeniť svoje anglické názvy na nemecké a bezpečnostné orgány postupovali veľmi tvrdo voči každému, kto mal dlhé vlasy alebo sa obliekal v západnom štýle,“ približuje Vilímek. Pražskú jar vnímali Ulbricht a jeho korunný princ (od roku 1971 nástupca) Erich Honecker ako nebezpečnú nákazu. Ich kroky sa riadili obavami, aby „bacil kontrarevolúcie“ neprenikol cez hranice do NDR.
Rusi preč z Prahy, slobodu Československu!letáky v NDR z roku 1968
Začiatkom júla 1968 považoval Ulbricht vojenské riešenie „nebezpečnej situácie“ v ČSSR za jediné možné. Dával to nepokryte najavo nielen moskovským patrónom, ale aj Prahe. Svedčí o tom list ÚV SED súdruhom v ÚV KSČ zo 4. júla. Politické vedenie NDR v ňom situáciu v Československu hodnotilo ako kontrarevolučnú a ostro kritizovalo „povoľnosť“ Dubčekovho vedenia.
No nielen to. ÚV SED v liste oznamoval, že je pripravený podporiť – v zmysle ustanovení Varšavskej zmluvy – všetky opatrenia na „posilnenie robotnícko-roľníckej moci v Československu“. Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera išlo o priamu hrozbu nevyžiadanou vojenskou intervenciou.
V tom čase sa už sformovala päťčlenná koalícia (ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko), rozhodnutá zájsť pri potlačení demokratizačného procesu v ČSSR až do krajnosti. Najprv skúšali Dubčekovo vedenie zastrašiť. Vrcholom tejto taktiky bolo vojenské cvičenie pod kódovým označením Šumava. Ešte na májovom stretnutí „päťky“ v Moskve navrhol Ulbricht, aby trvalo čo najdlhšie. Návrh ostatní lídri koalície prijali a súhlasili aj s účasťou východonemeckých jednotiek.
Pôvodne mali manévre trvať od 20. do 30. júna, prvé sovietske jednotky však začali prichádzať už 27. mája 1968. Len štyri dni predtým navštívil Prahu maršal Grečko a rokoval aj s Dubčekom. „Tvrdil, že prišiel s delegáciou prediskutovať štábne cvičenie, nemohol som tušiť, že naň privedú 27-tisíc vojakov a po manévroch dajú jasne najavo, že nemajú v úmysle sa ponáhľať s odchodom,“ spomínal po 20 rokoch Dubček.
Namiesto dohodnutých desiatich dní trvalo cvičenie napokon vyše dvoch mesiacov. "Viac ako dva mesiace robili u nás rekognoskáciu terénu, uskutočňovali prieskum komunikácií. A zanechali tu spojovaciu sieť pre Operáciu Dunaj. O 18 dní sa vrátili v podstate na tie isté miesta,“ prízvukoval v našom rozhovore slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po nežnej revolúcii pracoval vo vládnej komisii pre analýzu obdobia rokov 1967 až 1970. Cvičenie Šumava s prieťahmi, ktoré po jeho skončení nasledovali, bolo podľa Štefanského generálkou na inváziu, čo plne zodpovedalo pôvodným predstavám Ulbrichta a spol.
Čítajte viac Nebezpečný Devín. Zatvárali ho za fašistov i za komunistov
„Ulbricht je zradca, nech žije Dubček!“
Operácia Dunaj prebehla z vojenského hľadiska viac-menej hladko, politicky však nesplnila vytýčené ciele. V Prahe sa nepodarilo vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, na čom už pred vpádom piatich armád tak nástojil práve Ulbricht.
Mimochodom, on na tom trval ešte aj 24. augusta 1968, keď Brežnev zvolal do Kremľa poradu šéfov intervenčnej koalície. Informoval ich, že o normalizácii situácie v ČSSR bude musieť sovietske vedenie rokovať s uneseným Dubčekom a Oldřichom Černíkom (vtedajším premiérom ČSSR). Ulbricht namietal, že tých dvoch nemožno v žiadnom prípade vrátiť do ich starých funkcií a ešte s nimi aj vyjednávať. Sovietsky líder musel vysvetľovať, že to je ultimátum prezidenta Ludvíka Svobodu a že podľa neho len tak možno predísť občianskej vojne v Československu.
Moskovský protokol potom podpisoval aj Dubček, ktorého prepustili z niekoľkodňovej intervencie na tajnom mieste pri Užhorode. Vznikol tým zmluvný základ na „normalizáciu“ situácie a na „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk v Československu, ktorý trval vyše 20 rokov.
Foto: Ladislav Bielik
Ako na potlačenie Pražskej jari reagovali bežní východní Nemci? Z ich spomienok, ale aj z hlásení tajnej polície Stasi vyplýva, že pre mnohých to bol šok. Lebo s obrodným procesom v Československu spájali nádeje na postupné uvoľnenie pomerov aj v NDR.
V niektorých mestách sa na domoch objavili nápisy „Nech žije Dubček“ a „Ulbricht je zradca“. Do novembra 1968 zachytili bezpečnostné orgány NDR okolo 2 000 prejavov tzv. nepriateľského konania, čiže prejavov sympatií s Čechmi a so Slovákmi. Išlo najmä o letáky, ktoré sa len vo východnom Berlíne objavili na 400 miestach. Najčastejšie sa v nich písalo: „Rusi preč z Prahy, slobodu Československu!“
Čo je mimoriadne zaujímavé, medzi zadržanými účastníkmi protestných akcií sa intelektuáli a študenti vyskytovali len sporadicky. Prevažovali napodiv robotníci, ktorí pochopili – ako píše nemecký historik Michael Hoffman – že "za rečami o socialistickom internacionalizme sa v skutočnosti skrývala nečestná a nesolidárna politika“.