Kde ešte majú poslanci imperatívny mandát
Zástupcovia ľudu s imperatívnym (viazaným) mandátom hlasujú podľa pokynov svojej strany a poslaneckého klubu. Niekde sa riadia odporučeniami svojich voličov, čo sa môže za istých okolnosti vnímať aj ako prvok priamej demokracie.
Historici tvrdia, že to má korene ešte v rímskom práve. Od 15. storočia sa imperatívny mandát uplatňoval aj v stredovekom Španielsku. Tamojší historik Carlos C. Montero píše, že zástupcovia miest v kortese (parlamente) sa riadili inštrukciami ich správ. A že mestá vyžadovali od svojich zástupcov v kortese zloženie prísahy, že sa nebudú odchyľovať od ich pokynov.
Neskôr začali španielski králi určovať rozsah tohto mandátu, a to aj v rozpore so želaním miest. Panovník však chcel zastupiteľov viac podriadiť svojim zámerom.
Liberálno-demokratická teória poskytla základ pre voľný mandát. Podľa nej zákonodarcovia nezastupujú výhradne voličov vo svojom volebnom obvode, ale národ. A jeho vôľa je nadriadená záujmom miestnych voličov. Prvýkrát to vyjadril pred 250 rokmi britský politik a mysliteľ Edmund Burke v slávnej reči pred svojimi voličmi v anglickom meste Bristol v novembri 1774.
Foto: Rytina z knihy Heroes of Britain in Peace and War
„Parlament nie je kongresom rozdielnych či znepriatelených záujmov,“ povedal, „ale poradným zhromaždením jedného národa, ktorý má jeden záujem, záujem celku… Zástupca, ktorého ste si zvolili, nie je členom Bristolu, ale členom parlamentu.“
V modernej dobe sa imperatívny mandát uplatnil v Parížskej komúne. Delegáti do zastupiteľstva, ktoré riadilo Paríž v roku 1871, sa zodpovedali svojim voličom, ktorí ich mohli aj odvolať. Karol Marx vysoko ocenil túto skúsenosť a Vladimír Lenin (Uľjanov) už dva týždne po boľševickej revolúcii v roku 1917 vydal dekrét o odvolávaní poslancov štátnej dumy podľa vzoru komúny.
Sovietsky model socializmu však zmenil charakter imperatívneho mandátu tak, že zástupcov ľudu môže navrhovať do funkcií a aj odvolávať jedine štátostrana. Preto sa takýto mandát dnes uplatňuje najmä v štátoch ako je Severná Kórea, Vietnam alebo Čína.
Pre západné demokracie je imperatívny mandát v zásade neprijateľný. Podľa správy Benátskej komisie, ktorá sa v roku 2008 venovala výhradne tejto problematike, v Európe máme jediný prípad, kde možno nájsť čosi podobajúce sa viazanému mandátu. Ide o nemecký Bundesrat – Spolkovú radu, ktorá sa niekedy považuje za hornú komoru tamojšieho parlamentu (dolnou je Bundestag) a venuje sa aj legislatívnemu procesu. Jej členmi sú zastupcovia krajinských vlád, ktorí môžu byť týmito vládami aj odvolaní. Pritom nemecká ústava zakazuje imperatívny mandát v Bundestagu.
V USA ústavy 18 z 50 štátov upravujú možnosť odvolania poslancov z ich funkcií, pričom len desať z nich vyžaduje uviesť konkrétne dôvody odvolania.
