Najnovšie ide znovu zaviesť prezenčnú službu – ako zvykneme vojenčinu volať – Chorvátsko. Zrušilo ju roku 2008 krátko pred svojím vstupom do NATO.
„Vzhľadom na súčasnú geopolitickú a bezpečnostnú situáciu je potrebné obnoviť základný vojenský výcvik,“ zdôvodnil rozhodnutie tamojší minister obrany Ivan Anušič. Podľa plánu má každoročne narukovať 18-tisíc mladých Chorvátov a slúžiť budú tri mesiace.
Susedné Srbsko zrejme nechce zaostať, naopak, zvažuje zaviesť až štvormesačnú prezenčnú službu. Odvody pozastavilo roku 2011 v súvislosti s profesionalizáciou svojej armády. Tamojší generálny štáb, ktorý začiatkom tohto roka s návrhom prišiel, ho zdôvodňuje rastúcim napätím okolo Kosova a Bosny.
Zato v Litve obnovili vojenčinu už roku 2015. Stalo sa tak po siedmich rokoch „v snahe posilniť obranyschopnosť krajiny“, dôvodilo ministerstvo obrany. Bolo to po anexii Krymu Ruskou federáciou, pripomíname.
Foto: ARCHÍV TASR
Ďalší z pobaltských štátov, Lotyšsko, nasledoval suseda vlani. Dôvod: vojna na Ukrajine. Povolávacie rozkazy na ročný povinný výcvik dostávajú Lotyši vo veku 18 až 27 rokov, mladé ženy sa môžu prihlásiť a nastúpiť dobrovoľne.
V koľkých európskych krajinách je vlastne dnes povinná vojenčina?
Znie to neuveriteľne, ale odvody brancov prebiehajú v pätnástich štátoch Európy. Z toho vo dvoch sa branná povinnosť vzťahuje aj na ženy.
Ale k tomu sa ešte vrátime. Medzitým podnikneme malé putovanie v čase, aby sme zistili, ako sa to všetko začínalo a ako pokračovalo.
Čítajte viac Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu
„Bledí od vypitej pálenky“
Na úvod si povedzme, že hromadný odvod občanov do armády patrí medzi „vynálezy“ Francúzskej revolúcie. „Patentovať“ ho dal poslanec Jean-Baptiste Jourdan návrhom zákona, ktorého prvý článok ustanovil: „Každý Francúz je vojak a je povinný brániť národ.“
Zákon umožnil vznik Grande Armeé, ktorú Napoleon Bonaparte nazval "národom v zbrani“. V rokoch 1800 – 1813 do nej prijali vyše 2 600 000 mužov. Napoleonovo vojsko porážalo niekoľkodesaťtisícové, fakticky profesionálne armády protivníkov. Ako uvádza Dierk Walter, profesor moderných dejín na univerzitách v Berne a Hamburgu, francúzsky príklad čoskoro nasledovalo Prusko a ďalšie štáty.
Pre našich predkov zaviedli všeobecnú brannú povinnosť ešte v čase, keď Slovensko bolo súčasťou Uhorska, presnejšie Rakúsko-Uhorska.
Foto: BYSTRICKÝ PERMON
Malo spoločného panovníka a tri spoločné ministerstvá vrátane ministerstva vojny. Armádna otázka zostávala jablkom sváru medzi Budapešťou a Viedňou až do zániku podunajskej ríše.
Napriek odporu cisárskeho dvora si maďarská šľachta presadila vznik kráľovskej uhorskej vlastibrany (Honvédség), ktorá pôsobila popri spoločnej armáde. Prvé branné zákony schválil maďarský parlament v decembri 1868. Zložité pomery v rakúsko-uhorskej armáde priblížil slovenským čitateľom svojho času historik Vojtech Danko.
Krátko pred večierkou sme museli pochodovať a spievať budovateľské pesničky.Parašutista Simeon Valent
Branná povinnosť sa vzťahovala na mužov od 19 do 42 rokov. Len čo ste dovŕšili 19 rokov, museli ste predstúpiť pred odvodovú komisiu v mieste bydliska, posúdili váš zdravotný stav a ak ste vyhovovali, zaradili vás do jednej zo zložiek ozbrojených síl. Do roku 1866 bolo možné nechať narukovať namiesto seba niekoho iného, potom už nie.
V cisárskej armáde sa aktívne slúžilo tri a u honvédov dva roky, ale v oboch prípadoch sa služobná povinnosť začínala až po dosiahnutí veku 21 rokov. V spoločnej armáde sa velilo len po nemecky, čomu nie každý regrút hneď rozumel.
Tí, čo mali maturitu, mohli absolvovať vojenčinu ako dobrovoľníci. A v prípade, že si hradili náklady sami a zložili príslušné skúšky, mohli už po roku služby odísť do rezervy ako záložní dôstojníci. Samozrejme, také čosi si mohli dovoliť len synčekovia z majetnejších rodín.
Albert Škárovane, rodák z Tvrdošína, povolaním vojenský lekár a vnútorným založením pacifista, takto opísal odvody regrútov v dedinách pod Kriváňom na sklonku 19. storočia:
„Ôsmi v rade, ramenami jeden s druhým obvitý, celú hradskú pre seba zaberúc, od mnohej vypitej pálenky a žiaľu bledí, so strašnou odhodlanosťou v tvári, akoby ich na šibeň viedli s nekonečnou žalobnou piesňou na ústach, takí tiahli vždy dedinou, odobratí chlapci važeckí.“
Foto: MAJGEMER.SK
V cisárskej armáde boli dva druhy odvodov: hlavný od 1. marca do 30. apríla každého roku a ďalšie podľa potreby.
Do aktívnej služby sa v tom čase povolávali tri ročníky (21 – 23). Všetko sa menilo v čase vojny, po vyhlásení mobilizácie.
"Koncom júla vyhlásili mobilizáciu. Najprv brali mužov len do 32. roku veku, potom vyššie, až brali aj 50-ročných,“ spomínal spisovateľ Michal Budický, evanjelický kňaz v Krajnom (okres Myjava).
Čítajte viac Dni a noci povstaleckej republiky. Život v rytme kanonád a cukor na prídel
Čepička chcel trojročnú službu
Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Československa sa nejaký čas verejne diskutovalo o podobe ozbrojených síl a o spôsobe doplňovania ich šíkov.
Branný zákon z marca 1920 stanovil dĺžku vojenskej služby na dva roky. Podľa českého historika Jana Janáka mali československé vojenské jednotky „demokratickejší nádych“ ako jednotky bývalej rakúsko-uhorskej armády, kde prevládal dril. Fungovali sťažnostné komisie a Úrad na zlepšenie pomerov, ktorý sa zaoberal prípadmi šikanovania, zlého stravovania a pod. To s nevôľou niesli najmä dôstojníci „starej gardy“. Na ich popud tieto demokratické výdobytky postupne strácali účinnosť a existovali už len formálne.
Na začiatku roku 1938 mala československá armáda takmer 200-tisíc mužov v zbrani. Po všeobecnej mobilizácii vzrástla na 1 100 000 vojakov, zoskupených v 37 peších a štyroch rýchlych divíziách, pomerne dobre vyzbrojených (2 300 diel, 350 tankov a 950 lietadiel). Dodnes sa vedú spory najmä medzi českými historikmi, či sa nemala brániť a ubrániť štát proti Hitlerovi. Väčšina odpovedá záporne.
Po druhej svetovej vojne prešla armáda obnoveného Československa niekoľkými zásadnými zmenami. Najväčšia nastala po roku 1948, keď sa všetko prispôsobovalo veľkému sovietskemu vzoru.
Foto: DYNASTIC.SK
Simeon Valent z Borského Mikuláša nastúpil na vojenčinu k červeným baretom – výsadkárom do kasární pri Českej Lípe. Písal sa rok 1950 a na čelo rezortu obrany nastúpil Alexej Čepička, zať vtedajšieho prezidenta Klementa Gottwalda.
„Za Čepičku sa všetko zmenilo,“ spomínal bývalý parašutista. „Náhle sa zaviedlo každodenné polhodinové politické školenie a takzvané čepobití – krátko pred večierkou sme museli pochodovať a spievať budovateľské pesničky.“
Uprostred kórejskej vojny (1950 – 1953) sa vážne uvažovalo o trojročnej prezenčnej službe ako v ZSSR, ale nakoniec z toho zišlo. Po politickom odmäku roku 1956 prišlo k určitej liberalizácii. Okrem iného pribudli nástupné termíny odvedencov.
Napríklad absolventi vysokých škôl mali „riadnu“ vojenčinu iba pol roka a nastupovali na ňu už 1. septembra. Počas štúdia však raz týždenne chodili na takzvanú vojenskú prípravu, ktorá mala prevažne „teoretický“ a formálny charakter.
Čerstvý inžinier Peter Podracký z Banskej Bystrice narukoval roku 1964. Povolávací rozkaz ho nasmeroval do Holýšova pri Plzni. A hoci skončil elektrotechnickú fakultu, nastúpil ako ženista, vyškolený veliteľ družstva buldozérov, k tankovému pluku. „Horšie bolo, že v celom pluku nemali ani jeden buldozér. Preto ma pridelili ako administratívnu silu na vojenskú správu budov,“ porozprával nám Podracký. „Dostal som za úlohu urobiť poriadok v evidencii majetku.“
Bola to posledná „várka“ absolventov, ktorí slúžili iba pol roka. Ďalšie ročníky už rukovali na celý rok, počas štúdia sa im však na polovicu skrátila „vojenská príprava“.
Ostatní odvedenci slúžili 24 mesiacov. V odôvodnených prípadoch im mohol byť nástup odložený o jeden rok, najviac však do 24 rokov fyzického veku. Kto chcel odročenie na neurčito, musel si vybavovať modrú knižku.
Čítajte viac Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode
Ťažké lúčenie so slobodienkou
Zborový spev pripitých regrútov sa rozliehal v predvečer 1. októbra, v čase hlavného odvodu, na železničných staniciach a v ich okolí: „Keď mi prišla karta narukovať, dal som si muziku došikovať.“ Lúčenie s frajerkami, snúbenicami, matkami bolo smutné. Chlapci totiž rukovali väčšinou do Čiech. V blízkosti západných hraníc boli dislokované bojové útvary, ktoré mali za úlohu zastaviť prípadný útok "imperialistických“ armád.
Podľa zistení historika Vojtecha Dangla dislokovali na Slovensku len štvrtinu približne z 200-tisíc vojakov Čs. ľudovej armády. V tunajších záložných útvaroch sa vojenčilo vo všeobecnosti ľahšie.
Roku 1966 vtedajší minister národnej obrany Bohumír Lomský prvýkrát verejne hovoril o problémoch s odvodom brancov pred poslancami parlamentu. Na vojenčinu totiž čoraz častejšie prichádzali zdravotne postihnutí a psychicky labilní odvedenci, ktorí tam nemali čo robiť. A naopak, tí, čo tam nepochybne patrili, sa vďaka známostiam alebo úplatkom zo služby vyvliekli (vďaka modrej knižke).
Hoci štátna propaganda stále vyzdvihovala úspechy „ľudovej“ armády, jej vnútorné pomery sa zhoršovali. Podľa prvého ponovembrového ministra obrany (predtým náčelníka generálneho štábu) Miroslava Vaceka príčiny spočívali aj v klesajúcej kvalite veliteľského zboru. Tá zase vyplývala z nezáujmu o štúdium na vojenských školách. Namiesto výberu sa musel uskutočňovať nábor.
Foto: ARCHÍV TASR
„Kým v prvých rokoch po vojne tento záujem až desaťnásobne prevyšoval možnosti a potreby armády, v 80. rokoch sa plnil nábor do profilových škôl iba na 30 až 50 percent,“ dodával Vacek. Slabí a neschopní velitelia sa stávali terčom posmechu vojakov. Volali ich "zelené gumy“.
Zároveň silneli pacifistické nálady v celej mladej populácii. Prejavovali sa aj odporom k základnej vojenskej službe a snahou získať „modrú knižku“, ktorá mladého muža oslobodzovala od tejto nepríjemnej povinnosti.
Sociologické výskumy z prelomu 80. a 90. rokov ukázali, že pre väčšinu opýtaných strácala vojenčina zmysel, lebo na dostatočný výcvik neboli finančné prostriedky a príprava na podmienky boja sa zúžila na minimum. Svedčili o tom aj armádne štatistiky.
Najväčším výcvikovým priestorom Doupov v Čechách prešlo kedysi za pol roka 250 až 300 rôt. Za prvý polrok 1991 tam však cvičili len – tri roty. Vojenčina sa v tom čase začala skracovať, najprv na 18 a neskôr na 12 mesiacov.
Prestávali sa precvičovať zálohy. Koncom roku 1989 sa velenie Čs. armády rozhodlo neprecvičiť 90-tisíc z pôvodne plánovaných záložníkov.
Od roku 1996 výcvik záloh na Slovensku už vlastne neprebiehal. Manévre znamenali pre Armádu SR čoraz väčšiu finančnú záťaž. Roku 2001 povolalo jej velenie na skrátený päťdňový výcvik 2 200 vybraných dôstojníkov a práporčíkov. Zhruba 20 percent z nich na manévre neprišlo prevažne zo "zdravotných dôvodov“. Podľa prepočtov mal tento výcvik stáť 24 miliónov korún.
Ďalšie skrátenie základnej vojenskej služby (najprv na deväť a od 1. januára 2004 na šesť mesiacov) bolo vlastne predohrou zrušenia vojenčiny. Poslední vojaci prezenčnej služby opustili kasárne dva dni pred Vianocami 2005. Na území Slovenska sa to stalo po 138 rokoch.
Slováci však k tomuto opatreniu nepristúpili ani prví, ani poslední v Európe.
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Za povinnú službu a proti nej
V susednom Maďarsku vojenčinu zrušili už roku 2002, v Česku o dva roky neskôr. V Poľsku „až“ roku 2008", ale s tým, že je len „pozastavená“. V mnohých bývalých socialistických štátoch súvisel tento postup s predstavou, že hrozba horúcej vojny v Európe sa pominula. Ale aj s transformáciou ozbrojených síl na menšie profesionálne armády a s očakávaným vstupom týchto štátov do Severoatlantickej aliancie.
V Európe tvorili výnimky Rusko, Ukrajina a Bielorusko, tam si prezenčnú službu zachovali. Povinne musia už oddávna vojenčiť Rakúšania a Švajčiari. Predpokladá sa, že je to z dôvodu neutrality ich krajín. V prípade vojnového konfliktu sa predsa ani Švajčiarsko, ani Rakúsko nemôžu oprieť o kolektívnu obranu.
Z členských štátov NATO je vojenčina povinná v Turecku, a to nepretržite od roku 1919, čiže od rozpadu Osmanskej ríše. Branná povinnosť platí pre všetkých mužov od 21 do 41 rokov a trvá šesť mesiacov. V Grécku tiež majú povinnú vojenskú službu, pôvodne bola deväťmesačná, od roku 2021 ju predĺžili na celý rok.
Pobaltské štáty sme už spomenuli. Po anexii Krymu prevzali dánsky model vojenskej služby. O tom, kto nastúpi z odvedencov na povinný vojenský výcvik, rozhoduje elektronické žrebovanie. Napríklad v Litve tohto roku povolajú do kasární z 27-tisíc vybraných brancov len 4-tisíc.
Tento alebo podobný severský model chce najnovšie prevziať aj Nemecko. Podľa slov tamojšieho ministra obrany Borisa Pistoriusa by potom vybraní 18-roční muži absolvovali povinnú polročnú službu v armáde.
Obnovenie povinnej vojenskej služby (zrušenej roku 1960) sľuboval pred nedávnymi parlamentnými voľbami v Británii šéf tamojších konzervatívcov. Mladí muži od 18 rokov mali mať na výber – buď slúžiť 12 mesiacov v armáde, alebo pomáhať jeden víkend v mesiaci počas jedného roka v zdravotníctve či sociálnych službách.
Foto: ARCHÍV TASR
Vedecké výskumy (u nás napríklad štúdia Erika Görnera z Univerzity Mateja Bela) poukazujú na riziká profesionalizácie ozbrojených síl. Ide o stratu vzťahu s verejnosťou a pokles záujmu brániť vlasť – patriotizmu medzi občanmi.
Ak sa pri rušení, resp. pozastavení vojenčiny zdôrazňovali výhody profesionálnej armády a nedostatky všeobecnej brannej povinnosti, teraz počuť opačné hlasy: "Máme nedostatok dobre vycvičených vojakov, tobôž civilistov, ktorí by v prípade najväčšej núdze vedeli zaobchádzať so zbraňou.“
Vojenčina už neučí mladého človeka „ulievaniu a podvádzaniu", ale "umožní mu nadobudnúť schopnosti presadenia sa v reálnom živote“.
V jednom prieskume pred rokom sa takmer dve tretiny Čechov vyjadrili za znovuzavedenie vojenskej služby. "Tamojšie ministerstvo obrany to odmieta: "Obyvateľstvo chceme motivovať k dobrovoľnému zapojeniu do obrany vlasti.“ Náklady na povinnú službu by štátny rozpočet údajne neuniesol. Len samotný výcvik jedného regrúta pri jednoročnej vojenčine vyšiel na 100-tisíc korún (cca 4-tisíc eur). Plus žold, strava, výstroj a podobne.
Slovensko, ako sa zdá, volí zatiaľ „českú“ cestu. Uvidíme, či sa to bude dať a dokedy…