Keď po prvej svetovej vojne vznikalo Československo na rozvalinách Rakúsko-Uhorska, nekonalo sa nijaké referendum o tom, či Slováci chcú dobrovoľne vstúpiť do štátneho zväzku s Čechmi. O všetkom rozhodla slovenská politická reprezentácia v Martinskej deklarácii 30. októbra 1918. Stalo sa tak len dva dni po tom, čo zrod ČSR ohlásil Národný výbor československý v Prahe.
"Všetka administratíva na Slovensku bola v tom čase ešte v rukách Maďarov a maďarónov,“ upozorňuje slovenský znalec tohto obdobia Dušan Kováč. "Predstavte si, že by sa vyhlásilo referendum o autonómii, ako by ho títo úradníci asi zorganizovali a ako by dopadlo.“
Čítajte aj Krvavá Dukla. Len boje na hranici trvali päťdesiat dní. Stalo sa to naozaj 6. októbra?
Britský historik Carlile Aylmer Macartney (1895 – 1979) bol presvedčený, že aj v riadnom plebiscite pod medzinárodným dohľadom by Slováci hlasovali za ďalšie spolužitie v spoločnom štáte s Maďarmi. Prečo? Jednoducho preto, že si zvykli na Uhorsko i na nadvládu Maďarov. Veď žili s nimi pokope celé stáročia. A pomaďarčovanie uhorských Slovákov i Rusínov sa zdalo nezvratným procesom.
Na slovenskú objednávku kávy čašník nereaguje, ba pozrie na mňa opovržlivým okom.Vavro Šrobár o návšteve Nitry v roku 1917
Keď v lete 1917 navštívil lekár a politik Vavro Šrobár starobylú Nitru, ostal zhrozený. „Nikde nepočuť slovenského slova,“ podelil sa s dojmami v memoároch. "Na slovenskú objednávku kávy čašník nereaguje, ba pozrie na mňa opovržlivým okom.“
A čo si o tom myslí uznávaný historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík? V podstate súhlasí s Macartneyom. „Slovákom bolo veľmi ťažko si predstaviť, že by odišli zo štátu, ktorý trval už tisíc rokov ako Uhorsko.“ Otázka spojenia s Čechmi vtedy zamestnávala len hŕstku slovenských intelektuálov a profesionálnych politikov.
Ale nešlo o nejako stredoeurópske špecifikum. Vo svojich prednáškach na Karlovej univerzite profesor Rychlík uvádza ako analógiu vznik Spojených štátov amerických. Odtrhnutie 13 kolónií od Londýna si v roku 1775 želala iba tretina bielych mužských osadníkov, teda tých, ktorí vtedy mali politické práva.
Pričom ostatné americké kolónie – a bola ich väčšina – o to vôbec nemali záujem. Ba čo viac, zhruba tretina odporcov nezávislosti sa v nasledujúcej britsko-americkej vojne postavila na stranu Londýna so zbraňou v ruke!
„Ľudia sú konzervatívni a sú náchylní na to, aby veci zostali radšej tak, ako sú, aj keď majú nejaké výhrady,“ ozrejmuje historik.
Väčšine Slovákov bola vtedy bližšia Budapešť než Praha. A český vidiek bol pre nich hotová španielska dedina. Je to aj dosť pochopiteľné. Kým Slovensko (Feldvidék) patrilo do uhorskej polovice habsburskej monarchie – do Zalitovska, Čechy a Morava boli s Rakúskom súčasťou jej druhej časti – Predlitovska.
Spisovateľ a novinár Emo Bohúň na staré kolená spomínal, že keď v roku 1916 dostal povolávací rozkaz do Kutnej Hory, musel tam cestovať z rodného Ružomberka veľkou okľukou. Ani prednosta tamojšej železničnej stanice totiž nevedel o takom meste. A poradil mladému mužovi, aby si kúpil lístok do Fiumy (dnes Rijeka v severnom Chorvátsku), tam mu vraj už povedia, ako ďalej. Ale ani vo Fiume nevedeli a poslali Bohúňa vlakom do Viedne. Až tam si nešťastný regrút mohol konečne kúpiť lístok do Kutnej Hory.
Tretia cesta – úplná samostatnosť
Historik Peter Švorc z Prešovskej univerzity odhaduje, že v októbri až decembri 1918 bola proti rozbitiu Uhorska a začleneniu do ČSR približne polovica vtedy trojmiliónového Slovenska.
Za zachovanie Uhorska boli najmä príslušníci maďarskej, nemeckej a židovskej národnosti žijúci na území dnešného Slovenska. Podľa sčítania tvorili takmer 39 percent jeho populácie.
Ťažšie je odhadnúť počet Slovákov a Rusínov, ktorí by súhlasili s udržaním dovtedajšieho stavu. Švorc ich charakterizuje ako ľudí, ktorí vnímali Uhorsko ako svoju vlasť, hoci mali k národnostnej politike jeho vlády kritické výhrady.
Do tejto skupiny patrili mnohí kňazi všetkých cirkví, úradníci štátnej a miestnej správy, mnohí učitelia, notári, lekári, obchodníci, ale aj obyčajní ľudia, ktorí mali príbuzenské vzťahy s Maďarmi. „Veľká časť z nich sa obávala zmien, ktoré mali zakrátko nastať,“ približuje dôvody historik.
Štatistiky o ich počte neexistovali, určitú predstavu si však možno urobiť podľa odhadu poslanca prvého parlamentu ČSR, literáta a novinára Františka Votrubu. Ten tvrdil, že v čase prevratu bolo na Slovensku len asi 1 200 príslušníkov národne orientovanej slovenskej inteligencie.
Ešte ťažšie je zistiť, kto by bol za „tretiu cestu“ – za vyhlásenie samostatného slovenského štátu. S touto myšlienkou prišli na začiatku minulého storočia niektorí americkí Slováci. Spomeňme aspoň Adalberta Tholta Veľkoštiavnického, novinára pôsobiaceho medzi krajanmi v USA.
Podľa neho mal nový štátny útvar zahŕňať územie „od Moravy až po Užhorod, od Vysokých Tatier, respektíve Karpatského oblúka až po Dunaj, Balaton a Tisu na juhu“. Podrobnejšie to rozviedol v spise Národ a národnosť, vydanom v Pittsburghu.
Slovenská liga v USA prijala v septembri 1914 aj na Tholtov podnet memorandum, v ktorom požadovala: „Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli.“
Ale mali Slováci v „starej vlasti“ pred 110 rokmi sily na budovanie vlastného štátu? Mnohí Amerikáni si uvedomovali, že asi sotva, preto v nasledujúcej diskusii sa priklonili k myšlienke samosprávy, čiže autonómie v rámci väčšieho štátneho útvaru. Lenže ktorého?
„Musíme agitovať za samosprávu Slovenska, ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi, lebo názor ,Tót nem ember' (Slovák nie je človek) koluje v ich krvi,“ upozorňoval mladý katolícky kňaz Matúš Jankola, rodák z Trstenej. "Kdežto s Čechmi by sme stáli na základe rovnoprávnosti a la Austria a Uhorsko alebo predtým Švédsko a Norvéžsko (Nórsko).“
O rok nato uzavreli americkí Slováci a Česi v Clevelande dohodu, v ktorej podporili myšlienku spoločného česko-slovenského štátu.
Foto: Archív Pravdy
Manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo
Doma, v hornom Uhorsku bola situácia zložitejšia. Mnohí z politickej reprezentácie nemali ešte ani na sklonku vojny jasno v tom, ako ďalej a s kým. Našli sa aj takí, ktorým bola blízka myšlienka federalizácie Uhorska. Patril medzi nich napríklad Ivan Daxner, riaditeľ Tatra banky v Martine.
Uskutočneniu tejto predstavy priali aj postoje mocností. Americký prezident Woodrow Wilson mal ešte začiatkom roku 1918 v pláne zachovať Rakúsko-Uhorsko, pravda, s podmienkou, že Viedeň poskytne menším národom žijúcim na území monarchie autonómiu. Ale o desať mesiacov, keď o výsledku vojny už bolo viac-menej rozhodnuté, Wilson fakticky uznal právo „Čecho-Slovákov“ na vlastnú štátnosť.
V tom čase si už trúfli nahlas prehovoriť aj stúpenci samostatného Slovenska. V polovici októbra zasadal v Budapešti parlament, Uhorský snem a poriadne v ňom vrelo. V piatok osemnásteho vystúpil Verdi Juriga, jeden z dvoch slovenských poslancov v tomto zákonodarnom zbore, a žiadal sebaurčovacie právo pre slovenský národ:
„Aby celkom slobodne a bez akéhokoľvek cudzieho vplyvu sám si mohol určiť svojimi ustanovizňami svoj štátny poriadok a svoju štátnu príslušnosť.“
O päť dní neskôr prepukla v hlavnom meste tzv. Astrová revolúcia. Viedol ju gróf Mihály Károlyi, zástanca federalizácie Uhorska. Ale jeho sľubom poskytnúť Slovákom samosprávu veril málokto.
„Od vás autonómiu nechceme a neprijmeme, lebo by sme ju pred vami neubránili,“ povedal mu na rokovaní slovenskej delegácie v Pešti ešte začiatkom októbra 1918 Emil Stodola, známy advokát a predstaviteľ Slovenskej národnej strany.
Na martinské zhromaždenie priniesol Stodola návrh rezolúcie o výlučných právomociach Slovenskej národnej rady vystupovať za celý slovenský národ v týchto prelomových časoch. Bol miernejší ako návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch, budúci bratislavský župan, ale aj on sa prihováral za tesnú spoluprácu s Čechmi. Bol však proti okamžitému odtrhnutiu od Uhorska.
Lebo čo ak Pešť odpovie na podobný radikalizmus streľbou a krviprelievaním? Prečo nepočkať na príhodnejšiu chvíľu? Historickému zasadnutiu národnej rady predchádzala porada predstaviteľov jednotlivých politických strán v riaditeľskej pracovni Tatra banky. Aj na nej zaznievali rôzne pochybnosti a otázky: Nepočkať radšej? Alebo neprijať len všeobecnú časť deklarácie? Andrej Hlinka vyjadril svoj názor okrídleným výrokom: "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi.“
Medzi Prahou a Budapešťou
V prvých mesiacoch po rozpade monarchie sa Slovensko zmietalo v chaose. Praha ešte nebola natoľko silná, aby situáciu ovládla, a Budapešť natoľko slabá, aby na Felvidék (Hornú zem) úplne rezignovala.
Dňa 16. novembra 1918 vyhlásili károlyiovci Maďarskú republiku nezávislú od Viedne a Habsburgovcov. Päť dní predtým sa skončila prvá svetová vojna. Maďarská delegácia medzitým rokovala v Belehrade so zástupcami štátov víťaznej koalície (Francúzska, Anglicka a USA). Predložili im plán „nového Uhorska“ – už bez Chorvátska a Slovinska, ale ešte s „Felvidékom“. „Uznávame vytvorenie nezávislého československého štátu, ale bez územia Slovenska,“ vyhlásil Károlyi. Na čo dostal zamietavú odpoveď.
Čítajte aj Krvavé východisko z kalíškov: Šrobárov suchý zákon a vzdor na slovenskom vidieku
Francúzsky generál Franchet d'Espéry však v mene koalície podpísal prímerie s Károlyiho delegáciou.
Jedna z dohodnutých podmienok jej umožnila naďalej kontrolovať celé slovenské územie dovtedy, kým víťazné mocnosti nerozhodnú ináč.
Budapešť si to vyložila po svojom a v nasledujúcich dňoch začala vojensky okupovať Slovensko. Honvédi (vojaci maďarskej domobrany) obsadili aj Martin a nakrátko uväznili predsedu SNR Matúša Dulu. Dostal sa na slobodu až na zákrok Károlyiho.
O tri dni skôr, 4. novembra pricestovala do Skalice vlakom z Prahy cez Hodonín "dočasná Šrobárova vláda“, ako nazvali Ministerstvo s plnými právomocami pre Slovensko. Dostalo poverenie nastoliť poriadok v krajine medzi Dunajom a Tatrami. Ale silové zložky – honvédi, žandári, polícia na slovenskom vidieku sa ďalej podriaďovali príkazom z Budapešti.
Preto ministra Šrobára a jeho referentov sprevádzalo 120 českých četníkov. Jednotka pod velením nadporučíka v zálohe Antonína Ripku urobila poriadok najprv v Holíči a o pár dní aj v Malackách. Predstavitelia miestnej správy mali možnosť ostať v úradoch, ak verejne odprisahajú vernosť československej vláde. Sľubujem na svoju česť a svedomie, že Československej republike budem vždy ako jej štátny občan verný a oddaný a jej vláde lojálny.“
V mnohých mestách a mestečkách na celom západnom Slovensku sa však prisahalo niekoľkokrát a niekde dokonca raz pražskej a inokedy budapeštianskej vláde. Tu i tam pôsobili vedľa seba miestne národné rady slovenské i maďarské súčasne.
Desiateho novembra vzniklo Vrchné veliteľstvo československého vojska na Slovensku. Jeho oddiely sa museli vyrovnať nielen s rabujúcimi Slovákmi, ale aj s maďarskými jednotkami, ktoré bránili svoje pozície a nechceli ustúpiť.
Situácia bola o to zložitejšia, že Slovensko za čias Uhorska nebolo nikdy samostatným územím, hranice malo stanovené iba voči Morave, Sliezsku a Poľsku. Na juhu Slovenska nebola pomerne dlho určená ani len demarkačná čiara, ktorá by definovala, čo patrí do ČSR.
Foto: SLOVOZBRITSKEJKOLUMBIE.CA
„Slovak a Slovjak sú dva národi“
V tejto situácii na mnohých miestach Slovenska bolo bezvládie a k moci sa dostávali rôzni dobrodruhovia, ktorí zakladali „štátiky v štáte“. Nezriedka to boli čerství navrátilci z frontov prvej svetovej vojny. V Jánošíkovom kraji vyhlásil istý Jozef Vallo-Andelík, donedávna čatár zdravotnej služby (,,lapiduch“) novú republiku. Dňa 31. októbra 1918 dal na známosť: "Už niet kráľa ani cisára, je iba Terchovská republika.“
Vytvoril z navrátilcov akúsi gardu, ktorá vyrabovala miestnu krčmu a potom sa vrhla na dom notára Bedného. Andelíkovi ozbrojení chlapi chceli napadnúť aj susedný Varín a tam pokračovať v rabovaní, narazili však na tvrdý odpor. Varínčania ich vytlačili za dedinu, boje sa postupne rozšírili aj na ďalšie obce v blízkom okolí. Až po štyroch alebo piatich dňoch ich ukončil príchod českého vojska.
Separatistické sklony niektorých slovenských regiónov sa prejavovali aj neskôr. V Kežmarku vyhlásili 9. decembra 1918 tamojší Nemci Spišskú republiku. Ich zástupcovia prišli s programom akéhosi Švajčiarska pod Tatrami, ktoré však malo spadať pod ochranu Budapešti.
Kedysi to v archívoch preskúmal historik Ladislav Rajták (1921 – 2000). Podľa jeho zistení „niektorí nemeckí radikáli lokálne terorizovali miestne slovenské obyvateľstvo“ na Spiši. Stiahli sa až potom, keď sa k nemu priblížilo československé vojsko. Spišská republika zanikla po dvoch týždňoch, ešte pred Vianocami.
Dňa 11. decembra 1918 ohlásil 40-ročný Viktor Dvorcsák (Dvorčák) vznik tzv. Slovjackej republiky a sám seba označil za jej prezidenta. Pri ňom sa na chvíľu pristavíme.
Dvorcsák sa netajil tým, že „republika“ bude nezávislá od Prahy aj od Žiliny (kam sa vtedy dočasne premiestnilo zo Skalice Šrobárovo ministerstvo), ale zato nadviaže úzke vzťahy s Budapešťou. Narýchlo pozliepaná „vláda“ Slovjackej republiky sídlila v Prešove, kde Dvorcsák bol dovtedy župným archivárom a redigoval týždenník Zástava. Na jej stránkach sformuloval "slovjacku“ koncepciu osobitného východoslovenského národa.
„My sme potomci Bulgaro-slovjanov,“ fantazíroval Dvorcsák v materinskej šarištine. „Naša reč calkom pod druhými vľivami še vivinula, jak zapadňarská. Slovjak a Slovak choc jak bľizko stojí jedno slovo ku druhému, v každodzením živoce ňe je jeden, to sú dva reči, dva narodi.“
Inými slovami – „Slovjaci“ majú tiež právo na sebaurčenie a nárok nebyť vo zväzku novej, a ešte presne ani neohraničenej Československej republiky.
V koscele, škole budzeme hutoric lem tvardo česky.Viktor Dvorcsák, prezident Slovjackej republiky
Dvorcsákova Zástava vo svojej propagande hlásala, že Československá republika chce východniarov pripraviť o ich reč a že „v koscele, škole budzeme hutoric lem tvardo česky“.
Mimochodom, Dvorcsák alias Dvorčák aj veršoval v šarištine. Priatelia ho preto nazvali Plavovlasým básnikom.
Téme sa svojho času podrobne venoval regionálny historik Ondrej Halaga (1918 – 2011). „Obyvatelia slovenského východu nechápali svojich bratov v západných krajoch, ale platilo to aj opačne,“ pripomínal stále aktuálny problém. "Vzájomnému porozumeniu bránili rozdielny historický vývoj oboch častí krajiny a napokon aj zemepisné podmienky. Členitý terén sťažoval spojenie.“
Dvorcsákov krajový separatizmus však nemal nádej na úspech. Od 25. decembra 1918 začali kraj ležiaci na východ od Spiša obsadzovať dva československé pluky. O štyri dni nato niektoré jednotky vstúpili do Košíc. Dvorcsák emigroval a dal sa plne do služieb maďarskej iredenty. Úrady ČSR vydali naňho medzinárodný zatykač, ale do väzenia ho nedostali.
Prešporok sa mal stať slobodným mestom
Väčšina takmer z 200-tisíc karpatských Nemcov na Slovensku ťažko niesla vznik Československej republiky. Ich radikálnejšia časť mala separatistické sklony, podobné tým, aké prejavili Nemci v českom pohraničí.
V Česku už 30. októbra 1918 vzniklo niekoľko separatistických provincií. Napríklad Deutschbohmen(Nemecké Čechy) sa vyhlásila za autonómnu súčasť Rakúska. Siahala od Domažlíc po Kladskú kotlinu. V ten istý deň vznikla na severe Moravy a Sliezska provincia Sudetenland s hlavným mestom Opava. Na Slovensku sa Nemci uspokojili s vyhlásením Spišskej republiky, ale svoje plány mali aj s Prešporkom alebo Pressburgom, ako ho nazývali.
Už v novembri 1918 zorganizovalo prešporské meštianstvo protestné zhromaždenie „proti vyňatiu mesta z tela Maďarskej ľudovej republiky a jeho začleneniu do úplne cudzieho štátu“. Neskôr prišli niektorí nemeckí členovia mestskej rady vyhlásiť Pressburg za slobodné mesto, akúsi enklávu, nezávislú od okolitých štátov.
Navrhli „svoj“ Pressburg premenovať tak, aby to lahodilo uchu Američanov. Mal sa volať Wilson City – Wilsonovo na počesť vtedajšieho prezidenta USA. Malo mať štatút podobný slobodnému mestu Gdansk.
„Nemeckí a maďarskí obyvatelia nechceli do Československej republiky, neverili, že takýto štát môže dlhšie existovať,“ približuje vtedajšie nálady v meste historik Dušan Kováč. „Nechápali, akým hlavným mestom by sa Prešporok mal stať. Slovensko im nehovorilo vôbec nič. Popravde, veľmi málo to hovorilo aj v Prešporku žijúcom Slovákom.“
Mesto malo vtedy podľa odhadov okolo 80-tisíc obyvateľov. V pôvodnom jadre Prešporka (bez pripojených obcí) však naďalej žilo najviac príslušníkov nemeckej národnosti (okolo 40 percent), o čosi menej Maďarov a len asi 20 percent Slovákov.
„Prešporok je nemecké mesto,“ povedal v decembri 1918 prvý prezident ČSR Tomáš G. Masaryk, „ale právo naň máme my, lebo zázemie je slovenské.“
Preto 1. januára 1919 vstúpilo do mesta na Dunaji československé vojsko. Časť Nemcov sa postavila na odpor, asi 15 osôb zahynulo, väčšina obyvateľov však zachovala pokoj.
Čítajte aj Minca v hodnote bytu? Toto si nenechajte ujsť!
V utorok 4. februára 1919 vtiahol do mesta mimoriadny vlak s ministrom s plnými právomocami pre Slovensko Vavrom Šrobárom a jeho sprievodom. Vlak vypravili nie z Prahy, ale zo Žiliny, kde Šrobárov úrad sídlil už takmer dva mesiace.
Koncom marca 1919 Prešporok premenovali na Bratislavu. Ale nezabudlo sa ani na Wilsona, ktorý sa významne zaslúžil o vznik ČSR. „Vo viac než stovke českých a slovenských miest existujú ulice, námestia, parky, atď., pomenované po Wilsonovi,“ informoval v roku 1935 v jednej zo svojich správ americký veľvyslanec Butler Wright.