Vzbura poslancov? V minulosti by ich volebný súd zbavil mandátov

Odchody poslancov z politických strán, na chrbte ktorých sa dostali do parlamentu, nie sú ničím novým pod slovenským slnkom. Ani ich prestupy ku konkurencii alebo - v lepšom prípade - medzi „nezaradených“. Skôr narodení čitatelia si dozaista spomenú na kauzu Gaulieder, ale podobné prípady sa vyskytli aj v dávnejšej minulosti. A nielen u nás - všade tam, kde majú či mali podobný volebný systém. Vtedy ich však riešili volebné súdy. A vzbúrených zákonodarcov zbavovali mandátu.

05.02.2025 10:00
František Gaulieder, Dzurinda Foto:
František Gaulieder (vľavo) vedľa Mikuláša Dzurindu.
debata (5)

Najprv si pripomeňme aspoň stručne, o čo išlo v kauze bývalého poslanca za HZDS v Národnej rade Františka Gauliedera (1951–2017). Tento politik z Galanty patril k zakladajúcim členom hnutia, ktoré vzniklo z iniciatívy Vladimíra Mečiara po rozkole vo Verejnosti proti násiliu. HZDS zvíťazilo v júnových voľbách 1992 a zaslúžilo sa tak o vznik samostatného Slovenska.

Ale už čoskoro začali jeho rady opúšťať viacerí ľudia dovtedy blízki Mečiarovi (Milan Kňažko, Jozef Moravčík a iní). Dôvod? Nespokojnosť s jeho štýlom vládnutia. HZDS tak postupne prišlo v parlamente o väčšinové postavenie, čo v marci 1994 vyvrcholilo vyslovením nedôvery premiérovi Mečiarovi. Vzápätí nasledoval pád celej jeho vlády, nástup poloúradníckeho kabinetu a vyhlásenie predčasných volieb.

Pred ich konaním sa Mečiar chcel poistiť a každému na kandidátke HZDS dal podpísať dohodu o lojalite, v ktorej sa zaviazali, že – voľne povedané – nikdy nezradia rodné hnutie za žiadnych okolnosti. V prípade, že už ako zvolení poslanci vypovedia poslušnosť a odídu z poslaneckého klubu, musia sa sami a najneskôr do troch dní vzdať svojho mandátu. Ak to neurobia, „zoberie“ im ho hnutie. Na potvrdenie tohto záväzku podpísali aj nedatovaný list.

Tranzitný plynovod Čítajte viac Vzostupy a pády tranzitnej veľmoci. Plynovod cez Slovensko je už viac než dva týždne odstavený

Voľný mandát

Čiže HZDS sa pokúsilo uplatniť tzv. imperatívny alebo viazaný poslanecký mandát v čase, keď na Slovensku – podobne ako vo väčšine liberálnych demokracií – platil mandát voľný. Ten znamená asi toľko, že poslanec vykonáva mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia. Čiže nie je viazaný žiadnymi dohodami alebo príkazmi. Nezodpovedá sa strane, ani svojim voličom.

Mečiar sa zrejme inšpiroval straníckou praxou, bežnou aj na Slovensku za prvej Československej republiky. Vtedy každý kandidát ešte pred parlamentnými voľbami skladal stranícky sľub a podpisoval „reverz“. Podľa neho nesmel kandidát v prípade zvolenia za poslanca dať zbohom svojmu straníckemu klubu. Neskôr si ukážeme, že vo väčšine prípadov sa tak aj dialo, hoci ani vtedy to nebolo v súlade s platnou ústavou.

SR nespĺňa politické podmienky, požadované od budúcich členov EÚ.
vyhlásenie Európskej komisie po kauze Gaulieder

Ale nepredbiehajme. Dohodu a list podpísal aj Gaulieder, ktorý sa napriek tomu 5. novembra 1996 vzbúril proti praktikám vo vedení HZDS. Svoje stanovisko zverejnil na zasadnutí Národnej rady. „Spôsob vládnutia Mečiarovej vlády nemá nič spoločné s budovaním demokratickej spoločnosti,“ vyhlásil. Zároveň vystúpil z poslaneckého klubu HZDS a stal sa „nezaradeným“ poslancom.

O pár dní na to ho vedenie HZDS vylúčilo zo svojich radov. A 4. decembra 1996 prijal Mandátový a imunitný výbor NR SR, kde malo HZDS väčšinu, uznesenie o tom, že Gaulieder sa vzdá poslaneckého mandátu. Výbor pritom argumentoval jeho listom, ktorý sa objavil v Národnej rade. Darmo Gaulieder namietal, že takýto list nikdy neposlal a mandátu sa dobrovoľne nevzdal a ani nevzdá.

Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia v... Foto: Wikipedia
Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia Poslanecká snemovňa Národného zhromaždenia v Prahe. Rok 1922.

V ten istý deň prijalo aj plénum parlamentu tesnou väčšinou (77 hlasov) uznesenie, že Gaulieder sa vzdal funkcie poslanca NR SR. Parlament vtedy viedol za HZDS budúci prezident Ivan Gašparovič. Ako hlasoval on? Nehlasoval. Niežeby sa zdržal, ale nehlasoval, na čo si vyžiadal, podľa vlastných slov, súhlas poslaneckého klubu HZDS. Jeho vtedajší hovorca, známy spisovateľ Ľuboš Jurík, spomínal, že Gašparovič sa po tomto uznesení Národnej rady „celú hodinu“ rozhodoval, či nemá odstúpiť z funkcie jej predsedu. „Na nátlak vedenia HZDS sa však nakoniec rozhodol zostať,“ tvrdil Jurík.

Gaulieder dal o 12 dní podnet na preskúmanie svojho prípadu Ústavnému súdu SR. Ten v júli 1997 rozhodol, že Národná rada porušila Gauliederovo ústavné právo. „Aj keby bol onen sporný list pravý, malo byť pre NR SR smerodajné Gauliederovo následné verejné vyhlásenie, že sa svojho mandátu nevzdáva,“ vyplynulo z nálezu Ústavného súdu.

Ako reagoval Mečiar? Rozhodnutie súdu spochybnil a vyrukoval s tvrdením, že Gaulieder požadoval od HZDS za vzdanie sa mandátu finančnú odmenu 15 miliónov korún (asi 500-tisíc eur). Gaulieder to poprel a, naopak, tvrdil, že to bolo HZDS, ktoré mu ponúklo peniaze za vzdanie sa mandátu.

O navrátení Gauliedera do Národnej rady mohla rozhodnúť len Národná rada. Na svojom mimoriadnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo koncom septembra 1997 však koaliční poslanci (s výnimkou štyroch za Združenie robotníkov Slovenska) Gauliederov návrat nepodporili.

Prípad mal medzinárodný ohlas a dosah. Európska komisia vyhlásila začiatkom októbra 1997, že „SR nespĺňa politické podmienky, požadované od budúcich členov EÚ“. O dva dni neskôr Európsky parlament podporil otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými žiadateľmi okrem Slovenska.

Vylúčený poslanec podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Spor v roku 2000 vyhral mimosúdnym vyrovnaním, keď sa so Slovenskou republikou dohodol na odškodnení 30-tisíc eur.

Zaujímavý postreh k celej kauze vyslovil český politológ Lubomír Kopeček. Podľa neho sa na nej významne podpísala nedostatočná úprava spôsobu vzdania sa poslaneckého mandátu. Až novela Ústavy SR v roku 2001 stanovila, že sa tak musí stať osobným vyhlásením na zasadnutí NR SR, a nie len písomnou formou.

Vladimír Mečiar, Václav Klaus Čítajte viac Československý rozvod nebol až taký „zamatový“

„Sľubujem vernosť strane“

A teraz si povedzme, ako sa riešili podobné prípady v prvej republike, ktorá sa v mnohých ohľadoch stala vzorom demokracie aj pre spoločný štát Čechov a Slovákov po nežnej revolúcii.

S historikom Michalom Barnovským (1937 – 2008) sme sa o kauze Gaulieder rozprávali v čase, keď ešte doznievala, a tak o tom hovoril so znalosťou veci.

„Z právneho hľadiska bol poslanecký mandát síce voľný aj v masarykovskom Československu, ale de facto bol viazaný na nejakú stranu, čiže mal imperatívny charakter,“ povedal. „To znamená, že poslanec sa nemohol rozhodovať v parlamente len podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ale musel načúvať svojim voličom a ešte viac pokynom straníckych sekretariátov.“

Každá strana sa snažila nejakým spôsobom svojich ľudí zaviazať a udržať pevnú disciplínu. Podpisovali sa reverzy, že v prípade odchodu zo strany sa poslanec vzdá svojho mandátu.

„Kauza bývalého poslanca HZDS Františka Gauliedera, ktorý to odmietol rešpektovať, teda nevyrástla celkom na ‚zelenej lúke‘, ale korenila v dávnejšej minulosti,“ poznamenal Barnovský.

Bohumil Vrbenský prišiel o poslanecký mandát,... Foto: Databazeposlancu.cz
Bohumil Vrbenský Bohumil Vrbenský prišiel o poslanecký mandát, keď odmietol hlasovať podľa pokynov strany.

Pristavme sa na chvíľu pri cudzom slove „reverz“. Ide o čestné vyhlásenie, ktorým sa vzdávate práv alebo nárokov za určitých podmienok.

Priblížime si to na príklade reverzu, ktorý podpisovali kandidáti za Československú stranu socialistickú (pôsobila aj na Slovensku) pred parlamentnými voľbami v polovici apríla 1920. Citujeme ho doslova: „Nižšie podpísaný prijíma kandidatúru do poslaneckej snemovne a vyhlasuje, že v prípade svojho zvolenia bude sa riadiť programovými zásadami a organizačným poriadkom strany. Zaväzuje sa konať a hlasovať v intenciách uznesení ústredného výkonného výboru a poslaneckého klubu. V prípade porušenia tohto záväzku vyhlasujem, že na výzvu širšieho ústredného výboru svoj mandát kedykoľvek zložím.“

Kandidáta na poslanca poučili, že v prípade nesúhlasu sa bude môcť odvolať na vedenie strany, čiže požiadať o preskúmanie veci tých, ktorí ho vyzvali vzdať sa mandátu. Mal však ešte jednu možnosť, ktorá sa v reverze nespomínala – dovolať sa na Volebný súd. Ten o veci rozhodoval v poslednej inštancii.

Rozhodnutia o strate mandátu patrili podľa českého experta na správne právo Jiřího Hoetzela medzi najzložitejšie i najkontroverznejšie v činnosti Volebného súdu.

Ukážeme si to na niekoľkých prípadoch, ktoré vtedy rozvírili hladinu verejnej mienky v Československu.

protest, lekári, británia Čítajte viac Štrajkujúci lekári sa nikdy nezbavili morálnej dilemy. Čo s pacientmi?

Volebný súd vám nepomohol

Bohuslav Vrbenský (pôvodným povolaním zubný lekár) patril medzi spoluzakladateľov už spomínanej Čs. strany socialistickej (ČSS). Po vzniku republiky zasadal aj v jej dvoch vládach. V marci 1923 sa však spolu s ďalšími tromi poslancami za túto stranu postavil proti jej rozhodnutiu hlasovať za zákon na ochranu republiky. Ústredný výbor ich preto vylúčil z ČSS a vyzval ich, aby zložili svoje mandáty. Argumentoval najmä reverzom, ktorý všetci štyria vzbúrenci podpísali.

Skupina vedená Vrbenským sa však odmietla podriadiť straníckej disciplíne a odvolala sa na Volebný sud. Vrbenský tvrdil, že reverz podpísal až po svojom zvolení za poslanca a považoval to za číru formalitu. „Reverz bol navyše v rozpore s poslaneckým sľubom, ktorý mal väčšiu váhu,“ prízvukoval.

„Pán Vrbenský to predsa mohol namietať už vtedy, keď podpisoval reverz, prečo s ním súhlasil?“ pýtal sa na súdnom pojednávaní zástupca vedenia ČSS.

Súd vyslovil v rozhodnutí názor, že poslanec môže právoplatne uzavrieť dohodu so svojou volebnou stranou. A že príde o mandát vždy, keď „z akéhokoľvek dôvodu a akýmkoľvek spôsobom“ prestane byť členom strany, za ktorú ho občania zvolili.

Budova Najvyššieho správneho súdu v Prahe, v... Foto: Wikipedia
Budova Najvyššieho správneho súdu v Prahe Budova Najvyššieho správneho súdu v Prahe, v ktorej sa za prvej ČSR nachádzal aj Volebný súd.

V zdôvodnení rozhodnutia Volebného súdu bola kľúčová nasledujúca veta: „Záväzok poslanca z jeho dohody so stranou nie je len záväzkom morálnym a nárok tejto strany vychádzajúci z danej dohody je nárokom pred týmto súdom žalobou stíhateľným.“

Súd sa zároveň zaoberal otázkou, či reverz neodporoval ústave, podľa ktorej poslanec vykonával svoj mandát osobne a nesmel od nikoho prijímať príkazy. Podľa súdu ústavná listina nezakazovala, aby sa poslanec zaviazal vzdať sa mandátu „kedykoľvek alebo len za určitých podmienok“.

Súd pritom vôbec neskúmal motívy, ktoré viedli poslancov k hlasovaniu v rozpore s pokynmi ich klubu. Nezaoberal sa ani tým, či ich dôvody boli čestné alebo nie. Za dostatočný dôvod zbavenia mandátu považoval súd to, že podpísali reverz.

Proti rozhodnutiu Volebného súdu protestovalo koncom júna 1923 v rozsiahlej interpelácii 44 poslancov parlamentu. Súd podľa nich zmenil a doplnil volebný zákon aj ústavu o „spôsobom úplne svojvoľným“.

„Politickú moc presunul z rúk ústavných činiteľov do rúk výkonných výborov politických strán, čím sa otvorili dvere politickej korupcii, oligarchii a despotizmu,“ uvádzalo sa v interpelácii. Odpoveď vlády sa dala predvídať: „Vláde neprislúcha vykonávať akýkoľvek vplyv na rozhodnutia Volebného súdu.“

Vrbenského kauzou sa však vytvoril precedens pri riešení podobných prípadov v priebehu celej prvej, čiže predmníchovskej ČSR. Za všetky spomeňme ešte aspoň kauzu Kubicsko.

Išlo pre zmenu o poslanca za Komunistickú stranu Československa Michala Kubicska, rodom zo Spišského Podhradia. Podľa údajov z roku 1926 pracoval na straníckom sekretariáte v Prešove ako tajomník. V máji 1928 prestal byť členom strany a ústredný výbor ho vyzval, aby zložil poslanecký mandát. Súdruhovia z vedenia KSČ mu pripomenuli, že pred parlamentnými voľbami podpísal reverz so všetkými z toho vyplývajúci dôsledkami.

Kubicsko sa odvolal na Volebný súd. Tomu však stačilo, že podpísal so stranou dohodu. Nezaujímali ho ani dôvody rozchodu poslanca so stranou. Pritom Kubicsko vystúpil z KSČ preto – ako dôvodil pred súdom – lebo ho strana nútila vyvíjať ilegálnu protištátnu činnosť.

Hitler, Hess, nacisti Čítajte viac Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?

Ako zmeniť volebný systém

Podľa súčasných českých právnikov, napríklad Pavla Maleka, judikatúra Volebného súdu významne ovplyvnila politický systém prvej ČSR. Obmedzením autonómie poslancov a senátorov pomohla k nadvláde politických strán a k prebujnenému straníctvu.

Volebný súd obnovil činnosť po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1946 ho však zrušili. Blížila sa nová doba s autoritatívnym a totalitným politickým i volebným systémom. S jednotnou kandidátkou Národného frontu, ovládaného komunistickou stranou. Kandidátom na poslanca mohol byť len politicky spoľahlivý, režimu úplne oddaný jedinec. Vzbury poslancov za týchto okolností boli jednoducho nemysliteľné.

Pomerný princíp síce platil aj po nástupe komunistickej strany k moci až do roku 1954, ale viac-menej formálne. Vystriedal ho väčšinový systém s imperatívnym, čiže viazaným mandátom. Ústava z roku 1960 síce umožňovala voličom odvolať svojho zástupcu v zákonodarnom zbore, keďže kandidoval za príslušný volebný obvod, ale Barnovský nenašiel jediný prípad, keď sa tak aj naozaj stalo.

Po nežnej revolúcii sa Československo a po jeho zániku aj samostatné Slovensko vydalo na cestu smerom k liberálnej demokracii. Znamenalo to návrat k voľnému mandátu, ale objavili sa nové nešváry. Okrem tých, o ktorých sme sa už zmienili v úvode textu, postupne pribúdali ďalšie. Spomeňme aspoň kupovanie poslancov v situáciách, keď sa koaličná väčšina scvrkávala a chýbali jej hlasy. Vari najznámejší prípad je z roku 2006 za druhej Dzurindovej vlády, keď sa na svetlo sveta dostali nahrávky z vyjednávania Pavla Ruska (ANO) s dvoma poslancami o ich prestupe za milióny korún.

Správa o strate mandátu M. Kubicska v dobovej... Foto: ARCHÍV
Správa o strate mandátu M. Kubicska Správa o strate mandátu M. Kubicska v dobovej tlači.

Stávalo sa, že na konci funkčného obdobia Národnej rady v nej bolo viac „nezaradených“ poslancov ako členov niektorých väčších straníckych klubov. Napríklad v roku 2019 pôsobilo mimo poslaneckých klubov 36 zo 150 členov parlamentu, kým v klube SNS ich bolo 16, v klube SaS 11 a v klube MOST-a len 10. Čiže spolu takmer toľko ako „nezaradených“.

To zrejme tiež nie je v poriadku, preto sa od vzniku Slovenskej republiky pravidelne vedú odborné i politické diskusie na tému, čo ďalej s volebným systémom. Či neprejsť z pomerného na nejakú obdobu väčšinového. Ako zabrániť tomu, aby cez sito volieb preliezali rôzne nesystémové, politické subjekty s narýchlo pozliepanými kandidátkami, plnými náhodných ľudí, ktorí sa pri najbližšej vhodnej príležitosti nechajú kúpiť a zmenia politické tričko.

Občas sa objavujú návrhy zaviesť imperatívny mandát. Najnovšie s ním prichádzajú, a už opakovane, národniari.

„Strana nemôže byť len výťahom pre poslancov do parlamentu a tí si potom robia, čo chcú,“ vyhlásil pred mesiacom Andrej Danko. Na zmenu charakteru mandátu by však bolo treba mať ústavnú väčšinu v Národnej rade. A aj keby sa náhodou našla, Slovensko s viazaným mandátom by sa stalo bielou vranou v spoločnej Európe.

Tak čo s tým?

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 5 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #poslanci #parlament #poslanecký mandát #volebný systém