Problémy predznamenalo už hlasovanie o federálnom zákone, ktorým zanikal spoločný štát. Dňa 25. novembra 1992 prešiel v dvojkomorovom parlamente iba s odretými ušami. V Snemovni ľudu prevahou dvoch hlasov a v Snemovni národov dokonca len o jeden hlas!
Aj samotný rozchod mohol dopadnúť oveľa horšie a okolitý svet dlho tŕpol v obavách, že sa v strednej Európe zopakuje čosi z krvavého delenia inej federácie – na Balkáne – bývalej Juhoslávie. Preto vcelku pokojný zánik spoločného štátu Čechov a Slovákov ocenili už začiatkom roku 1993 viacerí svetoví politici a mnohé zahraničné médiá. Nemecký denník Die Welt v komentári napísal, že to má širší význam: „Václav Klaus a Vladimír Mečiar dokázali, že národnoemancipačné procesy sa môžu odohrávať politicky demokraticky a bez násilia.“
Menová únia na 39 dní
Mnohí už zabudli a ďalší si nemôžu pamätať – veď medzitým u nás vyrástla nová generácia tridsiatnikov – že pred 32 rokmi mala Slovenská republika s Českou menovú úniu. Až po nej nasledovala menová odluka. Ale načo bola potrebná únia, keď trvala iba 39 dní?
Podľa zistení docentky Jitky Koderovej z Vysokej školy ekonomickej v Prahe menovú úniu presadzovali z českej strany najmä klausovci. Zastávali vtedy názor, že jej vznik, a teda pretrvanie spoločnej česko-slovenskej meny aj po zániku federácie "pomôže zmierniť emócie spojené s koncom spoločného štátu. Tým by sa oslabil negatívny vplyv rozdelenia na hospodársky vývoj v oboch nástupníckych štátoch“.
Únia vznikla na základe Zmluvy o menovom usporiadaní dva mesiace pred zánikom spoločného štátu. Už vtedy sa predpokladalo, že nebude mať dlhé trvanie. Posledný federálny premiér Jan Stráský z Klausovej strany (ODS) sa vyjadril, že spoločná koruna nevydrží „déle než do švestek“, čiže do septembra 1993. Mečiar to odhadoval na „prinajmenej šesť mesiacov“. Podľa pôvodných predstáv sa totiž koncom júna 1993 malo plnenie zmluvy vyhodnotiť a podľa toho by sa únia buď zrušila, alebo predĺžila.
Čítajte viac Ako Česi a Slováci kolonizovali Krym
Už pri uzatváraní dohody však obe strany definovali dôvody pre vystúpenie z únie. „Stačilo, aby devízové rezervy klesli pod úroveň mesačného dovozu alebo špekulatívne presuny kapitálu medzi oboma štátmi dosiahli viac ako päť percent vkladov, a únia mohla skončiť,“ spomínal kedysi v našom rozhovore Rudolf Filkus (1927 – 2013), posledný 1. vicepremiér federálnej vlády (bol v nej za HZDS).
Čo je však mimoriadne zaujímavé, zmluvu podpísali 29. októbra 1992 a už v nasledujúcom mesiaci začala česká strana tajne – dokonca za chrbtom Slovákov, zastúpených v spoločných bankových a finančných inštitúciách – pracovať na menovej odluke! Po rokoch o tom porozprával bývalý guvernér Českej národnej banky Pavel Kysilka. „Neverili sme, že spoločná mena vydrží dlhšie ako niekoľko mesiacov.“
Ale ešte skôr, v auguste 1992, Praha objednala tlač kolkov až v ďalekej Kolumbii. Klausovci už vtedy pochovávali nielen spoločný štát, ale aj menovú úniu. V polovici septembra mali kolky v pražských trezoroch a o štyri mesiace neskôr Mečiar s Klausom zrušili svojimi podpismi zmluvu o menovom usporiadaní. Deň menovej odluky stanovili na polnoc zo 7. na 8. februára. Ten deň prebehol bez paniky či incidentov. Oba nástupnícke štáty nemuseli ani hermeticky uzavrieť svoje štátne hranice, ako to urobili československé úrady v roku 1919.
Ľudia si tentoraz mohli vymeniť 4 000 korún v hotovosti za okolkované peniaze. Ostatné sa im automaticky menili na účtoch, takisto v pomere 1 : 1. Po odluke sa kurz českej koruny vyvíjal priaznivejšie ako kurz slovenskej, a to využili rôzni špekulanti. Kolky sa dali sa pomerne ľahko napodobniť, preto prudko vzrástol počet falošných bankoviek na oboch brehoch Moravy. Vcelku však dopadla odluka meny nad očakávanie dobre.
Česká strana vďaka dlhšej príprave mohla ukončiť platnosť všetkých kolkovaných bankoviek už koncom augusta 1993, zatiaľ čo na Slovensku niektoré dobiehali ešte aj začiatkom roku 1994. Už predtým však slovenská strana nahradila kolkované bankovky emisiou úplne nových platidiel. Československá koruna v akejkoľvek podobe prestala platiť.
Počiatočne nastavený kurz českej a slovenskej koruny 1 : 1 sa čoskoro ukázal ako neudržateľný a v júni 1993 musela NBS devalvovať menu o desať percent, ale predpovede o prepade slovenskej ekonomiky sa nepotvrdili. Česko zažilo menovú krízu o štyri roky neskôr, keď kurz českej koruny poklesol na úroveň 0,96 Sk. Vtedy (v máji 1997) ČNB zrušila pevné pásmo pre kurz meny a nahradila ho plávajúcim. Slovenská mena prešla na tento kurz po devalvačných tlakoch až v nasledujúcom roku.
Z jednej armády boli zrazu dve
Prvé obdobie po zániku federácie však poznačil najmä rozdielny vnútropolitický vývoj v oboch následníckych štátoch a vlečúce sa spory pri delení zvyškov bývalého spoločného majetku. V máji 1993 prerušila činnosť dvojstranná komisia, ktorej sa dovtedy podarilo rozdeliť bezmála 95 percent majetku i záväzkov po ČSFR.
Takmer všetok nehnuteľný majetok pripadol tomu, na čom území sa nachádzal. Problémy vznikali pri niektorých položkách hnuteľného majetku, ktorý sa delil podľa kľúča 2 : 1 v prospech Českej republiky. Takto sa však nedalo rozdeliť napríklad vojenské letectvo federácie. V tomto prípade sa obe strany dohodli na pomere 1 : 1 s tým, že rozdiel sa bude kompenzovať.
Povedzme bývalá armáda mala dve lietadlá TU – 154, jedno TU – 134 a jedno JAK – 10. Slovenskej strane pripadlo teda jedno väčšie „tučko“ a menší "jak“. Rovnakým dielom si dva nástupnícke štáty rozdelili aj 20 stíhačiek MiG-29. Od slovenskej strany sa však za to očakávali určité kompenzácie. "Česká strana navyše po tých migoch veľmi netúžila, veď ich onedlho vymenila s Poľskom za vrtuľníky Sokol,“ ozrejmoval neskôr v rozhovore pre Pravdu Jozef Tuchyňa (1941 – 2019), bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR.
Čítajte aj Mohol slovenský štát vzniknúť už v roku 1918? Sotva, ale Slovjacká republika áno
Rozdelenie armády a jej kompletného vybavenia sa podľa uznesenia ešte federálnej vlády malo medzi oboma republikami ukončiť už do 21. decembra 1992. V tejto rýchlosti sa, prirodzene, na všeličo zabudlo. Napríklad na rozdelenie vojenských archívov, ktoré vlastne nie sú celkom "dodelené“ podnes.
„Vcelku sa to rozdelilo spravodlivo a, čo je hlavné, všetko prebehlo bez konfliktov,“ sumarizoval generál Tuchyňa. "Zrejme mal na tom podiel aj chápavý postoj NATO a neutrálny vzťah susedných štátov.“
Slovenská strana bola však v určitej nevýhode, lebo pri osamostatňovaní jej chýbali viaceré riadiace systémy. Kým v Českej republike sa federálne ministerstvo obrany a generálny štáb federálnej armády rýchlo prebudovali na národné inštitúcie, na Slovensku bolo treba začínať takmer od nuly.
Len na ilustráciu: novovzniknutej Armáde SR chýbalo na začiatku 91 odborností vojakov z povolania. Preto museli byť zriadené aj rekvalifikačné kurzy.
Najdlhšie sa delilo zlato
Čo sa nerozdelilo do mája 1993, stalo sa jablkom sváru.
Už o mesiac neskôr pripomenul Mečiar Čechom, že „všetky ich energetické diaľkové potrubia prechádzajú územím Slovenska“, a keby vraj "došlo k poruche dodávok ropy, nevydržia dlhšie ako desať dní“. Na čo Václav Klaus oznámil do Bratislavy, že české ministerstvo zahraničia pozve slovenského veľvyslanca Ivana Mjartana, aby mu vyjadrilo nevôľu nad takýmito formuláciami slovenského premiéra.
Podľa platných dohôd sa mali premiéri Česka a Slovenska stretávať najmenej raz ročne, nastala však štvorročná prestávka, počas ktorej sa Klaus a Mečiar oficiálne nenavštívili. Na rokovacom stole rozdeľovacej komisie sa ocitli nové nečakané požiadavky a oheň bol na streche. Rýchlo sa spolitizovala kauza Bojnický oltár. V decembri 1995 ho Praha síce vrátila Bratislave, ale Česká národná galéria si vypýtala späť viaceré maľované tabule, ktoré zaň natrvalo požičala Slovensku po skončení druhej svetovej vojny. Napríklad oltárny triptych Bolestný Kristus z roku 1456, pochádzajúci z okolia Nových Zámkov. Odborníci dlho diskutovali o primeranosti tejto výmeny.
V septembri 1996 na summite CEFTA v Jasnej vyzval Mečiar Klausa na uzavretie dohody, „že si vzájomne nič nedlžíme a začnime od čistého stola“. Klaus sa v odpovedi prihováral za česko-slovenskú deklaráciu, ktorá by uzatvorila „niektoré majetkové problémy“. Hlavný problém však spočíval v tom, že raz česká a inokedy slovenská strana prichádzali s podstatne rozdielnymi predstavami o vzájomných pohľadávkach a odmietali akceptovať požiadavky partnera. Bratislava vyčítala Prahe zadržiavané zlato z devízových rezerv bývalej federálnej banky. Praha zase pripomínala neuhradenú pohľadávku z delenia spomínanej štátnej banky vo výške 24 miliárd korún.
Čítajte aj Kvíz: Na čo si spomínate z obdobia komunizmu v Československu? Viete, čo bola Pražská jar či normalizácia? Otestujte si svoje vedomosti
Z dohôd uzavretých ešte na sklonku roku 1992 vyplývalo, že tretina zlatých rezerv bývalej ŠBČS sa preukázateľne stala vlastníctvom Slovenskej republiky. Išlo o 4,1 tony zlata a v Prahe okrem toho ležalo 4,7 tony tohto žltého kovu, ktorý tvoril dve tretiny zlatého pokladu slovenského vojnového štátu a podarilo sa ho zachrániť len vďaka Povstaniu. Bývalá ŠBČS ho prevzala po bývalej Slovenskej národnej banke, a teda bývalá Československá republika toto zlato nenadobudla svojím hospodárením. Česká vláda sa zaviazala, že ho odpredá SR za účtovnú cenu.
Do tretice – no nie v poslednom rade – v ČR sa nachádza aj tzv. židovské zlato slovenských obetí holokaustu.
V apríli 1997 sa vzťahy medzi ČR a SR dostali až na bod mrazu. Predchádzali tomu výroky českého prezidenta Václava Havla vo francúzskej tlači o Mečiarovom stihomame a Mečiarovo mítingové vtipkovanie na účet Havla, jeho manželky i Klausa. Nasledovalo vyhlásenie slovenskej vlády, ktorým vlastne varovala Brusel a NATO pred prijatím štátu, ktorý má naďalej nevysporiadané medzinárodné záväzky. Ďalším vyhlásením vyzvala Mečiarova vláda Havla, aby sa za svoje slová o slovenskom premiérovi verejne ospravedlnil. Keď sa tak nestalo, Bratislava povolala domov veľvyslanca Mjartana „na konzultácie“.
Isté oteplenie vo vzájomných vzťahoch nastalo až v súvislosti s piešťanskými dohodami v jeseni 1997. Mečiar s Klausom sa vtedy dohodli, že slovenská strana dostane svoje zlato (4,1 tony) a za to nebude brániť privatizácii českej Komerčnej banky a zriekne sa svojich akcií, ktoré vlastní táto banka. Rovnako sa mala zachovať česká strana vo vzťahu k svojmu podielu vo Všeobecnej úverovej banke. Do konca roku 1997 sa zlato malo vrátiť na Slovensko, onedlho sa však v Česku skončila „éra Klausa“ a na Slovensku „éra Mečiara“. Otvorený účet bývalej federácie uzavreli až vlády Mikuláša Dzurindu a Miloša Zemana.
„Až keď prišli nové politické garnitúry nezaťažené traumou rozdelenia, mohli sa po voľbách v roku 1998 začať normálne vzťahy, ktoré sme u nás i v Českej republike nazvali nadštandardnými,“ povedal v našom rozhovore pred mnohými rokmi bývalý slovenský veľvyslanec v Prahe Jozef Stank (1940 – 2005). Medzivládna zmluva z konca novembra 1999, ktorú podpísali premiéri oboch štátov zároveň s protokolom o vrátení zlata, predpokladala, že „nikto nikomu nič viac nedlhuje“. Tak aspoň po podpise zmluvy vyhlásil Mikuláš Dzurinda.
Slovensko v nevýhode či v ofsajde
Výhodou Českej republiky bolo pred 32 rokmi to, že mohla prevziať už zabehané štátne ustanovizne po československej federácii, ktoré sídlili spravidla v Prahe, a to vrátane ich reprezentačných budov. Na Slovensku bolo treba mnohé stávať takpovediac na zelenej lúke. A čo sa týka budov, ešte dlho po vzniku samostatnej SR sídlili viaceré z ústredných úradov a ďalších inštitúcií v rôznych provizóriách. Mečiar pri jednej príležitosti porozprával, ako uvoľňovali budovu pre Slovenskú národnú banku. Dovtedajší nájomcovia odmietali odísť, a do zavedenia novej meny ostávali už len dva týždne. "Keď znovu odmietli, pohrozil som, že na druhý deň dostanú povolávacie rozkazy a budú to musieť urobiť ako vojaci,“ spomínal expremiér. Údajne to pomohlo.
V tejto súvislosti mnohých zrejme napadla otázka, ako asi nástupnícke štáty podelili budovy a ďalšie objekty diplomatických misií ČSFR vo svete. Ľahšie sa delilo tam, kde československé zastupiteľstvo využívalo niekoľko budov. Napríklad v Havane prevzala Česká republika po rozdelení federácie budovu veľvyslanectva a Slovensko – rezidenciu veľvyslanca. Len v ojedinelých prípadoch si ambasáda Česka alebo Slovenska museli hľadať nové priestory.
Ale v Bonne pridelili všetky priestory bývalej československej ambasády Českej republike. Zariadil to ešte veľvyslanec ČSFR v Nemecku, český básnik Jiří Gruša. Prvá slovenská veľvyslankyňa Klára Novotná nemala kde úradovať. Napokon sa jej podarilo prenajať aspoň jeden dvojizbový byt s osobitným vchodom, oddeleným (na príkaz Grušu) narýchlo postaveným múrom. V tomto provizóriu privítali štyria pracovníci nášho zastupiteľského úradu nový rok 1993.
Zdalo by sa, že následnícke štáty po bývalej federácii nemali v dôsledku rozdelenia žiadne územné straty ani zisky. Prečo potom spoločná rozhraničovacia komisia ukončila prácu až päť rokov po zániku ČSFR?
Menšie ťahanice vznikli okolo 18 sporných miest pozdĺž spoločnej hranice. Najspornejšie vyznievala kopaničiarska osada U Sabotů. Pred zánikom Československa patrila do Česka, väčšinu jej obyvateľov to však už vtedy ťahalo na Slovensko, lepšie povedané do Vrboviec.
Osada bola vlastne ich súčasťou, ibaže od „strediska“ ležala dosť ďaleko, ako to už na kopaniciach býva. Nová štátna hranica rozťala túto obec a zároveň prešla po živom tkanive jej chotára, cez mnohé rodiny a usadlosti.
V júli 1997 bola osada U Sabotů pričlenená k Vrbovciam výmenou za osadu Sidónia. Dnes sa volá Šance. Tým Sabotovčanom, ktorí sa chceli odsťahovať do Česka, vyplatila slovenská vláda za ich domy finančnú kompenzáciu. A to bola bodka, vlastne jedna z mnohých bodiek za rozdelením bývalej federácie.
Nadštandardu predchádzal štandard
Zánik Česko-Slovenska pociťovali ako stratu najmä ľudia na slovensko-moravskom pomedzí. „Ak okolo rieky Morava nastavajú colnice a ploty, náš ľud pošle takéto vlády do hája,“ zastrájal sa začiatkom januára 1993 v rozhovore s reportérom Pravdy Josef Holomáč z hodonínskej tabačiarne. Ale neposlal. A už čoskoro vyrástli navôkol colnice i objekty pohraničnej stráže.
O mesiac neskôr navštívil Bratislavu Václav Klaus už ako premiér susedného štátu. Po rokovaniach so svojím náprotivkom Vladimírom Mečiarom sa pred novinármi vyjadril, že „život nás tlačí k výraznejšiemu vymedzeniu spoločnej hranice“. Vraj nejde o nič mimoriadne, ale o štandard bežný vo svete.
Ak okolo rieky Morava nastavajú colnice a ploty, náš ľud pošle takéto vlády do hája.Josef Holomáč z hodonínskej tabačiarne
Ľuďom z oboch republík trvalo pomerne dlho, kým si na tento nový „štandard“ zvykli. Nadávali najmä obyvatelia prihraničných obcí a miest, ktorí mali záhradky na druhej strane štátnej hranice a kedysi tam bežne chodievali aj nakupovať. Vodičom pripadalo nenormálne, že majú pred vstupom do Hodonína či Sudoměříc pribrzdiť, lebo ich čaká colná a pohraničná kontrola.
Začiatkom jesene 1993 sa chcel šofér štátneho tajomníka Romana Zelenaya prehnať Lanžhotom ako kedysi a v tme nezbadal stojaci kamión pri novej colnici. Zelenay pri autonehode zahynul a začalo sa o ňom hovoriť ako o prvej obeti rozpadu federácie.
Do objektov colnej správy a hraničnej polície na spoločnej hranici sa investovali značné finančné prostriedky. Ďalšie náklady si vyžiadalo ich rušenie a demontáž o štrnásť rokov neskôr, keď oba štáty vstúpili do Schengenu.
Výčitka Slovákov bratom Čechom: Používate československé symboly
V prvých rokoch po rozdelení spoločného štátu vyčítala Bratislava Prahe, že porušila niektoré ustanovenia zákona o zániku čs. federácie. Výhrady sa týkali najmä štátnej vlajky Českej republiky. Do zákona prijatého 25. novembra 1992 sa dostalo aj ustanovenie, ktoré navrhol poslanec za SNS Anton Hrnko. Podľa neho nástupnícke štáty nesmeli používať štátne symboly zaniknutého Česko-Slovenska. Česká národná rada však v Ústave ČR, schválenej v polovici decembra 1992, demonštratívne prijala vlajku zaniknutej ČSFR za štátnu vlajku vznikajúcej Českej republiky.
Diskutovalo sa síce o tom, že by bolo rozumnejšie prijať českú vlajku z 18. a 19. storočia s bielym a červeným pruhom, bez slovenského modrého klinu, tá však veľmi pripomínala poľskú vlajku.
"My sme si to vtedy vysvetľovali tak, že Slováci si zaviedli svoju vlajku s dvojkrížom ešte pred rozdelením Československa a nemôžu nám prikazovať, akú si máme zvoliť my,“ spomína český heraldik Aleš Brožík.
Václav Klaus vraj chcel spočiatku Slovákom vyjsť v ústrety a navrhoval iný odtieň pre modrú, nakoniec však ostalo všetko po starom a modrý klin sa začal vysvetľovať ako symbol Moravy. Tá v minulosti vystupovala na bojiskách pod modrou farbou.
"Slovenská strana evidentne podcenila citový vzťahy, ktoré Česi mali k Československu, a to so všetkým, čo s ním súviselo,“ myslí si Jan Rychlík, profesor novodobých dejín na Karlovej univerzite v Prahe.
Mnohé tradičné české firmy si ponechali aj oficiálnu značku štátu Made in Czechoslovakia (vyrobené v Československu). Zdôvodňujú to tým, že značku budovali takmer celé storočie a že v zahraničí – najmä v Ázii, Južnej Amerike a Afrike – ju vnímajú lepšie ako náhradné značky Made in Czechia alebo Made in Czech Republic. Podľa niektorých štúdií zvyšuje značka Made in Czechoslovakia v niektorých výrobných odboroch prestíž firmy až šesťnásobne.
Ale ako to majú vnímať slovenské firmy, ktoré vystupujú v posledných desaťročiach vonku pod značkou Made in Slovakia? Pred 10 rokmi prišiel premiér Robert Fico s nápadom, aby sa značka bývalého spoločného štátu prinavrátila niektorým výrobkom, ktoré smerujú do našich tradičných vývozných teritórií.
Iniciatívy sa ujali úverové agentúry SR a ČR, dokonca uzavreli o tom dohodu. Spoločne chceli aj takto podporiť exportné príležitosti slovenských a českých firiem.
O využití tradičnej značky slovenskými firmami však akosi nepočuť. Možno aj preto, že na sociálnych sieťach už vtedy zazneli kritické hlasy typu: „Dvadsať rokov učíme svet, že nie sme "Czechoslovakia“, ale Slovakia, toľko miliónov sme preinvestovali do budovania novej značky a teraz to má vyjsť navnivoč?"