Z výskumov historikov a etnológov vyplýva, že darovanie má korene v zimných pohanských rituáloch. Kresťanstvo ho začlenením do Vianoc muselo prispôsobiť svojej vierouke. Tomu slúži biblická legenda o troch mudrcoch z východu, ktorí doniesli darčeky malému Ježišovi.
Pripomeňme si, že mu darovali kadidlo na znak toho, že je naozajstným Bohom, ďalej myrhu – vonnú živicu zo stromu myrhovníka, aby potvrdili, že Kristus má smrteľné telo, že bude trpieť, zomrie, ale vstane neporušený z hrobu. A napokon dostal od nich ešte zlato.
Vraj prečo aj zlato, ktoré v dávnoveku slúžilo ako peniaze? Nedajme sa pomýliť, v tomto prípade dávali mudrci najavo niečo celkom iné – že Kristus je kráľom, ktorému patrí celý svet.
Foto: THECONVERSATION.COM
Tak znie biblický výklad. Veda však o všetkom pochybuje a podľa jej najrozšírenejšej teórie sa darovanie vyvinulo ako spôsob udržiavania sociálnych väzieb. Znie to učene, ale podľa amerického historika Stephena Nissenbauma by kočovné kmene v dávnoveku sotva prežili, keby sa ich príslušníci navzájom neobdarúvali. Lebo len tak mohli uchovať skupinovú súdržnosť.
Vianoce boli súčasťou výmeny medzi spoločenskými vrstvami. Už v ranom novoveku, od 16. storočia, chodili v európskych krajinách mladí muži od domu do domu bohatších mešťanov i do sídiel šľachty a žiadali milodary.
Kým sú deti malé, nie je radno dávať im všetko, čo si želajú.Mária Pietrová, divadelná režisérka
Spočiatku bol jedným z najznámejších darcov v niektorých krajinách svätý Mikuláš. Reformátor Martin Luther ho však v Nemecku nahradil Ježišom Kristom a tento zvyk sa postupne ujal v celej strednej Európe. Na začiatku darčeky dostal Ježiško, od roku 1520 ich on sám začal rozdávať. Ktosi napísal: "Odvtedy sa rozbaľovanie darčekov presunulo z 5. decembra (od Mikuláša) k Štedrému dňu (k Vianociam).“
Luther ako „vynálezca“ Ježiška si ho však nepredstavoval v jasliach a deti ho nemali – na rozdiel od Mikuláša – nikdy vidieť. Jeho prítomnosť mal nanajvýš ohlásiť zvonček.
„Ježiško darca“ bol – podobne ako vianočný stromček – evanjelickým patentom. Do katolíckych oblastí – vrátane Česka a terajšieho Slovenska – sa dostal až v 19. storočí. Aby sa tu udomácnil nadlho.
Čítajte viac Mohol slovenský štát vzniknúť už v roku 1918? Sotva, ale Slovjacká republika áno
Kedysi stačilo jabĺčko a orechy
„Štedrý deň by sa už podľa názvu mal vyznačovať štedrosťou, ale tá je v každom národe dosť individuálna vec,“ povedala nám v jednom predvianočnom rozhovore známa lekárka a prezidentka Ligy proti rakovine Eva Siracká (1926 – 2023). „A človeku nie je vlastná od narodenia, ale prichádza až s jeho výchovou.“
„Zvyknem preto hovoriť,“ pokračovala, „že by sme sa mali naučiť viac dávať ako prijímať. Veď je to úžasné mať dobrý pocit z rozdávania. Mám radosť už z predstavy, ako sa niekto bude tešiť z otvárania mojich darčekov.“
Dnes býva v mnohých rodinách hlavným bodom programu Štedrého večera práve ono rozbaľovanie darčekov. V minulosti sa mu neprikladal až takýto význam.
Lebo čo si našiel pod stromčekom v útlom detstve taký Imrich Sečanský (1914 – 2013), v dospelosti známy dietológ a spoluautor mnohých kuchárskych kníh?
„Nič zvláštne som tam nenašiel – jabĺčko a vlašské orechy, lebo doba bola vtedy ťažká, vojnová a povojnová,“ zdôveril sa nám v rozhovore. „Viac som si zapamätal mamičkin bozk na obe líca a nádherné zvyky, ktoré sprevádzali celé vianočné obdobie vrátane adventu.“
Čo to boli za zvyky? Sečanský sa narodil v Nedanovciach pri Šimonovanoch (dnes Partizánske). Nuž a aký kraj, taká obyčaj.
„V zime pred Vianocami ešte za tmy chodili Nedanovčania ,na roráty’,“ rozprával nám. „Tak sa volali skoré ranné pobožnosti. Babky išli v kožuchoch s vlniakom na hlave a v čižmách. S lampášom v ruke si pomaly dôstojne vykračovali do kostola ,na Krásnom'. Bolo v tom veľa krásy a kus dobrodružstva, keď sme sa brodili snehom. Svitalo, keď sme ‚po rorátoch‘ prichádzali domov.“
Foto: Archív TASR
Keď mal Imriško päť či šesť rokov, vrátil sa otec zo zajatia a hneď bolo v ich chalupe veselšie. Aj na Štedrý deň.
„Štedrovečerná slávnosť sa po návrate otca začínala zvončekom gazdinej, jej pozdravom, prianím príjemných sviatkov a vianočnej radosti,“ spomínal. „Pokračovala pesničkami, ktoré spievala celá rodina, počnúc piesňou Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa cez Pásli ovce valasi až po Tichú noc, svätú noc.“
Po tomto akte pozvala gazdiná všetkých k prestretému stolu s jedlami z rýb, z húb a zo strukovín. Nechýbali, samozrejme, oblátky s medom a opekance s makom. Gazda zaniesol oblátku do studne, aby dávala dobrú zdravú vodu. Hydina a dobytok dostali oblátku so zapečenou petržlenovou vňaťou a cesnakom, aby boli aj zvieratá zdravé a silné.
A po večeri, keď sa čakalo na polnočnú, chodili po domoch betlehemci. Spievali úžasné koledy! "Boli to najkrajšie sviatky v mojej pamäti, sviatky pravej radosti, možno povedať – nábožnej radosti.“
Kedy potom nastal zlom, kde sa stala chyba, že čaro Vianoc sa postupne začalo vytrácať a že človek naň v dospelosti a starobe spomína s toľkou nostalgiou, ako na čosi, čo nenávratne odniesol čas?
Podľa Sirackej prvé sklamanie prišlo už s poznaním, že stromček nenosí Ježiško, ani anjeli. „Raz sme sa dívali cez kľúčovú dierku a pristihli sme s tou rozprávkovou nošou kohosi v oteckových papučiach. Odvtedy sme si stromček zdobili samy.“
Čítajte viac Štrajkujúci lekári sa nikdy nezbavili morálnej dilemy. Čo s pacientmi?
Nepresýtiť predčasne deti pôžitkami
V minulosti, povedzme pred sto rokmi, sa u nás v najširších vrstvách najviac cenili darčeky, ktoré deťom vlastnoručne zhotovili rodičia. Matky svoje dcérky prekvapovali bábikami zo zvyšných kúskov látok, otcovia vystružlikali synom drevené koníky.
Ale už aj vtedy nachádzali deti zo zámožnejších meštianskych rodín pod stromčekmi peniaze v obálkach. Ľudovít Michalský, autor najstaršieho slovenského Spoločenského lexikónu, to odsudzoval: „Peňažné dary dávame len ľuďom obzvlášť chudobným,“ napísal. „Pritom si však musíme tak počínať, aby sme nebudili zdanie okázalej veľkodušnosti, ale nesmieme byť ani veľmi obradnými, aby sa naše gesto nezvrhlo v podávanie almužny.“
Pozornosť si stále zaslúžia i jeho nasledujúce slová: „Nezasypávajme svojich miláčikov darmi na úkor ostatných členov rodiny, lebo ľahko by sme u nich mohli vzbudiť bolesť, zahanbenie i závisť.“
Foto: YORKCASTLEMUSEUM.ORG
A čo darovať dospelým? Michalský radil dať to na nejaký papier. Nech každý z rodiny si naň napíše, čo by si želal pod stromček. Už pred sto rokmi sa u nás začalo s písaním „listov Ježiškovi“. Deti sa v nich vyznávali, aký darček by im urobil najväčšiu radosť. Listy odovzdali rodičom a tí sa buď podľa nich riadili pri nákupoch alebo – ak to bolo nad ich možnosti – hľadali čosi, čo by sa predstavám detí aspoň priblížilo.
„Kým sú deti malé, nie je radno dávať im všetko, čo si želajú, ba myslím si, i keby to bolo v moci rodiča, nech nesplní všetky ich žiadosti a nech im nechá vždy nejaké túžby, o ktorých by snívali ďalej.“ Takto radila v decembri 1935 rodičom divadelná režisérka Mária Pietrová. „Inak je nebezpečenstvo, že dieťa sa stane privčas blazeované, presýtené pôžitkami a príde doba, kedy stratí radosť i z darov najcennejších.“
V medzivojnovom Československu sa za veľmi vhodný darček pre deti aj dospelých považovala dobrá kniha, pokiaľ možno novinka z predvianočného trhu. Napríklad v decembri 1932 takto Slovenský denník propagoval práve vydané Andersenove rozprávky, Kiplingovu Knihu džungle, ale aj Podjavorinskej Baránka božieho „s peknými obrázkami Benkovými“.
Čítajte viac Baťa nebol iba priemyselník. Jeho firma sa o vás postarala od kolísky až po hrob. Za vernosť a lojalitu
Prežili sme deda Mráza i Santa Clausa
Ježiško však nebol jediný, kto nosil na Vianoce darčeky. Tých darcov bolo viac a menili sa v čase i priestore. Už v 30. rokoch minulého storočia začal americké mestá križovať Santa Claus. Je, zaujímavé, že tento vynález marketingového oddelenia spoločnosti Coca Cola sa až nápadne podobal na ruského deda Mráza. O šesť desaťročí neskôr ho možno práve preto tak bezbolestne vystriedal aj v krajinách východného bloku.
Ale nezabiehajme veľmi dopredu. Pokusy cára Alexandra II. preniesť do ruských pomerov zo Západu svätého Mikuláša s jeho batohom darčekov skrachovali, a tak od začiatku 20. storočia tam rozdával vianočné darčeky dedo Mráz s vnučkou Snehulienkou. V ruskej mytológii a starých rozprávkach bol síce tento starec predstaviteľom zla, ale ruská literatúra 19. storočia (napríklad v povestiach Vladimira F. Odojevského) už ho vykreslila ako kladnú postavu.
Foto: Archív Pravdy
V Sovietskom zväze dostala tradícia deda Mráza nový obsah. V predvečer roku 1929, ktorý sa podľa Stalinovho vyjadrenia stal rokom Veľkého prelomu, zakázali boľševici vianočné sviatky a Narodenie Pána (1. sviatok vianočný) zaradili medzi obyčajné pracovné dni. Namiesto nich sa začal sláviť Nový rok. Dokonca aj vianočný zvyk dávať darčeky sa preniesol na novoročný sviatok. Podobne ako pôvodne vianočná jedlička.
Ideológovia v komunistickom Československu vychádzali síce pri "transformácii“ Vianoc zo sovietskeho modelu, ale prispôsobovali ho domácim podmienkam.
Propaganda sa od začiatku zamerala na deti. Už v roku 1950 bolo možné zaznamenať pokusy spochybniť Ježiška. Detské časopisy priniesli množstvo článkov o skutočnom pôvode vianočných darčekov: Nepíš Ježiškovi, ale svojmu otcovi úderníkovi. A čo mu daruješ ty? – Najlepšie knihu od súdruha Lenina.
Nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu.Antonín Zápotocký, československý premiér, v príhovore na Štedrý deň roku 1952 o premene Ježiška na deda Mráza
Nápad nahradiť Ježiška dedom Mrázom sa zrodil v hlave nemenovanej tajomníčky Zväzu československo-sovietskeho priateľstva z Jičína. V roku 1951 sa prípravy na akciu dedo Mráz rozbehli naplno. Celoštátne ústredie KSČ rozhodlo, že jeho putovanie bude "ostro“ sledovať štátny rozhlas. Mal priblížiť takpovediac politický zemepis Sovietskeho zväzu. Veď starec mal pred sebou nepredstaviteľne dlhú cestu. Vyrazil z ďalekej Čukotky, cestoval najprv do Komsomoľska na Amure, neskôr si to namieril do Buriatskej autonómnej republiky. Kde to je, čo to je? – pýtali sa deti. Bolo treba deťom vysvetliť.
Ako predpokladá český historik Petr Koura, v roku 1952 vedúci predstavitelia KSČ už zrejme dospeli k záveru, že čas dozrel na úplné vymazanie Ježiška z koloritu vianočných sviatkov. Zmenu podporil aj vtedajší československý premiér (a budúci prezident) Antonín Zápotocký, ktorý nielenže bol ateista, ale mal aj silné literárne sklony.
"Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho dedo Mráz,“ uviedol Zápotocký v rozhlasovom príhovore na Štedrý deň 1952. "Nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu… Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari už nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“
Foto: archív Eleny Zlatošovej
Písal sa Štedrý deň roku 1953 a v Pionierskom (dnešnom Prezidentskom) paláci bratislavské deti odušu spievali: "Deduška Maroz, jolku nam priňos (deduško Mráz, jedličku nám priniesol).“
Spisovateľka Mária Jančová si do denníka zaznamenala, ako jej syn šalamúnsky odpovedal koncom roku 1954 na otázku, či oslavuje Ježiška, alebo príchod deda Mráza. "Ani jedno, ani druhé, ale – ako starí Slovania – zimný slnovrat.“
A Pedagogická encyklopédia, vydaná o desať rokov neskôr, skonštatovala: "Tradícia deda Mráza oslabovala jednostranne náboženský charakter Vianoc.“
Oslabovala – nič menej, ale ani viac. Režimu sa nepodarilo spojiť Vianoce s Novým rokom podľa vzoru ZSSR a najmä na slovenskom vidieku nedokázal zbaviť vianočné sviatky ich tradičného obsahu.
Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy
Ježiško nakoniec zvíťazil
Po roku 1990 sa aj u nás začala amerikanizácia vianočných sviatkov. Nielen deda Mráza, ale i Ježiška s Mikulášom začal vytláčať Santa Claus. Rozkrútila sa špirála darčekománie. Obchodné domy, premenované postupne na supermarkety, a reťazce začali mesiac a neskôr aj dva mesiace pred Vianocami s barnumskou reklamou (za týmto označením je tiež pekný príbeh, ale pre tentoraz si vystačíme s výrazmi šokujúca, zveličujúca, bombastická reklama). Vyčačkaný, vysmiaty červenolíci dedko s batohom darčekov na chrbte na vás vykúkal z televízora, chladničky, mikrovlnky, skrátka, odvšadiaľ.
Reakcia nedala na seba dlho čakať. Najprv v Česku a potom i na Slovensku vznikla petičná akcia pod názvom „Ježiška si nedáme!“, zjavne podnecovaná cirkevnými kruhmi.
Známy saleziánsky kňaz Anton Srholec (1928 – 2016) o jej úspechu v našom rozhovore pred dvadsiatimi rokmi pochyboval.
„Nepomôže to, nepomôže,“ prízvukoval. „Obchody si melú svoje a najmä ľudia v mestách tejto reklame ľahko podliehajú a aj sa podľa nej riadia. Prežívame hlboké zosvetšťovanie a komercionalizáciu vo všetkých sférach nášho života. Ježiško skutočný, historický, ako jednoznačne dobrá postava, štedrý, a obdarúvajúci, sa mení na Ježiška virtuálneho. Jasná vec, že je to predovšetkým o peniazoch.“ Ale nie je to na škodu? – pýtali sme sa.
Foto: MINIMUSEUM.COM
„Je to na veľkú škodu, lebo sa z nášho života vytráca poézia Vianoc,“ odpovedal tento bývalý väzeň svedomia, ktorý niekoľko rokov prežil v jáchymovských baniach. „Ešte šťastie, že na dedinách a v mnohých rodinách naďalej strážia to posvätné a zázračné z vianočných sviatkov, nedovolia, aby sa rozplynulo v nákupoch a vo veciach.“
Ibaže aj slovenská dedina sa „pomešťuje“ a čoraz viac zosvetšťuje. Čo bude potom?
Srholec by nebol býval Srholcom, keby nevidel svetielko na konci tunela: „Zaiste, dnes sa spievajú nové pesničky, zavádzajú sa nové zvyky, lebo sa mení životný štýl, v tom by som však nevidel tragédiu. Dôležité je, aby sa nevytrácal Ježišov duch zo vzťahov medzi ľuďmi, aby boli voči sebe spravodliví, mali súcit, pomáhali si navzájom."
Od roku 1992 až do svojej smrti žil Srholec medzi bezdomovcami, viedol resocializačné centrum Resoty v Bratislave. Porozprával nám, ako tam u nich obyčajne trávia Štedrý večer:
„Všetci sme vtedy v bielych košeliach, pomodlíme sa a ako v každej inej domácnosti nasleduje večera – počínajúc oblátkami, ovocím a aj trocha vypijeme. Dáme si darčeky. Skromné, ale od srdca. Potom sa im prihovorím. Poviem, že Ježiš bol tiež bezdomovec a že sa narodil v takých drastických podmienkach, ktoré si dnešní ľudia nevedia ani predstaviť. Bol strašne chudobný a vytlačený na samý okraj spoločnosti. Napriek tomu nielen prežil, ale tak obdaroval svet, že dodnes je oslavovaný. Ježiša im dávam ako modelový príklad. Nik sa nemusí vzdávať a zúfať, lebo vždy je tu šanca a nadej.“
Zdá sa, že medzi slovenskými deťmi Ježiško nakoniec porazil Santa Clausa. Jedno dievčatko to nevdojak vysvetlilo pripomenutím súvislosti, na ktorú sa často zabúda: "Darčeky dostávame v deň Ježišových narodenín. Keby sa nikdy nenarodil, nemali by sme ani Vianoce.“