Stalo sa tak 50 rokov od chvíle, čo potrubie tohto produktovodu začali ukladať do zeme v ďalekej stepi pri Orenburgu. Práve tam sa vtedy nachádzalo najväčšie ložisko zemného plynu v Európe. Pripomeňme si, ako sa všetko začalo, ako sa Slovensko postupne stávalo tranzitnou veľmocou a prečo tento príbeh nemohol dopadnúť ináč, ako dopadol.
Zámer postaviť plynovod "Orenburg – západná hranica ZSSR“, ako ho nazvali v projekte, vznikol ešte o päť rokov skôr. V decembri 1970 podpísali predstavitelia Sovietskeho zväzu a Československa dohodu o preprave sovietskeho zemného plynu cez naše územie do štátov západnej Európy.
Ako tvrdí český expert na energetiku Vratislav Ludvík, federálna vláda prijala vtedy natoľko utajené uznesenie o výstavbe tranzitného plynovodu, že nedostalo ani evidenčné číslo.
Všetko okolo budúceho plynovodu bolo utajené, ale iba v štátoch východného bloku. Napríklad o podpísaní zmluvy Sovietov so západonemeckou energetickou spoločnosťou Ruhrgas o dodávke 1,2 milióna ton rúr od firmy Mannesmann sa naši plynári dozvedeli z tamojšieho rozhlasu.
Možno to súviselo aj s trasovaním budúceho plynovodu. Pôvodne totiž Moskva dávala prednosť rozdeleniu prepravy plynu do západnej Európy v okolí Minska tak, že trasa do Nemecka a Francúzska by viedla cez Poľsko. Cez územie Československa by sa v takomto prípade uskutočňoval tranzit ruského plynu len do Rakúska a Talianska.
Foto: Archív TASR
Preto nemecké rúry spočiatku začali rozvážať po poľskom území, až neskôr ich odtiaľ previezli k nám. Prečo sa napokon Sovieti rozhodli dodávať všetok plyn pre západnú Európu cez Užhorod a Slovensko? O tom sa dodnes vedú spory. Niektorí odborníci hovoria o prevažne ekonomických príčinách, ďalší skôr o politických. Pripomínajú staré animozity a vzájomnú nedôveru medzi Rusmi a Poliakmi.
Ďalší český expert na energetiku Miloslav Čech si myslí, že jedným z dôvodov mohli byť tranzitné poplatky – platby za prepravu cez ich územie. „Poliaci žiadali až 50 percent z kúpnej ceny plynu, hoci normálne to bývalo okolo 15 percent.“
Možno však predpokladať aj iný dôvod, a to, že Moskva sa týmto spôsobom chcela zavďačiť novému politickému vedeniu v Prahe za normalizáciu a za zmluvu o „dočasnom“ pobyte svojich vojsk na území ČSSR.
Napokon Československu mohli Sovieti dať prednosť pred Poľskom aj vďaka jeho skúsenostiam s medzištátnymi vysokotlakovými plynovodmi. Už od roku 1967 bol v prevádzke plynovod Bratstvo, ktorý k nám (a čiastočne aj do Rakúska) prepravoval ukrajinské „modré zlato“ z ložiska Dolyna v Ivano-Frankovskej oblasti. Začiatkom 70. rokov sa dokončovala jeho druhá línia.
Čítajte viac Československý rozvod nebol až taký „zamatový“
K zmenám cez zblíženie
Priblížme si širší kontext a predovšetkým situáciu v Európe pred vyše polstoročím. Niesla sa v znamení Ostpolitik, novej východnej politiky vtedajšieho kancelára NSR Willyho Brandta. „K zmenám prostredníctvom zblíženia“, tak znelo jej hlavné heslo. To podnietilo obchodné vzťahy so Sovietskym zväzom, dovtedy značne obmedzené studenou vojnou. Zrazu sa „zabudlo“ aj na inváziu jeho vojsk do Československa v auguste 1968.
Záujem nielen západného Nemecka, ale celej západnej Európy o lacný sovietsky plyn umocnil „ropný šok“ v jeseni 1973 v dôsledku tzv. jomkipurskej vojny. Egypt a Sýria vtedy prekvapujúco napadli Izrael.
Foto: rationalpolicy.com
Počiatočné úspechy Arabov však netrvali dlho. Už o niekoľko dní, po bleskovej mobilizácii izraelských ozbrojených síl a vďaka mohutným dodávkam vojenskej techniky zo Spojených štátov, sa karta obrátila. V úsilí odvrátiť porážku sa arabské štáty odhodlali použiť proti USA ropnú zbraň. Už 17. októbra 1973 sa OPEC (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu) dohodla výrazne znížiť ťažbu čierneho zlata. Západným spojencom Izraela okrem toho zvýšili ceny ropy z večera do rána až o 70 percent.
Klientom, ktorí k nám pocestujú konským povozom, poskytneme ovos a seno zadarmo.hotel v Paríži v roku 1973
„Ropa sa zbláznila!“ hlásali titulky svetových denníkov. Za jediný rok zdražela štvornásobne, čo až tak neprekvapuje, ak si uvedomíme, že svet dovtedy závisel predovšetkým od jej dodávok z Blízkeho východu.
"V západnom Nemecku nesmú automobilisti v nedeľu jazdiť,“ informovali médiá 21. novembra 1973, "v ostatných dňoch je povolená maximálna rýchlosť motorových vozidiel do 100 km/h na diaľnici a do 80 km/h na ďalších cestách.“
Automobilky vo Francúzsku vyhlásili neplánovanú celozávodnú dovolenku. Jednému z parížskych luxusných hotelov nechýbal ani v tejto mizérii zmysel pre humor, keď oznámil: "Klientom, ktorí k nám pocestujú konským povozom, poskytneme ovos a seno zadarmo.“
Čítajte viac Zabudnutý projekt: Krym sa mal stať židovskou republikou
Pokušenie menom lacný plyn
A tak sa zraky európskych dovozcov obrátili smerom na Sovietsky zväz. Plynovod Bratstvo ich potrebám nemohol stačiť, hoci po dokončení druhej línie roku 1973 s väčším priemerom potrubia (1 420 mm) a ďalšími kompresorovými stanicami, teda aj so zvýšeným tlakom poháňajúcim plyn, sa jeho kapacita zdvojnásobila. Navyše ložiská plynu na západnej (vtedy sovietskej) Ukrajine sa začali rýchlo vyčerpávať. V máji 1973 počas návštevy NSR podpísal sovietsky líder Leonid Brežnev s kancelárom Brandtom protokol o dlhodobom exporte ropy a plynu do Nemecka a cezeň do iných krajín západnej Európy. Brandt podaroval pri tejto príležitosti šéfovi Kremľa športový dvojmiestny mercedes.
Všetci vkladali veľké nádeje do obrovských zásob „modrého zlata“ pri Orenburgu a do tranzitného plynovodu. A to tým skôr, že obchodu so ZSSR prialo v 70. rokoch oteplenie v americko-sovietskych vzťahoch, politika uvoľnenia – "détente“. Summity Nixon – Brežnev, pripravené z americkej strany Henry Kissingerom, priniesli nielen dohodu SALT (o obmedzení strategických zbraní), ale aj rozvoj ekonomickej spolupráce oboch superveľmocí.
Spojené štáty nielenže vtedy neprekážali svojim európskym spojencom v dovoze fosílnych palív zo ZSSR, ale samy významne prispievali k rozvoju sovietskej energetickej základne.
"Vznikla spoločná americko-sovietska obchodná komisia, ktorá sa v priebehu šiestich rokov zišla sedemkrát,“ uvádza vo svojej monografii Bruce Parrott z Georgetownskej univerzity (USA). V tejto atmosfére sa zrodil aj kontrakt spoločnosti Occidental Petroleum na dodávky technologického zariadenia v hodnote 20 miliárd dolárov pre sovietsky chemický a ťažobný priemysel, plynárensky nevynímajúc.
Slováci na stavbách v Rusku
Dnes už málokto vie, že plynovod z Orenburgu, pomenovaný neskôr Sojuz (Zväz), budovali Slováci a Česi nielen na našom území, ale aj v Rusku.
Najprv si však povedzme, kde leží mesto Orenburg: približne 1 500 km južne od Moskvy a len 150 km od hraníc Ruska s Kazachstanom.
Stojí za zmienku, že v tej istej oblasti, približne 240 km severozápadne od Orenburgu, sa nachádza mesto Buzuluk. Začiatkom roka 1942, sa tam formoval základ 1. čs. armádneho zboru, ktorý sa podieľal na oslobodzovaní Ukrajiny i Slovenska od nacistických okupantov.
Plyn z orenburského ložiska začali ťažiť roku 1974 a vzápätí rozbehli výstavbu magistrálneho plynovodu. Jeho trasa do Užhorodu, na hranice Slovenska, merala 2 750 km.
Išlo o prvú takúto veľkú spoločnú stavbu na území sovietskeho bloku. Sedem štátov – Sovietsky zväz, Poľsko, Československo, Maďarsko, východné Nemecko (NDR), Bulharsko a Rumunsko – si podelilo úseky plynovodu.
Foto: INFOKAM.SU
Čechom a Slovákom pripadlo 556 kilometrov, ale naše podniky, a boli ich desiatky, tam nestavali líniovú časť plynovodu. To znamená, že neukladali jeho potrubie do zeme. Mali inú, nemenej dôležitú úlohu: postaviť kompresorové stanice a pri nich bytovky so všetkou občianskou vybavenosťou pre ich obsluhu. Dovedna išlo takmer o 1 500 bytov plus školy, zdravotné a obchodné strediská, kultúrne domy a pod. Vo Volgograde sídlilo generálne riaditeľstvo čs. úseku výstavby s centrálnym dispečingom. A v okruhu do 350 kilometrov v tejto časti Ruska medzi Volgou a Donom vzniklo päť základní s našimi stavbármi a montérmi.
Začiatkom leta 1977 som mal ako mladý novinár možnosť desať dní pobudnúť na dvoch našich základniach. Na jednej sa usadili Pozemné stavby Banská Bystrica, na druhej – Hutné stavby Košice. Navôkol rovná step, najbližšie dediny (Kalininska a Sochranovka) neboli na dohľad. Základne však dostávali všetko potrebné z domova, aby neboli odkázané na miestne zdroje.
Pracovný cyklus na každej základni bol 16-týždňový, z toho tri týždne tvorila dovolenka doma. Pracovalo sa po celý rok aj v sobotu, voľná bola iba nedeľa. Výnimkou boli dni, keď teplota vzduchu klesla pod mínus 40 stupňov. Vtedy sa nemohlo pracovať. A zimy tam bývali tuhé…
O prácu v ďalekej ruskej stepi nechýbal medzi našincami záujem. Mzdy boli zhruba o štvrtinu vyššie ako doma, tretina v tuzexových poukážkach, a treba prirátať aj náborový päťtisícový príspevok, ak ste sa zaviazali, že na stavbe plynovodu odpracujete tri roky.
Ženáči odlúčení od rodín však nezriedka platili tvrdú daň v podobe rozpadnutých manželstiev. V novinárskom zápisníku som si zachoval príbeh, ktorý som v tom čase nemohol uverejniť. Vedúcemu na jednej našej základni, ktorý vyžadoval prísnu pracovnú disciplínu, sa podradení pomstili anonymným listom. Vraj mu je manželka doma neverná. Zdrvený vedúci sa odvtedy čoraz častejšie začal utiekať k vodke. Odniesla si to celá základňa poklesom pracovnej morálky.
Čítajte viac Čo v roku 1954 navystrájal Dunaj? Dobre utajená povodeň a nápad s Gabčíkovom
So sankciami sa začalo už vtedy
Napriek týmto a ďalším problémom sa práce na československom úseku úspešne zavŕšili podľa plánu v marci 1979. Súbežne prebiehala výstavba tranzitného plynovodu u nás doma, a to v značnom predstihu.
Už do jesene 1973 sa postavili a uviedli do prevádzky tri kompresorové stanice a približne 1 100 kilometrov plynovodu tranzitnej sústavy. Spustila sa jeho prvá línia sprevádzkovaním úseku Plavecký Peter – Vysoká na Morave. Stihli sa aj zdanlivo „šibeničné“ termíny napojenia tranzitného plynovodu na plynovod v Rakúsku (Baumgarten) a v Nemeckej spolkovej republike (Weidhaus).
Veteráni stavby, ako napríklad vlani zosnulý Demian Sojka z Nitry, spomínali na jej pionierske začiatky. Bezpečnosť plynovodu kontrolovali v prvých rokoch len pochôdzkari, až oveľa neskôr ich začala nahrádzať s vrtuľníkmi Slovair-u letecká inšpekcia.
Poplatok za prepravu zemného plynu cez naše územie do západnej Európy mal ZSSR uhrádzať jeho dodávkami Československu nad rámec bežných objemov dohodnutých 20-ročným kontraktom. Ten počítal s dodaním 2,8 miliardy kubíkov plynu ročne. Pre Československo to malo vtedy značný význam. Práve rozvíjalo chemický priemysel, nahrádzalo toxický svietiplyn zemným plynom a začínalo s plynofikáciou domácností vo veľkom.
Všetky západoeurópske štáty zapojené do tohto „projektu storočia“ vybudovali jeho úseky na svojom území. Nemci začali s výstavbou už roku 1976 na hraniciach NSR a ČSSR a potrubie viedli do Medelsheimu na hraniciach NSR a Francúzska. Podľa obnoveného protokolu odoberali od roku 1981 každoročne 10,5 miliardy kubíkov sovietskeho plynu a pochvaľovali si, aké je to pre nich výhodné.
Medzitým vznikla ďalšia línia Sojuzu, ale po druhom „ropnom šoku“ dopyt po plyne ďalej stúpal. Pôvodne ho mal uspokojiť magistrálny plynovod z južného Iránu cez mesto Groznyj do Užhorodu. Ale islamská revolúcia v Teheráne roku 1979 urobila kríž nad týmto projektom. Sovieti však začali ťažbu modrého zlata v Ťumenskej oblasti na západnej Sibíri. Zároveň prebiehala výstavba transkontinentálneho plynovodu Urengoj – Pomary – Užhorod. Dodávky z tohto ložiska potom prevládali v exporte sovietskeho plynu do Európy.
Ale najprv bolo treba prekonať viaceré geopolitické prekážky. Do Bieleho domu nastúpil začiatkom roku 1981 Ronald Reagan a Spojené štáty pod jeho vedením zvolili vo vzťahoch so ZSSR, ktorý medzitým vtrhol do Afganistanu, tvrdší postup. Už koncom prvého roku svojho vládnutia vyhlásil Reagan obchodné sankcie proti Moskve vrátane dodávok materiálu a technológií na stavbu sibírskeho plynovodu.
Rovnaký prístup požadoval americký prezident od svojich spojencov, napríklad žiadal, aby obmedzili poskytovanie úverov Sovietom. To však narazilo na rozhodný odpor vedúcich štátov európskeho spoločenstva.
„Keď Reagan trval na uplatnení sankcií, prepukla medzi ním a francúzskym prezidentom Francoisom Mitterandom na parížskom summite dlhá a ostrá diskusia,“ uviedol v memoároch vtedajší západonemecký kancelár Helmut Schmidt. "Pokusy nanútiť nám sabotovanie dohôd so ZSSR o výstavbe plynovodu sme vnímali ako porušenie suverenity európskych štátov.“
Vzápätí on aj Mitterand opustili zasadnutie, čím dali najavo, že nedovolia zmeniť dohodnuté kontrakty. Ich postoj vtedy podporila aj britská premiérka Margaret Thatcherová.
Reagan onedlho pohrozil sankciami proti štátom vrátane spojeneckým, ktorých dodávky pre plynovod budú obsahovať americké technológie: „Nech si budujú ten plynovod, ale nie s naším zariadením alebo našimi technológiami,“ vyhlásil.
USA vtedy vylúčili z obchodnej výmeny ako tovar strategického určenia nielen turbíny do kompresorových staníc, ale aj plynovodné potrubie. Dôvodili, že sa vyrábajú na základe amerických licencií.
"Niečo také sa stalo prvýkrát práve počas konfliktu okolo sibírskeho plynovodu,“ spomínal Roger Robinson, bezpečnostný poradca prezidenta Ronalda Reagana.
Podľa ruskej historičky Jeleny Ponomariovovej chýbajúce súčasti do plynových turbín potom ZSSR nakúpil od istej sprostredkovateľskej firmy, čím obišiel sankcie Západu.
Dokončenie 4 500 km dlhého plynovodu sa však oddialilo takmer o dva roky A druhá línia sa ani nezačala stavať, hoci práve od nej si Sovieti sľubovali najvyššie devízové príjmy.
Podobné politické tlaky a ekonomické sankcie sa zopakovali až o dve desaťročia neskôr v súvislosti s výstavbou plynovodu Nord Stream.
Čítajte viac November '89: Prečo mlčal Gorbačov a prečo politici Pražskej jari nemali šancu
Priškrtili kohútiky a bolo to
V ukrajinskom meste Bar (Vinnická oblasť) sa trasa plynovodu Sojuz spojila s trasou magistrálnych plynovodov Urengoj – Pomary – Užhorod a Progress (Jamburg – západná hranica ZSSR) a pokračovala ako spoločná až do Veľkých Kapušian.
Kompresorová stanica pri tomto východoslovenskom meste sa medzitým stala najväčšou v Európe s celkovým výkonom 238 MW. Slovensko bolo vtedy naozaj "na začiatku rúry“ – povedané slovami Roberta Fica – vedúcej zo Sovietskeho zväzu do strednej Európy (Ukrajina bola vtedy jeho súčasťou).
Inžinier Sojka pracoval v riadiacich funkciách na tranzitnom plynovode do roku 1995. Tvrdil, že Slovensko sa dovtedy zaradilo medzi tranzitné veľmoci. „A bolo tou veľmocou prakticky až do roku 1999, keď začal fungovať plynovod Jamal cez Poľsko,“ dodáva, „čo znamenalo čiastočné prenesenie vývozu ruského plynu na nové prepravné cesty.“
Medzitým sa však udiali geopolitické otrasy, ktoré zmenili politickú mapu Európy. V decembri 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz. Vznikla samostatná Ukrajina. A o rok neskôr aj samostatné Slovensko.
Už vo februári 1993 prepukol prvý rusko-ukrajinský konflikt. Šéf Gazpromu Rem Viachirev pohrozil zastaviť dodávky plynu na Ukrajinu v súvislosti s meškaním platieb (dlh dosiahol vtedy 300 miliónov dolárov).
Foto: MSI.ru
V júni 2000 Rusko prvýkrát verejne obvinilo Ukrajinu, že "kradne“ plyn z tranzitnej sústavy. V januári 2006 to Gazprom urobil druhýkrát, ale už aj výrazne znížil dodávky. Následne Ukrajina znížila dodávky plynu do Rumunska, Maďarska, Poľska a na Slovensko.
V januári 2009 sa tento scenár zopakoval v horšom variante. Ukrajina jednostranne zatvorila kohútiky na troch základných plynovodoch, ktoré prepravujú ruský plyn európskym odberateľom. Európa sa však vtedy zjednotila a po dvoch týždňoch si vynútila splnenie záväzkov. Mnohé štáty zároveň zvýšili dovoz plynu zo zdrojov mimo Ruska.
Roku 2014 po kyjevskom euromajdane prepukol ozbrojený konflikt proruských separatistov na Donbase s kyjevskou vládou a Rusko anektovalo Krym. O osem rokov neskôr vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Napriek tomu ruský plyn naďalej prúdil potrubím do Európy – aj keď stále v menšom množstve – ešte takmer tri roky. Každému súdnemu pozorovateľovi však bolo jasné, že jeho tok sa za týchto okolností bude musieť raz zastaviť. Ale už nadlho…