Zástancovia tohto riešenia tvrdia, že by nešlo o žiadny štátny dirigizmus. Mladí lekári a učitelia by odchádzali do vopred určených okresov viac-menej „povinne – dobrovoľne“ a iba na prechodný čas. Prácu v tomto prostredí by čerství absolventi univerzít využili takpovediac na zácvik či na získanie praktických skúseností, prípadne na nadobudnutie špecializácie. Štát a samosprávne orgány by ich navyše motivovali aj finančne i utváraním vhodných materiálnych podmienok.
Ďalší argument: nejde o nič nové, ani o niečo neprípustné v demokratickom zriadení, veď podobné postupy už dávnejšie využívajú vlády v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Spojených štátoch.
„Vo Francúzsku riešia umiestenky množstvo problémov, napríklad v lokalitách s prisťahovaleckou alebo problémovou populáciou,“ upozorňuje exminister školstva ČR Stanislav Štech (dnes predseda Českej sekcie UNESCO). „Napríklad študenti učiteľských odborov majú počas profesionalizácie v týchto lokalitách povinnú prax a poberajú najnižší učiteľský plat. A po absolvovaní univerzity sa musia upísať na päť rokov konkrétnej škole, kam ich štát vyšle.“
V Česku a na Slovensku vyvoláva navrhované riešenie u „skôr narodených“ spomienky na tzv. umiestenky z prvého obdobia socializmu.
Foto: denník Slovák
Je však omylom nazdávať sa, že umiestenky vynašli komunisti, ktorí ich zaviedli v roku 1952. Veď už v roku 1919, necelý rok po vzniku Československa, prijal vtedajší parlament zákon č. 605. Ten umožňoval úradne prikázať štátnemu zamestnancovi, teda aj učiteľovi, lekárovi či právnikovi, ktorý práve skončil univerzitu, aby pracoval tam, kde ho najviac potrebujú. Mohlo to byť kdekoľvek v republike, ale predovšetkým na Slovensku.
Hovorilo sa tomu „prikazovacia povinnosť“ a v dobovej tlači označovali učiteľov presunutých z Čiech a Moravy na Slovensko ako "prikázaných“.
Čítajte viac Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?
Zabudnite na zásluhy „prikázaných“
Najprv sa predpokladalo, že k nám prichádzajú iba na prechodný čas, najviac na dva roky. Aj zákon ukladal úradom zachovať im dovtedy pracovné miesta – ak už nejaké mali – doma v Česku. Preto ženatí neprichádzali na Slovensko s rodinami. Až neskôr, keď sa ich pobyt predlžoval alebo keď tu získali definitívne uplatnenie, sťahovali sa za nimi aj najbližší príbuzní.
Najmä vďaka tomu vzrástol počet Čechov na Slovensku zo 72-tisíc v roku 1921 na 121-tisíc v roku 1930. V tom čase pracovalo v tunajšom školstve už bezmála 11-tisíc Slovákov a 4-tisíc Čechov. Hoci ešte pred niekoľkými rokmi to bolo naopak. Pedagogické školy už totiž posielali do praxe stovky učiteľov slovenskej národnosti ročne. Začali mať problémy s hľadaním voľného miesta. Ľudácka tlač spustila pokrik: „Prikázaní Česi by sa už mali vrátiť tam, odkiaľ prišli.“
Stačilo jedno desaťročie, a mnohí národniari zabudli na zásluhy "prikázaných“. Nuž čo, nevďak predsa vládne svetu.
Ďalším zdrojom verejnej kritiky i nespokojnosti boli diéty, takzvaná slovenská výhoda pre prikázaných českých pracovníkov. Išlo o príplatok za odlúčenie od rodiny, na bývanie a iné. Pre lepšiu predstavu: slobodný dostával navyše k platu 26 až 36 korún denne, ženatý – 36 až 46 korún denne. Vtedy to nebol malý peniaz, veď priemerná mzda štátneho zamestnanca sa u nás pred sto rokmi pohybovala okolo 1 500 korún mesačne.
Foto: POVALECNY VYVOJ V CESKOSLOVENSKU
Podľa zistení historičky Sone Gabzdilovej proti takýmto „tučným“ príplatkom protestovali nielen slovenskí, ale aj českí kolegovia prikázaných. Cítili sa diskriminovaní, neoprávnene ukrátení v platoch.
Náš vstup nebol vábny. Takmer sme nepočuli slovenčinu, cudzí duch sa nám vtieral až nápadne.zo spomienok profesora Kristiána Hyneka
Čo však nič nemení na tom, že nebyť „prikazovacej povinnosti“, tak na Slovensku nemá v prvých rokoch po vzniku ČSR kto liečiť, úradovať, učiť, poskytovať právne služby. Išlo o profesie, ktoré dovtedy vykonávali prevažne maďarskí doktori, byrokrati, pedagógovia, notári, advokáti atď. Mnohí z nich sa po prevrate vysťahovali do Maďarska. Ostatní síce ostávali na Slovensku, ale odmietali zložiť sľub vernosti Československej republike, čím sa sami pripravili o prácu. Očakávali, že nový štát bude mať krátke trvanie a všetko sa vráti do dobrých starých, čiže uhorských koľají. Nevrátilo sa.
Podľa dobových štatistík bolo pred vznikom ČSR medzi 13 063 štátnymi úradníkmi na Slovensku iba 36 Slovákov, z 5 313 notárov sa ich hlásilo k slovenskej národnosti iba 38, a z 3 859 stredoškolských profesorov sa len 13 považovalo za Slovákov. ň
Iba 117 advokátov a koncipientov uvádzalo v dotazníkoch, že sú Slovákmi. Medzi lekármi sa našlo takých len 25. Vyplývalo to zo správy poslanca Národného zhromaždenia ČSR za sociálnodemokratickú stranu Ivana Dérera pre príslušný parlamentný výbor.
Čítajte viac Slovensko malo gastarbeiterov aj za socializmu. Dokonca z exotických krajín - a karibský temperament sa nezaprel
Chvála profesora Kristiána Hynka
Pristavme sa pri zdravotníkoch. Napokon, vojnou dokaličenému a podvyživenému Slovensku citeľne chýbali práve lekári, ošetrovatelia, zdravotné sestry. Stačí uviesť, že tu boli regióny bez jediného stáleho lekára. Nemala ho napríklad celá Orava, hoci v Dolnom Kubíne sa nachádzalo čosi ako zdravotné stredisko: s 18 lôžkami a felčiarmi.
Takmer tretina lekárskych miest na Slovensku čakala na niekoho v bielom plášti. V tom čase tu pôsobilo okolo 250 obvodných lekárov, 50 mestských, 94 okresných a 16 župných praktických lekárov. Na jedného lekára pripadalo zhruba o polovicu viac pacientov ako v českých krajoch.
Ale už o štyri roky, v auguste 1922 malo Slovensko vďaka posilám z Čiech a Moravy 769 praktických lekárov. Napriek tomu 105 miest na obvodoch bolo stále neobsadených.
Aj prvé sestričky s diplomom prichádzali na Slovensko ako štátom „prikázané“ zdravotníčky z Česka. Lebo prvé absolventky 2-ročnej Krajinskej školy pre zdravotné sestry v Martine nastúpili do praxe až v roku 1935. Predtým civilné zdravotné sestry Slovenky mávali len niekoľkomesačné kurzy a zastávali pozície pomocných ošetrovateliek. Väčšinu ošetrovateľského personálu v nemocniciach tvorili rádové sestry, pre ktoré vznikli dve rehoľné zdravotné školy.
S väčšinou prikázaných českých lekárov sa však dalo počítať iba na určitý čas. Bolo teda treba vychovať vlastný lekársky dorast. Tejto úlohy sa v septembri 1919 ujal profesor Karlovej univerzity v Prahe Kristián Hynek so svojím tímom. Úloha znela: založiť prvú slovenskú univerzitu v Bratislave.
Foto: CSFD.CZ
„Zišli sme z hlavnej triedy a dostali sa na Námestie slobody, vtedy Esterháziho,“ spomínal profesor Hynek o päť rokov neskôr. „V jeho rohu stál náves s cirkusom Kludský. Kolega Müller sa zastavil, pozrel na mňa a povedal: A do tejto dediny máme ísť? Skutočne, ten náš vstup nebol vábny. Takmer sme nepočuli slovenčinu, cudzí duch sa nám vtieral až nápadne. Ja, čo som nikdy nebol ďalej na východe než v Luhačoviciach, cítil som vôňu Ázie, ale nepovedal som nič. Bol som akýmsi vodcom výpravy a snažil sa udržať náladu.“
Mesto malo vtedy len okolo 80-tisíc obyvateľov a čo sa týka národnostného zloženia, bolo z väčšej časti maďarsko-nemecké. Na univerzite, ktorú pomenovali po Janovi Amosovi Komenskom, vznikla najprv lekárska fakulta. V prvom ročníku iba tretinu poslucháčov tvorili študenti slovenskej národnosti, viac sa neprihlásilo. Ale už o desať rokov opúšťali novú alma mater stovky slovenských lekárov, právnikov, učiteľov, filológov. Hynekovi už dávno mali postaviť sochu v nadživotnej veľkosti na niektorom bratislavskom námestí. Málokto tak výrazne prispel ku kultúrnemu povzneseniu Slovenska ako on.
Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy
Povinnosť absolventa zamestnať
Pred 60 rokmi prestali v bývalom Československu platiť umiestenky pre absolventov vybraných vysokých škôl. Jeden z našich respondentov, ktorý nechcel byť menovaný, sa o nich vyjadril takto:
„Komunisti ich zaviedli ako nástroj, ako dostať do pohraničia a neatraktívnych regiónov predovšetkým chýbajúcich učiteľov a lekárov.“
Skutočne, vláda komunistu Antonína Zápotockého prijala začiatkom roku 1952 nariadenie o administratívnom rozmiestňovaní nielen absolventov vysokých škôl, ale aj vybraných odborných škôl.
Rozhodnutie o tom, kde konkrétny absolvent nastúpi do pracovného pomeru, určovalo ministerstvo školstva alebo iné ministerstvo na základe štátneho národohospodárskeho plánu. Pre štátny podnik, ústav či inú organizáciu, ktorá mala absolventa zamestnať, vyplývali z toho viaceré úlohy.
„Je povinná absolventa zamestnať, zabezpečiť mu vhodné ubytovanie a poskytnúť náhradu cestovných a sťahovacích nákladov,“ uvádzalo sa v nariadení.
Absolvent vysokej školy mal v určenom podniku či inej organizácii pracovať tri roky. Bolo však možné ho predisponovať inému podniku, kde chýbali odborníci jeho zamerania.
Foto: CSFD.CZ
Ťažko sa ubrániť dojmu, že vtedajšia moc sa prinajmenšom inšpirovala zákonom o "prikazovacej povinnosti“ z prvej republiky.
V roku 1959, v čase politického odmäku, sa pôvodné nariadenie o rozmiestňovaní absolventov takpovediac príkazom nahradilo menej direktívnym právnym predpisom. Povinnosť zamestnať sa v ňom nahradila „odporúčaním“ prijať do pracovného pomeru“.
Ale už pôvodné nariadenie sa zrejme nedodržiavalo striktne. Nedávno zosnulý popredný slovenský endokrinológ Ladislav Macho nám svojho času rozprával, ako sa vyvíjala jeho kariéra po skončení Lekárskej fakulty UK v roku 1955. Vzhľadom na nie najlepší „kádrový profil“ mal dostať umiestenku do odľahlej okresnej nemocnice. U vrchnosti sa však zaňho prihovoril školiteľ, profesor Teofil Niederland, legenda československej biomedicíny. Tak sa dostal mladý Macho na výskumné pracovisko Slovenskej akadémie vied, aby sa tam venoval účinkom hormónov štítnej žľazy na premenu sacharidov.
V tom istom roku dostal čerstvý absolvent lekárskej fakulty, odbor stomatológia, Štefan Varga umiestenku do nemocnice v Medzilaborciach.
„Do tohto kraja Pánu Bohu za chrbtom sa mladým medikom jednoducho nechcelo,“ spomínal v našom rozhovore doktor Varga, rodák z Humenného. „Na umiestenky prichádzali teda absolventi medicíny z Čiech, ktorí tu možno hľadali kus romantiky, ale to ich rýchlo prešlo. Za desať rokov sa preto u nás vystriedalo až 38 stomatológov, to viem presne, lebo som si o tom robil záznamy. Spravidla vydržali v Medzilaborciach tri mesiace, niektorí "až“ pol roka."
Viac ako tri roky vydržal len Varga. Museli prísť ďalší mladí doktori, ktorí sa narodili v tomto kraji, aby personálnu situáciu v novej nemocnici ako-tak stabilizovali.
Kedy skončilo socialistické Československo s umiestenkami?
Podľa zistení Vladimíra Michaličku z Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave posledná vyhláška Ministerstva školstva a kultúry ČSSR o umiestňovaní absolventov VŠ sa vzťahovala na školský rok 1963/1964. Možno teda predpokladať, že už absolventi promovaní v roku 1965 nemali umiestenky. Nie je však vylúčené, že pre vybrané študijné odbory (napríklad pedagogické) platila takáto povinnosť ešte niekoľko rokov. Kým sa nezmiernil nedostatok určitých odborníkov v neatraktívnych regiónoch Československa.
Čítajte viac Ako znižovať počty úradníkov, keď ich nikdy nie je dosť?
Inde vedia, ako na to
Niektorí žijúci pamätníci nedokážu nájsť pre umiestenky jediné dobré slovo, ďalší im však priznávajú aj určité plusy. Napríklad, že absolventom škôl zabezpečovali pracovné miesta, pričom v odboroch, ktoré vyštudovali. Pravda nie vždy tam, kde by absolventi chceli.
Po zániku umiesteniek si však každý musel hľadať prácu sám a často ju nachádzal iba mimo svojej špecializácie. Istým riešením boli už vtedy záväzné zmluvy s podnikmi či organizáciami počas štúdia, podporené podnikovými či miestnymi štipendiami. Absolvent potom nastúpil pracovať do kolektívu, ktorý už čiastočne poznal a ktorý si ho vlastne v predstihu vybral za spolupracovníka.
Po roku 1989, s príchodom trhových vzťahov a s otvorením štátnych hraníc sa situácia zmenila. Na jednej strane viac slobody, na druhej až chronický nedostatok niektorých profesií na pracovnom trhu. Lekári a zdravotné sestry patria medzi ne.
Do tohto kraja Pánu Bohu za chrbtom sa mladým medikom jednoducho nechcelo.doktor Štefan Varga
Podľa zistení ZMOS chýba na Slovensku 470 všeobecných a 250 detských lekárov. Len šesť zo 79 okresov má ako-tak zabezpečenú zdravotnú starostlivosť pre dospelých. Priemerný vek tých, čo ordinujú, sa pohybuje okolo 60 rokov. Ale donedávna ordinovala aj 92-ročná pediatrička Mária Slugeňová z Levoče. Lebo nemal kto…
Foto: POVALECNY VYVOJ V CESKOSLOVENSKU
Mladí medici totiž vo veľkom odchádzajú pracovať do zahraničia, kde zarobia viac. Rezort zdravotníctva už roky zvažuje rôzne opatrenia, ako nepriaznivú situáciu zvrátiť. Najnovšie ponúka mladým lekárom nenávratné finančné prostriedky na vybavenie ambulancie – od 60– do 80-tisíc eur podľa okresov. Prihlásilo sa niekoľko desiatok záujemcov.
V Česku nie je situácia oveľa lepšia, hoci práve tam odchádzajú pracovať aj mnohí lekári zo Slovenska. Vo verejných diskusiách, odborné nevynímajúc, odznievajú aj radikálnejšie návrhy na riešenie problému. Napríklad zaviesť na lekárskych fakultách školné, ktoré by sa absolventovi vrátilo aj s úrokmi po niekoľkých rokoch praxe v Česku.
Niektorí politici navrhujú návrat k umiestenkám, pravda, v kombinácii s finančnou motiváciou. Pričom navrhovateľmi sú aj politici z pravicových strán. Napríklad senátor Petr Štěpánek z hnutia Starostovia a nezávislí (STAN), za to bojuje už desať rokov. Jeho kolega z ODS Marek Slabý presviedča oponentov, že v minulosti mohli zdravotnícke zariadenia existovať v odľahlých a riedko osídlených lokalitách len vďaka umiestenkám.
V úvode nášho článku citovaný exminister Štech poukazuje na príklady v zahraničí. V Nemecku alebo v Rakúsku uzatvára štát so zahraničnými lekármi zmluvy, na základe ktorých dostávajú licenciu s podmienkou, že niekoľko rokov odpracujú v neatraktívnych regiónoch, často medzi imigrantmi alebo marginalizovanými skupinami obyvateľstva.
Vo Francúzsku platí pravidlo, že mladý učiteľ získa definitívne miesto ako štátny zamestnanec až po vykonaní praxe v škole, ktorú mu určí ministerstvo. Tá prax môže trvať minimálne rok, ale aj tri roky. Pred 12 rokmi prišiel eurokomisár László Andor s návrhom, aby každá členská krajina EÚ povinne pridelila prácu každému nezamestnanému vo veku do 25 rokov. Bol to návrh z ríše nesplniteľných utópií. Niekedy je lepšie poučiť sa z už osvedčených príkladov riešenia problému vo svete a využiť aj niečo z vlastnej minulosti, než opätovne objavovať koleso.
Umiestenky po americky
Takmer z 1 milióna lekárov združených v Americkej lekárskej asociácii je každý štvrtý zahraničný. Teda prisťahovalec, ktorý získal diplom z medicíny v starej vlasti. Najviac týchto lekárov pochádza z Indie (23 %), zo štátov Karibiku (18 %), z Pakistanu (6 %), Filipín (6 %) a Mexika (5 %). Z hľadiska odbornosti prevažujú medzi nimi špecialisti na geriatriu a internisti.
Za desaťročie od roku 2010 počet lekárov zo zahraničia vzrástol podľa údajov asociácie o 18 percent. Je to viac, ako za uvedené obdobie pripravili lekárske fakulty na univerzitách v USA. Čo je zaujímavé, vyše 15 percent riadnych profesorov na týchto fakultách získalo lekárske vzdelanie mimo USA, v krajinách, odkiaľ sa tam prisťahovali.
Podľa Georgea M. Abrahama, profesora na Lekárskej fakulte Bostonskej univerzity, vzrastajúci počet zahraničných lekárov zodpovedá rasovo a etnicky čoraz rozmanitejšej populácii Spojených štátov. Zahraniční lekári majú možnosť získať výhodné „vízum -J“, ktoré im umožňuje pokračovať v postgraduálnom štúdiu a potom vykonávať lekársku prax. To však predpokladá, že budú pracovať vo federálne určenom regióne s nedostatočnými lekárskymi službami najmenej tri roky. Spravidla ide o regióny, kde žijú rasové a etnické menšiny, prípadne populácia s nižšími príjmami.
Z nedávneho prieskumu vyplynulo, že medzi americkými lekármi, ale aj študentmi medicíny v USA je značný nezáujem o prácu v týchto regiónoch a vôbec vo vidieckom prostredí. Len 44 percent opýtaných prejavilo ochotu tam pracovať, aj to väčšinou nie dlhšie ako jeden rok.