Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu

Tieto vety obsahoval ďalekopis Reichsführera SS a šéfa nemeckej polície Heinricha Himmlera zo 17. septembra 1944 adresovaný Karlovi Hermannovi Frankovi, absolútnemu pánovi Protektorátu Čechy a Morava a hlavnému policajnému šéfovi v tzv. sudetskej župe (ktorý sa zvlášť po vypuknutí SNP stále dôraznejšie angažoval i na Slovensku).

Tvrdé slová Himmlera, ako aj starosti Franka majú konkrétny dôvod. V noci na 8. septembra 1944 bol zničený železničný most pri Starej Turej, čo až do konca novembra vyradilo trať, ktorá bola dôležitá pre zásobovanie jednotiek útočiacich na povstaleckú oblasť od západu. Ešte toho istého dňa zlikvidovali partizáni oddielu Jána Reptu veľkú kolónu nemeckého vojska v doline Lopušná pri Košariskách.

Tieto „protestantsko-husitské dediny“ v nemeckej Schutzzone, teda dediny podbradliansko-podjavorinského kraja, sa zapojili do SNP, hoci ležia na západe Slovenska – mimo územia Povstania. Dňa 29. augusta 1944 bolo na verejnom zhromaždení na rínku v Brezovej pod Bradlom vyhlásené obnovenie Československej republiky. Odboj v podbradliansko-podjavorinskom kraji účinne pokračoval aj po potlačení SNP.

Tu, v tzv. protestantsko-husitských dedinách, pôsobil prísne vojensky organizovaný partizánsky oddiel Jána Reptu a oddiel Hurban veliteľa Miloša Uhra. Obaja títo slávni partizánski velitelia sa odvolávali na odkaz dobrovoľníkov hurbanovského povstania roku meruôsmeho a boli časťou brigády slovenských partizánov, ktorá prijala meno rodáka kraja Milana Rastislava Štefánika.

Čítajte viac Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode

Mal ťažké detstvo

Spolu s 80. výročím SNP si pripomíname 110. výročie narodenia partizánskeho veliteľa Jána Reptu – organizátora domáceho odboja v čase II. svetovej vojny ako nástroja túžby po potlačenej slobode národa – dôstojného pokračovateľa odkazu generála Štefánika.

Repta sa narodil v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom) 8. septembra 1914 do evanjelickej rodiny. Prvá svetová vojna mu zmrzačila otca, svetová kríza vzala matku. Mal ťažké detstvo, ale na brezovskej meštianke dostal výchovu v československom, národnom a pokrokárskom duchu v zmysle hesla …že sa biedne máme? Naša dobrá vôľa aj tú biedu zláme!

Foto: JÁN HÚSKA

partizáni, repta Partizáni z Reptovho oddielu pri varení v lese.

Vyučil sa tradičnému brezovskému remeslu – garbiarstvu. Vojenskú službu absolvoval v prvej ČSR ako spojár v hodnosti štábny kapitán. V čase II. svetovej vojny v ťažení slovenského štátu proti Sovietskemu zväzu ho povolali do zbrane. Tu zažil vyčíňanie nacistov proti domácemu obyvateľstvu a urobil si názor na nacizmus na celý život.

Po piatich týždňoch jednotku, v ktorej slúžil, rozpustili a Repta sa vrátil späť. Nastúpil do práce v trenčianskej textilke Tiberghien, kde sa zoznámil s komunistickými ideálmi rovnosti a sociálnej spravodlivosti. Stal sa členom ilegálnej komunistickej strany, pričom duch rodnej Brezovej ho viedol k programu nového Česko-Slovenska, opierajúceho sa o rovnosť dvoch národov, Čechov a Slovákov. Hromadné zatýkanie trenčianskych komunistov na jar 1942 postihlo i jeho. Počas väzby ho prepustili zo zamestnania. Nejaký čas pracoval v rodinnom hospodárstve.

Prvé špecifikum odboja v Brezovej

Počínajúc rokom 1942 ustavične silnel prúd sovietskych vojakov – utečencov zo zajatia a civilistov z nútených prác v Nemecku. Cez Brezovú viedli prirodzené cesty úteku jednak z Rakúska a jednak tých, čo prešli už celý protektorát. Niektorí pokračovali cez Slovensko stále ďalej na východ, mnohých absorboval slovenský vidiek ako robotníkov a sezónnych pracovníkov. Organizovanie tohto prúdu sa stalo prvým špecifikom odboja v Brezovej.

Bratislavský likérnik Ján Tvarožek (spojený s rodinou na Brezovej) zamestnal Reptu formálne ako obchodného cestujúceho. V skutočnosti mal na starosti všetko, čo sa týkalo utečencov. K dispozícii mal nielen všetky obchodné i rodinné kontakty a prepojenia brezovských podnikateľov, ale aj všetky tradičné siete evanjelickej cirkvi.

Repta sa chopil tejto príležitosti s úžasnou iniciatívou a stal sa jedným z prvých slovenských profesionálnych odbojárov. Prvých sovietskych utečencov ešte v roku 1942 sprevádzal do Prešova, Vranova a Medzilaboriec. Zrejme od nich získaval nové skúsenosti a schopnosti, ako prežiť v ilegalite a pripravovať ozbrojený odpor.

Už v roku 1943 začal v brezovských horách budovať sieť lesných úkrytov a potom si z vybraných utečencov v novembri 1943 vytvoril prvý samostatný oddiel na Brezovej. Prax mu ukázala prednosti odľahlého kraja, a tak odišiel na východné Slovensko a v tamojších lesoch 12. februára 1944 založil partizánsky oddiel Jána Reptu.

Tam sa zoznámil so všetkými významnými činiteľmi východoslovenského odboja, menovite s npor. Ľudovítom Kukorellim, pplk. Vojtechom Borovským, prednostom žandárskej stanice v Hanušovciach nad Topľou, a s dôstojníkmi v spolupracujúcich slovenských posádkach a oboch divíziách slovenskej poľnej armády v Prešove i Giraltovciach, ako aj s centrom civilnej siete, ktorú riadil tajomník biskupského úradu východného dištriktu evanjelickej cirkvi Pavel Neckár. Kontaktná sieť po celom Slovensku a osobitný brezovský fond na ilegálne aktivity, vtedy už presahujúci milión korún, mu boli k dispozícii, čo dokopy vytváralo optimálne predpoklady pre mocnú partizánsku činnosť.

Čítajte viac Dni a noci povstaleckej republiky. Život v rytme kanonád a cukor na prídel

Žingor hovoril o Reptovi ako o „finančníkovi a zbrojníkovi"

Tu sa začínajú problémy, ku ktorým nemáme ani pramene, ani prirodzené vysvetlenie: niekedy najneskôr v apríli 1944 Repta so zopár najoddanejšími bojovníkmi z východného Slovenska odišiel, čo vždy vysvetľoval len tamojšími „neurovnanými pomermi“. Iste sa teda rozišiel s Kukorellim, budujúcim veľkú brigádu Čapajev zloženú aj z niekoľko stoviek bojovníkov, čo už prichádzali do okolia Bardejova i Humenného ako predvoj Červenej armády. Repta o tom nemohol nevedieť. Ponúka sa vysvetlenie, že Reptovi (možno na rozdiel od Kukorelliho) nevyhovovalo dostať sa do nevyhnutnej závislosti od Sovietov, o tejto motivácii však nemáme žiadny dôkaz.

Najneskôr v marci roku 1944 si Repta uvedomil, že prirodzeným centrom autentického slovenského (a vôbec československého) partizánstva musí byť z historických, ako aj geopolitických dôvodov Turiec a sústredil všetky svoje aktivity na presadenie tejto eventuality. Z tohto obdobia pochádza charakteristika Štefana Bednára, že „Repta je mužom, ktorý je všade a nikde“. Viliam Žingor hovoril o ňom ako svojom zástupcovi, „finančníkovi a zbrojníkovi“ partizánskej skupiny a neskôr brigády, pre ktorú vybral práve Repta meno Slováka Milana Rastislava Štefánika, čo akceptoval aj partizánsky štáb v Kyjeve.

V tom čase vodil utečencov z podbradliansko-podjavorinských kopaníc do Turca a kupoval pre nich zbrane. Všetky tieto aktivity podrobne doložil hneď v roku 1945 výskum organizovaný z poverenia Laca Novomeského Rudom Brtáňom (podobný výskum pod záštitou vlády nemal v českých krajinách obdobu, je však známy z rozličných európskych krajín). V polovici mája 1944 mali partizáni v Turci mobilizovaných a vyzbrojených už asi 50 mužov, podporovaných širokou civilnou organizáciou vo väčšine turčianskych obcí a zasahujúcou až do Trenčína, Žiliny, Kremnice, Prievidze a Baťovian.

Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Prví sovietski parašutisti v Turci

Repta zastával v pôvodnom štábe partizánskej brigády M. R. Štefánika pred príchodom sovietskych parašutistov funkciu zbrojného dôstojníka, čo bolo samozrejme založené práve na jeho možnostiach daných brezovským finančným fondom. V noci z 25. na 26. júla 1944 prišli do týchto pomerov v Turci prví sovietski parašutisti, nadšene prijímaní tak obyvateľstvom, ako aj veliteľom Žingorom. Dohodli si začlenenie slovenských partizánov do plánov kyjevského partizánskeho štábu ako 1. brigáda M. R. Štefánika tvorená sovietskymi partizánmi a slovenská 2. brigáda M. R. Štefánika na čele so Žingorom.

Sovietski parašutisti oznámili do Kyjeva, ako boli v Turci nadšene uvítaní, na čo sa štáb rozhodol sústrediť do tohto kraja svoje výsadky. Sovietski partizáni konali podľa svojich zvyklostí, pre naše prostredie nie celkom vhodných. Zatarasili všetky prístupy do turčianskej doliny. Mali síce zákaz vyvolávať povstania a miešať sa do československých vnútorných záležitostí, ale vývin prerastal očakávania. Partizáni obsadili Sklabiňu, kde umiestnili svoj štáb a tamojší Revolučný Národný výbor tam už 21. augusta 1944 vyhlásil obnovenie Československej republiky a vyvesil jej zástavu.

V tejto situácii sa Repta, ktorý bol „jedným z hlavných predstaviteľov a činiteľov partizánskeho hnutia“, ako píše Žingor, rozhodol odísť s pevne vojensky organizovaným, ozbrojeným a vystrojeným oddielom do rodných brezovských hôr. Na vojenskom nákladnom aute si ešte ako vojaci slovenskej armády vynútili prechod cez Váh v Piešťanoch, obsadený už Nemcami. 29. augusta 1944 po príchode na Brezovú vytvorili vyzbrojovacie stredisko v tábore evanjelickej mládeže v Matejkovej a vyslali spojku na miestnu železničnú stanicu, aby priberali vojakov bratislavskej posádky, unikajúcich pred nemeckým zajatím.

Čítajte viac Hitler chcel, aby Heydrich jazdil s ochrankou. Odmietol ju. Veril, že si ho netrúfnu zabiť

Vytvorili ešte oddiel Hurban

Sformovaný partizánsky oddiel niesol po svojom veliteľovi meno oddiel Repta. Z tábora v Matejkovej uskutočnili prvé prepady nemeckých vojakov, potom sa stiahli hlbšie do doliny Dvoly. Aby veľkosťou oddielu neprekročili manévrovacie možnosti kraja, 10. septembra 1944 vytvorili ešte oddiel Hurban, ktorý pod velením Miloša Uhra pôsobil najmä v susedných Bielych Karpatoch. Oba partizánske oddiely, Repta i Hurban, boli súčasťou 2. brigády M. R. Štefánika, navzájom kooperovali, komunikovali formou spojok z radov civilných obyvateľov.

Keď gardisti z Nového Mesta nad Váhom vyslali 29. septembra 1944 na Brezovú trestnú výpravu s cieľom zastrašiť miestne obyvateľstvo, ich kolónu pri návrate pred Prašníkom prepadli partizáni oddielu. Po boji preživších zajatých prepustili po sľube, že už nikdy nevystúpia so zbraňou proti vlastnému národu. Museli odovzdať zbrane i uniformy a v bielizni mohli odísť pešo do Vrbového. Gardistické uniformy potom príležitostne používali partizáni a ich prieskumníci.

Partizánsky oddiel Repta výdatne podporovalo obyvateľstvo podbradlianskeho kraja. Členovia oddielu boli bývalí vojaci čs. armády bez rodinných záväzkov, dostávali žold, mali vlastných kuchárov a lekára. Mali povolené vychádzky k rodičom alebo návštevu kina v Brezovej. Samozrejme, to pre zabránenie prezradenia už v spomínaných ukoristených gardistických uniformách. Veliteľ oddielu dbal na prísnu disciplínu. Dôrazne strážil svoju nezávislosť a podriaďoval bojovú činnosť s ohľadom na obyvateľstvo Brezovej i okolitého kraja.

Trestnú výpravu privítali streľbou

Činnosť oddielu sa zameriavala najmä na diverzné akcie a rozličné deštrukcie. Cudzích príslušníkov odboja premiestňovali do iných oddielov. Týkalo sa to aj zachránených amerických letcov, ktorých počas SNP presunuli na letisko Tri Duby, odkiaľ boli letecky dopravení späť na svoje základne. Po potlačení Povstania a nemožnosti odletieť späť ich umiestňovali do spoľahlivých rodín na kopaniciach.

Keď nadišli tuhé mrazy poslednej vojnovej zimy 1944–1945, opustila časť partizánov oddielu lesné tábory a rozmiestnili sa po brezovských kopaniciach. Trestnú výpravu vyslanú zo Senice vo februári 1945 privítali partizáni na kopanici Rehúši streľbou. Nemeckého veliteľa a niekoľkých gardistov to stálo život.

Plná sila Reptovho oddielu sa ukázala pri prechode frontu vo chvíli, na ktorú bol od začiatku nastavený. 6. apríla 1945 vyhľadal Repta sovietskeho veliteľa, ktorý pripravoval prechod cez Brezovú. Dohodol s ním, že upustí od delostreleckého útoku, pri ktorom hrozili aj civilné obete, a prenechal oslobodenie Brezovej partizánom. Sovieti súhlasili a požičali partizánom dva kanóny.

V ranných hodinách dňa 7. apríla 1945 tak Brezovú pod Bradlom oslobodili partizáni. A to bez vlastných strát na životoch i majetku! Ján Repta sa tohto záverečného triumfu nezúčastnil, nakoľko pri návrate sa stretol s nemeckou hliadkou, pri prestrelke bol ranený a čakalo ho niekoľkomesačné liečenie.

Čítajte viac Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov

Repta mal profesionálneho poradcu maskovaného za bankového úradníka

Náš výskum však odhalil ešte jednu, a to ťažko uveriteľnú zvláštnosť brezovského partizánskeho oddielu: Repta mal profesionálneho poradcu, maskovaného za bankového úradníka. Bol ním Ján Mikula, najprv vojak slovenskej Zaisťovacej divízie v Bielorusku a potom jeden z prvých zbehov k tamojším partizánom. Tam sa vypracoval až na veliteľa slovenskej čaty v Žigarovovej brigáde sovietskych partizánov.

Začiatkom roku 1943 to bola prvá čs. jednotka bojujúca po boku Červenej armády ešte pred práporom pplk. Ludvíka Svobodu cvičeným v tom čase v Buzuluku. Dňa 7. apríla 1943 bol Mikula ťažko ranený a zajatý Nemcami, ktorí ho odovzdali slovenskej armáde.

Hoci bol predtým vyhlásený za zbeha a dokonca vystupoval v moskovskom rozhlase, neznámy hrdina na slovenskej vojenskej prokuratúre vykonal národnú povinnosť – a Mikula sa vracal ako údajná obeť unesená boľševikmi. Pri liečení mu museli amputovať nohu, ale od 3. januára 1945 nastúpil dráhu úradníka pobočky Slovenskej banky na Brezovej. Po oslobodení Brezovej bol tajomníkom Revolučného Národného výboru.

Po poprave Žingora sa stiahol z politického života

Vráťme sa však späť k Reptovi. V roku 1947 sa zosobášil s Milkou Bruškovou, za vojny hlavnou partizánskou spojkou s oddielom Hurban (svedkom na svadbe im bol spomínaný Mikula). Po zmenách roku 1948, nespravodlivom odsúdení a poprave Žingora, sa stiahol z politického života. Absolvoval hutnícku priemyslovku v Bohumíne a pracoval do dôchodku v podniku Kovové tkaniny. Zomrel v januári 1999, pochovaný je v rodnej Brezovej pod Bradlom. 29. augusta 2007 pri oslavách SNP v Banskej Bystrici bol štábny kapitán Repta dekrétom ministra obrany povýšený do vojenskej hodnosti plukovník in memoriam.