Presný počet obetí nebol nikdy zistení a už sa asi ani nezistí. „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a vysypal neďaleko do Hrona,“ vysvetľuje historik Stanislav Mičev. „Údaj 450 sa zhoduje so záznamami vo väzenskej knihe väznice v Banskej Bystrici, odkiaľ zaistencov denne odvážali do vápenky, vie sa však, že mnohých zavraždených ani nezaevidovali.“
Preto sa v literatúre vyskytujú údaje „od 400 do 900“. Ale väčšina historikov, ktorí skúmali perzekúcie po potlačení Povstania, sa prikláňa bližšie k spodnej hranici týchto odhadov. Aj tak však ide o mimoriadne vysoký počet obetí, väčší bol iba masaker v Kremničke. Tam po vojne našli v masových hroboch 747 ľudských ostatkov.
Sami začali skákať do protitankovej priekopy a zahrabávať sa medzi mŕtvych.gardista Alexander Lichtneker
Jeden horor väčší ako druhý
V Kremničke sa popravovalo najmä v októbri a novembri 1944, pričom slovenskí gardisti z 5. poľnej roty asistovali „kamarátom v zbrani“ Nemcom z trestného komanda dokázateľne len 20. novembra. Bývalá továreň na výrobu vápna v Nemeckej prišla na rad až po tom, čo sa preplnili masové hroby v Kremničke. Navyše, začiatkom januára 1945 udrela tuhá zima a sneh zavial cestu na popravisko. Aj preto bolo treba hľadať nové.
V Nemeckej už pomáhala esesákom iná jednotka – čata Vojtecha Horu z Považskej Bystrice, ktorá prišla posilniť miestny Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG) v Banskej Bystrici. Čata mala 32 príslušníkov alebo „bratov“ – ako si v garde hovorili – a v okolí vápenky operovala od 4. do 11. januára 1945.
Kým v Kremničke sa popravovalo ďaleko za obcou pri protitankových zákopoch, v ktorých obete aj pochovali, vápenka v Nemeckej bezprostredne susedila s obytnými domami. Ich obyvatelia sa nesmeli dozvedieť, čo gardisti pália v tej peci, že sa z nej šíri taký sladkastý zápach. Preto začali do vápna pridávať asfalt, aby bolo menej cítiť spálené ľudské telá.
Ale sotva sa dá povedať, že v Kremničke to bol menší horor ako v Nemeckej alebo že gardisti si na prvom popravisku menej zakrvavili ruky ako na druhom. V oboch prípadoch išlo o strašné, v našich končinách dovtedy nevídané zločiny proti ľudskosti.
Čítanie nie pre citlivé povahy
O tom, čo sa dialo v Kremničke 20. novembra 1944, vypovedal po vojne jeden z príslušníkov 5. roty Alexander Lichtneker. Podľa historika Antona Hruboňa patril medzi najaktívnejších gardistov tejto jednotky.
„V priebehu vraždenia zaistené osoby plakali, najmä ženy, a keď bola asi polovica týchto osôb povraždená, dosiahla psychóza u zaistených osôb takého vrcholu, že samy začali skákať do protitankovej priekopy a zahrabávať sa medzi mŕtvych,“ približoval Lichtneker. „Na základe toho sme dostali my, príslušníci POHG, príkaz, aby sme strieľali… Keď boli všetky osoby takto zavraždené, počkali sme ešte nejakú chvíľu a keď sa v priekope ešte niekto hýbal, tak bol znovu strelený.“
Za jediný deň zavraždili takto esesáci a gardisti v chotári Kremničky 282 ľudí.
O šesť týždňov neskôr gardisti z Horovej čaty vozili každý deň na nákladných autách väzňov do Nemeckej. Cesta merala asi 25 kilometrov a na jeden nákladiak sa zmestilo najviac 20 osôb.
Kto boli títo väzni, vo vtedajšej terminológii „zaistenci“? Okrem priamych účastníkov SNP aj ich rodinní príslušníci, sympatizanti Povstania a rasovo prenasledované osoby. Medzi partizánmi boli aj cudzí štátni príslušníci.
V sobotu 6. januára viezli z Bystrice do Nemeckej skupinu Francúzov, ktorí ušli z koncentračných táborov a keď ich Nemci zajali, donútili ich pracovať v dubnickej zbrojovke. Po vypuknutí Povstania sa zajatci pridali k partizánom.
Nuž, títo Francúzi zrejme vytušili, že ich vezú na popravu, a tak v jednej zákrute vyskočili z auta a rozbehli sa smerom k Hronu. „Všetkých zastrelili na úteku, len jednému sa podarilo vrhnúť sa do rieky a preplávať takmer až na druhý breh, ale dohnali ho črepiny granátu, ktorý hodil jeden z nás,“ vypovedal na súdnom procese po vojne Leon Bunta, bývalý zástupca veliteľa čaty.
Ostatných francúzskych „zaistencov“, na začiatku ich bolo okolo 50, zastrelili vo vápenke. Postup pri týchto popravách bol nasledujúci:
Nákladiak s väzňami sa priblížil k vápennej peci zabudovanej v zemi na vzdialenosť asi päť metrov. Väzni vystúpili a po spojovacej lávke šli pešo k peci. Pred ňou sa museli vyzliecť donaha, predkloniť sa nad otvor rozpálenej pece a v tom okamihu ich strelili do zátylku, takže spadli do vriacej zmesi vápna a asfaltu.
Ale nezriedka sa stávalo, že obeť nebola guľkou usmrtená a uhorela zaživa…
Hoci gardisti podpísali vyhlásenie o mlčanlivosti, jeden z nich sa chválil v banskobystrickej krčme U Kopov, že do pece hodili aj šesťmesačné dieťatko.
Bunda počas procesu priznal, že priamych účastníkov alebo podporovateľov Povstania popravovali aj s rodinami, preto zavraždili aj maloleté deti. Ale prečo?! „Aby nezostal ani jeden potomok, aby sa nám nemal kto pomstiť.“
V reči esesákov sa tomuto typu vyvražďovania partizánov a s nimi sympatizujúceho civilného obyvateľstva hovorilo „zvláštne zaobchádzanie“.

V zabíjaní sa vyrovnali esesákom
Popravy v Kremničke ako aj v Nemeckej organizoval štáb 14. komanda operačnej skupiny H. Zo šiestich trestných kománd skupiny tvorili 13. a 14. komando jej jadro.
Podľa nemeckého historika Klausa Mallmanna boli komandá operačných skupín v koordinačnom systéme vyhladzovacej vojny a holokaustu „najefektívnejšou vraždiacou zbraňou pred vynájdením táborov smrti“. Podliehali priamo Hlavnému úradu ríšskej bezpečnosti v Berlíne, ktorý viedol v tom čase generál Ernst Kaltenbrunner.
Operačné skupiny vznikali na územiach okupovaných nacistami s cieľom „potierať nepriateľov“ Tretej ríše. Jeden z oporných bodov 14. komanda sa nachádzal v Banskej Bystrici a velil mu vtedy len 28-ročný SS-obersturmführer Kurt Deffner.
Na osvetlenie: esesácka hodnosť obersturmführer sa rovnala hodnosti nadporučík v armáde. Do Banskej Bystrice premiestnili nemeckí okupanti Deffnerových hrdlorezov hneď po obsadení mesta koncom októbra 1944.
V novembri 1944 pridelili 14. komandu (Einsatzkommandu 14) v Banskej Bystrici dve jednotky z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG), ktoré mali asistovať Nemcom pri vyhladzovacích akciách.
POHG vznikli krátko po začatí SNP ako špeciálne ozbrojené jednotky na boj s povstalcami a partizánmi. Hruboň sa nazdáva, že Deffner sa rozhodol týchto gardistov nasadiť do Kremničky a Nemeckej na základe referencií od vyšších veliteľov gardy, možno od vtedy hlavného veliteľa – Otomara Kubalu.

Veliaci dôstojníci oboch jednotiek – Jozef Nemsila a Vojtech Hora – boli absolventmi Vodcovskej školy HG v Bojniciach a obaja sa vyznačovali pedantnosťou, bezohľadnosťou a aj iniciatívou pri plnení rozkazov.
Napríklad sa predpokladá, že vápenku v Nemeckej navrhol za vhodné miesto na pokračovanie v popravách banskobystrických „zaistencov“ nie Deffner, ale Hora. Výber sa musel pozdávať najmä Deffnerovmu bezprostrednému šéfovi, veliteľovi 14. komanda operačnej skupiny Georgovi Heuserovi. Ten totiž pred okupáciou Slovenska velil vyhladzovacím akciám v bieloruskom Minsku a v neďalekom tábore smrti Malý Trostenec.

Za dva mesiace, v októbri a novembri 1943 tam zavraždili okolo 150-tisíc rasovo a politicky prenasledovaných ľudí. Podobne ako v Kremničke alebo Nemeckej ich najprv zastrelili a telá potom spaľovali – nie síce vo vápenných peciach, ale v jamách na ohniskách.
Veliteľ bystrického „oporného bodu“ sa teda mal u koho učiť a bol zrejme dobrým žiakom.
„Deffner stál pri peci s pištoľou v ruke a dvaja esesáci mu vodili obete,“ vypovedal po vojne gardista Rudolf Potrok. „Každý človek si musel kľaknúť, Deffner ho strelil do tyla a sotil do plameňov. „Keď sa Deffner unavil, podal pištoľ Knápekovi, ten zastrelil zo dvadsať osôb. A toho vystriedal Čudek.“
Bunta, Potrok, Knápek, Čudek a ďalší boli gardisti. Každý z nich mal nejakú hodnosť, dnes pôsobia ich názvy dosť komicky – nadzbrojník či skupiník. V zabíjaní ľudí sa však vyrovnali esesákom z Einsatzkommanda 14.

Takí bohabojní slovenskí junáci
Pri skúmaní minulosti gardistických vrahov nenájdeme nič prekvapujúce. V civile to boli obyčajní bohabojní Slováci („Za Boha a národ!“), robotníci, roľníci a remeselníci, väčšinou mladí ľudia s dosť bežnými radosťami i starosťami.
Taký Vendelín Koleno mal už 43 rokov a keďže ho najčastejšie bolo vídať pri peci, dostal od „bratov“ prezývku Kominár.
Potrok mal ledva 20 rokov, ale pri vápennej peci dokázal zastreliť 6-ročného chlapca i jeho matku. Na súde sa priznal k celkovo siedmim vraždám.
Čudek mal 21 rokov, Knápek bol o dva roky starší. Na súde sa po vojne priznal, že vo vápenke zastrelil 34 ľudí. V jeden deň popravil 15 osôb, z toho tri ženy.
Bunta, civilným povolaním maliar – natierač sa v čase masakru dožil Kristových rokov. A pretože veliteľ Hora sa často vzďaľoval za služobnými povinnosťami, čatu pri peci riadil zastupujúci dôstojník, najčastejšie zbrojník (poručík) Bunta. Pred vojnou hral v rodnom meste futbal za ŠK Kysucké Nové Mesto a strieľal góly do bránky súperov. Teraz prikazoval, kto z „bratov“ bude pomáhať pri vražedných streľbách esesákom.
V sobotu 6. januára, keď postrieľali Francúzov na úteku, popravili v Nemeckej aj desiatich amerických letcov, ktorých stroje zostrelili nad územím Slovenska. Bunta si myslel, že sú to Angličania a neskrýval obavy, že po prehratej vojne si Veľká Británia vyžiada dôstojníkov, ktorí velili poprave ich pilotov.
Jeden zo slovenských „zaistencov“ si zrejme robil nádeje, že keď prezradí gardistom skrýšu povstalcov pri Banskej Bystrici, tak sa vyhne poprave. Povedal o nej Buntovi a ten s ďalšími šiestimi gardistami potom podnikol samostatnú akciu. V úkryte našli osem osôb židovského pôvodu, z nich tri boli ženy. Postupne ich viedli k neďalekej žumpe, tam ich strieľali a hádzali do tejto žumpy. Jedna zo žien bola mladá a pekná. Rozhodli sa ju pred popravou pohlavne zneužiť.
„Prišli s tým naši mladí, Potrok a Knápek,“ vypovedal počas procesu Bunta. „Knápek bol posledný, ktorý ju zneužil a potom ju aj viedol k žumpe a zabil.“
Bunta sa vraj skupinového znásilnenia nezúčastnil, lebo „mal dosť iných a krajších žien“. Tak to aspoň tvrdil vo väzenskej cele nasadenému agentovi, ktorý si získal jeho dôveru.

Najviac nenávideli židov a Čechov
Čo motivovalo týchto obyčajných slovenských junákov k takýmto beštiálnym činom? Predovšetkým atmosféra nenávisti, ktorú sa podarilo ľudáckemu režimu vyvolať po vzniku slovenského štátu proti niektorým kategóriám obyvateľstva. V prvom rade proti Židom, Čechom, socialistom a komunistom.
U gardistov tieto pocity vystupňovala vodcovská škola, ktorá im vštepovala presvedčenie, že každý, kto spochybňuje Tisov režim, je „židoboľševik“ alebo Čech, preto aj Povstanie vnímali v duchu ľudáckej propagandy, ako „židoboľševický puč“.
Napríklad Bunta sa zdôveril svojmu spoluväzňovi, že jeho hlavnými nepriateľmi nie sú ani tak Rusi, ako Česi a židia. Po masakre v Nemeckej si iniciatívne vyhliadol ďalšiu vápenku, tentoraz v Manínskej tiesňave a navrhol „robiť poriadky“ s Čechmi v Považskej Bystrici. To už sa blížil front a v nočnom tichu bolo počuť vzdialenú kanonádu. Aké mali motívy?
Medzi najdôležitejšie určite patril osobný prospech, korisť a finančná odmena. Potrok pri výsluchu priznal, že pred popravou zaistencov mali možnosť si „nejaké cenné veci zobrať“, čiže obete olúpiť. „Ja som takto získal jednu zlatú retiazku tým spôsobom, že som zastrelil jedno 8-ročné dieťa židovského vierovyznania.“ Tak to stojí v protokole.
Hneď po skončení akcie 12. januára 1945 dostali od poverenca POHG pre Pohronskú župu Vojtecha Košovského (pôvodným povolaním učiteľa!) po 600 korún odmeny.
Aký veľký to bol vtedy peniaz? Podľa zistení historika Ľudovíta Hallona v tom čase si mohol približne toľko zarobiť za mesiac kvalifikovaný robotník. A čo sa dalo kúpiť za 600 korún? Napríklad pár lepších topánok alebo šesť kilogramov klobásy. Bunta dostal ešte aj vecnú odmenu od veliteľa čaty – náramkové hodinky. Zrejme za to, že ho tak často zastupoval.
Okrem toho Košovský sľúbil účastníkom akcie, že budú povýšení. A skutočne, ako uvádza Hruboň, 6. marca 1945 povýšil hlavný veliteľ HG Kubala Leona Buntu na nadzbrojníka a Mikuláša Spišiaka (druhého Horovho zástupcu, v civile elektromontéra zo Zvolena) na zbrojníka. Za zmienku stojí oficiálny dôvod povýšenia: „Vynikajúco sa osvedčili v bojoch proti partizánom.“
Všetci aktéri vraždenia pri vápenke sa však museli písomne zaviazať, že o udalostiach v Nemeckej zachovajú mlčanlivosť.

Minulosť ich dobehla po 13 rokoch
Dalo by sa očakávať, že aktérov takých brutálnych vojnových zločinov dostihne spravodlivosť veľmi rýchlo. Lenže niektorí, predovšetkým väčšie ryby, už na sklonku vojny zutekali zo Slovenska. Napríklad Hora emigroval až do Argentíny a vytratil sa kamsi aj Košovský. Odvtedy sa o nich nič nevie.
Niektorých zabijakov z Horovej čaty súdili už retribučné, tzv. ľudové súdy hneď po skončení vojny. Napríklad v auguste 1946 vyniesol Okresný ľudový súd v Banskej Bystrici 10-ročné rozsudky straty slobody nad Buntom a Spišiakom. Zároveň rozhodol skonfiškovať polovicu ich majetku.
Prečo také mierne tresty? Vtedy sa ešte máločo vedelo o masakre v Nemeckej. Ale celkovo ľudové súdnictvo na Slovensku vynášalo miernejšie tresty než boli verdikty, ukladané za rovnaké trestné činy v Čechách a na Morave. Vyplýva to z porovnávacej analýzy českej historičky Lenky Šindelářovej, ktorá sa venuje pôsobeniu operačnej skupiny H. Navyše, len 30 % týchto trestov sa vykonalo a mnohé boli neskôr znížené alebo v polovici výkonu odpustené.
Napríklad masový vrah z Kremničky Jozef Nemsila dostal v decembri 1947 smiešny trest dva roky odňatia slobody a tri roky nútených prác. V roku 1949 sa mu podarilo utiecť z pracovného tábora do Kanady, ktorá ho neskôr odmietla vydať Československu na ďalšie trestné stíhanie.
Nakoniec, až na nátlak medzinárodných organizácií, postavili Kanaďania Nemsilu v roku 1996 pred súd. To už mal 84 rokov a rozsudku unikol, lebo v apríli 1997 v Toronte zomrel.
Medzitým v apríli 1958 sa konali dva paralelné súdne procesy s bývalými príslušníkmi POHG v Bratislave a Banskej Bystrici. Kým v Bystrici zasadli na lavicu obžalovaných gardisti zodpovední za masaker v Kremničke, Krajský súd v Bratislave súdil vrahov z vápenky v Nemeckej. Viacerých už druhýkrát. Niektorým sa však krátko po vojne ušlo len varovanie a potom 13 rokov žili na slobode „usporiadaným rodinným životom“.
Kým Horu odsúdili v neprítomnosti, jeho zástupcov Buntu a Spišiaka poslal bratislavský Krajský súd na smrť. Povraz dostali aj Knápek a Rojko, kým Čudeka a Potroka odsúdili na 25 rokov straty slobody. Na procese sa zachraňovali, ako sa len dalo, zvyčajne zvaľovali všetku vinu na „bratov“ alebo „kamarátov“. Takto napríklad Ján Valient „zavaril“ Jozefovi Rojkovi, ktorý ako jediný obžalovaný na procese všetko zatĺkal. Tvrdil, že videl Rojka „zaistencov“ pri vápennej peci strieľať. Keď sa Rojko dovolal na Vrchný súd v Prahe, Valient sa pokúšal svoju pôvodnú výpoveď odvolať, ale nadarmo. Po roku 1989 sa o týchto procesoch s POHG začalo písať ako o politicky vykonštruovaných alebo motivovaných. Historik Jan Pešek upozornil, že išlo o výslovne kriminálne trestné činy, „procesy však mali politický podtón a boli politicky využité“.
Ako však pykali za svoje zločiny esesáci – velitelia operačnej skupiny H a osobitne Einsatzkommanda 14?
Veliteľ skupiny SS-standartenführer (plukovník) Josef Witiska padol na konci vojny do amerického zajatia. Pred vydaním do Československa spáchal samovraždu.
Niektorých veliteľov trestných kománd súdili v ich prítomnosti české mimoriadne súdy, ale za činy spáchané v Protektoráte Čechy a Morava. Vyniesli tri hrdelné tresty. Na Slovensku bol v prítomnosti odsúdený vlastne iba jeden dôstojník zo štábu skupiny v Bratislave. Ľudový súd mu vymeral 20-ročný trest straty slobody v auguste 1948, ale v roku 1955 ho predčasne prepustili z väzby.
Trestné stíhanie proti Deffnerovi, priamo zodpovednému za masové vraždy v Kremničke i Nemeckej, bolo zastavené už v roku 1946 v Nitre. Dôvod? Nebolo známe miesto jeho pobytu.
Podobne bolo zastavené stíhanie proti Heuserovi a ďalším 14 osobám pred ľudovým súdom v Banskej Bystrici. Podľa zistení Šindelářovej západonemecký Krajinský súd v Koblenzi odsúdil Heusera v máji 1963 na 15 rokov straty slobody, ale za zločiny spáchané v Minsku a jeho okolí. V decembri 1969 ten istý súd súhlasil s jeho predčasným prepustením vzhľadom na zdravotné dôvody väzneného.

Obete vraždenia esesákov z Einsatzgruppe H a príslušníkov POHG
- Od septembra 1944 do marca 1945 bolo na Slovensku zavraždených viac ako 4 000 osôb a vypálených takmer 90 obcí. Strojcami tohto teroru boli predovšetkým esesáci z operačnej skupiny H spolu s príslušníkmi POHG.
- Po vyčíňaní komanda 13 a jeho pomáhačov objavili po vojne 404 obetí v 29 hroboch a po masakroch komanda 14 až 2 876 obetí v 66 hroboch. Ďalšie tri komandá mali na svojom konte dovedna 608 obetí v 59 hroboch.
- Okrem Kremničky a Nemeckej esesáci spolu s gardistami vraždili aj na iných miestach Slovenska. Komando 14, ktoré malo oporný bod v Kremnici, malo napríklad na svedomí 180 obetí pri obci Dolný Turček. Bolo medzi nimi 48 žien a 14 detí. Po vojne ich exhumovali z protitankového zákopu. Obete, ktoré sa nepodarilo usmrtiť strelou, kati dobíjali pažbami pušiek.
- Ďalšie popravy uskutočnilo komando 14 na židovskom cintoríne vo Zvolene. Od novembra 1945 do januára 1945 tam vozili väzňov z tohto mesta a vraždili. Po vojne tam v šiestich masových hroboch našli 128 obetí, medzi nimi 36 žien a šesť detí, židov aj Rómov.
- Príslušníci toho istého trestného komanda popravovali v spolupráci s príslušníkmi POHG a miestnymi Nemcami aj v lesíku Boriny neďaleko Kováčovej. Po vojne tam z ôsmich masových hrobov exhumovali 105 obetí, z nich 28 žien a tri deti.
Zdroj: Lenka Šindelářová: Einsatzgruppe H, Nakladatelství Academie a Múzeum SNP, Praha 2015