Návrh kolonizovať Krym Židmi žijúcimi na obrovskom priestranstve bývalého ruského impéria vznikol ako Krymský projekt ešte v roku 1923. Spracovali ho dvaja muži: pracovník ľudového komisariátu (ministerstva) poľnohospodárstva Abram Bragin, pôvodným povolaním právnik, a Grigorij Brojdo, v tom čase zástupca ľudového komisára (ministra) pre národnosti.
Ale podľa zistení súčasného ruského historika Gennadija Kostyrčenka, ktorý sa zaoberá antisemitizmom v období Stalinovho vládnutia, prišiel s myšlienkou židovského osídlenia Krymu Američan Joseph Rosen.
Rusko: najviac Židov na svete
Rosen bol jeden z riaditeľov American Jewish Joint Distribution Commitee, organizácie bežne známej ako Joint. Od roku 1921 viedol Rosen Americkú misiu pomoci (ARA) v porevolučnom Rusku.
„Rosen veril, že v boľševickom Rusku je pre nemajetných Židov jediným východiskom ich premena na úspešných roľníkov,“ tvrdí izraelský historik Michael Beizer. „A že vysoká produktivita práce v poľnohospodárstve im zabezpečí lepšiu budúcnosť.“
Plán počítal s presídlením pol milióna Židov z bývalého „pásma osídlenia“, ktoré ruskí cári vyhradili pre Židov. Išlo o rozsiahle územie na západe Ruska: celé dnešné Bielorusko a Moldavsko, väčšinu Ukrajiny a Litvy a tiež časť dnešného východného Poľska. V rokoch 1791 až 1917 mohla väčšina ruských Židov získať trvalé bydlisko jedine v „pásme osídlenia“.
Na území budúcej židovskej republiky prebiehala kolektivizácia roľníckych osád rýchlejšie ako v iných oblastiach Ukrajiny.ruský historik Jakov Pasik
Začiatkom minulého storočia sa v tamojších 25 guberniách nachádzalo podľa sčítania obyvateľstva vyše štyroch miliónov Židov, ktorí tvorili takmer desať percent ich obyvateľstva. Výraznejšie sa to prejavilo v mestách Bieloruska a Ukrajiny, kde sa podiel Židov na celkovom obyvateľstve pohyboval od 33 do 50 percent.
Na území celej ruskej ríše žilo vtedy 5,2 milióna Židov, čo síce boli len štyri percentá z obyvateľstva, ale išlo až o 80 percent z celkového počtu Židov na svete. Tieto čísla uvádza známy americko-izraelský historik Lloyd Gartner.
Do „pásma osídlenia“ patril od konca 18. storočia aj celý Krym s výnimkou dvoch miest – Sevastopoľa a Jalty. V tamojších rezidenciách oddychovala cez leto cárska rodina. Ale oficiálne zdôvodnenie zákazu znelo takto: "Hromadné skupovanie nehnuteľností Židmi v Jalte vyvoláva vážne obavy, že toto hlavné letovisko Krymu sa zmení na výlučne židovské mesto.“
Už pred boľševickou revolúciou žilo podľa sčítania na Kryme 68-tisíc Židov, čiže viac ako osem percent obyvateľstva polostrova. Do roku 1923 sa však ich počet v dôsledku občianskej vojny, hladomoru i migrácie znížil takmer na polovicu.
Na tomto území sa mali v najbližších desiatich rokoch zakladať kolónie takmer pre 500-tisíc židovských presídlencov z iných časti sovietskeho Ruska. Mali to byť obce a usadlosti podobné kibucom v Palestíne a neskôr v Izraeli.
Čítajte viac November '89: Prečo mlčal Gorbačov a prečo politici Pražskej jari nemali šancu
Kto mal financovať projekt
V decembri 1923 vznikla na základe rozhodnutia politbyra boľševickej strany osobitná komisia, ktorej úlohou bolo venovať sa len židovskej kolonizácii Krymu. Viedol ju Alexander Ciurupa, v tom čase šéf najvyššieho plánovacieho úradu v Rusku (Gosplanu), rodák z Chersonskej oblasti.
Kostyrčenko si však myslí, že za Ciurupom stáli oveľa vplyvnejšie osobnosti vtedajšej boľševickej elity, viaceré z nich židovského pôvodu. Menuje Georgija Čičerina, Leva Kameneva a Leva Trockého.
Foto: Wikipedia
Pripomíname, že Vladimír Lenin (Uľjanov) bol už vtedy vážne chorý a Rusku vládol triumvirát Kamenev – Bucharin – Trockij. Budúci diktátor Stalin sa na niekoľko rokov ocitol na vedľajšej koľaji. Stalo sa tak po Leninovom liste zjazdu, v ktorom vodca revolúcie odporúčal odstránenie Stalina z vedenia boľševickej strany. V krajine sa vďaka novej ekonomickej politike (NEP-u) uplatňovali prvky štátneho kapitalizmu.
To všetko hralo do karát iniciátorom Krymského projektu. Je však nespochybniteľné, že Rosenovu ponuku museli v júli 1924 schváliť najvyššie postavení politici v sovietskej hierarchii. Joint bol ochotný finančne podporiť projekt sumou 15 miliónov vtedajších dolárov. V prepočte na dnešnú hodnotu meny to bolo takmer 280 miliónov dolárov.
Vedenie nadnárodnej židovskej organizácie malo pritom jedinú politickú požiadavku – aby boľševici potláčali antisemitizmus v sovietskom Rusku, a to vo všetkých jeho podobách.
Čítajte viac Mohol slovenský štát vzniknúť už v roku 1918? Sotva, ale Slovjacká republika áno
Červený Sion, zasľúbená zem?
Už pri posudzovaní pôvodného návrhu osídlenia Krymu, nazývaného "Memorandom Bragina“ v Ciurupovej komisii i v Jointe prišlo k významným zmenám Krymského projektu. Zatiaľ čo k poľnohospodárskej kolonizácii neboli vážnejšie výhrady, veľké spory prepukli o rozsahu územia a jeho autonómii.
Zaznievali hlasy, že iniciátori projektu majú „veľké oči“ a pokúšajú sa zvládnuť „priveľké sústo“. V auguste 1924 vznikla v Moskve mimovládna Spoločnosť pre presídlenie pracujúcich Židov (ruská skratka OZET), ktorú viedol Jurij Larin, pôvodným povolaním ekonóm, ktorý sa stal hlavným lobistom Krymského projektu vo vedení boľševickej strany. Zasadil sa o to, aby vo všetkých republikách ZSSR sa zakladali regionálne pobočky OZET-u, vedené známymi osobnosťami. Napríklad na čele moskovskej filiálky stál aj u nás známy básnik Vladimir Majakovskij. V roku 1927 pripravil propagandistický film Židia hospodária na pôde o príchode presídlencov na Krym, ktorý predstavil ako „sovietsku zasľúbenú zem“. Majakovskij bol Nežid, niektorí židovskí intelektuáli nazývali vtedy Krym Červeným Sionom.
Žije sa im lepšie, lebo dostávajú pomoc zo zahraničia. Prečo nie aj my?starousadlíci na Kryme o Židoch
Larin zorganizoval v roku 1925 prvú celoštátnu lotériu, ktorej výnos išiel do fondu na podporu krymských osadníkov. O rok neskôr na prvom stretnutí predstaviteľov OZET-u z regiónov vytýčil Larin hlavný cieľ hnutia – vytvoriť autonómnu židovskú republiku, neuspokojiť sa len s autonómnou oblasťou. Vďační osadníci nazvali prvú židovskú kolóniu na Kryme jeho menom – Larindorf (Larinova dedina).
Foto: Archív Joint
Až 86 percent financií dostával Krymský projekt zo zámoria, nielen od Jointu a ďalších nadnárodných židovských organizácií, ale aj od súkromných sponzorov. Tí boli, prirodzene, zvedaví, ako s ich dolármi nakladajú organizátori kolonizácie.
Z ústredia Jointu v New Yorku prichádzali často kontrolóri, aby zistili, ako efektívne sa využívajú investované prostriedky. „Sovietske úrady im namiesto účtovníctva rady ukazovali, ako sa z bývalých trhovcov stávajú hrdí poľnohospodári,“ píše Jakov Pasik, ruský historik žijúci v Kanade.
Čítajte viac Družba: Príbeh ropovodu na frontovom území. Ako chcel Stalin skoncovať s diktátom USA
Falošná dilema: Krym alebo Palestína
Aj Larin považoval Židovskú autonómnu republiku za alternatívu židovského štátu. V Sovietskom zväze však mohla byť nanajvýš „štátom v štáte“ s určitou mierou samosprávy. To nemohlo uspokojiť predstaviteľov sionizmu, ktorí sa usilovali o presídlenie Židov do Svätej zeme – biblickej zasľúbenej zeme.
V roku 1924 bol zakladateľ sionizmu a prvý predseda Svetovej sionistickej organizácie Theodor Herzl už dávno mŕtvy. Jeho pôvodné plány zneli umiestniť židovský štát do Argentíny alebo – na základe ponuky z Londýna – do britskej východnej Afriky. V roku 1907 sa Herzlovi nasledovníci definitívne rozhodli pre Palestínu.
V tom čase žilo v Palestíne približne 50-tisíc pôvodných, tzv. starozákonných Židov a 5-tisíc osadníkov. Medzitým sa rozrastali rady sionistov a ich organizácií po celom svete. Ich nádeje na úspech palestínskeho projektu vzrástli po rozpade Osmanskej ríše, keď sa vyhliadnuté územie dostalo pod britskú správu.
Prúd presídlencov do Svätej zeme silnel, ale súčasne s tým sa vyhrocovali rozpory medzi židovským a arabským obyvateľstvom. Časom prechádzali až do násilností, a keďže Londýn nechcel k tomu zaujať jasný postoj, znepriatelil si postupne obe strany. Až v roku 1922 vydal tzv. Bielu listinu, ktorá radikálne obmedzila židovské prisťahovalectvo.
Foto: Archív Joint
Pritom ani dovtedy nešlo o nejakú masívnu migráciu. Podľa zistení izraelského historika Šloma Sanda od začiatku sformovania sionizmu ako hnutia (1897) do roku 1924, keď sa USA rozhodli „stopnúť“ prisťahovalectvo z východnej Európy, odišli len z Ruska dva milióny Židov. Ale do Palestíny ich smerovalo len 60-tisíc. Ostatní sa presídlili do Spojených štátov, Mexika a, áno, aj do Argentíny. V roku 1929 zaútočili Arabi na židovskú štvrť v Jeruzaleme. Predtým sa totiž rozchýrilo, že Židia sa chystajú prepadnúť tamojšie mešity. Desiatky Židov prišli o život. Židovské obyvateľstvo odpovedalo útokom na mešity v celej Palestíne.
Nepokoje si vybrali krvavú daň v podobe stoviek arabských aj židovských životov. Britská vyšetrovacia komisia prišla k záveru, že nespokojnosť pôvodného obyvateľstva vyvolalo skupovanie arabskej pôdy sionistami, a tak ho zastavila. Výrazne sa obmedzilo aj vydávanie povolení pre imigrantov do Palestíny.
A to hnalo vodu na mlyn stúpencov Krymského projektu aj medzi sionistami a ich podporovateľmi. Niektorí osadníci sa rozhodli opustiť Palestínu a skúsiť nový život na Kryme. Ako zistil ukrajinský historik Sergej Pavličenko, v roku 1928 tam pricestovala skupina 75 presídlencov z okolia Jeruzalema a založila komúnu (kibuc) Nová cesta. Len v tom roku vzniklo na Kryme 88 nových židovských osád, každá priemerne so 45 gazdovstvami.
Celkovo vtedy vyrástlo na Kryme vyše 200 osád, v ktorých sa usadilo približne 14 000 židovských rodín. Do roku 1931 začali fungovať samosprávne orgány v 107 židovských obciach a dvoch národných okresoch. Ale sen o Židovskej autonómnej republike sa nikdy nenaplnil. Prečo?
Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce
Stalinov bluf menom Birobidžan
Nasledoval totiž rok 1929, ktorý bol kľúčovým v dejinách mladého sovietskeho štátu. Stalin, ktorý už vtedy držal opraty moci pevne v rukách, ho nazval „rokom veľkého prelomu“. Skoncoval s NEP-om a začal tzv. socialistickú industrializáciu. Skoncoval s rôznymi formami hospodárenia na pôde a začal s kolektivizáciou. Napokon, Stalin dávno pred Mao Ce-tungom roztočil kolesá "kultúrnej revolúcie“.
Prípustné boli jedine kolchozy, ktoré museli všetku svoju produkciu odpredávať štátu. Ten ju vo veľkom vyvážal na Západ, aby mohol za ňu nakúpiť strojové zariadenia a investičné celky. Na Ukrajine a v Povolží to postupne viedlo k hladomoru. Každého, kto sa proti tomu búril, označili za kulaka, ktorého v lepšom prípade vyviezli na Sibír, v horšom – zastrelili.
Historik Pasik píše: „Na území budúcej židovskej republiky prebiehala kolektivizácia roľníckych osád rýchlejšie ako v iných oblastiach Ukrajiny aj Krymu: To sa nepáčilo ani osadníkom, ani predstaviteľom nadnárodných židovských organizácii. Plody tvrdej práce a výrobné prostriedky, darované zahraničnými sponzormi mali vyjsť navnivoč alebo skončiť v kolchozoch.“
V židovských kolóniách, organizovaných na základe dobrovoľného družstevníctva, nasadili povinný kolektivizmus pod kontrolou štátu a boľševickej strany. Keď družstvá premenili na kolchozy, násilne im odoberali ich produkciu, predovšetkým obilie. V rokoch 1932 – 1933 aj v týchto osadách zomierali ľudia od hladu.
Polostrovom sa šíril antisemitizmus, starousadlíci totiž osadníkom nepriali a aj závideli. Hovorili: „Žije sa im lepšie, lebo dostávajú pomoc zo zahraničia. Prečo nie aj my?“
Foto: Archív Joint
Vyskytli sa pogromy. Informovali o nich svetové tlačové agentúry, ich správy preberali aj noviny na Slovensku. „Krym je teraz spustošený, majetok židov – kolonistov, ich hospodárske budovy zničené ohňom,“ napísala Slovenská Pravda 12. marca 1932.
Za dva roky odišlo zo židovských osád okolo 80 percent sklamaných a oklamaných presídlencov.
Sklamanie neskrývali ani predstavitelia Jointu a ďalších židovských organizácií. Zahraničné peňazovody smerom do Ruska prudko vysychali. Prispela k tomu aj svetová hospodárska kríza.
Našťastie, Larin sa už krachu svojho projektu nedožil. Zomrel v januári 1932. Keby bol prežil ťažkú chorobu, bol by skončil „kremeľský fantasta“, ako Larina nazývali jeho neprajníci, určite vo väzení.
Veď nesúhlasil s Projektom Birobidžan, ktorý medzitým schválilo najvyššie vedenie boľševickej strany. Uznesenie sovietskej vlády „o trvalom osídlení pracujúcich Židov“ už nespomínalo Krym ani juh Ukrajiny, ale neobývané územie na ruskom Ďalekom východe v Chabarovskom kraji a blízko hranice s Mandžuskom (vtedy čínskym územím okupovaným Japonskom).
V roku 1938 počas Veľkého teroru úrady zakázali činnosť organizácií OZET-u, ich predstaviteľov pozatvárali. Svoju činnosť v Rusku ukončil aj Joint, Rosin si vďaka tomu zrejme zachránil život a mohol odcestovať do USA.
Ale neuspel ani Projekt Birobidžan. V roku 1939 na území veľkom ako dnešné Slovensko žilo iba 4 400 židovských osadníkov. Po tom, čo prepukli boje s Japoncami na hranici s Mandžuskom, sa presídľovanie do tejto autonómnej oblasti úplne zastavilo.