Mohlo by sa zdať, že civilná ochrana či obrana bola jedným z produktov studenej vojny, ale nie. Už v roku 1924 vznikol v Londýne Výbor pre preventívne opatrenia proti náletom, inštitúcia so skratkou CARP. Do vienka dostala úlohu preskúmať možnosti ochrany civilistov pred útokmi zo vzduchu. Všeobecne sa to považuje za prvý krok k štátom organizovanej civilnej ochrane (obrane) obyvateľstva.
Ako uvádza britský historik Roger D. Thomas, hlavným podnetom na vznik CARP boli skúsenosti z „veľkej“ vojny. Prvé bombardovanie nemeckými vzducholoďami Zeppelin LZ 38 zažilo Spojené kráľovstvo už 19. januára 1915 v prímorskom meste Great Yarmouth. Zahynulo pri ňom šesť osôb.
Nasledovali ničivejšie nálety po tom, čo Nemci nahradili zeppeliny ťažkými bombardérmi Gotha. Spôsobili až 121 obetí na každú tonu zhodených bômb. Tento údaj sa neskôr používal ako základ pri predpovediach účinkov leteckých útokov.
Foto: MO ČR
„Nasledujúcich desať rokov sa tento výbor zaoberal otázkami vývoja nových leteckých zbraní, ich možným dosahom na civilistov a spôsobom ich ochrany,“ konštatuje R. Thomas. „Výsledkom boli návrhy na budovanie protileteckých krytov, plány na evakuáciu obyvateľstva a zatemnenie miest.“
Kľúčovým rozhodnutím však bola ochrana civilistov pomocou plynových masiek. Veď v prvej svetovej vojne sa práve bojové plyny stali zbraňami hromadného ničenia. Potrebu masiek odhadol CARP na 40 miliónov kusov, aby každý Brit mal k dispozícii tento ochranný prostriedok.
Čítajte viac Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?
Ľudia nemali v krytoch dosť vzduchu
V roku 1935 vzniklo na ministerstve vnútra namiesto výboru osobitné oddelenie, ktoré pripravilo zákon o úlohách miestnych úradov v prípade leteckých náletov na Britániu.
Okrem iného mali získať tisícky dobrovoľníkov pre tzv. protileteckú stráž, ktorá mala dohliadať na plnenie opatrení počas náletov, vrátane zatemnenia, monitorovania a hlásenia škôd, či pomoci pri záchrane životov.
Už o rok pôsobilo v týchto koncových orgánoch civilnej ochrany takmer pol milióna ľudí. Ale výstavba protileteckých úkrytov výrazne meškala. Podľa Johna F. Bakera, ktorý sa ako stavebný expert významne podieľal na zvýšení odolnosti stavieb proti leteckým útokom, sa začali vo väčšom rozsahu budovať až v lete 1938.
Čudujem sa, že nezomierajú na nedostatok vzduchu.Clementine Churchillová, manželka britského premiéra
Do Bitky o Britániu ostávali už iba dva roky. Zahynulo počas nej okolo 20-tisíc civilistov. V prepočte na súhrnné množstvo zhodených bômb strojmi Luftwaffe to odborníci považujú sa neprimerane vysoký počet. Mohol za to okrem zlyhaní britskej protivzdušnej obrany aj nedostatok vhodných úkrytov. Mnohí Londýnčania sa nemali pred bombami kde schovať. Pritom išlo podľa amerického historika Erika Larsona o prvú otvorenú vojnu proti civilnému obyvateľstvu.
Foto: Wikipedia
V Londýne síce fungovalo najstaršie metro na svete, ale ešte nemalo hĺbkový protiletecký kryt. Poskytovalo síce útočište mnohým ľuďom, ďalší však boli odkázaní na provizórne, často úplne nevyhovujúce úkryty. Po opakovaných sťažnostiach Londýnčanov premiérova manželka Clementine Churchillová osobne navštívila niekoľko krytov v priemyselnej štvrti Bermondsey a o videnom písomne informovala manžela. „Ľudia tam trávia celé noci v naozaj strašných podmienkach chladu, vlhka, špiny, tmy a smradu,“ napísala. „Čudujem sa, že nezomierajú na nedostatok vzduchu.“
Mnohé kryty boli v havarijnom stave, lebo roky sa neudržiavali a nerekonštruovali. Aby sa do nich zmestilo čo najviac ľudí a mohli v nich aj prespávať, umiestňovali tam tri prične nad sebou. Ale poďme už domov. V polovici 30. rokov 20. storočia začal vznikať systém civilnej obrany aj v Československu. Súviselo to najmä s agresívnymi plánmi hitlerovského Nemecka.
Čítajte viac Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?
V maske vydržal 160 hodín!
V stredu 2. júna 1937 popoludní sa na futbalovom ihrisku ŠK Bratislava v Petržalke konalo cvičenie občanov v plynových maskách. Zišlo sa ich tam vyše 200, väčšinou veliteľov družstiev Civilnej protileteckej obrany (CPO), ľudovo nazývanej „cepo“. Reportáž o tom priniesol Slovenský denník o dva dni neskôr.
„Mnohým síce robilo správne nasadenie masky ešte ťažkosti, ale tí, čo boli v minulej vojne, spomenuli si na staré skúsenosti a použili ich,“ približoval autor, ktorý sa podpísal iba skratkou. „Po cvičení s plynom dráždiacim sliznicu a dýchacie orgány bolo zaujímavé pozorovať,“ pokračoval, „ako zrazu sa rozkašľali všetci účastníci cvičenia.“
Väčšiu pozornosť venoval novinár veliteľovi cvičenia inžinierovi Palatimu: „Má už taký tréning, že vydrží v maske (s malými prestávkami na občerstvenie) 160 hodín! Zdá sa, že bude dobré zaviesť v celom cepo súťaž, kto vydrží v maske dlhšie dýchať.“
Zákon o CPO prijal československý parlament v apríli 1935. Jeho realizáciu malo na starosti ministerstvo vnútra. V nasledujúcom roku už fungovali v každom okrese a meste zbory „cepo“. Všetky väčšie obytné domy alebo skupina menších vytvárali domové hliadky, do ktorých každá rodina nominovala jedného svojho člena. Z domových hliadok sa potom formovali družstvá a prechádzali výcvikom.
Napríklad v Nových Zámkoch cvičilo takto 550 mužov a žien v troch službách: bezpečnostnej, hasičskej a ošetrovateľskej. Mesto ich dotovalo sumou 200-tisíc korún ročne.
Foto: Terbix
V spolupráci s regionálnymi vojenskými správami sa pravidelne konali skúšky pohotovosti týchto zložiek pri improvizovaných požiaroch, výbuchoch plynovej bomby, zraneniach či otravách civilistov.
Ďalšie skúšky sa týkali pripravenosti obyvateľstva na zatemnenie počas leteckého útoku. Napríklad podľa vyhlášky okresného úradu v Rimavskej Sobote mali sa v piatok 12. júna 1936 „všetky svetlá vo všetkých obciach a domoch zhasiť o 21. hod. a zhasnuté zostať do 23. hodiny“. Porušenie vyhlášky sa postihovalo finančnou pokutou.
„Cepo“ bolo napriek tomu predmetom verejnej kritiky zo strany parlamentnej opozície a jej naklonených médií. Ľudácky denník Slovák v marci 1936 kritizoval vládu, že vynakladá viac peňazí na plynové masky a betónové kryty ako na pomoc roľníkom. „Plynová vojna je oveľa menej nebezpečná na dedine ako v meste, preto sa zbytočne venuje taká veľká pozornosť civilnej obrane na vidieku.“
Komunisti zase o mesiac neskôr v parlamente žiadali zaťažiť príjmy najbohatšej vrstvy obyvateľstva špeciálnou daňou, aby sa získali finančné prostriedky na budovanie úkrytov "A nech sa sociálne odkázaným ľuďom rozdajú plynové masky zadarmo, naliehal predseda KSČ Klement Gottwald.
Pripravenosť „cepo“ na vojnu precvičili „naostro“ až udalosti v lete 1944, keď aj slovenské mestá a obce zažili bombardovanie spojeneckého letectva.
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Strach z radiácie obchádzal Európu
Už predtým bolo čoraz častejšie počuť varovné sirény protivzdušnej obrany. „Ľudia už dávno zvykli zísť každý deň do pivnice a stráviť tam hodinu, dve, tri, vo dne v noci,“ napísal bratislavský novinár Ján Rozner v svojej spomienkovej knihe. „Pivnice sa stali súčasťou bytov, ľudia sa aj tu usilovali vytvoriť si súkromie.“
Nie je však pivnica ako pivnica. Mnohé nespĺňali ani základné podmienky protileteckého úkrytu. Našťastie, v Bratislave sa v roku 1943 začalo s výstavbou električkového tunela pod hradným kopcom. Keď o rok neskôr americké lietadlá bombardovali rafinériu Apollo a jej okolie, v rozostavanej hlavnej tunelovej rúre sa mohlo ukryť 10-tisíc osôb. Ibaže Bratislava mala vtedy už okolo 150-tisíc obyvateľov.
Väčšina obyvateľov mesta sa ukrývala, ako prišlo, lebo verejných úkrytov bolo málo. Zákon predpisoval vybudovať podnikové protiletecké kryty pre zamestnancov. Mal ich Istrochem (vtedy Dynamitka) i rafinéria Apolka. Ale keď ju 16. júna bombardovali Američania, nemecké vedenie neumožnilo všetkým pracovníkom dennej zmeny ukryť sa. Údajne v presvedčení, že ide len o ďalší planý poplach, akých bolo predtým veľa.
Foto: ARMADNINOVINYX.CZ
Nemecká spravodajská služba (Sicherheitsdiennst) v tajnej správe, zaslanej do Berlína v júli 1944, hlásil: „Väčšina zamestnancov bola v podnikových protileteckých krytoch, vybavených výstrojom, kyslíkovými prístrojmi a proviantom na sedem dní. Kryty však netesnili, preto horiaci olej a benzín prenikli dovnútra.“ Dôsledky? Nálet neprežilo 72 zamestnancov továrne.
Obdobie po kapitulácii Nemecka, keď sa zdalo, že v Európe zavládne trvalý mier, trvalo veľmi krátko. Už v januári 1951 vyhlásil Josif Stalin na tajnej porade ministrov obrany štátov sovietskeho bloku, že do dvoch-troch rokov vypukne tretia svetová vojna. Mali ju charakterizovať zbrane hromadného ničenia, predovšetkým jadrové. A s územím bývalého Československa sa počítalo v prípade útoku vojsk NATO s použitím operatívno-taktických jadrových zbraní.
Smrteľný strach z radiácie začal obchádzať Európu. Stupňoval sa najmä v rokoch lokálnych vojen, ako bola kórejská, alebo v čase karibskej či berlínskych kríz.
Okrem pretekov v zbrojení bol pre obdobie studenej vojny príznačný aj prudký rozvoj civilnej obrany. Prebiehal podľa sovietskej doktríny, preto sa delila na vojenskú a nevojenskú časť. Išlo napríklad o pluky CO, ktoré podliehali najprv vojskám ministerstva vnútra a neskôr armáde.
Na Slovensku boli dislokované dva – jeden v Žiline, druhý v Malackách. Pozostávali zo špecializovaných rôt – ženijnej, pyrotechnickej, prieskumnej atď.
Vláda venovala veľkú pozornosť budovaniu systému varovania a úkrytov, v tomto prípade už protiatómových. Podľa zistení Mateja Medveckého z Vojenského historického ústavu v Bratislave bolo v roku 1970 na Slovensku k dispozícii okolo 1 000 kolektívnych úkrytov s kapacitou pre 135-tisíc osôb.
Ale v tom istom čase počet obyvateľov v SSR už prekročil štyri a pol milióna.
Výstavba úkrytov napredovala najmä v rokoch 1951 až 1961. Ročne to bolo 80–100 krytov pre 10 000–13 000 osôb. V nasledujúcich rokoch pre značné problémy v ekonomike krajiny sa budovanie krytov prakticky zastavilo.
Podľa experta Jána Pivovarníka z českého Inštitútu pre ochranu obyvateľstva práve vtedy sa zmenila koncepcia v obrannom plánovaní. Po novom kládla dôraz na evakuáciu ľudí z oblastí zasiahnutých radiáciou. Úkryty sa stali doplnkovým prostriedkom ochrany obyvateľstva. Nové mali vznikať už len v mestách 2. a 3. kategórie pre tých dospelých, ktorí tam ostanú po evakuácii ostatných (deti do 15 rokov mali byť vysťahované povinne).
Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?
Drahý špás pre chudobnú krajinu?
Tajné vládne uznesenie určilo 32 najpravdepodobnejších cieľov jadrového útoku, na území ČSSR – 11 miest a 21 objektov. Išlo zväčša o zbrojovky, rafinérie, chemičky a zariadenia tzv. kritickej infraštruktúry, predovšetkým letiská a dôležité železničné uzly.
Z toho iba jedno mesto (Bratislava) a sedem objektov sa nachádzalo na Slovensku. Ale tam, kde ležali „cieľové“ objekty, boli ohrozené celé mestá: Dubnica nad Váhom, Považská Bystrica, Martin, Žiar nad Hronom, Piešťany, Sliač, Čierna nad Tisou.
V tom čase sa už prejavili snahy o väčšiu hospodárnosť vo výstavbe úkrytov, aby mohli byť plne využité aj v období mieru. Zväčša išlo o dvojúčelové stavby s kapacitou 900 ukrývaných osôb v 4. triede odolnosti voči statickému tlaku. Pre lepšiu predstavu: pri tomto tlaku (10 kN) nesmie prísť k deformácii dverí. Prejavilo sa to najmä v nových objektoch tzv. občianskej vybavenosti. Ako veľké protiatómové úkryty sa v polovici 60. rokov projektovali viaceré nové kiná. Na Slovensku to bolo napríklad kino Mier v Považskej Bystrici, na Morave – kino Hvězda v Uherskom Hradišti.
Utekať, čo vám sily stačia, ale smerom od výbuchu, nie smerom k nemu!odpoveď dôstojníka z mestského štábu CO na otázku, čo robiť, keby atómová bomba vybuchla nad Slovnaftom
Výstavba kolektívnych úkrytov sa obnovila až na začiatku normalizácie. V rokoch 1971 – 1975 sa u nás postavilo 19 veľkých krytov pre 25-tisíc ľudí. Súčasne vzniklo 99 miest špeciálnej očisty a protichemických zariadení.
Kryty boli spravidla súčasťou novostavieb výrobných závodov, veľkých nemocníc, škôl alebo nových obytných sídlisk. V ich rozpočte bola kapitola s vyčlenenými financiami na tento účel. Išlo o značné prostriedky, každoročne sa pri výstavbe krytov na Slovensku malo preinvestovať okolo 200 miliónov korún na úkor iných, z pohľadu verejnosti naliehavejších i potrebnejších stavieb. Medvecký v tom vidí jeden z hlavných dôvodov mimoriadnej nepopulárnosti stavieb CO u ich investorov i dodávateľov. Preto sa ani nedarilo plniť vytýčené plány výstavby.
Niekedy koncom 70. rokov sa vláda rozhodla podporiť výstavbu krytov individuálnymi stavebníkmi. Štát podľa vzoru Švajčiarska mal prispievať sumou 50– až 70-tisíc korún na zriaďovanie protiradiačných úkrytov pri stavbe rodinných domov. Takýto dom sa vtedy dal u nás postaviť aj za tristotisíc korún, čiže zo strany štátu by išlo o citeľný, či už nenávratný, alebo bezúročný príspevok. Zostalo však iba pri návrhu.
Odhaduje sa, že protiatómové kryty mali v roku 1989 kapacitu 10 až 15 percent celoštátnej populácie. V tom čase sa Švajčiarsko chválilo 95-percentným pokrytím svojej populácie týmito zariadeniami. Veľmi dobre boli nimi zabezpečené aj škandinávske krajiny a Izrael, kde od 60. rokov platí zákon o práve každého občana na svoj úkryt.
Foto: Týždenník Pohronie
Škoda, že sa neuskutočnil projekt metra v Bratislave, ktoré počítalo aj s hĺbkovými krytmi pre značnú časť obyvateľstva hlavného mesta. Pražské metro poskytuje dnes úkryt pre 332-tisíc osôb, čiže takmer pätinu obyvateľstva "stovežatej“.
Prirodzene, organickou súčasťou CO podľa sovietskeho vzoru boli viac politické ako odborné školenia obyvateľstva.
Nasleduje osobná spomienka. Na jednom takomto školení som sa zúčastnil ako mladý novinár niekedy začiatkom 70. rokov. Známy recesista sa spýtal prednášajúceho dôstojníka z mestského štábu CO, čo by mal robiť, keby atómová bomba vybuchla nad Slovnaftom, vzdialeným od nás len dva kilometre. Dôstojník sa na chvíľu zamyslel a odpovedal s istou dávkou čierneho humoru: "Utekať, čo vám sily stačia, ale smerom od výbuchu, nie smerom k nemu!“
Čítajte viac Krvavá Dukla. Len boje na hranici trvali päťdesiat dní. Stalo sa to naozaj 6. októbra?
Kto na ochranu má a kto nie
Všetko sa zmenilo po skončení studenej vojny a rozpade Sovietskeho zväzu. Nielen verejnosť, ale aj politické a odborné kruhy začali prikladať civilnej obrane, premenovanej na ochranu, ešte menší význam. Prevládlo presvedčenie, že nič nám nehrozí, a keby aj hrozilo, tak pred prípadným jadrovým výbuchom v našej bezprostrednej blízkosti nikam neutečieme. Preto špeciálne úkryty sú zbytočným luxusom.
Takéto nálady pretrvali aj po vzniku samostatného Slovenska. V roku 1994 síce ministerstvo vnútra vydalo vyhlášku, podľa ktorej boli investori povinní myslieť aj na výstavbu úkrytov v novostavbách verejných budov, väčšinou ju však ignorovali. Existujúce kryty sa prestali udržiavať a upravovať. Viaceré začali slúžiť inému účelu, napríklad zábave, diskotékam. Strategické zásoby individuálnych ochranných prostriedkov (masky, dozimetre atď.) sa odpredali záujemcom z rozvojových krajinách a prestali sa obmieňať za modernejšie.
Pred dvomi desaťročiami, koncom marca 2004 sa Slovenská republika stala členom NATO. Tunajším politikom stúplo sebavedomie. Mali sme si vystačiť s malou, nedozbrojenou profesionálnou armádou. Veď ak by bolo treba, pomôžu nám silní spojenci…
V školách sa už dávno predtým prestala vyučovať branná výchova ako osobitný predmet. Stará múdrosť o tom, že "ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“, ako keby neplatila.
Podľa výsledkov kontroly spred troch rokov patrí Slovensko, čo sa týka ukrytia pre civilné obyvateľstvo, medzi najhoršie zabezpečené štáty v Európe. Väčšina krytov civilnej ochrany sa nachádza v stave z 50. a 60. rokov minulého storočia. Skutočne plynotesné kryty, odolné proti moderným zbraniam majú kapacitu iba pre 288-tisíc osôb.
Ak máte zvyšných 30-tisíc eur, dáte si možno postaviť súkromný kryt "enom pro vás a vaše deťi“, ako hovoria Skaličania. Ale čo ak nemáte?