O tom, čo navystrájal vtedy Dunaj po vytrvalých dažďoch, sme nenašli informácie v obecných kronikách ani v podnikovom časopise Dunajplavby z júla 1954. Pritom lodnej dopravy sa povodeň bezprostredne dotkla, lebo plavbu po rieke museli zastaviť.
V celoštátnych médiách sa objavovali len strohé – jednou dvomi vetami – informácie tlačovej agentúry ČTK o evakuácii niektorých podunajských obcí a o neustálom spevňovaní riečnych hrádzí. Dôraz sa kládol na priebeh žatvy.
„Na záchranu úrody zmobilizovali množstvo strojov a brigádnikov,“ uvádzalo sa v správe agentúry 17. júla 1954. „V JRD Gabčíkovo 220 členov družstva s dvadsiatimi konskými poťahmi a so štyrmi vlečkami odváža obilie z ohrozenej oblasti.“
V správe uverejnenej na druhý deň, ČTK celej povodni odtrúbila. „Dunaj klesá,“ hlásali titulky v novinách, ktoré správu prebrali a na tie časy nevhodnú tému redakcie odložili ad acta.
Až oveľa neskôr vysvitlo, že išlo o jednu z najväčších povodní na Dunaji.
Foto: Archív TASR
Foto: Archív autora
Hrádza sa prepadla do svojho podložia
Z archívoch slovenských hydrológov sa možno dozvedieť o základných ukazovateľoch tejto povodne: hladina Dunaja v Bratislave dosiahla 15. júla 1954 rekordnú výšku – 984 centimetrov – a prietok dokonca najvyššiu hodnotu v histórii novodobých meraní (od roku 1901) – 10 400 kubických metrov za jednu sekundu.
A príčina? Z ďalších hydrometeorologických záznamov je zrejmé, že začiatkom leta 1954 zasiahlo hornú časť povodia Dunaja niekoľko vĺn výdatných a dlhotrvajúcich zrážok. „Poslednou kvapkou“ boli dva dni dažďov, keď lialo ako z krhly. Nasledovala extrémne veľká povodňová vlna v dňoch 15. a 16. júla.
Významný slovenský vodohospodár Dominik Kocinger (1932 – 2011) tvrdil, že každá povodeň má svoje časové a priestorové parametre, ktoré spoluvytvárajú jej zhubné účinky. Dunajských povodní bolo len v minulom storočí 17 a každá vraj bola iná.
V polovici júla 1954 Dunaj kulminoval v Bratislave prietokom zhruba o tisíc kubíkov väčším, ako hydrológovia zaznamenali počas vôbec najničivejšej povodne o jedenásť rokov neskôr, v druhej polovici júna 1965.
Čo mali spoločné obe povodne, to nám kedysi vysvetlil Vladimír Lokvenc, ktorý sa podieľal – po boku o 14 rokov staršieho Petra Danišoviča (1907 – 2011) – na projektovaní Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros.
"Ani v jednom prípade sa voda nepreliala cez hrádze. Tie sa však v dôsledku vymytia priepustného štrkového dna postupne vyplavovali, vznikali v nich dutiny až nakoniec sa hrádza preborila, doslova prepadla do svojho podložia.“
A v čom spočíval zásadný rozdiel medzi týmito povodňami?
„V roku 1965 vyviedol Dunaj s ľavobrežnými hrádzami čosi podobné ako s pravobrežnými o 11 rokov skôr, ale na maďarskej strane,“ odpovedal inžinier Lokvenc, ináč brat známej divadelnej režisérky a prvej manželky Gustáva Husáka.
„V júli 1954 ich Dunaj pretrhol na štyroch miestach, zaplavil okolo 40 000 územia Szigetközu – územia medzi Starým Dunajom (hlavným tokom rieky) a Mošonským Dunajom.“ Maďarsku vznikli vtedy škody za pol miliardy starých forintov (v prepočte na dnešné forinty takmer za 14 miliárd).
U nás dopadla najhoršie hrádza medzi obcami Bodíky a Medveďovo. V dôsledku jej priesakov voda zaplavila rozsiahle územie a 11-tisíc obyvateľov museli úrady evakuovať. Týkalo sa to aj pacientov okresnej nemocnice v Komárne. Vláda nasadila na záchranné práce i na protipovodňové opatrenia armádu.
Podľa zistení hydrologičky Blaženy Horváthovej, ktorá sa venuje aj environmentálnym dejinám, pri spevňovaní poškodenej hrádze vykonali veľký kus práce (,,až na hranici fyzickej únosnosti") vojaci 52. pontónového pluku z Bratislavy: zhadzovali do trhlín v hrádzi kamene, zhotovovali opornú bariéru a položili približne 10-tisíc vriec s pieskom.
Ak si však chceme vytvoriť širší a plastickejší obraz tejto skazy, musíme siahnuť po bohatších maďarských prameňoch.
Foto: Archív TASR
Maďarsko dopadlo ešte horšie
Na druhej strane hranice u našich susedov vyhlásili protipovodňovú pohotovosť už 8. júla 1954. Mali správy z Rakúska, kde Dunaj zaplavoval všetky obce ležiace na brehoch rieky. Najhoršie dopadlo mesto Linz, ktoré sa vtedy ešte nachádzalo v sovietskom okupačnom pásme.
Ochranu pred povodňou medzi maďarskými dedinami Dunakiliti a Dunaremete riadil inžinier Károly Steiczer, ktorý neskôr spomínal:
Pôda za hrádzou už bola celkom podmáčaná, mäkká ako guma a triasla sa pod nohami ako rôsol.inžinier Károly Steiczer
„Naše hrádze udržali veľký tlak vody až do 15. júla. Medzitým dolná a stredná časť Szigetközu už boli zaplavené, lebo čerpacie stanice nestačili. Ľudia sa snažili zberať úrodu obilia z člnov, ďalšie tisíce však do úmoru pracovali na spevňovaní hrádze. Medzitým pôda za hrádzou už bola celkom podmáčaná, mäkká ako guma a triasla sa pod nohami ako rôsol.“
Kritický okamžik nastal o 10.15 hodine 15. júla, keď sa náhle bez varovania pretrhol násyp nad obcou Ásványráro. Trhlina sa v priebehu niekoľkých hodín rozšírila na 95 metrov a v najhlbšom mieste dosiahla hĺbku deväť metrov pod úrovňou terénu. Popoludní pri obci Kisbodak sa vytvorila v dôsledku zosuvu ďalšia prietrž široká 58 metrov.
Čítajte aj Hanba na celú Európu. "Zabudli“ sme sa odkanalizovať
Na druhý deň pribudli ešte dve prietrže. Týmito otvormi v hrádzi sa vyvalilo na priľahlé územia 550 miliónov kubíkov vody. Našťastie, evakuácia asi 30-tisíc obyvateľov sa uskutočnila včas, a tak sa to obišlo bez obetí na životoch.
„Povodňová vlna sa potom rútila na vtedy 60-tisícové mesto Győr a ničila všetko, čo jej stálo v ceste,“ pokračoval Steiczer. „Dvadsiateho júla veľká voda prerazila kruhový násyp v Révfale, ktorý chránil mesto, a Dunaj vtrhol do Győru.“
Povodeň tam trvala päť dní a voda pokryla všetko okrem mosta cez Mošonský Dunaj. V niektorých uliciach namerali vodný stav až štyri metre.
Viac ako polovica rozlohy ostrova Szigetköz sa ocitla pod vodou. Takmer 1 400 domov, postavených väčšinou z nepálenej hliny, sa zrútilo.
Ferenc Pintér z obce Kisbodak neďaleko slovensko-maďarskej hranice mal vtedy 11 rokov.
„Krátko predtým, než sa prihnala veľká voda, v Kisbodaku varovne zaznel kostolný zvon,“ spomína. „Naša rodina utekala, akoby nás naháňali, do obce Püski. Obzrel som sa a videl som, že sa náš dom zosypal, akoby bol z kariet. Kravy sme si priviazali ku konskému povozu, na ktorý sme stihli naložiť len to najpotrebnejšie. Ošípané nám pomohli odviezť vojaci.“
Už o polnoci nám tam búchali na okno a kričali, aby sme utekali lebo ‚je tu Dunaj’.zo spomienok Ferenca Pintéra
Ale aj z Püski museli čoskoro preč, najprv do Márakálnoku. „Už o polnoci nám tam búchali na okno a kričali, aby sme utekali lebo ‚je tu Dunaj’,“ rozpráva Pintér. "Tak sme bežali do Mosonmagyaróváru.“ Obyvatelia mnohých zaplavených obcí sa do nich mohli vrátiť až po mesiaci. Privítal ich strašný zápach, všetko bolo treba urýchlene dezinfikovať.
Čítajte aj Keď sa blýskalo a hromy divo bili, niekde vyhorela dedina
„Do Kisbodaku sme sa vrátili, až keď opadla voda,“ spomína Pintér. „Na prechodný čas nás ubytovali príbuzní. Otec hľadal naše ošípané, našiel ich v 20 kilometrov vzdialenej obci Újrónato. Na pomoc nám prišli stovky ľudí z miest – hasiči, vojaci, továrenskí robotníci. Vďaka tomu aj vážnejšie poškodené domy boli do príchodu mrazov obývateľné.“
Foto: GYOR.HU
Napadlo to Danišoviča i Mosonyiho
Povodeň zastihla duchovného otca dunajských vodných diel Petra Danišoviča pri práci v bratislavskom Hydroprojekte (predtým Vodoprojekt).
Hneď mu bolo jasné, že nebyť pretrhnutej hrádze na maďarskej strane – čo odčerpalo značnú časť povodňovej vody – tak pohroma na juhu Slovenska by bola neporovnateľne horšia.
„V roku 1954 nás zachránili Maďari, pri povodni v roku 1965 sme zachraňovali zase my ich pretrhnutou hrádzou pri našom Číčove,“ pripomínal profesor Danišovič v našom rozhovore už ako storočný Matuzalem.
Už pred povodňou 1954 rozmýšľal Danišovič o sputnaní Dunaja, o vodnom diele schopnom zadržať povodňové vlny. A už vtedy chcel jeho prvý kanálový stupeň situovať do oblasti Gabčíkova. Druhý si predstavoval pri obci Chľaba, asi 112 km od Gabčíkova.
Po povodni však zmenil názor a začal uvažovať o druhom stupni na maďarskej strane a o spoločnom slovensko-maďarskom vodnom diele. Veď napokon Dunajom viedla a vedie spoločná hranica oboch štátov.
V Maďarsku napadla podobná myšlienka tamojšiemu vodohospodárovi Emilovi Mosonyimu, ktorý navrhol umiestniť druhý riečny stupeň budúceho vodného diela do okolia obce Nagymaros. Tým by sa využil takmer 200-metrový spád rieky od Gabčíkova.
„Musel som uznať, že riečny profil pri Nagymarosi je skutočne výhodný,“ potvrdil nám Danišovič. "Okrem vhodných morfologických znakov boli tam aj skvelé podmienky na zakladanie vodoenergetických objektov na skalnom podklade v zákrute Dunaja nad Budapešťou.“
Stupeň Nagymaros mali tvoriť, podobne ako v Gabčíkove, priehrada i vodná elektráreň. Museli však ubehnúť roky, kým si nápad Danišoviča a Mosonyiho osvojili odborníci, národohospodári a nakoniec i politici susedných štátov.
Po roku 1954 sa síce dunajské hrádze zosilňovali a navyšovali, politici však postupne na povodeň zabúdali a práce sa spomalili najmä na úseku Medveďovo – Číčov, ktorý sa v roku 1965 stal najslabším článkom ochrany územia.
Foto: Wikimedia
Gabčíkovo bez Nagymarosa
Málo sa vie, že o dva roky skôr, v apríli 1963 odsúhlasili koncepciu spoločného vodného diela vládne delegácie Maďarska a Československa na stretnutí v Budapešti. O nevyhnutnosti postaviť ho čo najskôr sa o ďalšie dva roky, v júni 1965, presvedčila aj slovenská verejnosť.
Dunaj vtedy zaplavil Žitný ostrov jednou miliardou kubíkov vody. Na porovnanie: takéto množstvo vody by vrchovato naplnilo tri Oravské priehrady. Úrady museli evakuovať okolo 75-tisíc ľudí. Povodeň zničila 3 910 a poškodila 6 180 domov, zaplavila 250 kilometrov ciest a 70 km železníc, znehodnotila úrodu na 94 000 hektároch pôdy. Ostáva záhadou, že pri katastrofe takýchto rozmerov nezahynul jediný človek!
V úsilí uzavrieť číčovskú prietrž museli záchranári potopiť vlečné člny. Vysypali na ne lomový kameň z vyše 13-tisíc nákladných áut, hlinu z 1 790 áut a ešte zhodili do trhliny 190-tisíc vriec naplnených štrkopieskom. S prúdom vody tam denne zápasilo zhruba 1 500 mužov, civilistov i vojakov. Nakoniec im pomohol sám Dunaj, ktorému sa po mesiaci nakoniec uráčilo vrátiť do starého koryta.
Keďže sa v polovici 60. rokov uvoľnili politické pomery v štáte, domáce médiá informovali o prírodnej katastrofe oveľa otvorenejšie než v roku 1954. A to od samého jej začiatku.
„Skoro tridsaťtisíc ľudí, ktorí si pred niekoľkými hodinami bláhali v bezstarostnosti a bezpečí, dalo sa do pohybu," približoval situáciu reportér Ladislav Mňačko v týždenníku Kultúrny život. „Na hradskej do Nových Zámkov bol nepredstaviteľný chaos. Od mesta sa valili prúdy utečencov a do mesta prichádzalo na pomoc vojsko zo vzdialených posádok.“
V priebehu povodne i pri odstraňovaní jej následkov pomáhala Žitnému ostrovu celá republika. Výdatná pomoc všetkého druhu prichádzala z Čiech a Moravy.
"Až táto povodeň definitívne rozhodla o výstavbe gabčíkovského vodného diela, spomínal inžinier Kocinger, "lebo o jej potrebe sa presvedčili aj politici na oboch stranách štátnej hranice.“
Škody boli miliardové, na zlé sa však rýchlo zabúda. Uplynulo ďalších 12 rokov, kým vlády ČSSR a MĽR uzatvorili Medzinárodnú zmluvu o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros.
Písal sa 16. september 1977. Československá strana začala práce na stavbe už v marci nasledujúceho roku, maďarská o tri roky neskôr. V máji 1989 však výstavbu prerušila. Stalo sa tak desať dní predtým, ako mala prehradiť Dunaj haťou v Dunakiliti a pri 20-percentnej rozostavanosti stupňa Nagymaros. Oficiálny dôvod: nedostatok financií.
Ale už vtedy proti výstavbe protestovali maďarskí „zelení“ združení v „Dunajskom kruhu“. Na profesora Mosonyiho, ktorý po povstaní v roku 1956 emigroval do západného Nemecká a pôsobil na tamojších univerzitách, sa doma zosypala kritika. Označili ho za spoluautora "stalinistického plánu“ a predstaviteľa „betónovej loby“.
„Ak niekto tvrdí, že vodný stupeň na Dunaji bol stalinistický nápad, tak si potom myslím, že aj Horthy bol stalinista,“ reagoval Mosonyi. V časoch vojnového horthyovského režimu totiž riadil úrad Maďarského kráľovského hospodárstva a už v tých časoch navrhol postaviť na Dunaji vodnú elektráreň. Vtedajšia vláda to schválila.
Bývalé Československo dostavalo po nežnej revolúcii svoju časť vodného diela a koncom októbra 1992 – po prehradení Dunaja – ju uviedlo do prevádzky. Nasledoval spor s Maďarskom pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Súd v roku 1997 rozhodol, že obe krajiny pochybili – Maďarsko tým, že od projektu odstúpilo a Slovensko tým, že v projekte pokračovalo a odklonilo Dunaj na svoje územie.
Odvtedy VD Gabčíkovo vyrobilo množstvo lacnej elektriny a pomohlo zachytiť veľké vody v rokoch 1997, 2002, 2013 a napokon aj minulý týždeň. To neznamená, že je bez problémov. A nejde len o turbíny v tamojšej elektrárni, ktoré už presluhujú a niektoré nebezpečne vibrujú.
Čítajte aj Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?
Podľa ochranárov malo vodné dielo negatívny vplyv na dunajský ekosystém a vzácne lužné lesy, ktorého dôsledky cítiť podnes. „Napriek tomu si vodné dielo plní svoju úlohu – dáva približne 10 percent elektrickej energie v štáte a stabilizuje vodný tok.“ To sú už slová Jána Budaja, bývalého ministra životného prostredia, pri 30. výročí uvedenia Gabčíkova do prevádzky.
Foto: Archív MTI
Prahu zachránila nedostavaná priehrada
V júli 1954 postihla storočná voda i juh Čiech. Týždeň predtým, ako vysoký Dunaj ohrozoval Bratislavu, rozbesnená Vltava sa hnala smerom na Prahu.
Veľkú vodu vyvolali rekordné zrážky v podobe prívalových lejakov od 5. do 8. júla v oblasti Šumavy a južných Čiech. Okrem Vltavy to zdvihlo až na deväť metrov aj hladinu rieky Otava, ktorá zaplavila značnú časť dnes 30-tisícového okresného mesta Písek. „Mnohé domy vtedy zaplavilo do výšky 180 centimetrov,“ spomínajú pamätníci. Na svojom hornom toku vyvolala rozsiahle povodne aj rieka Ohře.
Podľa historických záznamov Povodia Vltava hrozilo, že povodňová vlna najdlhšej českej rieky dorazí až do Prahy a v hlavnom meste bývalého Československa spôsobí galibu. Vlnu však nečakane pribrzdila ešte nedokončená vodná nádrž Slapy.
Na ozrejmenie celej veci treba uviesť, že vodné dielo Slapy sa nachádza na Vltave iba 40 km od Prahy. Je v poradí tretím postaveným stupňom Vltavskej kaskády a pred 70 rokmi nádrž bola ešte z veľkej časti prázdna. Zo štyroch polí boli prehradené iba tri, štvrte len provizórne.
Napriek tomu nádrž dokázala zachytiť 90 miliónov kubíkov vody z rozbúrenej Vltavy a spomaliť vrchol povodne približne o 12 hodín. Prúdy vody sa prelievali cez tri sklzy dolu do vývarov.
Českí vodohospodári si dodnes lámu hlavy nad otázkou, čo by stalo, keby slapská nadrž bola napustená už pred 5. júlom 1954. Zhodujú sa len v tom, že by to nedopadlo dobre a vtedajšie povodne by spôsobili ešte väčšie škody.
Český klimatológ Jan Munzar, ktorý sa venuje aj environmentálnej histórii, upozornil na skutočnosť, že vtedajšie médiá o všetkom mlčali.
A skutočne, dokonca v hlavnom denníku – Rudom práve – sme našli o tom jedinú správu z 10. júla 1954. Píše sa v nej o naplnení Slapskej priehrady po okraj vodou Vltavy, ale bez zmienky o tom, že to nečakane „zariadila“ povodňová vlna.
Priehradu Slapy aj s vodnou elektrárňou potom dokončili a uviedli do prevádzky v nasledujúcom roku.